Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Vpád vojsk varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska
Operácia Dunaj
Súčasť Studenej vojny
10 Soviet Invasion of Czechoslovakia - Flickr - The Central Intelligence Agency.jpg
Horiaci sovietsky tank v uliciach Prahy
Dátum 21. august 1968
Miesto Česko-Slovensko
Výsledok Kapitulácia Česko-Slovenska podpísaním Moskovského protokolu.
Koniec reforiem Pražskej jari, víťazstvo konzervatívneho krídla KSČ presadzujúceho normalizáciu.
Vojenská okupácia územia do roku 1991.
Vystúpenie Albánska z Varšavskej zmluvy.
Casus belli: Snaha potlačiť reformný proces v komunistickej strane Česko-Slovenska
Protivníci
Varšavská zmluva:
Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg Sovietsky zväz
Flag of Poland (1928–1980).svg Poľsko
Civil Ensign of Hungary.svg Maďarsko
Bulharsko (1967-1971) Bulharsko
Nemecká demokratická republika NDR (zúčastnila sa len čiastočne)
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Podporované:
Rumunsko (1965-1989) Rumunsko
Juhoslávia Juhoslávia
Flag of Albania (1946–1992).svg Albánsko
Velitelia
Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg Leonid Brežnev
Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg Ivan Pavlovskij
Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg Andrej Grečko
Česko-Slovensko Alexander Dubček
Česko-Slovensko Ludvík Svoboda
Česko-Slovensko Martin Dzúr
Sila
približne 500 000 vojakov (27 divízií)
6 300 tankov
800 lietadiel
2 000 diel
približne 200 000 až 600 000 vojakov (30 divízií) do 2 až 3 dní (so všeobecnou mobilizáciou až 2 500 000 vojakov)
vyše 250 lietadiel
2 500 až 3 000 tankov
Straty
Flag of the Soviet Union (1955–1980).svg 12 mŕtvych a 25 zranených vojakov pri stretoch s česko-slovenskými občanmi; 84 mŕtvych a 62 zranených z iných príčin
Flag of Poland (1928–1980).svg 10 mŕtvych (pri nehodách a samovraždách)
Civil Ensign of Hungary.svg 4 mŕtvi (pri nehodách)
Bulharsko (1967-1971) 2 mŕtvi
Česko-Slovensko 139 mŕtvych civilistov (z toho 29 na Slovensku) a 500 zranených civilistov pri stretoch cudzích vojakov s civilistami a dopravných nehodách s okupačnými jednotkami

Vpád / invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska (alebo Okupácia Československa[1][2][3][4]), komunistickou stranou označovaný aj ako vstup spojeneckých vojsk,[5] s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR[1]) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú vojenskú okupáciu československého územia a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.

V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celej krajine (na územie ČSSR vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij.

Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla.

Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Vedúci predstavitelia sa však pod nátlakom rýchlo vzdali a podpísaním Moskovského protokolu 26 augusta legalizovali pobyt cudzích vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o socializmus s ľudskou tvárou, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.

Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (Biľakov pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.) ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (17. júna 1953) a Maďarsku (1956) kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne bolo mimoriadnymi súdmi odsúdených na smrť ďalšie stovky ľudí, v ČSSR po invázii nastúpila politická normalizácia, ktorú so sebou priniesla Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity. Západné mocností rešpektovali jaltské dohody a zamestnávali ich vlastné problémy (suezská kríza, vojna vo Vietname, občianske protesty roku1968, napr. v Paríži) a tak ich reakcia zostala len deklaratívna.[6]

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pražská jar

V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a zároveň aj prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na nezákonnostiach v 50. rokoch a preto až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu nielen politických procesov a rehabilitácie ale aj výmeny politickej garnitúry. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný a na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. 30. marca 1968 bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda. Predsedom vlády sa stal v apríli Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský.

S novými politikmi (tzv. progresívne sily) v najvyšších funkciách sa do popredia dostala zásadná otázka reformy režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Voľby do predsedníctva KSČ prebehli po prvý krát ako tajné. Akčný program KSČ (schválený až v apríli 1968 a šírený ako „Československá cesta k socializmu“) predpokladal, že KSČ sa bude do istej miery deliť o moc s ďalšími partnermi, ale v tomto partnerstve jej zostane vedúca úloha. Bolo zakázané kumulovať vedúce stranícke, štátne a verejné funkcie do rúk jedinej osoby. Program kládol dôraz na občianske slobody a potvrdil právo na zhromaždenie, vznik dobrovoľných organizácií, združení a spolkov. Zaručoval slobodu prejavu, vďaka ktorej bola prakticky zrušená cenzúra, slobodu pobytu spojenú s vycestovaním do zahraničia atď. V ekonomickej a sociálnej oblasti malo dôjsť k zvýšeniu platov a ekonomickej reforme (zrušiť výrobné ministerstvá, boli vytvorené podnikové rady pracujúcich, hospodárska spolupráca aj so zahraničnými / kapitalistickými podnikmi, koruna sa mala stať konvertibilnou menou, povolenie drobného súkromného podnikania). Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia a naopak boli odložené voľby do Národných výborov, Národného zhromaždenia a SNR pre nespokojnosť s niektorými kandidátmi a plánmi na zmenu zákonov o voľbách.

Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali najmä Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka. Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s prvým tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny.

Podľa odtajnených správ CIA bola americká administratíva o vývoji v Československu veľmi dobre informovaná. Správa CIA z 12. júla 1968 napovedajá, že Brežnev stráca trpezlivosť s Dubčekom a naozaj pripravuje vydať rozkaz na ozbrojený zásah. Americká špionáž poukázala na zistenie, že vzniklo päť nových komunikačných kanálov kontrolovaných generálnym štábom Sovietskej armády: „Dva sú v Československu, tretí je neďaleko Budapešti, ďalší pri Užhorode a posledný juhovýchodne od Magdeburgu.“ CIA usúdila, aj keď priame dôkazy nezískala, že je to pravdepodobne súčasť príprav na to, aby sa vojská Varšavskej zmluvy vydali do Československa zo Sovietskeho zväzu, z Maďarska a z východného Nemecka.[7]

Časový priebeh udalostí pred inváziou[upraviť | upraviť zdroj]

22. - 24. februára - Na oslavy Februárových udalostí Priletel do Prahy Leonid Iľjič Brežnev. Ani ten však nezabránil tomu aby bol 22. marca Antonín Novotný donútený abdikovať z funkcie prezidenta. (Jedným z dôvodov bol aj útek za hranice generála Jana Šejnu, vedúceho straníckej organizácie na ministerstve obrany a blízkeho priateľa prezidentovho syna. [8])

23. - 24. marca - V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR s československou delegáciou, ktorú tvorili Alexander Dubček, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Drahomír Kolder, Vasil Biľak. Kritika pomerov v ČSSR tu bola označená aj termínom "plazivá kontrarevolúcia".[9]

koncom marca Ústredný výbor KSSZ rozoslal straníckym aktívom tajnú informáciu o situácii v Československu. V dokumente sa uvádza: "... udalosti sa uberajú nesprávnym smerom. V Československu šíria vystúpenia nezodpovedných elementov, ktorí chcú vytvoriť "oficiálnu opozíciu" a "tolerovať" rôzne anti-socialistické názory a teórie. Nepravdivo očierňujú minulé skúsenosti socialistickej výstavby, predkladajú návrhy na špecifickú československú cestu k socializmu, ktorá je rozdielna od skúseností iných krajinách. Pokúšajú sa vrhnúť tieň na zahraničnú politiku Československa a zdôrazňuje potrebu "nezávislej" zahraničnej politiky. Vyzývajú na zriadenie súkromných podnikov, upustenie od plánovaného systému, rozšírenie vzťahov so Západom". Vojská boli informované, že sovietska strana nevylučuje možnosť vstupu vojsk NATO na československé územie (domnelé manévre NATO pri hraniciach s krycím názvom "Black Lion").[10]

30. marcaNárodné zhromaždenie ČSSR na návrh Alexandra Dubčeka zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.[9]

1. - 5. apríla sa konalo plenárne zasadanie ÚV KSČ, na ktorom už konzervatívny smer nemal takmer žiadnych zástupcov a preto bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý bol vlastne projektom reformy socializmu.[11]

8. apríla - Prezident Ludvík Svoboda vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Oldřich Černík. Podpredsedami sa stali: František Hamouz, Peter Colotka, Gustáv Husák, Lubomír Štrougal a Ota Šik.

8. apríla - Veliteľ sovietskych výsadkárov, generál V.F. Margelov dostal nariadenie, podľa ktorého začal plánovať nasadenie výsadkárov na území Československa.[12] V nariadení sa uvádza: "Sovietsky zväz a ďalšie socialistické krajiny majú internacionálnu povinnosť priviesť svojich vojakov na pomoc Československej ľudovej armáde pri obrane vlasti od hroziaceho nebezpečenstva." Dokument tiež zdôraznil: "... v prípade, že vojaci Československej ľudovej armády pochopia vstup sovietskych vojsk, v tomto prípade je nutné organizovať interakcie s nimi a spoločne plniť úlohy. Ak budú vojská nepriateľské k výsadkárov a podporu získajú konzervatívne sily, potom je potrebné prijať opatrenia na ich "lokalizáciu" a ak to nebude možné tak na ich odzbrojenie". 

12. apríla - generál Alexander Majorov, v tom čase veliteľ 38. sovietskej armády, dostal zapečatenú obálku s rozkazom ministra obrany Grečka pripraviť svoju armádu na vpád do Československa. [13]

18. apríla – Predsedom parlamentu (Národného zhromaždenia ČSSR) sa stal Josef Smrkovský.

24. – 25. apríla - Do Československa prišiel hlavný veliteľ Varšavskej zmluvy Ivan I. Jakubovskij, ktorý rokoval o vojenskom cvičení Šumava na našom území. Ruská strana trvala na tom, aby sa cvičenie uskutočnilo už v máji, hoci pôvodný plánovaný termín bol október.

4. - 5. mája – V Moskve prebehli rokovania na najvyššej úrovni. Československá delegácia - Dubček, Černík, Smrkovský a Biľak si vypočuli od Brežneva, Kosygina a Podgorného ostrú kritiku pomerov v ČSSR. Tí požadovali rázne opatrenia proti "antisocialistickým a pravicovým silám".

6. mája – Politické byro (predsedníctvo) KSSZ vydalo interné rozhodnutie o vojenských akciách (vrátanie vojenského cvičenia na území ČSSR) a zvolalo rokovanie predstaviteľov 5 krajín VZ o dianí v ČSSR bez jej zástupcov na 8. mája 1968 v Moskve.[11][14]

29. mája – 1. júna - V Prahe zasadal ÚV KSČ, na ktorom sa otvorene stretli dve protichodné politické línie – Dubčekova a Biľakova. Dubček označil správy o nebezpečenstve vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy za nepravdivé a poškodzujúce kurz politiky KSČ. XIV. zjazd KSČ bol naplánovaný na 9. septembra 1968.

19. júna – V Prahe-Ruzyni sa konal zraz Ľudových milícií. Kritické hlasy, ktoré tu odzneli, vyčítali komunistickému vedeniu slabosť v postupe proti pravici a žiadali mocensko-administratívne zákroky. Táto akcia vyvolala v krajine vlnu rozhorčenia a podpisovú akciu za zrušenie milícií.

20. – 30. júna - Na území ČSSR prebehlo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava s účasťou okolo 27-tisíc vojakov. Pôvodne malo trvať desať dní (do 30. júna), ale aj po tomto termíne boli stále vojská na našom území. O mesiac (19. júla) sa tu ešte stále nachádzalo takmer 12-tisíc sovietskych vojakov, vyše 60 tankov a 20 lietadiel. Denne o tom otvorene písali české i slovenské médiá. [15]

25. - 26. júna – Bol schválený zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení a novela tlačového zákona, podľa ktorého bola cenzúra neprípustná.

27. júna - Vo viacerých novinách vyšla výzva s názvom Dvetisíc slov, ktorá aktivizovala verejnosť proti zjavnému tlaku sovietskeho vedenia a konzervatívneho krídla zastaviť reformy. Ludvík Vaculík okrem iného v ňom napísal: "Veľké znepokojenie v poslednom čase vychádza z možnosti, žeby do nášho vývoja zasiahli zahraničné sily,“ ... "Svojej vláde môžeme dať najavo, že za ňou budeme stáť trebárs aj so zbraňou, kým bude robiť to, na čo jej dáme mandát.“ Moskva označila manifest za výzvu na kontrarevolučné akcie. Brežnev telefonoval Dubčekovi a žiadal podniknúť kroky proti iniciátorom a signatárom. [15]

14. - 15. júla - Predstavitelia Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR na schôdzke vo Varšave schválili otvorený list adresovaný KSČ. Obsahom tohto varšavského listu "päťky" (bratských) strán bolo veľmi vážneho varovania s viditeľnými prvkami hrozby zasahovania do vnútorných záležitostí. "Nedopustia aby nepriateľské sily zviedli ČSSR zo socialistickej cesty a vytvárali tak hrozbu odtrhnutia republiky od socialistického spoločenstva".[16] Dubček sa pokúsil vzdorovať Brežnevovi. Do Varšavy ísť odmietol, vybojoval si najprv bilaterálne stretnutie v Čiernej nad Tisou. Brežnev však naliehal, že musí dôjsť aj k stretnutiu s „bratskými“ štátmi. Dubčekovi sa podarilo aspoň docieliť, že sa tak stane na domácej pôde v Bratislave. Dúfal, že tlak tu bude slabší.[17]

17. - 19. júla - Vedenie KSČ odmietlo myšlienku o internacionálnej pomoci "päťky" brániť socializmus v inej krajine, čo viedlo k posilneniu dôvery vo vedenie KSČ (78 % občanov) a práva na vlastnú, československú cestu.

29. júla - 1. augusta - Prebehli ďalšie rokovania v železničnom vagóne v Čiernej nad Tisou. Na stretnutí Dubček naďalej obhajoval program reforiem. Brežnev však dosiahol kompromis, keď členovia KSČ potvrdili svoju lojalitu k Varšavskému paktu a dištancovali sa od akýchkoľvek antisocialistických tendencií, že nedovolia znovuvytvorenie Česko-slovenskej sociálno-demokratickej strany a budú prísnejšie kontrolovať tlač. Sovieti sa zaviazali, že z Česko-Slovenska stiahnu svoje vojenské jednotky, ktoré boli v krajine od manévrov Šumava (20.–30. júna 1968[18]) a umožnia uskutočnenie zjazdu strany 9. septembra 1968.

3. augusta - V Bratislave sa stretli predstavitelia ZSSR, NDR, PĽR, MĽR, BĽR a ČSSR[19] a podpísali Bratislavskú deklaráciu,[20] v ktorej vyhlásili svoju "neotrasiteľnú jednotu v marxizme-leninizme, proletárskom internacionalizme, neobmedzenom boji proti buržoáznym tendenciám a protisocialistickým silám". Sovietsky zväz otvorene vyjadril zámer intervenovať v ktorejkoľvek krajine Varšavskej zmluvy, ak v nej dôjde k zavedeniu „buržoázneho“ pluralitného systému (neskôr označované ako Brežnevova doktrína). Po skončení Bratislavskej konferencie sovietske vojská opustili Česko-Slovensko,[15] zostali však zhromaždené v blízkosti hraníc krajiny. Počas konferencie bol tajne odovzdaný tzv. Pozývací list určený Brežnevovi.

Leták kritizujúci vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska zhodený z lietadla v auguste 1968 v Lučenci.

15. augusta Dubček prijal Nicolae Ceaușesca na oficiálnej návšteve Československa. Urobil tak necelý týždeň po návšteve Josipa Broza Titu. [21]

16. augusta - v Moskve na zasadaní politbyra KSSZ prebehla rozprava o situácii v Československu a bol schválený návrh na vyslanie vojakov. Potom bol schválený list politbyra prvému tajomníkovi ÚV KSČ (Dubčekovi). Podľa spomienok ruského diplomata[22] v tento deň telefonoval Brežnev Dubčekovi a žiadal ho, aby on sám pozval vojská.

17. augusta sa sovietsky veľvyslanec v Prahe stretol s prezidentom Svobodom a informoval Moskvu, že prezident Svoboda v prípade konfliktu bude stáť na strane KSSZ a ZSSR. V rovnaký deň bola prijatá v Moskve skupina "zdravých síl" KSČ aby pripravila texty prejavov k "česko-slovenskému ľudu" s plánom vytvoriť tzv. "revolučnú robotnícko-roľnícku vládu". 

V rovnaký deň sa stretol János Kádár s Dubčekom v Komárne. Kádár tlmočil nespokojnosť Moskvy s vývojom v Československu a upozornil na možnú vojenskú intervenciu..[9]

18. augusta sa v Moskve uskutočnilo stretnutie vedúcich predstaviteľov ZSSR, NDR, Poľska, Bulharska a Maďarska. Aj na základe tamojšieho vystúpenia "zdravých síl" KSČ so "žiadosťou o vojenskú pomoc" bol schválený plán invázie.[23] V liste prezidentovi Československa Svobodovi menom účastníkov stretnutia sa ako jeden z hlavných dôvodov invázie uvádza prijatie "žiadosti o pomoc zo strany ozbrojených síl československého ľudu a väčšiny členov predsedníctva ÚV KSČ a viacerých členov vlády ČSSR". Sovietska tlač odôvodňovala v nasledujúcich dňoch vstup vojsk i existenciou pozývacieho listu, ktorý zostavili prívrženci konzervatívneho krídla KSČ, v ktorom žiadali o pomoc v boji proti "kontrarevolúcii".

19. augusta Napriek Kádarovmu varovaniu si Dubček intervenciu nevedel predstaviť ani si ju nepripúšťal, čoho dôkazom sú jeho verejné prejavy. Navyše 19. augusta po 22.00 hodine dostal list od sovietskeho veľvyslanca Červoněnka, ktorý podľa Dubčeka nijako nesignalizoval možnosť vojenskej intervencie. [24] Československé vedenie (strany aj štátu) nespochybňovalo kľúčové tézy marxizmu-leninizmu (komunizmu) ani spojenectvo so ZSSR.[25]

20. augusta - V Prahe sa o 14.00 h začalo zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Hlavným bodom rokovania mala byť príprava septembrového XIV. zjazdu KSČ (ktorý sa potom už neuskutočnil). Počas zasadania prišla okolo 23.30 h správa od ministra Dzúra o obsadzovaní republiky cudzími vojskami.[24] Podľa súčasných historikov[26]: "Intervencia vojsk bola koordinovaná s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení KSČ. Plán spočíval v tom, že skupina "zdravých síl" vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom reforiem nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej Robotnícko-roľnícka (revolučnej) vlády. Zároveň mala skupina vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“ vysvetľuje slovenský historik Michal Štefanský. Dubček však odkladal záverečné hlasovanie a jeho odporcovia (predstavitelia "zdravého jadra") Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Emil Rigo[26] boli prehlasovaní v pomere 7 : 4 a bolo schválené komuniké (Provolání Všemu lidu ČSSR), ktoré odsúdilo inváziu.

Vojská pripravené na inváziu[upraviť | upraviť zdroj]

Pre akciu, označenú ako operácia Dunaj, vyčlenili jednotky Varšavskej zmluvy o sile 27 divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, 2 výsadkové) a 1 leteckú armádu o celkovej sile 200 až 750 000 vojakov s 800 lietadlami, 2 až 6 300 tankmi a 2 000 delami a raketometmi.[27] Tieto sily ako celok prevyšovali počtom Česko-slovenskú ľudovú armádu.[23] Sily východného vojenského okruhu ČSĽA neboli v období vpádu v plnom počte a podľa niektorých odhadov na jednu česko-slovenskú divíziu pripadalo 6 intervenčných.[28]

Na operácii sa zúčastnilo asi 28 000 poľských a asi 30 000 maďarských[29] vojakov. Vojsko NDR bolo zastúpené len jedným veliteľsko-spravodajským oddielom. [30]

Len na Slovenskom území bolo v prvých dňoch okupácie nasadených 48 055 sovietskych, 10 372 maďarských a asi 1000 bulharských vojakov.[28]

Intervenčné sily pod velením generála Pavlovského boli rozdelené do troch skupín. Skupina A (sovietske a poľské jednotky) prenikli na česko-slovenské územie z územia Poľska (Legnica – Krakov). Skupina B tvorená vojskami ZSSR a NDR vyrazila z NDR (oblasť Görlitz, Zittau, Drážďany a Klingenthal). Skupina C, ktorú tvorili sovietske, maďarské a bulharské jednotky vnikla do Česko-Slovenska z maďarského územia z oblasti Győru. Vojaci intervenčných vojsk boli propagandou informovaní, že zasahujú proti kontrarevolúcii a v prípade, že nevstúpia do krajiny ako prví, obsadia Česko-Slovensko západné mocnosti.

Priebeh invázie 21. augusta[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietsky obrnený transportér BRDM-1 prechádzajúci Prahou v prvých dňoch okupácie

20. augusta 1968 okolo 23:00 navštívil prezidenta Svobodu sovietsky veľvyslanec Červonenko a oznámil mu, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice.[31] Operácia sa začala 20. augusta 1968 o 23:20.[23] Najdôležitejším prvkom operácie bol moment prekvapenia. Okolo 2:00 ráno pristálo na Ruzyňskom letisku v Prahe dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou,[32] ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.

Neinformovaní obyvatelia krajiny boli týmto aktom agresie šokovaní, mnohí zastavovali postupujúce jednotky a snažili sa vojakom vysvetliť, že na inváziu nebol žiadny dôvod. Na niektorých miestach obyvatelia strhli označenia ulíc a smerové tabule, aby okupačné sily dezorientovali.[33] Česko-slovenská ľudová armáda nekládla odpor. Jednotky dostali zákaz vychádzania. Z vojenského hľadiska bola operácia uskutočnená veľmi efektívne, všetky významné miesta a priestory boli v priebehu jedného dňa obsadené bez boja a s minimálnymi stratami. Nepodarilo sa však uskutočniť predpokladaný politický prevrat a nastoliť robotnícko-roľnícku vládu, ktorú by zorganizovali odporcovia reforiem z konzervatívneho krídla KSČ.

Sovietsky vojak s tankovou muníciou

Šírenie informácií rozhlasom[upraviť | upraviť zdroj]

Ráno vysielal[34] Československý rozhlas Výzvu všetkým ľuďom Československej socialistickej republiky (Provolání Všemu lidu ČSSR), v ktorom ÚV KSČ označil "tento akt" (teda inváziu) za porušenie medzinárodného práva a informoval, že sa tak deje proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia. Na rozkaz riaditeľa Československého rozhlasu Karla Hoffmanna bolo toto vysielanie sabotované. Od 2 hodiny rannej boli niektoré vysielače vypnuté a z vyhlásenia tak zaznela niekde len časť prvej vety. Funkčný však zostal rozhlas po drôte. Celá výzva bola odvysielaná v éteri až od 4.30, keď boli vysielače opäť zapnuté. Neskôr rozhlas informoval aj o prebiehajúcich bojoch. Okolo deviatej ráno bolo vysielanie ústredného rozhlasu umlčané zvukmi sovietskej pechoty a od 11 hodín pokračovalo vysielanie ilegálne tak, že sa striedavo hlásalo z tajných štúdií po celej krajine. Najostrejšie prejavy odporu boli preto spojené s pokusom sovietskych jednotiek obsadiť budovu pražského rozhlasu. Pri potýčkach v okolí rozhlasu zahynulo 30 ľudí a vyše 300 ich bolo ranených.[35] Ilegálne vysielanie z rôznych miest pomocou prenosných zariadení pokračovalo ešte asi týždeň.

Časový priebeh invázie 21. augusta[upraviť | upraviť zdroj]

  • 23:00 20. augusta 1968 - sovietsky veľvyslanec oznámil prezidentovi Svobodovi, že vojská Varšavskej zmluvy prekročili česko-slovenské hranice. Vojská obsadzovali južné Slovensko, vstúpili tiež (pár kilometrov) zo Sovietskeho zväzu (Ukrajiny) za hranice Slovenska, z Poľska obsadili hranice na severnom Slovenskom a tiež z Poľska obsadili Sliezsko.
  • O polnoci (0:00) 21. augusta 1968 obsadili vojaci celý východoslovenský región a celú Bratislavu a postupovali z juhu aj zo severu Slovenska do stredoslovenského regiónu a odtiaľ na severnú Moravu.
  • 0:20 - Minister obrany Dzúr vydal rozkaz aby vojsko nekládlo odpor a poskytlo intervenčným vojskám všestrannú pomoc. O 1:30 Predsedníctvo ÚV KSČ odhlasovalo Výzvu občanom aby zachovali pokoj, pretože armáda nedostala rozkaz na obranu. Výzva bola šírená ešte pred 2 hodinou rozhlasom po drôte a potom po 4:30 aj rozhlasom. [34]
  • 1:00 - Vojsko obsadilo takmer celé Slovensko, postupuje do východných Čiech a z Nemeckej demokratickej republiky ďalší vojaci smerujú do Prahy cez severné Čechy.
  • 2:00 - Vojská ďalej postupujú na Moravu a severné Čechy a to bez toho aby sa stretli s akýmkoľvek odporom.
  • 2:00 - Na Ruzyňskom letisku v Prahe pristálo prvé dopravné lietadlo Antonov An-12 s výsadkovou jednotkou,[32] ktorá zaistila letisko, na ktorom začali pristávať ďalšie lietadlá s vojakmi a technikou.
  • 3:00 - Vojská rýchlo postúpili cez Moravou, východné a severné Čechy a mieria do Stredočeského kraja.
  • 4:00 - Obsadená oblasť Karlových Varov a obkľúčenie Prahy.
  • 5:00 - Vojaci obkľúčili Prahu a obsadzujú západné Čechy.
  • 6:00 - Vojská mieria na zvyšok západných a južných Čiech a tiež pomaly postupujú cez Prahu.
  • 7:00 - Vojsko obsadilo takmer celé Československo, zostáva obsadiť Prahu.
  • 5:00 - 9:00 - Sovietski vojaci zaisťovali čelných predstaviteľov KSČ. Dubček (spoločne s Krieglom, Smrkovským a Špačkom) bol zaistený vo svojej kancelárii prvého tajomníka ÚV KSČ skupinou sovietskych dôstojníkov v sprievode príslušníkov ŠtB. [36] Jeden z eštebákov mu oznámil po česky, že ho zatýkajú v mene "robotnícko-roľníckej vlády“, ktorá ho postaví pred "revolučný tribunál“.[26] O 6:00 Československý rozhlas odvysielal Dubčekovu výzvu aby ľudia nastúpili do práce ako počas bežných dní. [37] Rozhlas tiež upozorňuje, že okolo 5:00 začala vysielať stanica Vltava, čo je nelegálny vysielač a nemá s ním nič spoločné.[36]
  • 8:00 - Vojaci majú pod kontrolu všetky pražské ulice. Jednotky obsadili aj Československú televíziu v Prahe a prerušili vysielanie. Obsadili aj štúdio rozhlasu na Vinohradskej triede v Prahe a budovu Československého rozhlasu na Zochovej ulici v Bratislave. [36]
  • 8.30 Československý rozhlas vysiela príhovor prezidenta Svobodu. Ľudí v ňom vyzýva, aby zachovali rozvahu a aby v záujme republiky zabránili nepremysleným činom,[36] čo de facto znamená kapituláciu.

Straty[upraviť | upraviť zdroj]

V priebehu invázie bolo zabitých pri potýčkach s intervenčnými jednotkami alebo v dôsledku nehôd prišlo o život 108[38] Čechov a Slovákov. 29 ľudí prišlo o život na Slovensku, jeden Slovák tiež zahynul pri stretoch okolo budovy rozhlasu v Prahe.[39] Pri prejavoch odporu a niekoľkých útokoch na invázne sily zahynulo 12 sovietskych vojakov (1 dôstojník, 4 poddôstojníci a 7 vojakov), ďalších 87 bolo hospitalizovaných, z toho 25 v dôsledku ozbrojených potýčok s obyvateľstvom.[40]

Obyvateľ Prahy pokúšajúci sa vysvetliť skutočnú politickú situáciu v krajine sovietskemu vojakovi

Okrem toho zahynulo 86 vojakov pri leteckých a dopravných nehodách.[40] Celkovo však k výrazným ozbrojeným zrážkam nedošlo, čiastočne aj vďaka vyhláseniam Dubčeka a Svobodu na zachovanie pokoja.

Najmä vojaci prvej inváznej vlny, ktorá prekročila hranice v noci z 20. na 21. augusta, boli zaskočení správaním civilného obyvateľstva, mnohí postupne začínali chápať, že boli oklamaní a vstup na česko-slovenské územie bol nezákonný a nesprávny. Do 20. septembra 1968 päť sovietskych vojakov spáchalo na česko-slovenskom území samovraždu.[40] Sovietske velenie väčšiu časť vojsk prvej vlny v nasledujúcich dňoch vystriedalo čerstvými jednotkami. Tie už nenarážali na prejavy odporu v takej miere ako ich predchodcovia, najmä kvôli postupnému otupeniu a v konečnom dôsledku aj upokojeniu verejnej mienky v krajine.

Invázia mala okamžite za následok veľkú vlnu emigrácie do zahraničia. V nasledujúcom období emigrovalo asi 450 000 ľudí.

Politická dohra - normalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Fotografia bola odfotená z okna budovy bývalej česko-slovenskej ambasády v Štokholme 21. augusta 1974, protest proti sovietskej okupácii Česko-Slovenska
Bližšie informácie v hlavnom článku: Moskovský protokol

Napriek vojenskému úspechu vpádu a faktu, že Dubček, Černík a Smrkovský boli zatknutí okupačnými vojskami a odvezení do Moskvy, nepodarilo sa okupantom zabrániť uskutočneniu mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ 22. augusta 1968 v budove Pražskej ČKD. Zjazd odmietol okupáciu a žiadal prepustenie zatknutých politikov a odmietal prerušiť reformný proces. 23. augusta odletel Ludvík Svoboda s Gustávom Husákom, Martinom Dzúrom a Bohuslavom Kučerom do Moskvy. Okrem nich sa na rokovania do Moskvy dostavil aj Vasiľ Biľak, Alois Indra a Jan Piller. Rokovania najprv prebiehali niekoľko dní s každým politikom osobitne. Sovietske vedenie pripravilo tzv. moskovský protokol, ktorý mal anulovať výsledok mimoriadneho zjazdu a zabezpečiť splnenie sovietskych požiadaviek z Čiernej nad Tisou. 31. augusta 1968 Ústredný výbor KSČ v bezvýchodiskovej situácii schválil moskovský protokol, čím zároveň zlegalizoval pobyt vojsk a umožnil začať tzv. normalizáciu.

Normalizácia[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1969 sa stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák. Dubček teda viedol komunistickú stranu ešte sedem a pol mesiaca po invázii. Ako píše vo svojich pamätiach Nádej zomiera posledná:[41] "Až do apríla 1969, keď bol Husák uvedený do funkcie nového prvého tajomníka strany, nebolo čistiek, zatknutí a ani perzekúcií.“ Potom boli predstavitelia reforiem postupne odstránení z funkcií. Dubček do októbra 1969 ešte pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Čistky (previerky) organizovalo tzv. "zdravé jadro strany" - 165 tisíc členov "previerkových komisií". Pred tieto komisie museli predstúpiť všetci komunisti v rámci výmeny straníckych legitimácií. Preverovaní (kádrovaní komisiami) boli však aj nestraníci. Byť prekádrovaný znamenalo vyjadriť (aj podpísať) predovšetkým súhlas s vpádom vojsk a tým aj s normalizačnou politikou KSČ. Skúmané boli štyri základné stanoviská:[41]

  • inváziu a okupáciu ne/považoval za legitímnu;
  • odmietal/prijal, že v Československu prebiehala „kontrarevolúcia“;
  • ne/akceptoval kritiku československej odpovede na tzv. varšavský list;
  • ne/trvala na Akčnom programe KSČ z apríla 1968.

Poučenie z krízového vývoja vyšlo v roku 1970. Z KSČ bolo v nasledujúcich rokoch vylúčených okolo 400 000 ľudí. Podľa vtedajších odhadov ministerstva financií bola výška priamych škôd spôsobených inváziou 1,4 miliardy korún. Neskôr boli priame škody odhadnuté na 4,48 miliardy korún.[42] Nepriame škody však boli oveľa vyššie a neboli len ekonomické.

Reakcie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Možnosť ozbrojeného odporu komunistické vedenie odmietlo a vyzývalo (prezident Svoboda) obyvateľstvo k zachovaniu pokoja, napriek tomu sa na viacerých miestach spontánne postavili ľudia do cesty tankom. Formou nenásilného odporu boli vojaci Varšavskej zmluvy vítaní výčitkami ako okupanti. Spočiatku sa niektorí civilisti snažil presviedčať vojakov ale to sa stretávalo s malým alebo žiadnym úspechom. Ľudia v uliciach protestovali so zástavami a obrazmi Dubčeka a Slobodu. Nápisy a graffiti na stenách a chodníkoch odsudzovali okupantov, sovietske vedenie a domácich kolaborantov. V snahe zastaviť alebo aspoň spomaliť postup vojsk ľudia strhávali alebo menili orientačné a smerové tabule a pribudli nové udávajúce smer nazad do Moskvy. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej výsledkom boli obete na životoch. Protesty proti invázii trvali len asi týždeň. Okrem zastrašovania vojakmi a tankmi považovali mnohí podpísanie moskovského protokolu 26. augusta 1968 za definitívnu porážku a zradu komunistickým vedením. Protesty však spôsobili, že Dubček, ktorý bol zatknutý v noci 20. augusta a mal byť okamžite nahradený, mohol zostať ďalej vo svojej funkcii.

28. októbra 1968, pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR, protestovalo v Bratislave 300 mladých ľudí, ktorí žiadali odchod okupačných vojsk.[43] 29. októbra 1968 už pochodovalo ulicami Bratislavy 1500 až 2000 ľudí.[43] Protesty sa postupne rozšírili aj do iných slovenských miest. 5. novembra 1968 v Žiline protestovalo približne 500 študentov, ktorí strhávali sovietske zástavy. Výnimkou nebolo ani ich pálenie.

7. novembra 1968 (výročie VOSR) sa v Bratislave stretlo okolo 400 demonštrujúcich študentov. Sprievod mestom však postupne narástol na 3-tisíc ľudí. Polícia dav rozohnala obuškami a polievacími autami. V rovnaký deň protestovali ľudia aj v iných mestách, poškodených bolo asi 250 sovietskych zástav.[43]

8. septembra 1968 sa na protest proti invázii upálil na celorepublikových dožinkách na varšavskom Štadióne desaťročia pred zrakmi 100 tisíc divákov Poliak Ryszard Siwiec. Skôr než sa podpálil, rozhodil do davu letáky s protestnou výzvou. Zomrel po 4 dňoch v nemocnici. Poľskej tajnej polícii (Służba Bezpieczeństwa) sa podarilo udalosť bagatelizovať tak, že ako prvá odvysielala správu o jeho čine poľská redakcia Rádia Slobodná Európa až v máji 1969. 19. januára 1969 sa na protest proti okupácii upálil na Václavskom námestí v Prahe študent Jan Palach. Podobne brutálnym spôsobom protestovali aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. V Košiciach sa na protest proti okupácii na Námestí osloboditeľov upálil 11. apríla 1969 Michal Lefčík.[44] Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou, nemali trvalejší dopad na politickú situáciu.

Do februára 1969 zachytila ŠtB 440 letákov a anonymných listov. Vyšetrovatelia začali celkovo 44 trestných stíhaní.[43]

V marci 1969, po víťazstvách hokejistov ČSSR nad ZSSR na šampionáte vo Švédsku sa oslavy v uliciach zmenili na politické protesty. Po prvom zápase (21. marca 1969, víťazstvo 2:0) sa v Bratislave zišlo zhruba 2 tisíc ľudí. Asi polovica z nich sa následne presunula z centra mesta na Miletičovu ulicu – pred budovu vtedajšieho veliteľstva sovietskej armády. Polícia ich násilím rozohnala, pričom zadržala niekoľko osôb. 28. marca 1969 po ďalšom víťazstve ČSSR nad ZSSR 4:3 prišlo na námestie SNP asi 20-tisíc ľudí. Približne 10 tisíc ľudí odtiaľ pochodovalo k sovietskemu konzulátu a k veliteľstvu armády. Podobné protesty boli aj v ďalších slovenských mestách (v Košiciach asi 1 200 ľudí).[43]

Reakcie v zahraničí[upraviť | upraviť zdroj]

Protiokupačný protest v Helsinkách

V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o mimoriadne stretnutie Bezpečnostnej rady (BR) Organizácie Spojených národov aby prerokovalo tzv. "česko-slovenskú otázku". Zasadanie sa uskutočnilo od 21. do 24. augusta. V prejavoch československého zástupcu v OSN Jána Mužíka a vtedajšieho československého ministra zahraničia Jiřího Hájka zaznelo, že ide o "akt použitia sily, ktorý nemôže byť nijako ospravedlnený"[45] a tiež popreli existenciu akéhokoľvek pozvania, ktorým veľvyslanec ZSSR (Jakov Malik) zdôvodňoval inváziu ("... žiadna taká žiadosť nebola nikdy vydaná"[45]). Dve navrhované rezolúcie odsudzujúce inváziu neboli prijaté, pretože Maďarsko a Sovietsky zväz (ako člen BR s právom veta) hlasovali proti. Pozícia predstaviteľov Česko-Slovenska v OSN sa po vyhrážkach v Moskve a podpísaní Moskovského protokolu "zmenila" a nasledujúci deň, 27. augusta 1968, československá stála misia pri OSN požiadala, aby Bezpečnostná rada prerokúvanie "česko-slovenskej otázky" stiahla.[45]

Spojené štáty americké na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré takzvané socialistické krajiny, ako Rumunsko a Juhoslávia, sa na invázii odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Rumunský prezident Nicolae Ceaușescu v deň vpádu vojsk[29] predniesol v Bukurešti prejav pred 100 000 účastníkmi, v ktorom vpád označil za "hrubú chybu a ohrozenie mieru v Európe a budúcnosti socializmu".[46] Albánsko v dôsledku nesúhlasu s inváziou vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Komunisti v Južnom Vietname vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy.[47]

Transparent sovietskych protestujúcich na Červenom námestí v Moskve s heslom: „Za vašu aj našu slobodu“.

25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí protestovalo osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg, neskôr označovaní ako osem statočných[48]), ktorí niesli transparenty s nápismi: „Strácame najlepších priateľov“, „Hanba okupantom“, „Ruky preč od ČSSR“, „Za vašu a našu slobodu“, „Slobodu Dubčekovi“, „Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko“ a česko-slovenskú vlajku. Po asi 15 minútach však boli zatknutí. Heslá na ich transparentoch boli označené súdom ako klebety a potom boli niekoľko rokov väznení (v priemere 4 roky vyhnanstva).

8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne verejne zapálil na protest proti okupácii Ryszard Siwiec. Na následky popálenín o štyri dni neskôr zomrel.

Pobyt vojsk na česko-slovenskom území[upraviť | upraviť zdroj]

Deti sovietskych dôstojníkov ubytovaných v oblasti Milovíc. V pozadí hangár pre tanky s transparentom, na ktorom bolo napísané: „Večné a nezničiteľné priateľstvo!“

Štátna moc nazývala vojenskú okupáciu územia, nášho formálne suverénneho štátu, cudzím vojskom eufemizmami ako pobyt alebo prítomnosť vojsk. Práve vďaka tomuto pobytu mohla vládnuť (konzervatívna časť) KSČ bez výraznejšej opozície niekoľko ďalších desaťročí.

Prítomnosť intervenčných vojsk na česko-slovenskom území vyvolávala veľkú vlnu nevôle v celej krajine a ich odsun sa stal jedným z hlavných bodov rokovaní vedení oboch krajín. Pretrvávala potreba odsunu intervenčných vojsk, ktoré zotrvávali na území ČSSR aj v zmysle 5. bodu Moskovského protokolu. Obe strany sa dohodli, že „len čo pominie vzniknuté ohrozenie vymožeností socializmu v Česko-Slovensku a ohrozenie bezpečnosti štátov socialistického spoločenstva, sa po etapách uskutoční odchod spojeneckých vojsk z česko-slovenského územia.[49]

18. októbra 1968 bola podpísala dohoda o podmienkach „dočasného“ pobytu sovietskych vojsk v Česko-Slovensku. Od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Česko-Slovensko armády Poľska, NDR, Maďarska a Bulharska. Časť sovietskych jednotiek po okupácii zostala na našom území až do roku 1991. Podľa odhadov bolo v Česko-Slovensku dislokovaných na 33 lokalitách okolo 150 000 osôb. Do užívania boli sovietskym vojskám ponechané celé vojenské priestory (napr. Milovice, Libavá, Ralsko, alebo Lešť), kasárne (napr. Horňátky, Rokytnice v Orlických horách), ako aj niektoré civilné objekty (napr. nemocnica Kostelec nad Černými lesy). V Miloviciach bolo zriadené veliteľstvo sovietskej Strednej skupiny vojsk a bolo tu vybudované v podstate celé nové mesto s tisíckou bytov. Na Slovensku sa usídlili sovietske vojská napríklad v Sliači, Častkovciach, Michalovciach, Skalke nad Váhom, Vlkanovej, Voderadoch. Vojenské posádky mali sídlo[50] v Nových Zámkoch, Komárne (a strelnica Modrany), Štúrove, Lešti, Rimavskej Sobote, Jelšave, Rožňave, Ružomberku, Zvolene, Malackách, Nemšovej, Vrútkach, Novom Meste nad Váhom a v Bratislave. Na troch nešpecifikovaných miestach boli aj skladiská pre jadrové zbrane[50] V roku 1983 bola sovietska 122. raketová brigáda na našom území vyzbrojená balistickými strelami TR-1 Temp známymi aj ako OTR-22 alebo SS-12 Scaleboard,[51] ktoré mohli niesť konvenčné ale aj jadrové hlavice. Rozmiestnenie týchto sovietskych zbraní oznámila vláda ČSSR stručným vyhlásením z 24. októbra 1983.[52] Velenie Česko-Slovenskej armády nemalo prístup do priestorov rozmiestnenia.[52]

Odsun vojsk[upraviť | upraviť zdroj]

Odsun sovietskych vojsk sa začal už niekoľko mesiacov pred Nežnou revolúciou avšak až po nej bolo rozhodnuté o definitívnom a úplnom odsune všetkých cudzích vojsk z nášho územia. Michael Kocáb, poslanec vtedajšieho Federálneho zhromaždenia, presadzoval rýchly odsun vojsk. Aj jeho zásluhou bola už koncom februára 1990 podpísaná ministrami zahraničia zmluva medzi ZSSR a ČSFR, ktorá stanovila, že vojská budú odsunuté do konca júna 1991. V priebehu 16 mesiacov opustilo Česko-slovensko v 925 transportoch 73 500 vojakov, 39-tisíc rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 500 bojových vozidiel pechoty, 105 lietadiel, 175 vrtuľníkov a odviezli si so sebou 95-tisíc ton munície.[53] Posledný železničný transport prekročil hranice 21. júna 1991 a o šesť dní neskôr odletel aj veliteľ Strednej skupiny sovietskych vojsk generál Eduard Vorobjov. Sovietske vojská uvoľnili 355 objektov, z toho 286 v Česku a 69 na Slovensku. [53] Dlhodobý pobyt sovietskych vojsk len na slovenskom území spôsobil veľké škody na životnom prostredí. Na základe nutných sanačných prác boli v rokoch 1990 – 1992 ohodnotené škody do výšky 986 568 825 Kčs.[54]

V júni 2016 prezident Kiska odhalil pamätník odsunu sovietskych vojsk. Pamätník sa nachádza v Sliači na sídlisku, ktoré v rokoch 1968-1991 obývali sovietski dôstojníci. Oceľový pamätník má formu "zastávkového označníka s cestovným poriadkom". Má ísť o prvý pamätník tejto udalosti vôbec.[55]

Poslanec NR SR Budaj v októbri 2016 navrhol medzi pamätné dni na Slovensku zaradiť aj začiatok (21. august) a koniec okupácie (21. jún).[56][51]

Právna dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Biľak a Gustáv Husák počas normalizácie.

V roku 1992 Boris Jeľcin odovzdal prezidentovi Havlovi kópiu pozývacieho listu, ktorý podpísalo viacero členov konzervatívneho krídla KSČ. V Česko-Slovensku nebol pre podporu zahraničnej intervencie, ktorá mala charakter vlastizrady, odsúdený ani jeden z týchto predstaviteľov. Vasil Biľak, vtedy posledný žijúci signatár pozývacieho listu, bol slovenskou prokuratúrou zbavený obvinenia pre chýbajúcich svedkov a nedostatok dôkazových materiálov.[57]

Odkaz a interpretácia[upraviť | upraviť zdroj]

Vpád vojsk bol takým vážnym historickým medzníkom, že pre staršiu generáciu sa stal rok 1968 alebo len „68“ nezabudnuteľnou traumou a preto sa vpád a nasledovná okupácia takto zjednodušene označujú.[58] O „1968“ alebo „šesťdesiatom ôsmom“ sa ani len nemalo rozprávať a preto napríklad číslo 68 na drese Jaromíra Jágra bolo symbolickým odkazom.

23 mája 2015 odvysielala štátna ruská televízia Rossija 1. film Varšavská zmluva – odtajnené stránky, ktorý sa venoval aj Vpádu. Podľa poslanca Sineľščikova, ktorý vo filme vystupuje bolo základnou úlohou[59] „potlačenie štátneho prevratu v ČSSR, ktorý pripravovala československá opozícia s podporou západných krajín“... Nešlo o agresiu, ale o snahu predísť „v konečnom dôsledku vpádu vojsk NATO“.

V Ruskej dume traja poslanci komunistickej strany v lete 2016 predložili návrh zákona, podľa ktorého by mali ruskí vojaci, ktorí sa zúčastnili na invázii, získať postavenie a výhody vojnových veteránov.[59]

Pred návštevou českého prezidenta v Ruskej federácii v roku 2017 sa na webe Zvezdy objavil článok chváliaci inváziu. Zeman reagoval ironicky, že musí upozorniť Kisku na prípadný budúci vpád ruských vojsk cez Slovensko, aby sa dokázal včas pripraviť.[60]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

^  Vojská NDR (Nationale Volksarmee - NVA) v počte 15 000 sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť (okrem špecialistov vojenskej skupiny NVA v počte niekoľko desiatok vojakov) odvolaná z Moskvy a zostali na hraniciach ako rezerva. V skutočnosti hranicu prekročila iba skupina štábnych dôstojníkov tejto armády s pozorovateľskou misiou. [29] NDR však propagandisticky podporovala inváziu, dokonca sa šírili klamné informácie o tom, že NVA v skutočnosti do ČSSR napochodovala. V novinách sa objavovali fotografie oných štábnych dôstojníkov, ktorí sa na územie ČSSR dostali.[29] Nelegálna rozhlasová stanica Vltava, ktorá začala vysielať na vlne 210 m okolo 5. hodiny ráno 21. augusta 1968 vysielala najprv z nemeckej obce Wilsdruff pri Drážďanoch a potom z Karl-Marx-Stadtu (Chemnitz) na frekvencii 1322 kHz.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. 20.-21. august 1968 – Okupácia Československa [online]. Bratislava : Ústav pamäti národa, [cit. 2018-08-23]. Dostupné online.
  2. TV Markíza. Okupácia z pohľadu historikov: Takto prebiehalo obsadenie Československa. tvnoviny.sk (Bratislava: MARKÍZA – SLOVAKIA), 2018-08-21. Dostupné online [cit. 2018-08-23].
  3. Československý rozhlas a okupácia v r. 1968 - Články - Rádio Slovensko [online]. Bratislava : Rozhlas a televízia Slovenska, [cit. 2018-08-23]. Dostupné online.
  4. TASR. V Bratislave si uctili obete okupácie z roku 1968. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2017-08-21. Dostupné online [cit. 2018-08-23].
  5. Vyhlásenie Komunistickej strany Slovenska k 50. výročiu vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa – KSS [online]. kss.sk, [cit. 2018-08-23]. Dostupné online.
  6. SVORENČÍK, Andrej. August 1968 očami amerických diplomatov: Rozkaz znel – nič nepodnikajte. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-08-21].
  7. Moskva sa hnevá. Dubček nepôjde proti vôli ľudu. Brežnev asi pošle tanky. Pravda.sk, 2018-08-27. Dostupné online [cit. 2018-09-02].
  8. GODÁL, Ondrej. Generál Jan Šejna a jeho aféra. HistoryWeb.sk. Dostupné online [cit. 2018-04-10].
  9. a b c Chronológia: Udalosti v bývalej ČSSR súvisiace s okupáciou v roku 1968. skolskyservis. Dostupné online [cit. 2018-08-21].
  10. «Мы готовились ударить во фланг войскам НАТО» [online]. Время новостей: N°143, 08 августа 2008 www.vremya.ru, [cit. 2017-11-28]. Dostupné online.
  11. a b BYSTRICKÝ, Valerián. Rok 1968 na Slovensku a v Československu: chronológia udalostí [online]. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008, [cit. 2018-04-10]. S. 308. Dostupné online. ISBN 978-80-969782-3-6.
  12. Kolektív autorov. Rusko (ZSSR) vo vojnách v druhej polovici XX storočia . - M. : Triada-Pharm, 2002 - S. 333-494 s. - (Štátny program "vlastenecká výchova občanov Ruskej federácie 2001-2005» Vojenského historického ústavu Ministerstva obrany Ruskej federácie ..). - časť. 3., VHÚ, 1995.. (rusky)
  13. JANCURA, Vladimír. Zastavte kontrarevolúciu, kým je čas! (zo zverejnených memoárov A.Majorova). Pravda.sk, 2018-04-10. Dostupné online [cit. 2018-04-10].
  14. MIKEŠ, Zolo. Kalendárium: Brežnev v '68 váhal. Bulhari boli za, Rumuni proti agresii. aktuality.sk. Dostupné online [cit. 2018-08-15].
  15. a b c Leto '68: Šumava bola generálkou na Dunaj. Pravda.sk, 2018-06-18. Dostupné online [cit. 2018-06-18].
  16. KLAUS, Václav; HÁJEK, Jiří; CÍSAŘ, Čestmír. Srpen 1968: čtyřicet let poté. [s.l.] : Institut Václava Klause, 2015-09-04. Google-Books-ID: Z4x_CgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 9788087806630. (po česky)
  17. MIKEŠ, Zolo. Kalendárium: Naši vlastizradcovia odovzdali pozývací list Rusom v Bratislave. aktuality.sk. Dostupné online [cit. 2018-08-15].
  18. ŠACH, Jan. Vojenské cvičení ŠUMAVA, předzvěst konce Pražského jara ´68 [online]. www.vhu.cz, [cit. 2017-08-21]. Dostupné online.
  19. Rok 1978: Pamätná tabuľa k udalosti, ktorá sa nikdy nemala stať [online]. TASR, [cit. 2018-08-12]. Dostupné online.
  20. Československý filmový týdeník (Zpravodajský film Praha), august 1968, roč. 1968, čís. 32. Dostupné online [cit. 2018-08-12].
  21. HOPPE, Jiří. Pražské jaro 1968 a Rumunsko [online]. PWF.cz, [cit. 2018-08-15]. Dostupné online. (cz)
  22. Z rozhovoru s diplomatom Valentinom Falinom v časopisu "Itogi", ktorý v 1966-1968 stál na čele 2. európskeho odbor ministerstva zahraničných vecí ZSSR. Online, (rusky)
  23. a b c Armáda č. 8, ročník X, August 2002, s. 26 - 27
  24. a b Průběh zasedání předsednictva ÚV KSČ 20. a 21. srpna 1968 — Dnes před 50 lety — Česká televize [online]. Česká televize, [cit. 2018-08-21]. Dostupné online. (po česky)
  25. Rok 1968 v Československu. Leták ÚPN k výstave "August 1968: Nádeje a vytriezvenia" v roku 2018. Dostupné online.
  26. a b c JANCURA, Vladimír. Krutá noc, čierny deň - 21. august 1968. Pravda.sk, 2018-08-21. Dostupné online [cit. 2018-08-21].
  27. http://armada.vojenstvi.cz - Střední skupina sovětských vojsk v Československu
  28. a b Segeš, V. a kolektív, Slovensko - vojenská kronika. Perfekt, Bratislava, 2007, s. 150
  29. a b c d VLADIMÍR JANCURA. August '68: Ako to, že k nám nevtrhli aj Rumuni? - Pravda.sk. Pravda.sk, 2017-08-21. Dostupné online [cit. 2017-08-21].
  30. Valerián Bystrický a kol.: Rok 1968 Na Slovensku a v Československu, str.182,Vydal Historický ústav SAV, Bratislava 2008, ISBN 978-80-969782-3-6
  31. http://www.upn.gov.sk - August 1968 prístup 21.8.2008
  32. a b http://www.totalita.cz - úterý 20. srpna 1968 prístup 21.8.2008
  33. http://mozaika.sme.sk - Július Fekiač st.: August na námestí SNP (bývalom Stalinovom námestí) prístup 14-6-2008
  34. a b Ako najslávnejší rozhlasový prejav skončil trápnu sovietsku hru na bratskú pomoc. aktuality.sk. Dostupné online [cit. 2018-08-21].
  35. Kronika 20. storočia 1960-1969 / 7, Fortuna Libri, Edícia denníka SME, s. 994
  36. a b c d Minúta po minúte 1968: V uliciach Československa sa strieľa a zomierajú ľudia. domov.sme.sk. Dostupné online [cit. 2018-08-21].
  37. Postup okupácie (video) [online]. Aktuality.sk, [cit. 2018-08-16]. Dostupné online.
  38. http://www.ceskenoviny.cz Historici: Obětí srpnové okupace je více. prístup 14-6-2008
  39. http://www.upn.gov.sk - obete augusta 1968 prístup 21.8.2008
  40. a b c Krivošejev, G.F., Rossija i SSSR v vojnach XX veka. Statističeskoe issledovanie. Oloma Press, Moskva 2011, s. 532-533
  41. a b GÁLIS, Tomáš. Dubček nebol hrdina. Prišiel o vplyv, funkcie a aj o kredit. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-12-14].
  42. Slováci a Česi si pripomínajú výročie okupácie z augusta 1968, SITA, Online
  43. a b c d e Marek Vagovič: Okupácia očami tajných, tyzden.sk, 17. august 2013, Online
  44. Uličianska, Z. Na košického Palacha sa malo zabudnúť [online]. kosice.korzar.sme.sk, 05.04.2013, [cit. 2013-05-20]. Dostupné online.
  45. a b c 1968: Okupace a jednání v Radě bezpečnosti OSN, MZ ČR, Online (česky)
  46. Apoteoza lui Ceaușescu – 21 august 1968, Online, (rumunsky)
  47. Kamas, D. Válka ve Vietnamu. /1964-1975/ ISBN 80-7198-247-4. Olomouc, Votobia 1997, s. 131 - 132
  48. Ruský aktivista v Moskve spálil vlajku ZSSR [online]. ČTK, Pravda, 22.08.2015, [cit. 2016-05-03]. Dostupné online.
  49. Štefanský, M., 2008: Rokovania o rozmiestnení sovietskych vojsk na území Česko-Slovenska (august - október 1986). Vojenská história, 1, s. 93-107
  50. a b Jindřich Pecka, Odsun sovětských vojsk z Československa 1989–1991, vydal Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 1996 a Vojenský historický ústav Bratislava
  51. a b BUDAJ, Ján. Slovensko : republika bez minulosti. Denník N, 4. NOVEMBRA 2016. Dostupné online [cit. 2016-11-18].
  52. a b TOMEK, Prokop. Před třiceti lety byly v Československu rozmístěny nosiče jaderných zbraní [online]. Vojenský historický ústav Praha., [cit. 2016-11-20]. Dostupné online.
  53. a b DANIEL VRAŽDA: Sovieti po sebe zanechali spúšť, SME, 20. jún 2011, Online
  54. Paluchová, K., Ondrejičková, R., 2008: Súčasný stav lokalít poškodených činnosťou bývalej Sovietskej armády. Enviromagazín, 13, 6, s. 22-23
  55. V Sliači postavili pamätník odchodu sovietskych vojsk. Má ho iba Slovensko (FOTO) [online]. Petit Press, 2016-06-27, [cit. 2016-06-30]. Dostupné online.
  56. Budaj chce pamätné dni na pripomienku okupácie a jej konca, TASR, 31. okt 2016, Online
  57. Novák, M. Bilak už za zvací dopis z roku 1968 nebude potrestán [online]. aktualne.centrum.cz, 24.01.2011, [cit. 2011-08-20]. Dostupné online.
  58. MONIKA GREŠOVÁ: Palach bol komunista a okupácia je povstanie, myslia si študenti. Rok 1968 mladým nič nehovorí, potvrdzuje to aj anketa v uliciach Bratislavy, DennikN, 22. aug 2016, Online
  59. a b Vladimír Jancura: August 1968: bojovalo sa tu, alebo nie? Pravda, 22. augusta 2016. Online
  60. Zeman se vysmál Ukrajinci a vyslovil za Česko podporu věci, která štve EU, USA i Ukrajinu. parlamentnilisty.cz, 23. 11. 2017. Dostupné online [cit. 2017-11-28].

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]