Wikipédia:Odporúčané články

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

2004 - 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020

Tento rok

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12

1/2019

Sepia apama pri pobreží Nového Južného Walesu

Sepia apama (druh objavil a opísal John Edward Gray v roku 1849) je hlavonožec z čeľade sépiovitých predstavujúci najväčšieho zástupcu z približne 100 známych druhov sépií. V dospelosti dorastá do dĺžky až 1,5 metra aj s chápadlami a váži až 10,5 kg (iné zdroje uvádzajú hmotnosť len medzi 5 až 6,5 kilogramov), samotná dĺžka plášťa je 520 milimetrov. Vyskytuje sa len v pobrežných vodách Austrálie, kde obýva všetky oblasti až do hĺbky 100 metrov.

V období rozmnožovania vytvára sépia spoločenstvá o niekoľko tisícoch jedincoch neďaleko juhoaustrálskeho mesta Whyalla, kde sú často hlavným predmetom zájmu potápačov a vedcov skúmajúcich ich chovanie. Jej koža má schopnosť meniť sfarbenie v závislosti na svojom okolí, čo jej dáva schopnosť vytvárať dokonalú kamufláž pred prípadnými predátormi. V núdzi je schopná vypustiť do vody veľké množstvo tmavého farbiva, ktoré sťaží jej zameranie, zmätie útočníka a umožní únik do bezpečia.

Ide o veľmi inteligentného dravca, ktorý požiera menšie ryby, kraby či iné kôrovce, ktoré chytí dvojicou dlhších chápadiel. Zvláštnosťou je, že Sepia apama má tri srdcia a modrú krv obsahujúcu hemocyanín.

celý článok...

2/2019

Urán, najbežnejšie sa vyskytujúci aktinoid na Zemi. Na snímke je obohatený urán, používaný ako palivo pri štiepnej reakcii.

Aktinoid (značka An) je pomenovanie pre člena skupiny chemických prvkov, nachádzajúceho sa v 7. perióde periodickej tabuľky prvkov za aktíniom s protónovým číslom 90 až 103, teda prvky tóriumlawrencium. Pre podobnosť chemických vlastností však býva do skupiny zaraďované aj samotné aktínium.

V periodickej tabuľke sa umiestňujú v osobitnej sekcii, rovnako ako lantanoidy nachádzajúce sa o periódu vyššie. Prvý prvok aktinoidového radu je tórium a aktínium spoločne so skandiom, ytriom a lantánom je zaradené medzi prechodné prvky do tretej skupiny. Používajú sa aj varianty usporiadania tak, že prvým prvkom skupiny je samotné aktínium a naopak lawrencium je umiestnené do bloku d v rámci vyššie uvedenej skupiny prvkov vzácnych zemín. Vyčlenenie, taktiež aj samotné pomenovanie skupiny bolo zavedené v 40. rokoch 20. storočia na základe publikácií amerického chemika Glenna T. Seaborga. Dovtedy sa známe aktinoidy (tórium, protaktínium a urán) umiestňovali v periodickej tabuľke pod hafnium, tantal a volfrám, vzhľadom na podobnosť oxidačných stupňov a zlúčenín.

Všetky aktinoidy sú prirodzene rádioaktívne. V prírode sa vo väčších (priemyselne ťažiteľných) množstvách vyskytujú len prvky urán a tórium, ktorých izotopy 238U, 235U a 232Th majú polčasy rozpadu rádovo miliardy rokov. V stopových množstvách sa na Zemi vyskytujú aj aktínium a protaktínium, ale len ako produkty rozpadu uránu/tória, nakoľko žiaden z ich izotopov nemá tak dlhý polčas rozpadu by mohli existovať od vzniku Zeme. Ostatné prvky skupiny boli pripravené umelo.

Hlavná oblasť využitia aktinoidov súvisí s ich rádioaktivitou, izotopy uránu 233U a 235U, ako aj izotop plutónia 239Pu sa používajú ako palivo/zdroj neutrónov pri riadenej reťazovej štiepnej reakcii v jadrových elektrárňach. Rovnako sú však používané aj ako zdroj neutrónov reťazovej reakcie jadrových zbraní. Izotop 238Pu sa používa ako zdroj termoelektrickej energie pre medziplanetárne sondy, rovnako aj ako zdroj energie pre kardiostimulátory.

celý článok...

3/2019

Marian Adam Rejewski

Marian Adam Rejewski (* 16. august 1905, Bydgoszcz – † 13. február 1980, Varšava) bol poľský matematik a kryptológ, ktorý v roku 1932 prelomil kód Enigmy, najdôležitejšieho šifrovacieho stroja hitlerovského Nemecka. Úspech Rejewskiho a jeho spolupracovníkov z Kancelárie šifier (poľ. Biuro Szyfrów), medzi inými Henryka Zygalskiho a Jerzyho Różyckiho, umožnil čítanie Britmi zachytených zakódovaných nemeckých správ počas druhej svetovej vojny, pričinili sa tak k víťazstvu spojencov.

V roku 1929 počas štúdia matematiky na Poznaňskej univerzite ho profesor Zdzisław Krygowski odporučil na tajný kurz kryptológie, ktorý organizovala Kancelária šifier druhého oddelenia generálneho štábu poľskej armády. Na jeseň roku 1930 bola v Poznani vytvorená pobočka Kancelárie šifier, v ktorej pracoval aj Rejewski. O dva roky neskôr pobočku zrušili a od 1. septembra 1932 boli všetky kryptologické práce prenesené do varšavskej centrály. Tam začal Rejewski pracovať na Enigme a v priebehu niekoľkých týždňov odkryl spôsob okáblovania jej rotorov. Následne spolu so svojimi kolegami zo štúdií Różyckim a Zygalskim vypracoval techniku umožňujúcu čítanie šifrogramov Enigmy. Rejewskiho vklad spočíval na vypracovaní katalógu kárt a cyklometra, a po zmene spôsobu kódovania v roku 1938 na vyrobení kryptologickej bomby.

Päť týždňov pred napadnutím Poľska Nemcami v roku 1939, Rejewski so skupinou kryptológov a pracovníkov Kancelárie šifier predstavili spôsob dešifrovania a kópiu Enigmy predstaviteľom britskej a francúzskej vojenskej špionáže. Krátko po vypuknutí vojny poľskí kryptológovia evakuovali cez Rumunsko do Francúzska, kde naďalej v spolupráci s Francúzmi a Britmi vykonávali práce na dešifrovaní nemeckej korešpondencie. Do ďalšej evakuácie boli prinútení v júni 1940 po kapitulácii Francúzska, no už po niekoľkých mesiacoch sa vrátili na jeho územie kontrolované vládou z Vichy a pokračovali v činnosti. Po vkročení Nemecka do južného Francúzska 9. novembra 1942 sa Rejewski a Zygalski dostali cez Španielsko, Portugalsko a Gibraltár do Veľkej Británie, kde pracovali v rádiovej jednotke generálneho štábu hlavného veliteľa poľských ozbrojených síl v Stanmore-Boxmoor pri Londýne. Tu sa venovali rozšifrovávaniu menej komplikovaných nemeckých správ. Po skončení vojny sa Rejewski vrátil v roku 1946 do Poľska, kde pracoval ako úradník podnikov v Bydgoszczi. Až v roku 1967 odhalil svoj podiel na prelomení šifry Enigmy a napísal pamäti ktoré deponoval vo vtedajšom Vojenskom historickom inštitúte.

celý článok...

4/2019

Fizeau.JPG

Rýchlosť svetla vo vákuu alebo skrátene rýchlosť svetla (značka c alebo c0, z latinského celerita=rýchlosť) je fyzikálna konštanta, hodnota ktorej bola určená na 299 792 458 metrov za sekundu (299 792,458 km/s; 1 079 252 848,8 km/h). Rýchlosť svetla v inom prostredí ako vo vákuu je vždy nižšia ako rýchlosť svetla vo vákuu.

Rýchlosť svetla vo vákuu nie je určená meraním, ale definíciou, nakoľko samotná jednotka meter je definovaná z pohľadu rýchlosti svetla a sekundy.

Podľa štandardnej fyzikálnej teórie sa elektromagnetické žiarenie vrátane viditeľného svetla šíri (pohybuje) vo vákuu konštantnou rýchlosťou. Táto fyzikálna konštanta sa označuje písmenom c. Vo všeobecnej teórii relativity je rýchlosť c tiež rýchlosťou šírenia sa gravitácie.

celý článok...

5/2019

Archaeoraptor

Archaeoraptor je rodové meno, ktorým bola roku 1999 v článku publikovanom v časopise National Geographic neformálne nazvaná fosília nájdená v Číne, ktorá bola označená za chýbajúci článok medzi teropódnymi dinosaurami a vtákmi. Už pred zverejnením však panovali pochybnosti o jej autenticite. Záležitosť nakoniec skončila škandálom, pretože ďalším výskumom sa preukázalo, že ide o falzifikát. V skutočnosti bol nález kombináciou niekoľkých skamenelín pochádzajúcich od odlišných druhov. Čínsky paleontológ Zhou s kolegami zistili, že hlava a vrchná časť tela patrili primitívnemu vtákovi rodu Yanornis zo spodnej kriedy. Chvost bol roku 2002 prisúdený malému okrídlenému dromeosauridovi rodu Microraptor, ktorý žil približne v rovnakom období. Dolné končatiny patrili zatiaľ neznámemu živočíchovi.

Škandál s tzv. archaeoraptorom poukázal na nezákonný obchod čínskych priekupníkov s fosíliami a tiež na potrebu podrobnejšieho vedeckého preskúmania údajných „chýbajúcich článkov“, ktorých nálezy boli publikované v časopisoch, ktoré svoje články nepodrobujú odborným recenziám. Kreacionisti využili škandál s fosíliami k spochybňovaniu evolučnej teórie. Hoci kostra Archaeoraptora bola falzifikátom, existujú aj iné, potvrdené nálezy operených dinosaurov, ktoré poukazujú na vývojovú súvislosť medzi vtákmi a teropódnymi dinosaurami.

celý článok...

6/2019

Reaktor tesne po havárii

Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986Černobyľskej atómovej elektrárni Vladimira Iľjiča LeninaUkrajinskej sovietskej socialistickej republike (SSR), súčasti Sovietskeho zväzu. Ide o doposiaľ najničivejšiu jadrovú haváriu.

V priebehu experimentu a testu nového bezpečnostného systému došlo k prehriatiu a následnej explózii kanálového varného reaktora s uránovo-grafitovým moderátorom (RBMK-1000), ktorá do ovzdušia uvoľnila rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú EurópuŠkandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajinskej SSR, Bieloruskej SSRRuskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie približne 200 000 obyvateľov. Okolo 70 % rádioaktívneho spádu skončilo v Bieloruskej SSR. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila jeho expanziu a zároveň prinútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty Sovietskeho zväzu – Rusko, UkrajinaBielorusko – dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je náročné presne vyčísliť počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyle. Odhady sa pohybujú od stoviek po stovky tisíc. Problém je stále široko diskutovaný a jeho dlhodobým dopadom sa stále celkom neporozumelo.

celý článok...

7/2019

Diaľnica A1 neďaleko Posedarje

Diaľnica A1 je najdlhšia, najvýznamnejšia a počas letnej sezóny i najvyťaženejšia chorvátska diaľnica. Spája hlavné mesto Záhreb s druhým najväčším mestom krajiny Split, ktoré je zároveň metropolou Dalmácie a jedným z najvyhľadávanejších letných turistických lokalít.

Diaľnica predstavuje dôležitý severojužný dopravný koridor Chorvátska a je významnou súčasťou Jadransko-iónskej diaľnice, ktorá v budúcnosti prepojí letoviská na pobreží Jadranského a Iónskeho mora od Terstu až po juh Peloponézskeho polostrova. Diaľnica spája mnohé významné chorvátske mestá a takisto zabezpečuje prístup do viacerých národných i prírodných parkov, pamiatok svetového kultúrneho dedičstva a do podstatnej časti prímorských letovísk. Po jej trase vedú dve európske cesty: E65 na úseku ZáhrebBosiljevo a Žuta LokvaVrgorac a E71 na úseku Záhreb – Dugopolje (Split).

Z celkovej plánovanej dĺžky 569,3 km je v súčasnosti v prevádzke 480,7 km medzi Záhrebom a Ploče, pričom diaľnica spája mestá Karlovac, Gospić, Zadar, Šibenik, Split a Makarska. Najnovším otvoreným je úsek Vrgorac – Ploče dlhý 10,3 km, ktorý bol sprejazdnený koncom roka 2013. V máji 2009 sa začala výstavba na úseku DoliDubrovnik, avšak len formálne, tesne pred miestnymi komunálnymi voľbami. Stavebné náklady na výstavbu diaľnice sa doteraz vyšplhali na hodnotu troch miliárd eur.

Na úseku diaľnice medzi Záhrebom a Vrgoracom bolo vybudovaných spolu 361 objektov – mostov, tunelov, nadjazdov, podjazdov, a pod. – ktoré predstavujú okolo 20 percent dĺžky tohto úseku diaľnice.

Diaľnica A1 je na celej svojej dĺžke spoplatnená, pričom mýtne sa vyberá v mýtniciach, ktoré sa nachádzajú na každom výjazde. Priemerná cena za kilometer je približne 0,41 chorvátskej kuny. Úsek diaľnice zo Záhrebu po križovatku Bosiljevo spravuje spoločnosť Autocesta Rijeka-Zagreb (ARZ) a zvyšok Hrvatske autoceste (HAC).

celý článok...

8/2019

Fotografia celej oblohy s bolidom zo dňa 13. októbra 1990 (prerušovaná svetelná stopa naprieč snímkou, ktorá ide z juhu na sever), urobená kamerou Európskej bolidovej siete na stanici Českého hydrometeorologického ústavu Červená hora v Nízkom Jeseníku. Jasná stopa vľavo je Mesiac.

Dňa 13. októbra 1990 preletel nad územím Česko-Slovenska a Poľska rýchlo sa pohybujúci dotyčnicový meteoroid EN131090. Teleso vletelo do zemskej atmosféry a po niekoľkých sekundách z nej opäť vyletelo do kozmického priestoru. Pozorovanie takejto udalosti je pomerne vzácne, pričom táto bola ešte len druhá vedecky pozorovaná a prvá, kedy sa teleso podarilo zachytiť kamerami z dvoch rôznych stanovíšť, a tak následne vypočítať charakteristiky jeho obežnej dráhyslnečnej sústave. Ukázalo sa, že stretnutie so Zemou obežnú dráhu meteoroidu významne zmenilo. Do malej miery sa zmenili aj niektoré jeho fyzikálne vlastnosti (hmotnosť a povrch).

Prelet telesa pozorovali vizuálne, rádiovo a fotograficky. Vizuálne pozorovanie hlásili nezávisle na sebe traja českí pozorovatelia komét Petr Pravec, Pavel Klásek a Lucie Bulíčková. Podľa ich hlásenia udalosť začala v čase 3h 27m 16s ± 3s UT, pričom bolid (jasný meteor, t. j. svetelný jav, ktorý sprevádza prelet meteoroidu atmosférou) sa pohyboval z juhu na sever. Takisto zanechal po sebe 10 sekúnd viditeľnú stopu. Gotfred Møbjerg Kristensen zaznamenal v HavdrupeDánsku odraz rádiového signálu od prelietajúceho telesa v čase 3h 27m 24s ± 6s UT, pričom tento odraz trval 78 sekúnd.

Najviac údajov sa podarilo získať vďaka fotografickým pozorovaniam kamerami Európskej bolidovej siete. Ide o prvú udalosť tohto typu zachytenú kamerami z dvoch stanovíšť, čo umožňuje geometrickými metódami pomerne presne určiť dráhu telesa. Bolid zachytili na československých staniciach Červená hora (v okrese Opava) a Svratouch (v okrese Chrudim) statickými kamerami vybavenými širokouhlými objektívmi (tzv. rybím okom), ktoré snímajú celú oblohu. Cennou sa ukázala najmä snímka z Červenej hory, na ktorej je zachytená trajektória bolidu s dĺžkou 110°. Trajektória začína asi 51° nad južným horizontom, prechádza len o 1° západne od zenitu a mizne 19° nad severným horizontom. Zachytená stopa teda preťala asi 60 % oblohy. Kamera bola vybavená rotujúcou uzávierkou, ktorá prerušovala expozíciu snímky 12,5-krát za sekundu, a tak rozdelila zachytenú trasu bolidu na malé úseky, čo umožnilo určiť rýchlosť telesa, ktoré prelietalo. Posledné 4° však už bola uhlová rýchlosť telesa tak malá, že ju prístroj nebol schopný rozlíšiť. Snímka zo Svratouchu zachytila trajektóriu bolidu iba v dĺžke 15° so začiatkom 30° nad severozápadným horizontom, a bolid bol na nej navyše pomerne slabý. Napriek tomu aj tieto údaje postačovali na potrebné výpočty.

celý článok...

9/2019

Pellets hand.jpg

Biomasa je biologický materiál pochádzajúci zo živých alebo nedávno žijúcich organizmov. Najčastejšie odkazuje na rastliny alebo materiály na rastlinnej báze, ktoré sa špecificky označujú ako lignocelulózová biomasa. Ako zdroj energie sa môže použiť priamo spaľovaním za vzniku tepla, alebo nepriamo po premene na rôzne formy biopalív. Premenu biomasy na biopalivo je možné dosiahnuť tepelne, chemicky alebo biochemicky.

Drevo dnes zostáva najväčším energetickým zdrojom biomasy. Príklady zahŕňajú lesné pozostatky (ako sú napr. odumreté stromy, konáre a pne), vetvičky, drevná štiepka. V druhom ponímaní biomasa zahŕňa rastlinnú alebo živočíšnu hmotu, ktorá môže byť prevedená na vlákna alebo iné priemyselné chemikálie vrátane biopalív. Priemyselná biomasa môže byť produkovaná z mnohých druhov rastlín, ako ozdobnica čínska (Miscanthus sinensis), proso, konope, kukurica, topoľ, vŕba, cirok, cukrová trstina, repka olejná, bambus a rôznych ďalších druhov stromov od eukalyptu po palmu olejnú.

Rastlinná energia je produkovaná z plodín špeciálne pestovaných ako palivo, ktoré poskytnú veľké výstupné množstvo biomasy pri malej vstupnej energii. Príkladom takejto rastliny je pšenica, ktorá typicky poskytne 7,5 až 8 ton zrna a 3,5 až 5 ton slamy z hektára. Zrno sa môže použiť na kvapalné pohonné hmoty, slama sa môže spáliť s cieľom produkcie tepla alebo elektriny.

Rastlinná biomasa sa môže degradovať z celulózy na glukózu a výsledný cukor sa môže použiť ako biopalivo prvej generácie. Biomasu možno premeniť na iné použiteľné látky ako napr. metán, pohonné hmoty ako etanol a bionafta. Hnijúce odpadky, poľnohospodársky odpad a odpad po ľuďoch, to všetko uvoľňuje metán – tiež nazývaný "skládkový plyn" alebo "bioplyn". Plodiny ako kukuricu a cukrovú trstinu možno fermentovať na etanol. Bionafta, ďalšia pohonná látka, sa dá vyrábať zo zvyškov potravinových produktov ako sú rastlinné oleje a živočíšne tuky.

celý článok...

10/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/10 2019

11/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/11 2019

12/2019

Šablóna:Wikipédia/Odporúčaný článok/12 2019