Vzťah štátu a cirkví

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search

Článok vzťah štátu a cirkví sa venuje rôznym usporiadaniam vzťahov medzi cirkvami a štátmi.

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Aj keď je sloboda náboženského vyznania v štáte zaručená, vplyv cirkvi nie je v priamom vzťahu k ich právnemu štatútu. Napríklad Švédsko, ktoré do 1. januára 2000 uznávalo Evanjelickú luteránsku cirkev ako štátnu cirkev, je dnes jednou z najmenej náboženských krajín v Európe. Počas jedného storočia sa cirkev vo Švédsku, rovnako ako monarchia, stala pre väčšinu obyvateľstva súčasťou folklóru. Naopak, krajiny ústavne laické ako Francúzsko alebo Portugalsko majú stále živú katolícku tradíciu. Nasledovné zatriedenie preto spočíva výlučne na právnom štatúte cirkvi, bez odhadov faktického politického vplyvu.

Krajiny ústavne laické[upraviť | upraviť zdroj]

Krajiny so špeciálnym štatútom cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Ústava týchto krajín zabezpečuje oddelenie viery od štátu. Priznávajú však cirkviam špeciálny štatút oproti iným asociáciam, alebo ústava týchto štátov odkazuje k Bohu.

Krajiny so štátnym náboženstvom[upraviť | upraviť zdroj]

Ide o krajiny, v ktorých jedna cirkev je Ústavou vyhlásená za « dominantnú »

Teokratické krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

V týchto krajinách predstavitelia vlády vykonávaju autoritu v mene Boha alebo nejaký cirkevný orgán je nadradený volenej vláde.

Francúzsko[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Náboženstvo vo Francúzsku

V dnešnej dobe je laicita akceptovaná všetkými francúzskymi strednoprúdovými náboženstvami. Výnimku tvoria krajne pravicoví monarchisti, ktorí si želajú návrat k situácii, keď katolicizmus bol štátnym náboženstvom, ako aj niektorí islamskí vodcovia, ktorí neuznávajú nadradenosť občianskeho práva nad náboženskými zákonmi.

Francúzska vláda legálne zakázala uznanie akéhokoľvek náboženstva (okrem legálnych štatútov ako vojenskí kapláni a územie Alsaska a Lotrinska, kde nie je cirkev oddelená od štátu). Namiesto toho uznáva náboženské organizácie, pridávajúc k formálnym kritériám, že:

  • jediným účelom takejto organizácie je organizovanie náboženských aktivít
  • organizácia nenarušuje verejný poriadok.

Francúzski politickí vodcovia, hoci nemajú zakázané vyslovovať poznámky s náboženským podtónom, sa vo všeobecnosti zriekajú otvorene demonštrovať, že ich politika je priamo inšpirovaná náboženským presvedčením. Christine Boutinová, ktorá sa otvorene postavila z náboženských dôvodov proti partnerstvu platnému nezávisle od pohlavia (tzv. PACS) sa rýchlo politicky marginalizovala. Argumenty založené na náboženstve sa vo všeobecnosti vo Francúzsku nevyskytujú. Samozrejme, že politickí vodcovia môžu otvorene vyznávať ich náboženstvo (napríklad Jacques Chirac je katolík), ale očakáva sa od nich, že sa zrieknu miešania svojho súkromného náboženského života s verejnými funkciami.

Dnes je termín laicita kľúčovým konceptom francúzskej ústavy. 15. marca 2004 francúzska vláda schválila zákon, ktorým sa zakazuje nosenie nápadných náboženských symbolov na školách. Zákon nemenuje žiadny konkrétny symbol, ale vo všeobecnosti sa považuje, že je namierený proti noseniu šatiek na hlavách moslimských školáčiek a tým i celkovo proti moslimskej menšine. Príprava zákona a jeho schválenie vyvolalo veľké polemiky, kritiku zo strany moslimov, dokonca niektorí kritici ho považujú za nezlučiteľný s Európskou konvenciou základných ľudských práv. Po vstúpení do platnosti bol zákon vo vysokej miere rešpektovaný a podľa francúzskeho generálneho inšpektora Ministerstva školstva Hanifa Chérifiho, bol pokladaný za oslobodenie pre mnohé mladé ženy a ich rodičov.