Wikipédia:Odporúčané články (2013)
2004 - 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010 - 2011 - 2012 - 2013 - 2014 - 2015 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020 - 2021 - 2022 - 2023 - 2024
2013[upraviť | upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12
1/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Ropa je horľavá kvapalina tvorená zmesou uhľovodíkov, najmä alkánov, nafténov a menej aj arénov a polárnych zlúčenín (živice, asfaltény a iné). Najmä anglická literatúra dodáva, že ropa môže byť okrem kvapalného skupenstva aj plynná alebo tuhá.
Je dôležitou nerastnou surovinou a významnou ekonomickou komoditou. Hodnota ropy stúpa po chemickej úprave, kedy sa z nej vyrábajú kvapalné palivá, rozpúšťadlá a mazadlá. Vznikla pravdepodobne rozkladom zvyškov uhynutých rastlín a živočíchov. Nachádza sa vo vrchných vrstvách zemskej kôry, kde je väčšinou viazaná na usadené horniny najčastejšie v oblasti kontinentálnych šelfov. Je základnou surovinou petrochemického priemyslu. Náleziská ropy (rezervoáre) sa najčastejšie nachádzajú pod nepriepustnými vrstvami, v hĺbkach až do 8 km pod zemským povrchom. Ropa pri ťažbe alebo vyviera pod tlakom - ťažba samotokom, alebo sa čerpá - mechanizovaná ťažba. Vyskytuje sa spoločne so zemným plynom a vodou. Z hľadiska slovenskej legislatívy je radená medzi vyhradené suroviny.
2/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Enigma bola prenosným elektromechanickým šifrovacím strojom pracujúcim na princípe otáčajúcich sa rotorov. Používala sa v niekoľkých modifikovaných verziách najmä nemeckými ozbrojenými silami pred vypuknutím a počas druhej svetovej vojny. Šifra Enigmy bola Nemcami považovaná za neprelomiteľnú a absolútne bezpečnú, no už v roku 1932 ju prelomili poľskí kryptológovia, ktorých poznatky využili po vypuknutí vojny spojenecké vojská. Informácia o prelomení kódu bola jednou z najtajnejších. O údele Poliakov sa otvorene začalo hovoriť až v roku 1973.
Prvé pokusy prelomenia šifry Enigmy vykonávali Francúzi, Angličania a Poliaci už koncom dvadsiatych rokov, ale bez výsledkov. Hlavným problémom rozšifrovania bolo, na svoje časy prevratné, uplatnenie polyalfabetických šifier, v ktorých každé písmeno viditeľného textu je zašifrované pomocou inej permutácie abecedy, čo dovoľuje ukryť jazykové vlastnosti šifrogramu. V lámaní šifier hrajú hlavnú úlohu lingvisti, ktorí v procese kryptoanalýzy vychytávali charakteristické znaky jazyka, také ako častosť opakovania sa písmen, dĺžka výrazov a podobne.
3/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Veľkonočný ostrov je ostrov v južnej časti Tichého oceánu patriaci Čile. Leží asi 3 300 km od pobrežia Južnej Ameriky. Je jedným z najviac izolovaných obývaných ostrovov na svete - najbližší obývaný susedný ostrov je ostrov Pitcairn vzdialený 2 075 km. Prvý oficiálne zaznamenaný európsky kontakt s ostrovom je z piateho apríla 1722 (Veľkonočná nedeľa), keď holandský moreplavec Jacob Roggeven v službách Východoindickej obchodnej spoločnosti (Trading West India Company) iba náhodne ostrov objavil a pomenoval ho Veľkonočným ostrovom.
Vďaka sochám moai je ostrov známy v celom svete. Sochy boli vytesané v lome na úpätí krátera Rano Raraku. Väčšina sôch zostala v lome a na ceste ku kamenným plošinám nazývaných ahu. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia zemetrasenie takmer všetky sochy pováľalo. Nanovo ich postavili Čiľania a Japonci. Nemecký misionár Sebastian Englert očísloval a skatalogizoval 638 sôch, Archeologický prieskum z rokov 1969 – 1976 uvádza 887 sôch. Napriek rozsiahlemu výskumu sôch na ich pravý účel a presné obdobie ich vzniku stále nie sú medzi odborníkmi jednoznačné názory.
4/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Vitráže Katedrály svätého Martina v Bratislave sú dôležitou umelecko-historickou pamiatkou najvýznamnejšej sakrálnej stavby Bratislavy. Dnešné vitrážové okná katedrály, pochádzajúce až z obdobia regotizácie chrámu v sedemdesiatych rokoch 19. storočia, predstavujú významný umelecko-historický doklad svojej doby a ako také tvoria tvoria významnú časť chrámovej výzdoby.
Celkový počet vitráži radí Katedrálu svätého Martina medzi objekty s ich početne najbohatším zastúpením spomedzi sakrálnych objektov na Slovensku. Celkovo chrám presvetľuje dvadsaťtri vitrážových okien. Spomedzi jednotlivých priestorov je ich najviac vo svätyni a v oboch bočných lodiach – po deväť. Organová empora a južná predsieň majú po jednom okne a tri sa nachádzajú v kaplnke svätej Anny.
Vznik okenných vitráží v dóme má úzku spojitosť s obdobím puristickej prestavby chrámového interiéru v druhej polovici 19. storočia. Jej iniciátorom bol dómsky farár a kanonik Bratislavskej kapituly Karol Heiller (farárom v rokoch 1848 – 1889) a Spolok na reštaurovanie bratislavského Dómu (Pressburger Domrestaurirungsverein), ktorý vznikol v roku 1863 na Heillerov popud, a ktorému od počiatku jeho existencie predsedal. Za aktivitami spolku, ktorého poprednými členmi boli mnohé významné osobnosti súdobej Bratislavy, je nielen vznik historizujúcich vitráží ale aj radikálne zmeny vo výzdobe interiéru dómu.
5/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Josif Vissarionovič Stalin (* 18. december 1878, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve) bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu, generalissimus Sovietskeho zväzu.
Po Októbrovej revolúcii 1917 ľudový komisár pre národnosti (do roku 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny člen Rady robotníckej a roľníckej obrany; v roku 1922 zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany, po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory).
Od mája 1941 predseda Rady ľudových komisárov ZSSR, počas 2. svetovej vojny na čele Štátneho výboru obrany a vrchný veliteľ. Ako hlava sovietskej vlády účastník zasadaní najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície. Po víťazstve vo vojne upevnil autoritu ZSSR v medzinárodnej politike a z krajín oslobodených Červenou armádou vybudoval sovietsky blok. Ku koncu jeho vlády sa ZSSR zásluhou nukleárnych zbraní a raketovej techniky stal superveľmocou.
6/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Veľká Morava bol západoslovanský štát existujúci medzi rokmi 833 a začiatkom 10. stor. (asi 907). Jeho centrálne územie zodpovedalo dnešnej Morave a Slovensku spolu so susediacim severným a stredným Maďarskom. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec. Dnešné Slovensko a dnešné Česko (tým, že sa dnešná Morava stala v roku 1019 súčasťou Českého kniežatstva) ju považujú za včasného predchodcu svojej štátnosti.
V oblasti architektúry sa zachovali zvyšky početných, často kamenných, stavieb. K najvýznamnejším nálezískam patria Mikulčice, Uherské Hradiště, Nitru, Bratislavu, Devín, Břeclav – Pohansko, Ducové. V oblasti Nitry a Mikulčíc a Uherského Hradišťa sa nachádzali veľké sídliskové aglomerácie. Sakrálne stavby možno rozdeliť na kvadratické (napr. Martinský vrch v Nitre, Mikulčice), rotundovité (napr. Kostolec pri Ducovom, rotunda v Nitrianskej Blatnici), trikonchálne (Devínsky hrad). Menšie stavby mali charakter vlastníckych kostolov (napr. Ducové, Nitrianska Blatnica), väčšie sa nachádzali v centrách, predpokladá sa existencia kláštorov (Nitra – Zobor). Prostý ľud žil v osadách nadzemných zrubových stavbách a v polozemniciach, lokálni vládcovia na dvorcoch a hradiskách.
Veľkomoravskú vzdelanosť reprezentuje predovšetkým veľkomoravské učilište (873 – 885), kultúrny jazyk na Veľkej Morave a staroslovienske písomníctvo: Kyjevské listy, Proglas, preklad Biblie, z právnych prameňov Zakon sudnyj ljudem (Súdny zákon pre laikov (ľud)), Nomokánon, Ustanovenia svätých otcov, Anonymná homília (Napomenutia vladárom) a podobne.
7/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Žilina je krajské a okresné mesto na Slovensku na sútoku riek Váh, Kysuca a Rajčanka. Počtom obyvateľov (84 295 osôb) je štvrtým najväčším mestom na Slovensku. Je administratívnym, hospodárskym a kultúrnym centrom severozápadného Slovenska.
Do Žilinskej kotliny prišli Slovania v konečnej fáze sťahovania národov v 5. – 6. storočí po Kr. Vytlačili všetko pôvodné obyvateľstvo. Prvý sídliskový objekt – polozemnica sa slovanskou keramikou sa našiel na Frambore. Z nasledujúceho storočia pochádzajú ďalšie štyri objekty. V 9. storočí stál sídliskový objekt z obdobia Veľkej Moravy na Bôriku pri bývalom letnom kine a v jeho okolí už bolo viacero podobných osád dvorcového charakteru.
Prvá písomná zmienka o Žiline pochádza z roku 1208, kedy Žilinu tvorilo niekoľko slovenských osád rozptýlených 0,5 – 2 km od Kostola sv. Štefana (v latinsky písanej listine nitrianskeho župana Tomáša sa územie Žiliny nazýva terra de Selinan čiže „Zem Žiliny/Žilinská“). Najväčšia z osád sa pravdepodobne nachádzala na mieste súčasného historického jadra Žiliny. Jej súčasťou bol aj kostol s polkruhovou apsidou nachádzajúci sa na mieste súčasného Farského kostola (Kostola Najsvätejšej Trojice), ktorého základy vytŕčajú spod súčasnej stavby.
8/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, známy aj ako operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij.
Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu spriatelených krajín, sama však nebola schopná konať. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.
9/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Staroveký Egypt bola civilizácia staroveku v severovýchodnej časti Afriky. Rozkladala sa pozdĺž spodného toku rieky Níl, približne v rozsahu, ktorý má dnes územie modernej Egyptskej arabskej republiky.
Egyptský štát vznikol približne okolo roku 3000 pred Kr. (podľa konvenčnej chronológie) politickým zjednotením Horného a Dolného Egypta prvými panovníkmi. Jeho dejiny prechádzajú radom stabilných ríší, rozdelených nestabilnými časovými úsekmi, ktoré sa nazývajú prechodné obdobia: Stará ríša starej bronzovej doby, Stredná ríša strednej bronzovej doby a Nová ríša neskorej bronzovej doby. Nepretržite sa rozvíjal takmer tri a pol tisícročia.
Egypt dosiahol vrchol počas Novej ríše v ramessovskom období, keď súperil s Chetitskou a Asýrskou ríšou a so štátom Mitanni. Jeho vplyv siahal od Sýrskej púšte na východe, k saharským oázam na západe. Najjužnejšou hranicou ríše bol v tomto období štvrtý nílsky katarakt. Po tomto období začal pomaly upadať. Čelil rôznym inváziám a niekoľkokrát ho okupovali cudzinci (napr. kanaánski Hyksósi, Líbyjci, Núbijci, Asýrčania, Peržania a macedónski Gréci) prevažne v období Tretieho prechodného a Neskorého obdobia. Nakoniec po smrti Alexandra Veľkého jeho satrapa Ptolemaios založil ako Ptolemaios Soter vlastnú ptolemaiovskú dynastiu, ktorá vládla krajine do roku 30 pred Kr., keď sa Egypt stal rímskou provinciou.
10/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Devínsky hrad sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.
Hrad má jedny z najpohnutejších ale aj najbohatších dejín spomedzi hradných sídel na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na našom území. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru našich slovanských predkov, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov našej národnej histórie.
Od počiatku novodobých dejín je trvalým symbolom všeslovanskej vzájomnosti a národnej hrdosti Slovákov. Význam hradu našiel odozvu aj v početných umeleckých dielach.
11/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Pompeje sú archeologická lokalita na mieste niekdajšieho antického mesta, ležiaca na pobreží Tyrrhenského mora v južnom Taliansku v regióne Kampánia. 24. augusta roku 79 mesto zasiahla, čiastočne zničila a pochovala pod 4 až 6 metrovou vrstvou popola a pemze erupcia sopky Vezuv.
Pompeje ležia v jednej z najúrodnejších starovekých oblastí Apeninského polostrova v Kampánii v provincii Neapol. Zo západnej strany obmýva Pompeje more, na východnej strane sú pahorky a na severnej svahy Vezuvu. Po výstavbe Appiovej cesty boli Pompeje spojené s Rímom a južnými časťami Apeninského polostrova, po mori mali spojenie s ostatnými územiami na brehu Stredozemného mora.
Objav Pompejí ako aj iných miest v oblasti, v ktorej sa život zastavil výbuchom Vezuvu v auguste roku 79, predstavoval zásadný a rozhodujúci krok v získavaní poznatkov a svete starovekého Ríma na vrchole jeho rozkvetu. Vykopávky v oblasti Vezuvu vyniesli na svetlo nedotknutý obraz života, ktorý nenarušili nasledujúce stáročia. Dôležitosť achelogických nálezov spočíva tiež v tom, že predstavujú hmatateľný príklad rímskej kultúry, ktorá civilizovala všetok vtedajší známy svet, a ktorá v konečnom dôsledku stála na počiatku dnešnej, modernej civilizácie.
12/2013[upraviť | upraviť zdroj]
Merkúr je najbližšia planéta slnečnej sústavy k Slnku a zároveň najmenšia planéta slnečnej sústavy.
Merkúr je malá kamenná planéta s povrchom posiatym impaktnými krátermi. Nemá hustú atmosféru, ktorá by dokázala regulovať povrchovú teplotu. Z toho dôvodu jej rozdiel kolíše v rozmedzí +440 °C počas dňa a −180 °C v noci. Napriek tomu, že je Merkúr najbližšie k Slnku, nedrží teplotný rekord medzi planétami slnečnej sústavy. Ten patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale panuje na nej silný skleníkový efekt.
Jeho priemer je 38 % priemeru Zeme, čo je 1,4-krát viac ako priemer Mesiaca. Merkúr má vysokú hustotu a slabé, no predsa prítomné magnetické pole. Vytvára ho masívne kovové jadro vo vnútri planéty. Merkúr obieha okolo Slnka najrýchlejšie zo všetkých planét, no jeho rotácia je, naopak, veľmi pomalá. Nemá žiadny mesiac.
Pre svoj najrýchlejší pohyb po oblohe zo všetkých planét bol Rimanmi pomenovaný podľa posla bohov Merkúra. Planéta je známa už od staroveku, hoci sa voľným okom ťažšie pozoruje. Keďže sa jeho dráha nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej alebo rannej oblohe.