Weismannova bariéra
Weismannova bariéra (tiež Weismannovská bariéra[1]) je striktné genetické odddelenie germinálnej bunkovej línie (z ktorej vznikajú pohlavné bunky) a somatickej bunkovej línie (z ktorej vznikajú všetky ostatné bunky tela) u mnohobunkových živočíchov.[1] Dôsledkom je, že získané vlastnosti organizmu v priebehu života sa nemôžu prenášať do ďalšej generácie.[1] Z toho dôvodu je Weismannova bariéra ďalším protidôkazom lamarkizmu,[1] ktorého myšlienkou bolo, že vlastnosti získané v priebhu života je možné geneticky prenášať do ďalších generácií.[2]
Weismannova bariéra sa vyskytuje u takých organizmov, ktoré už v skorom štádiu ontogenézy diferencujú línie buniek, z ktorých budu vznikať pohlavné bunky.[1] Weismannova bariéra sa vyskytuje u všetkých výnamnejších živočíšnych skupín, čiže aj u človeka.[1] Už vo včasnom štádiu ontogenézy diferencujú germinálne bunkové línie stavovce a článkonožce, u ktorých je teda prítomná Weismannova bariéra.[1] Zaujímavým pozorovaním je, že práve organizmy s Weissmanovou bariérou dosiahli navyšší evolučný úspech, najmä najvyšší počet odštiepných druhov.[1] Dôvodom je, že včasná diferenciácia germinálnej línie zabraňuje vnútroorganizmovej kompetícii medzi jednotlivými bunkovými líniami, čo umožňuje vznik veľkých komplexných organizmov zložených z mnohých buniek, ktoré behom svojho delenia v priebehu ontogenézy musia prostredníctvom somatických mutáciínahromadiť veľké množstvo genetickej variability.[1]
Organizmy bez Weismannovej bariéry
[upraviť | upraviť zdroj]Rastliny a huby vďaka existencii bunkových stien včasnú diferenciáciu buniek germinálnej línie vôbec nerealizujú.[1] Rastlinné a fungálne bunky majú zamedzený pohyb, čím je výrazne obmedzená vnútroorganizmová kompetícia.[1] Dôsledkom absencie Weismannovej bariéry je fakt, že u rastlín a húb dochádza ku dedeniu získaných znakov.[1]
Absencia Weismannovej bariéry a možnosť vnútroindividuálnej selekcie bunkových línií u týchto organizmov umožňuje, aby podliehali lamarkistickej mikroevolúcii.[1] Týmto sa organizmy, ktoré nie sú schopné pohybu v priestore, prispôsobujú účelne a dedične miestu, na ktorom rastú.[1]
Retrovírusy a Weismannova bariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Retrovírusy môžu narušovať Weismannovu bariéru.[1] Pre retrovírusy je podstatné, aby sa nerozmnožovali iba v somatických bunkách, ale aby sa dostali aj do germinálnej línie a integrovali svoj genóm do jadrovej DNA budúcich pohlavných buniek.[1] Dôkazom tejto snahy retrovírusov je, že u cicavcov je najväčšie množstvo retrovírusových viriónov práve v tkanivách nadsemnníka.[1]
Retrovírusy obsahujú vo svojom genóme okrem svojich génov aj kusy DNA z hostiteľského organizmu.[1] Retrovírusy tak môžu preniesť časť cudzej DNA medzi somatickými a geminálnymi bunkami.[1] Experimentálnym dôkazom prenosu génov zo somatickej do germinálnej línie buniek prostredníctvom retrovírusov sa zaoberal imunológ E. J. Steele.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 FLEGR, Jaroslav. Evoluční biologie. 1. vyd. Praha : Academia, 2005. ISBN 80-2001270-2. (po česky)
- ↑ UŠÁKOVÁ, Katarína; CVÍČELOVÁ, Marta; KRAJČOVIČ, Juraj. Biológia pre gymnázia 6 Biológia človeka, evolúcia a vznik života na Zemi. 1. vyd. [s.l.] : Expol Pedagogika, 2015. ISBN 9788080914028.