Wikipédia:Odporúčané články

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

2004 - 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020

Tento rok

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12

1/2019

Sepia apama pri pobreží Nového Južného Walesu

Sepia apama (druh objavil a opísal John Edward Gray v roku 1849) je hlavonožec z čeľade sépiovitých predstavujúci najväčšieho zástupcu z približne 100 známych druhov sépií. V dospelosti dorastá do dĺžky až 1,5 metra aj s chápadlami a váži až 10,5 kg (iné zdroje uvádzajú hmotnosť len medzi 5 až 6,5 kilogramov), samotná dĺžka plášťa je 520 milimetrov. Vyskytuje sa len v pobrežných vodách Austrálie, kde obýva všetky oblasti až do hĺbky 100 metrov.

V období rozmnožovania vytvára sépia spoločenstvá o niekoľko tisícoch jedincoch neďaleko juhoaustrálskeho mesta Whyalla, kde sú často hlavným predmetom zájmu potápačov a vedcov skúmajúcich ich chovanie. Jej koža má schopnosť meniť sfarbenie v závislosti na svojom okolí, čo jej dáva schopnosť vytvárať dokonalú kamufláž pred prípadnými predátormi. V núdzi je schopná vypustiť do vody veľké množstvo tmavého farbiva, ktoré sťaží jej zameranie, zmätie útočníka a umožní únik do bezpečia.

Ide o veľmi inteligentného dravca, ktorý požiera menšie ryby, kraby či iné kôrovce, ktoré chytí dvojicou dlhších chápadiel. Zvláštnosťou je, že Sepia apama má tri srdcia a modrú krv obsahujúcu hemocyanín.

celý článok...

2/2019

Urán, najbežnejšie sa vyskytujúci aktinoid na Zemi. Na snímke je obohatený urán, používaný ako palivo pri štiepnej reakcii.

Aktinoid (značka An) je pomenovanie pre člena skupiny chemických prvkov, nachádzajúceho sa v 7. perióde periodickej tabuľky prvkov za aktíniom s protónovým číslom 90 až 103, teda prvky tóriumlawrencium. Pre podobnosť chemických vlastností však býva do skupiny zaraďované aj samotné aktínium.

V periodickej tabuľke sa umiestňujú v osobitnej sekcii, rovnako ako lantanoidy nachádzajúce sa o periódu vyššie. Prvý prvok aktinoidového radu je tórium a aktínium spoločne so skandiom, ytriom a lantánom je zaradené medzi prechodné prvky do tretej skupiny. Používajú sa aj varianty usporiadania tak, že prvým prvkom skupiny je samotné aktínium a naopak lawrencium je umiestnené do bloku d v rámci vyššie uvedenej skupiny prvkov vzácnych zemín. Vyčlenenie, taktiež aj samotné pomenovanie skupiny bolo zavedené v 40. rokoch 20. storočia na základe publikácií amerického chemika Glenna T. Seaborga. Dovtedy sa známe aktinoidy (tórium, protaktínium a urán) umiestňovali v periodickej tabuľke pod hafnium, tantal a volfrám, vzhľadom na podobnosť oxidačných stupňov a zlúčenín.

Všetky aktinoidy sú prirodzene rádioaktívne. V prírode sa vo väčších (priemyselne ťažiteľných) množstvách vyskytujú len prvky urán a tórium, ktorých izotopy 238U, 235U a 232Th majú polčasy rozpadu rádovo miliardy rokov. V stopových množstvách sa na Zemi vyskytujú aj aktínium a protaktínium, ale len ako produkty rozpadu uránu/tória, nakoľko žiaden z ich izotopov nemá tak dlhý polčas rozpadu by mohli existovať od vzniku Zeme. Ostatné prvky skupiny boli pripravené umelo.

Hlavná oblasť využitia aktinoidov súvisí s ich rádioaktivitou, izotopy uránu 233U a 235U, ako aj izotop plutónia 239Pu sa používajú ako palivo/zdroj neutrónov pri riadenej reťazovej štiepnej reakcii v jadrových elektrárňach. Rovnako sú však používané aj ako zdroj neutrónov reťazovej reakcie jadrových zbraní. Izotop 238Pu sa používa ako zdroj termoelektrickej energie pre medziplanetárne sondy, rovnako aj ako zdroj energie pre kardiostimulátory.

celý článok...

3/2019

Marian Adam Rejewski

Marian Adam Rejewski (* 16. august 1905, Bydgoszcz – † 13. február 1980, Varšava) bol poľský matematik a kryptológ, ktorý v roku 1932 prelomil kód Enigmy, najdôležitejšieho šifrovacieho stroja hitlerovského Nemecka. Úspech Rejewskiho a jeho spolupracovníkov z Kancelárie šifier (poľ. Biuro Szyfrów), medzi inými Henryka Zygalskiho a Jerzyho Różyckiho, umožnil čítanie Britmi zachytených zakódovaných nemeckých správ počas druhej svetovej vojny, pričinili sa tak k víťazstvu spojencov.

V roku 1929 počas štúdia matematiky na Poznaňskej univerzite ho profesor Zdzisław Krygowski odporučil na tajný kurz kryptológie, ktorý organizovala Kancelária šifier druhého oddelenia generálneho štábu poľskej armády. Na jeseň roku 1930 bola v Poznani vytvorená pobočka Kancelárie šifier, v ktorej pracoval aj Rejewski. O dva roky neskôr pobočku zrušili a od 1. septembra 1932 boli všetky kryptologické práce prenesené do varšavskej centrály. Tam začal Rejewski pracovať na Enigme a v priebehu niekoľkých týždňov odkryl spôsob okáblovania jej rotorov. Následne spolu so svojimi kolegami zo štúdií Różyckim a Zygalskim vypracoval techniku umožňujúcu čítanie šifrogramov Enigmy. Rejewskiho vklad spočíval na vypracovaní katalógu kárt a cyklometra, a po zmene spôsobu kódovania v roku 1938 na vyrobení kryptologickej bomby.

Päť týždňov pred napadnutím Poľska Nemcami v roku 1939, Rejewski so skupinou kryptológov a pracovníkov Kancelárie šifier predstavili spôsob dešifrovania a kópiu Enigmy predstaviteľom britskej a francúzskej vojenskej špionáže. Krátko po vypuknutí vojny poľskí kryptológovia evakuovali cez Rumunsko do Francúzska, kde naďalej v spolupráci s Francúzmi a Britmi vykonávali práce na dešifrovaní nemeckej korešpondencie. Do ďalšej evakuácie boli prinútení v júni 1940 po kapitulácii Francúzska, no už po niekoľkých mesiacoch sa vrátili na jeho územie kontrolované vládou z Vichy a pokračovali v činnosti. Po vkročení Nemecka do južného Francúzska 9. novembra 1942 sa Rejewski a Zygalski dostali cez Španielsko, Portugalsko a Gibraltár do Veľkej Británie, kde pracovali v rádiovej jednotke generálneho štábu hlavného veliteľa poľských ozbrojených síl v Stanmore-Boxmoor pri Londýne. Tu sa venovali rozšifrovávaniu menej komplikovaných nemeckých správ. Po skončení vojny sa Rejewski vrátil v roku 1946 do Poľska, kde pracoval ako úradník podnikov v Bydgoszczi. Až v roku 1967 odhalil svoj podiel na prelomení šifry Enigmy a napísal pamäti ktoré deponoval vo vtedajšom Vojenskom historickom inštitúte.

celý článok...

4/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/04 2019

5/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/05 2019

6/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/06 2019

7/2019

Diaľnica A1 neďaleko Posedarje

Diaľnica A1 je najdlhšia, najvýznamnejšia a počas letnej sezóny i najvyťaženejšia chorvátska diaľnica. Spája hlavné mesto Záhreb s druhým najväčším mestom krajiny Split, ktoré je zároveň metropolou Dalmácie a jedným z najvyhľadávanejších letných turistických lokalít.

Diaľnica predstavuje dôležitý severojužný dopravný koridor Chorvátska a je významnou súčasťou Jadransko-iónskej diaľnice, ktorá v budúcnosti prepojí letoviská na pobreží Jadranského a Iónskeho mora od Terstu až po juh Peloponézskeho polostrova. Diaľnica spája mnohé významné chorvátske mestá a takisto zabezpečuje prístup do viacerých národných i prírodných parkov, pamiatok svetového kultúrneho dedičstva a do podstatnej časti prímorských letovísk. Po jej trase vedú dve európske cesty: E65 na úseku ZáhrebBosiljevo a Žuta LokvaVrgorac a E71 na úseku Záhreb – Dugopolje (Split).

Z celkovej plánovanej dĺžky 569,3 km je v súčasnosti v prevádzke 480,7 km medzi Záhrebom a Ploče, pričom diaľnica spája mestá Karlovac, Gospić, Zadar, Šibenik, Split a Makarska. Najnovším otvoreným je úsek Vrgorac – Ploče dlhý 10,3 km, ktorý bol sprejazdnený koncom roka 2013. V máji 2009 sa začala výstavba na úseku DoliDubrovnik, avšak len formálne, tesne pred miestnymi komunálnymi voľbami. Stavebné náklady na výstavbu diaľnice sa doteraz vyšplhali na hodnotu troch miliárd eur.

Na úseku diaľnice medzi Záhrebom a Vrgoracom bolo vybudovaných spolu 361 objektov – mostov, tunelov, nadjazdov, podjazdov, a pod. – ktoré predstavujú okolo 20 percent dĺžky tohto úseku diaľnice.

Diaľnica A1 je na celej svojej dĺžke spoplatnená, pričom mýtne sa vyberá v mýtniciach, ktoré sa nachádzajú na každom výjazde. Priemerná cena za kilometer je približne 0,41 chorvátskej kuny. Úsek diaľnice zo Záhrebu po križovatku Bosiljevo spravuje spoločnosť Autocesta Rijeka-Zagreb (ARZ) a zvyšok Hrvatske autoceste (HAC).

celý článok...

8/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/08 2019

9/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/09 2019

10/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/10 2019

Póvodný článok

Tento článok týždňa byl pozdeji zmenen kvóli oslavám ČSR.

Pellets hand.jpg

Biomasa je biologický materiál pochádzajúci zo živých alebo nedávno žijúcich organizmov. Najčastejšie odkazuje na rastliny alebo materiály na rastlinnej báze, ktoré sa špecificky označujú ako lignocelulózová biomasa. Ako zdroj energie sa môže použiť priamo spaľovaním za vzniku tepla, alebo nepriamo po premene na rôzne formy biopalív. Premenu biomasy na biopalivo je možné dosiahnuť tepelne, chemicky alebo biochemicky.

Najväčším energetickým zdrojom biomasy zostáva dodnes drevo. Príklady zahŕňajú lesné pozostatky (odumreté stromy, konáre a pne), vetvičky, drevná štiepka. V druhom ponímaní biomasa zahŕňa rastlinnú alebo živočíšnu hmotu, ktorá môže byť prevedená na vlákna alebo iné priemyselné chemikálie vrátane biopalív. Priemyselná biomasa môže byť produkovaná z mnohých druhov rastlín, ako proso, konope, kukurica, topoľ, vŕba, cirok, cukrová trstina, repka olejná, bambus a rôznych ďalších druhov stromov.

celý článok...


11/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/11 2019

12/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/12 2019