Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vpád vojsk varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska
Operácia Dunaj
Súčasť Studenej vojny
10 Soviet Invasion of Czechoslovakia - Flickr - The Central Intelligence Agency.jpg
Horiaci sovietsky tank v uliciach Prahy
Dátum 21. august 1968
Miesto Česko-Slovensko
Výsledok Koniec pražskej jari, zotrvanie sovietskych okupačných jednotiek v krajine do roku 1991
Casus belli: Snaha potlačiť reformný proces v komunistickej strane Česko-Slovenska
Protivníci
Varšavská zmluva:
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Sovietsky zväz
Flag of Poland (1928-1980).svg Poľsko
Civil Ensign of Hungary.svg Maďarsko
Bulharsko (1967-1971) Bulharsko
Nemecká demokratická republika NDR (zúčastnila sa len čiastočne)
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Podporované:
Rumunsko (1965-1989) Rumunsko
Juhoslávia Juhoslávia
Flag of Albania (1946-1992).svg Albánsko
Velitelia
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Leonid Brežnev
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Ivan Pavlovskij
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg Andrej Grečko
Česko-Slovensko Alexander Dubček
Česko-Slovensko Ludvík Svoboda
Česko-Slovensko Martin Dzúr
Sila
približne 500 000 vojakov (27 divízií)
6 300 tankov
800 lietadiel
2 000 diel
približne 200 000 až 600 000 vojakov (30 divízií) do 2 až 3 dní (so všeobecnou mobilizáciou až 2 500 000 vojakov)
vyše 250 lietadiel
2 500 až 3 000 tankov
Straty
Flag of the Soviet Union (1955-1980).svg 12 mŕtvych a 25 zranených vojakov pri stretoch s česko-slovenskými občanmi; 84 mŕtvych a 62 zranených z iných príčin
Flag of Poland (1928-1980).svg 10 mŕtvych (pri nehodách a samovraždách)
Civil Ensign of Hungary.svg 4 mŕtvi (pri nehodách)
Bulharsko (1967-1971) 2 mŕtvi
Česko-Slovensko 108 mŕtvych civilistov (z toho 29 na Slovensku) a 500 zranených civilistov pri stretoch cudzích vojakov s civilistami a dopravných nehodách s okupačnými jednotkami

Vpád / invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR), ktorý znamenal nasledovnú vojenskú okupáciu nášho územia trvajúcu až do roku 1991.

Vojská NDR v počte 15 000 sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť (okrem špecialistov vojenskej skupiny NNA DDR v počte niekoľko desiatok vojakov) odvolaná z Moskvy[1] a zostali na hraniciach ako rezerva. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.

Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla. Podpísanie Moskovského protokolu 26 augusta legalizovalo pobyt vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pražská jar

V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a zároveň aj prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný a na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. V máji bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda. Predsedom vlády sa stal Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský. Čoskoro sa do popredia politického života dostala otázka reformy komunistického režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Prebehli prvé tajné voľby do predsedníctva KSČ. Akčný program KSČ mal zabezpečiť aby sa moc nekumulovala v rukách vysokých štátnych predstaviteľov, mal tiež zaistiť osobné práva jednotlivcov, nadviazanie spolupráce aj so západnými krajinami, či decentralizáciu správy podnikov. Bola zrušená cenzúra. Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia. Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka.

Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny.

Koncom marca 1968 sa v Drážďanoch uskutočnilo stretnutie vedúcich predstaviteľov krajín Varšavskej zmluvy, na ktorom najmä Nemci kritizovali situáciu v ČSSR. Sovietski vodcovia sa pokúšali spomaliť alebo zastaviť zmeny sériou rokovaní a preto súhlasil s bilaterálnymi rokovaniami, ktoré sa konali najprv 4. a 5. mája 1968 v Moskve. Delegácia českých a slovenských komunistov sa tu neúspešne pokúšala vysvetliť situáciu v krajine a širokú podporu demokratizačného procesu v spoločnosti. Prvé stretnutie predstaviteľov krajín, ktoré rokovali o dianí v ČSSR bez jeho zástupcov sa uskutočnilo 8. mája 1968 v Moskve.

Koncom júna 1968 vo viacerých novinách vyšla výzva s názvom Dvetisíc slov, ktorá aktivizovala verejnosť proti zjavnému tlaku sovietskeho vedenia a konzervatívneho krídla zastaviť reformy, čo bolo Sovietmi vyhodnotené ako "kontrarevolúcia". 

V júli 1968 prebehli ďalšie rokovania v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reformného krídla KSČ. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií, rovnako sa zhodli na tom, že nedovolia znovuvytvorenie Česko-slovenskej sociálno-demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava v júni 1968 a umožnia uskutočnenie zjazdu strany 9. septembra 1968.

3. augusta 1968 sa v Bratislave stretli predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR a podpísali Bratislavskú deklaráciu, v ktorej vyhlásili svoju "neotrasiteľnú jednotu v marxizme-leninizme, proletárskom internacionalizme, neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám". Sovietsky zväz vyjadril zámer intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu „buržoázneho“ pluralitného systému (neskôr označované ako Brežnevova doktrína). Po skončení Bratislavskej konferencie sovietske vojská opustili Česko-Slovensko, zostali však zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny. Počas konferencie bol tajne odovzdaný tzv. Pozývací list určený Brežnevovi.

Leták kritizujúci vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska zhodený z lietadla v auguste 1968 v Lučenci.

16. augusta v Moskve na zasadaní politbyra KSSZ prebehla rozprava o situácii v Československu a bol schválený návrh na vyslanie vojakov. Potom bol schválený list politbyra prvému tajomníkovi ÚV KSČ (Dubčekovi). Podľa spomienok ruského diplomata[2] v tento deň telefonoval Brežnev Dubčekovi a žiadal ho aby on sám pozval vojská.

17. augusta sa sovietsky veľvyslanec stretol s prezidentom Svobodom a informoval Moskvu, že prezident bude stáť na strane KSSZ a ZSSR. V rovnaký deň bola prijatá v Moskve skupina "zdravých síl" KSČ aby pripravila texty prejavov k "česko-slovenskému ľudu" s plánom vytvoriť revolučnú robotnícko-roľnícku vládu. 

18. augusta sa v Moskve uskutočnilo stretnutie vedúcich predstaviteľov ZSSR, NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska. Aj na základe tamojšieho vystúpenia "zdravých síl" KSČ so "žiadosťou o vojenskú pomoc" bol schválený plán invázie[3]. V liste prezidentovi Československa Svobodovi menom účastníkov stretnutia sa ako jeden z hlavných dôvodov invázie uvádza prijatie "žiadosti o pomoc zo strany ozbrojených síl československého ľudu a "väčšiny" členov predsedníctva ÚV KSČ a viacerých členov vlády ČSSR".

Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj vyčlenili jednotky o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu, o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 2 až 6 300 tankmi a 2 000 delami a raketometmi[4]. Tieto sily ako celok prevyšovali počtom Česko-slovenskú ľudovú armádu[3]. Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských vojakov. Účasť východonemeckých vojsk je sporná a najnovšie zdroje potvrdzujú, že tieto vojská nedostali povolenie vyraziť zo svojich nástupných pozícií za hranicami[1].

Len na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1000 bulharských vojakov[5]. Sily východného vojenského okruhu ČSĽA neboli v období vpádu v plnej sile a podľa niektorých odhadov na jednu česko-slovenskú divíziu pripadalo 6 intervenčných[5].

Operácii velil generál I.G. Pavlovskij. Intervenčné sily boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica – Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Klingenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Győru. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.

Sovietska tlač odôvodňovala v nasledujúcich dňoch vstup vojsk i existenciou pozývacieho listu, ktorý zostavili prívrženci konzervatívneho krídla KSČ, v ktorom žiadali o pomoc v boji proti "kontrarevolúcií".

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietsky obrnený transportér BRDM-1 prechádzajúci Prahou v prvých dňoch okupácie

20. augusta 1968 okolo 23:00 navštívil prezidenta Svobodu sovietsky veľvyslanec Červonenko a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice[6]. Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20[3]. Najdôležitejším prvkom operácie bol moment absolútneho prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou[7], ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.

Obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali[8]. Česko-slovenská ľudová armáda, na rozkaz prezidenta Svobodu, nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená perfektne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu dňa obsadené bez boja a s minimálnymi stratami na oboch stranách. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Sovietsky vojak s tankovou muníciou

Najostrejšie prejavy odporu boli spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených[9]. V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108[10] Čechov a Slovákov. 29 ľudí prišlo o život na Slovensku, jeden Slovák tiež zahynul pri stretoch okolo budovy rozhlasu v Prahe[11]. Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 12 sovietskych vojakov (1 dôstojník, 4 poddôstojníci a 7 vojakov), ďalších 87 bolo hospitalizovaných, z toho 25 v dôsledku ozbrojených potýčiek s obyvateľstvom[12].

Obyvateľ Prahy pokúšajúci sa vysvetliť skutočnú politickú situáciu v krajine sovietskemu vojakovi

Okrem toho zahynulo 86 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách[12]. Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu pre zachovanie pokoja. Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení jednaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Do 20. septembra 1968 5 sovietskych vojakov spáchalo na česko-slovenskom území samovraždu[12]. Sovietske velenie väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Invázia mala okamžite za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia. V nasledujúcom období emigrovalo asi 450 000 ľudí.

Politická dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Fotografia bola odfotená z okna budovy bývalej česko-slovenskej ambasády v Štokholme 21. augusta 1974, protest proti sovietskej okupácii Česko-Slovenska

Napriek vojenskému úspechu vpádu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, nepodarilo sa okupantom zabrániť uskutočneniu mimoriadneho XIV. zjazd KSČ 22. augusta 1968 v budove Pražskej ČKD. Zjazd odmietol okupáciu a žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces. 23. augusta odletel Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na rokovania do Moskvy dostavil aj Vasiľ Biľak, Alois Indra a Jan Piller. Rokovania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho zjazdu a zabezpečiť splnenie sovietskych požiadaviek z Čiernej nad Tisou. 31. augusta Ústredný výbor KSČ v bezvýchodiskovej situácii schválil moskovský protokol, čím zároveň zlegalizoval pobyt vojsk a umožnil začať tzv. normalizáciu. V apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák a predstavitelia reforiem boli postupne odstránení z funkcií. Z KSČ bolo v nasledujúcich rokoch počas tzv. previerok vylúčených okolo 400 000 ľudí.

Podľa vtedajších odhadov ministerstva financií bola výška priamych škôd spôsobených inváziou 1,4 miliardy korún. Neskôr boli priame škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún.[13] Nepriame škody však boli oveľa vyššie a neboli len ekonomické.

Reakcie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo a vyzývalo (prezident Svoboda) obyvateľstvo k zachovaniu pokoja, napriek tomu sa na viacerých miestach spontánne postavili ľudia do cesty tankom. Formou nenásilného odporu boli vojaci Varšavskej zmluvy vítaní výčitkami ako okupanti. Spočiatku sa niektorí civilisti snažil presviedčať vojakov ale to sa stretávalo s malým alebo žiadnym úspechom. Ľudia v uliciach protestovali so zástavami a obrazmi Dubčeka a Slobodu. Nápisy a graffiti na stenách a chodníkoch odsudzovali okupantov, sovietske vedenie a domácich kolaborantov. V snahe zastaviť alebo aspoň spomaliť postup vojsk ľudia strhávali alebo menili orientačné a smerové tabule a pribudli nové udávajúce smer nazad do Moskvy. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na životoch. Protesty proti invázii trvali len asi týždeň. Okrem zastrašovania vojakmi a tankami považovali mnohí podpísanie moskovského protokolu 26. augusta 1968 za definitívnu porážku a zradu komunistickým vedením. Protesty však spôsobili, že Dubček, ktorý bol zatknutý v noci 20. augusta a mal byť okamžite nahradený, mohol zostať ďalej vo svojej funkcii.

28. októbra 1968, pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR, protestovalo v Bratislave 300 mladých ľudí, ktorí žiadali odchod okupačných vojsk.[14] 29. októbra 1968 už pochodovalo ulicami Bratislavy 1500 až 2000 ľudí.[14] Protesty sa postupne rozšírili aj do iných slovenských miest. 5. novembra 1968 v Žiline protestovalo približne 500 študentov, ktorí strhávali sovietske zástavy. Výnimkou nebolo ani ich pálenie.

7. novembra 1968 (výročie VOSR) sa v Bratislave stretlo okolo 400 demonštrujúcich študentov. Sprievod mestom však postupne narástol na 3-tisíc ľudí. Polícia dav rozohnala obuškami a polievacími autami. V rovnaký deň protestovali ľudia aj v iných mestách, poškodených bolo asi 250 sovietskych zástav.[14]

19. januára 1969 sa na protest proti okupácii upálil na Václavskom námestí v Prahe študent Jan Palach. Podobne brutálnym spôsobom na nespravodlivosť upozornili aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. V Košiciach sa na protest proti okupácii na Námestí osloboditeľov upálil 11. apríla 1969 Michal Lefčík[15]. Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou, nemali trvalejší dopad na politickú situáciu.  

Do februára 1969 zachytila ŠtB 440 letákov a anonymných listov. Vyšetrovatelia začali celkovo 44 trestných stíhaní.[14]

V marci 1969, po víťazstvách hokejistov ČSSR nad ZSSR na šampionáte vo Švédsku sa oslavy v uliciach zmenili na politické protesty. Po prvom zápase (21. marca 1969, víťazstvo 2:0) sa v Bratislave zišlo zhruba 2 tisíc ľudí. Asi polovica z nich sa následne presunula z centra mesta na Miletičovu ulicu – pred budovu vtedajšieho veliteľstva sovietskej armády. Polícia ich násilím rozohnala, pričom zadržala niekoľko osôb. 28. marca 1969 po ďalšom víťazstve ČSSR nad ZSSR 4:3 prišlo na námestie SNP asi 20-tisíc ľudí. Približne 10 tisíc ľudí odtiaľ pochodovalo k sovietskemu konzulátu a k veliteľstvu armády. Podobné protesty boli aj v ďalších slovenských mestách (v Košiciach asi 1 200 ľudí).[14]

Reakcie v zahraničí[upraviť | upraviť zdroj]

Protiokupačný protest v Helsinkách

V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o mimoriadne stretnutie Bezpečnostnej rady (BR) Organizácie Spojených národov aby prerokovalo tzv. "česko-slovenskú otázku". Zasadanie sa uskutočnilo od 21. do 24. augusta. V prejavoch československého zástupcu v OSN Jána Mužíka a vtedajšieho československého ministra zahraničia Jiřího Hájka zaznelo, že ide o "akt použitia sily, ktorý nemôže byť nijako ospravedlnený"[16] a tiež popreli existenciu akéhokoľvek pozvania, ktorým veľvyslanec ZSSR (Jakov Malik) zdôvodňoval inváziu ("... žiadna taká žiadosť nebola nikdy vydaná"[16]). Dve navrhované rezolúcie odsudzujúce inváziu neboli prijaté, pretože Maďarsko a Sovietsky zväz (ako člen BR s právom veta) hlasovali proti. Pozícia predstaviteľov Česko-Slovenska v OSN sa po vyhrážkach v Moskve a podpísaní Moskovského protokolu "zmenila" a nasledujúci deň, 27. augusta 1968, československá stála misia pri OSN požiadala, aby Bezpečnostná rada prerokúvanie "česko-slovenskej otázky" stiahla.[16]

Spojené štáty americké na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré socialistické krajiny, ako Rumunsko a Juhoslávia, sa na invázii odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Rumunský prezident Nicolae Ceaușescu v deň vpádu vojsk predniesol v Bukurešti prejav pred 100 000 účastníkmi, v ktorom vpád označil za "hrubú chybu a ohrozenie mieru v Európe a budúcnosti socializmu"[17]. Albánsko v dôsledku nesúhlasu s inváziou vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Komunisti v Južnom Vietname vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy[18].

Transparent sovietskych protestujúcich na Červenom námestí v Moskve s heslom: „Za vašu aj našu slobodu“.

25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí protestovalo osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg, neskôr označovaní ako osem statočných[19]), ktorí niesli transparenty s nápismi: „Strácame najlepších priateľov“, „Hanba okupantom“, „Ruky preč od ČSSR“, „Za vašu a našu slobodu“, „Slobodu Dubčekovi“, „Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko“ a česko-slovenskú vlajku. Po asi 15 minútach však boli zatknutí. Heslá na ich transparentoch boli označené súdom ako klebety a potom boli niekoľko rokov väznení (v priemere 4 roky vyhnanstva).

8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne verejne zapálil na protest proti okupácii Ryszard Siwiec. Na následky popálenín o štyri dni neskôr zomrel.

Pobyt vojsk na česko-slovenskom území[upraviť | upraviť zdroj]

Deti sovietskych dôstojníkov ubytovaných v oblasti Milovíc. V pozadí hangár pre tanky s transparentom, na ktorom bolo napísané: „Večné a nezničiteľné priateľstvo!“

Štátna moc nazývala vojenskú okupáciu územia, nášho formálne suverénneho štátu, cudzím vojskom eufemizmami ako pobyt alebo prítomnosť vojsk. Práve vďaka tomuto pobytu mohla vládnuť (konzervatívna časť) KSČ bez výraznejšej opozície niekoľko ďalších desaťročí.

Prítomnosť intervenčných vojsk na česko-slovenskom území vyvolávala veľkú vlnu nevôle v celej krajine a ich odsun sa stal jedným z hlavných bodov rokovaní vedení oboch krajín. Pretrvávala potreba odsunu intervenčných vojsk, ktoré zotrvávali na území ČSSR aj v zmysle 5. bodu Moskovského protokolu. Obe strany sa dohodli, že „akonáhle pominie vzniknuté ohrozenie vymožeností socializmu v Česko-Slovensku a ohrozenie bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, sa po etapách uskutoční odchod spojeneckých vojsk z česko-slovenského územia.[20]

Do 4. novembra 1968 opustili Česko-Slovensko armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na našom území až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Česko-Slovensku dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150 000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko, alebo Lešť), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov. Na Slovensku sa usídlili sovietske vojská napríklad v Sliači, Častkovciach, Michalovciach, Skalke nad Váhom, Vlkanovej, Voderadoch. Vojenské posádky mali sídlo[21] v Nových Zámkoch, Komárne (a strelnica Modrany), Štúrove, Lešti, Rimavskej Sobote, Jelšave, Rožňave, Ružomberku, Zvolene, Malackách, Nemšovej, Vrútkach, Novom Meste nad Váhom a v Bratislave. Na troch nešpecifikovaných miestach boli aj skladiská pre jadrové zbrane[21] V roku 1983 bola sovietska 122. raketová brigáda na našom území vyzbrojená balistickými strelami TR-1 Temp známymi aj ako OTR-22 alebo SS-12 Scaleboard [22], ktoré mohli niesť konvenčné ale aj jadrové hlavice. Rozmiestnenie týchto sovietskych zbraní oznámila vláda ČSSR stručným vyhlásením z 24. októbra 1983.[23] Velenie Česko-Slovenskej armády nemalo prístup do priestorov rozmiestnenia.[23]

Odsun vojsk[upraviť | upraviť zdroj]

Odsun sovietskych vojsk sa začal už niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou avšak až po nej bolo rozhodnuté o definitívnom a úplnom odsune všetkých cudzích vojsk z nášho územia. Michael Kocáb, poslanec vtedajšieho Federálneho zhromaždenia, presadzoval rýchly odsun vojsk. Aj jeho zásluhou bola už koncom februára 1990 podpísaná ministrami zahraničia zmluva medzi ZSSR a ČSFR, ktorá stanovila, že vojská budú odsunuté do konca júna 1991. V priebehu 16 mesiacov opustilo Česko-slovensko v 925 transportoch 73 500 vojakov, 39-tisíc rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a odviezli si so sebou 95-tisíc ton munície.[24] Posledný železničný transport prekročil hranice 21. júna 1991 a o šesť dní neskôr odletel aj veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk generál Eduard Vorobjov. Sovietske vojská uvoľnili 355 objektov, z toho 286 v Čechách a 69 na Slovensku. [24] Dlhodobý pobyt sovietskych vojsk len na slovenskom území spôsobil veľké škody na životnom prostredí. Na základe nutných sanačných prác boli v rokoch 1990 – 1992 ohodnotené do výšky 986 568 825 Kčs[25].

V júni 2016 prezident Kiska odhalil pamätník odsunu sovietskych vojsk. Pamätník sa nachádza v Sliači na sídlisku, ktoré v rokoch 1968-1991 obývali sovietski dôstojníci. Oceľový pamätník má formu "zástavkového označníka s cestovným poriadkom". Má ísť o prvý pamätník tejto udalosti vôbec.[26]

Poslanec NR SR Budaj v októbri 2016 navrhol medzi pamätné dni na Slovensku zaradiť aj začiatok (21. august) a koniec okupácie (21. jún).[27][22]

Právna dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Biľak a Gustáv Husák počas Normalizacie

V roku 1992 Boris Jeľcin odovzdal prezidentovi Havlovi kópiu pozývacieho listu, ktorý podpísalo viacero členov konzervatívneho krídla KSČ. V Česko-Slovensku nebol pre podporu zahraničnej intervencie, ktorá mala charakter vlastizrady, odsúdený ani jeden z týchto predstaviteľov. Vasiľ Biľak, vtedy posledný žijúci signatár pozývacieho listu, bol slovenskou prokuratúrou zbavený obvinenia pre chýbajúcich svedkov a nedostatok dôkazových materiálov[28].

Odkaz a interpretácia[upraviť | upraviť zdroj]

Vpád vojsk bol takým vážnym historickým medzníkom, že pre staršiu generáciu sa stal "1968" alebo len "68" nezabudnuteľnou traumou a preto sa vpád a nasledovná okupácia takto zjednodušene označujú[29]. O "1968" alebo "šesťdesiatom ôsmom" sa ani len nemalo rozprávať a preto napríklad číslo 68 na drese Jaromíra Jágra bolo symbolickým odkazom.

23 mája 2015 odvysielala štátna ruská televízia Rossija 1. film Varšavská zmluva – odtajnené stránky, ktorý sa venoval aj Vpádu. Podľa poslanca Sineľščikova, ktorý vo filme vystupuje bolo základnou úlohou[30] „potlačenie štátneho prevratu v ČSSR, ktorý pripravovala československá opozícia s podporou západných krajín“... Nešlo o agresiu, ale o snahu predísť „v konečnom dôsledku vpádu vojsk NATO“.

V Ruskej dume traja poslanci komunistickej strany v lete 2016 predložili návrh zákona, podľa ktorého by mali ruskí vojaci, ktorí sa zúčastnili na invázii, získať postavenie a výhody vojnových veteránov.[30]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Hošek, J., Kopp, M., (20.08.2008): Archivy zpochybňují přímou účast vojsk bývalé NDR na invazi v roce 1968. rozhlas.cz: (31.5.2009).
  2. Z rozhovoru s diplomatom Valentinom Falinom v časopisu "Itogi", ktorý v 1966-1968 stál na čele 2. európskeho odbor ministerstva zahraničných vecí ZSSR. Online, (rusky)
  3. a b c Armáda č. 8, ročník X, August 2002, s. 26 - 27
  4. http://armada.vojenstvi.cz - Střední skupina sovětských vojsk v Československu
  5. a b Segeš, V. a kolektív, Slovensko - vojenská kronika. Perfekt, Bratislava, 2007, s. 150
  6. http://www.upn.gov.sk - August 1968 prístup 21.8.2008
  7. http://www.totalita.cz - úterý 20. srpna 1968 prístup 21.8.2008
  8. http://mozaika.sme.sk - Július Fekiač st.: August na námestí SNP (bývalom Stalinovom námestí) prístup 14-6-2008
  9. Kronika 20. storočia 1960-1969 / 7, Fortuna Libri, Edícia denníka SME, s. 994
  10. http://www.ceskenoviny.cz Historici: Obětí srpnové okupace je více. prístup 14-6-2008
  11. http://www.upn.gov.sk - obete augusta 1968 prístup 21.8.2008
  12. a b c Krivošejev, G.F., Rossija i SSSR v vojnach XX veka. Statističeskoe issledovanie. Oloma Press, Moskva 2011, s. 532-533
  13. Slováci a Česi si pripomínajú výročie okupácie z augusta 1968, SITA, Online
  14. a b c d e Marek Vagovič: Okupácia očami tajných, tyzden.sk, 17. august 2013, Online
  15. Uličianska, Z. Na košického Palacha sa malo zabudnúť [online]. kosice.korzar.sme.sk, 05.04.2013, [cit. 2013-05-20]. Dostupné online.
  16. a b c 1968: Okupace a jednání v Radě bezpečnosti OSN, MZ ČR, Online (česky)
  17. Apoteoza lui Ceaușescu – 21 august 1968, Online, (rumunsky)
  18. Kamas, D. Válka ve Vietnamu. /1964-1975/ ISBN 80-7198-247-4. Olomouc, Votobia 1997, s. 131 - 132
  19. Ruský aktivista v Moskve spálil vlajku ZSSR [online]. ČTK, Pravda, 22.08.2015, [cit. 2016-05-03]. Dostupné online.
  20. Štefanský, M., 2008: Rokovania o rozmiestnení sovietskych vojsk na území Česko-Slovenska (august - október 1986). Vojenská história, 1, s. 93-107
  21. a b Jindřich Pecka, Odsun sovětských vojsk z Československa 1989–1991, vydal Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 1996 a Vojenský historický ústav Bratislava
  22. a b BUDAJ, Ján. Slovensko : republika bez minulosti. Denník N, 4. NOVEMBRA 2016. Dostupné online [cit. 2016-11-18]. (sk-SK)
  23. a b TOMEK, Prokop. Před třiceti lety byly v Československu rozmístěny nosiče jaderných zbraní [online]. Vojenský historický ústav Praha., [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  24. a b DANIEL VRAŽDA: Sovieti po sebe zanechali spúšť, SME, 20. jún 2011, Online
  25. Paluchová, K., Ondrejičková, R., 2008: Súčasný stav lokalít poškodených činnosťou bývalej Sovietskej armády. Enviromagazín, 13, 6, s. 22-23
  26. V Sliači postavili pamätník odchodu sovietskych vojsk. Má ho iba Slovensko (FOTO) [online]. Petit Press, 2016-06-27, [cit. 2016-06-30]. Dostupné online.
  27. Budaj chce pamätné dni na pripomienku okupácie a jej konca, TASR, 31. okt 2016, Online
  28. Novák, M. Bilak už za zvací dopis z roku 1968 nebude potrestán [online]. aktualne.centrum.cz, 24.01.2011, [cit. 2011-08-20]. Dostupné online.
  29. MONIKA GREŠOVÁ: Palach bol komunista a okupácia je povstanie, myslia si študenti. Rok 1968 mladým nič nehovorí, potvrdzuje to aj anketa v uliciach Bratislavy, DennikN, 22. aug 2016, Online
  30. a b Vladimír Jancura: August 1968: bojovalo sa tu, alebo nie? Pravda, 22. augusta 2016. Online

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]