Vladimírsko-suzdaľské kniežatstvo

Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo, od roku 1157 Vladimírsko-suzdaľské kniežatstvo či Vladimírske veľkokniežatstvo, bolo staroruské kniežatstvo, ktoré vzniklo v 10. storočí v medziriečí Volgy a Kľazmy. Hlavným mestom kniežatstva bol od začiatku Rostov a od druhej štvrtiny 12. storočia Suzdaľ. V roku 1157 Andrej I. Bogoľubskij preniesol sídlo kniežatstva do mesta Vladimír a odvtedy sa kniežatstvo nazývalo Vladimírsko-suzdaľským kniežatstvom.

Staroruské kniežatstvá
Kyjevské kniežatstvo
Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo
Polacké kniežatstvo
Černigovské kniežatstvo
Tmutarkanské kniežatstvo
Pinské kniežatstvo
Smolenské kniežatstvo
Pereslavské kniežatstvo
Vladimírsko-volynské kniežatstvo
Novgorodská republika

Územný rozmach kniežatstva v 12. – 14. storočí a jeho hranice[upraviť | upraviť zdroj]

V období 12. – 14. storočia sa kniežatstvo smerom na východ a severovýchod rozšírilo. Na západe hraničilo so Smolenským kniežatstvom, na juhu s Černigovským a Murmansko-riazanským kniežatstvom. Severozápadnú hranicu tvorila Novgorodská republika a Viatská republika a tiež územia niektorých ugrofínskych kmeňov.

Obyvateľstvo kniežatstva, ktoré sa pre vynikajúce poľnohospodárske podmienky v tejto oblasti zaoberalo poväčšine poľnohospodárstvom (na černozemiach ľudia pestovali raž, jačmeň, ovos a zeleninu) a lovom rýb z okolitých riek, bolo zmiešané. Tvorili ho ugrofínske a slovanské kmene národov Európy.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V 1. storočí horný tok rieky Volga obývali ugrofínske kmene. Vo 8. – 9. storočí sem z oblastí Novgorodu a Podnepria (zo západu a z juhu krajiny) prišli slovanskí kolonizátori. V 9. storočí tu založili Rostov a Suzdaľ. Začiatkom 10. storočia sa oblasť Rostova stala závislou od kyjevského kniežaťa Olegovi a stala sa súčasťou Kyjevskej Rusi. V roku 989 knieža Jaroslav I. Múdry ju zdedil po svojom otcovi Vladimírovi I., a ten ju v roku 1010 dal synovi Borisovi. Po jeho zavraždení Sviatopolkom I. v roku 1015 bola na území Kyjevskej Rusi stanovená priama vláda kyjevských kniežat.

Podľa závetu Jaroslava I. Múdreho, ktorý zanechal synovi v roku 1054 územie Rostovskej oblasti zdedil Vsevolod I. Jaroslavič. Ten sem poslal vládnuť svojho syna Vladimíra II. Monomacha. Za jeho vlády vzniklo na rieke Kľazma ruské mesto Vladimír. Vďaka horlivej činnosti biskupa Leontija sa do tejto oblasti začalo šíriť kresťanstvo. Sv. Abrahám v týchto miestach založil prvý ruský kláštor (Kláštor zjavenia Boha, po rusky: Богоявленский монастырь).

V roku 1095 Vladimír II. urobil z Rostovského kniežatstva samostatné kniežatstvo a dal ho svojmu druhému synovi Jurajovi Dlhorukému (1095 – 1157). Ten preniesol rezidenciu kniežaťa z Rostova do Suzdaľa. Upevnil náboženstvo prijaté Vladimírom II. Monomachom v roku 988 a na svoje územie pozýval kolonizátorov zo zahraničia, ktorí sa usadili v novozaložených mestách Kyjevskej Rusi – Moskve, Dimitrove, Ugliči, Kostrome a iných. Počas jeho vlády Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo ekonomicky a politicky rozkvitlo. Zosilnela vrstva šľachty a nastal rozvoj remeselníckej výroby. Veľké zásoby nerastných surovín dovolili Jurajovi Dlhorukému rozširovať svoj vplyv na susedné územia a miešať sa do osobných sporov ich kniežat. V rokoch 1132 – 1135 sa neúspešne pokúšal prevziať kontrolu nad niekoľkými mestami. V roku 1147 uskutočnil vojenské ťaženie na Novgorod a o dva roky neskôr (1149) rozpútal bitku proti Izjaslavovi II. Mstislavičovi (1146 – 1149). V roku 1155 sa mu podarilo ovládnuť trón kyjevského veľkokniežatstva, kde vládol až do svojej smrti v roku 1157.

V roku 1157 – po smrti Juraja Dlhorukého – sa Rostovsko-suzdaľské kniežatstvo rozdrobilo na niekoľko menších kniežatstiev. Už v roku 1161 však syn Juraja Dlhorukého – Andrej I. Bogoľubský – ho znova zjednotil. Zvrhol vládu svojich troch bratov (Mstislava, Vasilka a Vsevoloda) a dvoch príbuzných (Mstislava a Jaropolka Rostislaviča). Aby sa zbavil vplyvu šľachty, preniesol hlavné mesto zo Suzdaľa do toho času už veľkého obchodného centra Vladimíra. Tu s podporou miestneho obyvateľstva a svojej družiny začal viesť absolutistickú (samodŕžavnú) politiku. Vzdal sa kyjevského trónu a prijal titul Veľké knieža Vladimíra. V roku 1169 – 1170 si podriadil Kyjev a Novgorod a dal ich svojmu bratovi Glebovi a spojencovi Rurikovi Rostislavičovi. Začiatkom 70. rokov 12. storočia uznali podriadenosť Roskovsko-suzdaľského kniežatstva aj Polacké, Turovské, Černigovské, Pereslavské, Riazanské a Smolenské kniežatstvo. Ale invázia kniežaťa Smolenského kniežatstva do Kyjeva v roku 1173, ktorý nesúhlasil s podriadením kniežatstva Rostovsko-suzdaľskému sa skončila neúspechom. Knieža bolo zavraždené v roku 1174 šľachticmi Andreja I. Bogoľubského pri meste Vladimír.

Po smrti kniežaťa Andreja I. Bogoľubského si šľachta vybrala na rostovsko-suzdaľský trón jeho príbuzného Mstislava Rostislaviča. Suzdaľ a Vladimír dostal Mstislavov brat Jaropolk. V roku 1175 však boli vyhnaní Andrejom Michalkom (1174 – 1176) a Vsevolodom III. (1176 – 1212). Andrej Michalko sa stal kniežaťom rostovsko-suzdaľského kniežatstva a Vsevolod III. rostovským kniežaťom.

V roku 1176 Andrej Michalko umrel a Vsevolod III. sa tak stal jediným panovníkom tzv. Vladimírskeho veľkokniežatstva. V roku 1177 definitívne zastavil hrozbu zo strany Mstislava a Jaropolka, keď ich porazil v bitke pri rieke Kolokša. Obaja padli do zajatia, kde boli oslepení.

V zahraničnej politike Vsevolod III. pokračoval v kurze, ktorý nastolili jeho otec a brat. Ale už počas jeho vlády sa začalo územie Rostovsko-suzdaľského kniežatstva rozpadať. V roku 1208 dal územie Rostova do opatery svojim synom Konštantínovi I. (1216 – 1218) a Jaroslavovi II. (1238 – 1246). Po smrti ich otca v roku 1212 sa medzi troma bratmi v roku 1214 rozpútala vojna, ktorú ukončilo víťazstvo Konštantína I. v roku 1216 a hoci sa stal kniežaťom, dosiahnuť jednotu kniežatstva sa mu nepodarilo. V rokoch 1216 – 1217 rozdelil svoje územie medzi svojich štyroch bratov. Juraj II. (1212 – 1216 a 1218 – 1238) získal oblasť Suzdaľa, Jaroslav II. (1238 – 1246) Pereslavskú oblasť a svojím mladším bratom Sviatoslavovi a Vladimírovi územia okolo mesta Juriev-Poľský a Starodub.

Po smrti Konštantína I. na trón nastúpil Juraj II. (1218 – 1238). Ten rozdelil územia svojho kniežatstva svojim dvom synom. Vasilko dostal Rostov, Kostromu a Halič a Vsevolod Jaroslavľ a Uglič. Po rozpade Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva na jeho území vzniklo 10 osobitných kniežactiev – Rostovské, Suzdaľské, Pereslavské, Jurievské, Starodubské, Gorodecké, Jaroslavské, Ugličské, Kostromské a Galické kniežatstvo, nad ktorými vladimírske knieža už malo len formálnu nadvládu.

Na prelome februára a marca 1238 do severovýchodnej časti bývalej Kyjevskej Rusi vpadli Tatári. Vojská Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva vrátane kniežaťa Juraja II. v boji padli. Mnoho miest bolo Tatármi vyplienených vrátane Vladimíra, Rostova, Suzdaľa a iných. Po prechode tatárskeho frontu sa na kniežacom tróne objavil Jaroslav II. Vsevolodič (1238 – 1246), ktorý rozdelené územia Rostovsko-suzdaľského kniežatstva dal svojim bratom. Sviatoslavovi a Ivanovi (Suzdaľské a Starodubské kniežatstvo), staršiemu Alexandrovi (Pereslavské kniežatstvo) a príbuznému Borisovi Vasilkovi (Rostovské kniežatstvo). V roku 1243 Jaroslav II. Vsevolodič dostal zákupné právo na Vladimírske veľkokniežatstvo ale počas vlády jeho nasledovníkov – brata Sviatoslava III. (1246 – 1247), synov Andreja II. (1247 – 1252), Alexandra (1252 – 1263), Jaroslava III. (1263 – 1272), Vasilija I. (1272 – 1276) a vnukov Dmitrija (1277 – 1293) a Andreja III. (1293 – 1304) proces drobenia kniežatstva silnel.

V roku 1247 vznikli Tverské (zakladateľ Jaroslav III. Jaroslavič 1263 – 1271) a v roku 1283 Moskovské kniežatstvo (Daniel Alexandrovič 1263 – 1303). Hoci sa v roku 1299 z Kyjeva do Vladimíra presťahoval metropolita ruskej pravoslávnej cirkvi, jeho úloha ako hlavného mesta postupne klesala. Od konca 13. storočia kniežatá prestali používať svoju stálu rezidenciu v tomto meste.

V prvej tretine 14. storočia hlavnú úlohu na území bývalej severovýchodnej časti Kyjevskej Rusi začína hrať Moskva a Tver, ktoré medzi sebou bojovali o zisk trónu Vladimírskeho veľkokniežatstva. V rokoch 1305 – 1317 ho získal Michal Jaroslavič Tverský, po ňom Juraj III. Daniilovič Moskovský (1317 – 1322), Dmitrij Michajlovič Tverský (1322 – 1326), Alexander Michajlovič Tverský (1326 – 1327) a nakoniec Ivan I. Daniilovič Kalita 1327 – 1341. Po Ivanovi I. začali vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve vládnuť iba moskovské kniežatá, okrem obdobia rokov 1359 – 1362.

V tom čase titul veľkoknieža mali aj súperi z tverského a suzdaľsko-nižnonovgorodského kniežatstva. Boj o kontrolu severovýchodnej časti bývalého územia Kyjevskej Rusi počas 14. – 15. storočia sa skončil víťazstvom moskovských kniežat, ktoré toto územie postupne včleňovali do Moskovského štátu – Pereslavské kniežatstvo (1302), Možajsk (1303), Uglič (1329), Vladimírske, Starodubské, Galické Kostromské a Dimitrovské kniežatstvo (1362 – 1364), oblasť Bieleho jazera (1389), Nižného Novgorodu (1393), Suzdaľa (1451), Jaroslavľa (1463), Rostova (1474) a Tveru (1485).