Wallis (ostrov)

	Wallis
	Uvea
	štítový vulkán
	Satelitná snímka ostrova.
Štát	Francúzsko
Zámorská korporácia	Wallis a Futuna
Nadmorská výška	143 m n. m.
Súradnice	13°18′0″J 176°10′0″Z / 13,30000°J 176,16667°Z
	Poloha na mape sveta
	Wikimedia Commons: Uvea
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál; Portál vied o Zemi

Súradnice: 13°18′0″J 176°10′0″Z / 13,30000°J 176,16667°Z

Wallis alebo Uvea je ostrov v južnej časti Pacifiku, asi 240 km sevrovýchodne od ostrova Futuna. Patrí pod správu francúzskej zámorskej správnej korporácie Wallis a Futuna. Pomenovaný je po Samuelovi Wallisovi, cornwallskom lodnom navigátorovi, ktorý ho objavil ako prvý európan.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prvotné osídlenie ostrova dokladajú archeologické nálezy s datovaním približne 1400 rokov pred Kr. V 13. až 16. storočí bol súčasťou Tonžského impéria. Na ostrove sa nachádzajú aj zvyšky tonžského opevnenia Talietumu, ktoré bolo postavené približne v roku 1450. Jeho ruiny sú dnes obľúbenou turistickou atrakciou.

Európania ostrov objavili v druhej polovici 18. storočia, keď pri ňom 16. augusta 1767 pristála fregata kráľovského námorníctva Dolphin vedená Samuelom Wallisom. Tá istá loď predtým objavila aj Tahiti. V 19. storočí na Wallis prišli francúzski misionári s úlohou konvertovať miestne obyvateľstvo na katolícku vieru a odvtedy je pod francúzskou správou.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Wallis má približne oválny tvar a plochu 77,5 km². Najvyšší bod je Loka (143 m). Na ostrove sa nachádza niekoľko jazier vulkanického pôvodu. Wallis je obklopený bariérou koralových útesov, spolu vytvárajú súostrovie Wallisove ostrovy.

Trvalo na ňom žije 10 000 obyvateľov, prevažná väčšina z nich je katolíckeho vyznania. Na ostrove sa nachádza aj správne stredisko korporácie Mata-Utu.

Geologický vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Ostrov predstavuje erodovaný vrchol neaktívnej štítovej sopky, ktorej vznik sa odhaduje na pleistocén. Wallis pokrývajú početné bazaltové lávové prúdy, explozívne krátery (mnohé z nich sú zaliate vodou) a troskové kužele s datovaním v rozmedzí 0,5 až 0,08 milióna rokov. Najmladšie vzorky hornín sú pravdepodobne holocénneho veku.