Yves Congar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Yves Marie-Joseph Congar
kardinál Svätej rímskej cirkvi
brat Marie-Joseph v roku 1964
brat Marie-Joseph v roku 1964
Štát pôsobeniaTaliansko Taliansko
Vatikán Vatikán
Biografické údaje
Občianske menoGeorges Yves Marie Congar
Narodenie13. apríl 1904
Sedan, Francúzsko
Úmrtie22. jún 1995 (91 rokov)
Paríž, Francúzsko
Pochovanýdominikánska krypta v Montparnasse
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Rehoľník
RehoľaRehoľa kazateľov (OP)
(dominikáni)
Vstup7. december 1925 (21 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka25. júl 1930 (26 rokov)
Kardinál
Menovanie26. november 1994 (90 rokov)
Ján Pavol II.
Stupeňkardinál-diakon
Titulárny kostolSan Sebastiano al Palatino
Odkazy
Spolupracuj na Commons Yves Congar

Yves Marie-Joseph kardinál Congar OP, rodným menom Georges Yves Marie Congar, (* 13. apríl 1904, Sedan – † 22. jún 1995, Paríž) bol francúzsky rímskokatolícky teológ a kardinál.

Congar patril spolu s Jeanom Daniélouom a Henrim de Lubacom k hlavným predstaviteľom tzv. Nouvelle théologie, teda myšlienkového prúdu, ktorý sa usiloval o teologickú reflexiu súdobej filozofie. Táto „nová teológia“ si kládla otázku o nemeniteľnosti resp. dejinnej podmienenosti pravdy, venovala sa problematike vzťahu prirodzenosti a milosti, zdôraznila nevyhnutnosť serióznej kresťanskej reflexie marxizmu a nekresťanských náboženstiev, nanovo tiež nastolila otázku poznateľnosti Boha. Významnou mierou sa tak pričinila o nové rozprúdenie teologickej diskusie a v podstate aj o vytýčenie tém Druhého vatikánskeho koncilu.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Yves-Marie-Joseph Congar sa narodil 13. apríla 1904 vo francúzskom meste Sedan. Jeho matka sa volala Lucie Congar (rod. Desoye) a otec, Georges Congar, bol bankovým úradníkom, ktorý počas Prvej svetovej vojny padol do nemeckého zajatia a bol deportovaný do Litvy.

Nadchnutý príkladom miestneho farára Daniela Lallementa sa Yves Congar rozhodol vstúpiť do diecézneho seminára. V roku 1921 pokračoval v štúdiách v Paríži. K jeho učiteľom patrili aj Jacques Maritain a dominikánsky teológ Réginald Marie Garrigou-Lagrange.

Povinnú vojenskú službu absolvoval v rokoch 19241925. V roku 1925 vstúpil do rehole dominikánov. Katolícku teológiu študoval v rokoch 19261931 na dominikánskej vysokej škole Le Saulchoir, ktorá v tom čase sídlila v belgickom meste Kain (dnes časť mesta Tournai) a v rámci ktorej bola stredobodom záujmu predovšetkým historická teológia.

Za kňaza ho 25. júla 1930 vysvätil parížsky nuncius Luigi Maglione. V roku 1931 získal doktorát z teológie.

V rokoch 19311939 prednášal na Le Saulchoir fundamentálnu teológiu a ekleziológiu. Od roku 1935 bol sekretárom významného odborného časopisu Revue des sciences philosophiques et théologiques. Congara v tomto období výrazne ovplyvnili francúzski teológovia Ambroise Gardeil a Marie-Dominique Chenu, inšpiráciu však čerpal i zo spisov tübingenského teológa Johanna Adama Möhlera. Obohatením boli nepochybne i jeho početné kontakty s protestantskými a pravoslávnymi teológmi.

V roku 1937 založil Congar knižnú edíciu Unam Sanctam. Cieľom projektu bolo vytvoriť priestor pre publikácie, ktoré sa budú venovať kritickej reflexii historických tém v rámci katolíckej ekleziológie. Hlásal sa „návrat k prameňom“, s cieľom poukázať na spoločné teologické východiská ako základ ekumenického dialógu.

Po vypuknutí Druhej svetovej vojny musel narukovať, bol zaradený ako kaplán francúzskej armády. V rokoch 19401945 bol internovaný v nemeckom zajateckom tábore v meste Colditz a Lübeck. Po skončení vojny bol povýšený do hodnosti rytiera Radu čestnej légie, stal sa tiež nositeľom vyznamenaní Croix de Guerre a Médaille des Évadés.

Po roku 1945 sa Congar vrátil k svojej prednáškovej a publikačnej činnosti. Venoval sa predovšetkým ekleziológii a ekumenickým otázkam. Zasadzoval sa za väčšiu otvorenosť katolíckej cirkvi voči protestantskej a pravoslávnej teológii. Hlásal potrebu kolegiálneho vzťahu pápeža a biskupov. Kritizoval ultramontanizmus, častú vatikánsku klerikálnu pompéznosť a niektoré aspekty Rímskej kúrie. Vyzdvihoval úlohu laikov v cirkvi. Dlhé roky spolupracoval so zakladateľom medzinárodného hnutia Kresťanskej robotníckej mládeže Josephom Leom Cardijnom.

Obdobie rokov 19471956 sa pre Congara nieslo v znamení vieroučných sporov s Vatikánom (pápežom bol v tom čase Pius XII.). V roku 1952 bola oficiálne odsúdená jeho najvýznamnejšia kniha Skutočná a nesprávna reforma cirkvi (Vraie et fausse réforme dans l'Église). Vatikán Congarovi v rokoch 19541956 dokonca úplne zakázané vyučovať i publikovať, pretože, ako angažovaný sympatizant hnutia robotníckych kňazov, údajne zastával extrémne názory. Počas týchto troch ťažkých rokov bol nútený niekoľkokrát zmeniť pôsobisko, žil v Jeruzaleme, Ríme, Cambridgei či Štrasburgu. O Congarovu faktickú rehabilitáciu sa v roku 1956 zaslúžil najmä štrasburský arcibiskup Jean Julien Weber.

V roku 1960 sa Congar na pozvanie pápeža Jána XXIII. stal poradcom prípravnej komisie Druhého vatikánskeho koncilu.

Na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) sa zúčastnil ako teologický expert.

Congar si po skončení koncilu uvedomoval, že niektoré zásadné otázky zostávajú stále prakticky nedoriešené, či už ide o problematiku kolegiality, postavenia laikov alebo ekumenizmus.

Ťažiskom Congarovej teologickej práce sa postupne stávala náuka o Duchu Svätom, jeho trojzväzkovému dielu Je crois en l'Esprit Saint z konca 70. rokov sa dostalo veľkého uznania.

Congar mal už od začiatku 60. rokov vážne podlomené zdravie, časom sa u neho začali prejavovať príznaky vážneho neurologického ochorenia. Od roku 1985 trpel výraznou motorickou paralýzou.

Pápež Ján Pavol II. povýšil 26. novembra 1994 Yvesa Congara do hodnosti kardinála s titulárnym chrámom San Sebastiano al Palatino. Kvôli svojmu pokročilému veku a zlému zdravotnému stavu bol však dišpenzovaný od súčasného obligátneho prijatia biskupskej vysviacky.

Yves Congar zomrel 22. júna 1995 v Paríži. Je pochovaný v dominikánskej krypte na parížskom cintoríne Montparnasse.

Výber z diela[upraviť | upraviť kód]

  • Chrétiens désunis - Principes d'un «œcuménisme» catholique. 1937.
  • Saint Thomas serviteur de la vérité. 1937.
  • Vraie et fausse réforme dans l'Église. 1950, 1968.
  • Leur résistance. 1948.
  • Esquisses du mystère de l'Église. 1953.
  • Jalons pour une théologie du laïcat. 1953.
  • Le Mystère du temple, ou L'Économie de la Présence de Dieu à sa créature de la Genèse à l'Apocalypse. 1958.
  • La Tradition et les traditions. 1960 – 1963.
  • Les Voies du Dieu vivant, Théologie et vie spirituelle. 1962.
  • Sacerdoce et laïcat, devant leurs tâches d'évangélisation et de civilisation. 1962.
  • Chrétiens en dialogue. Contributions catholiques à l’œcuménisme. 1964.
  • Jésus-Christ. Notre Médiateur, notre Seigneur. 1965.
  • Situation et tâches présentes de la théologie. 1967.
  • Cette Église que j'aime. 1968.
  • Ministères et communion ecclésiale. 1971.
  • Un peuple messianique. L'Église, sacrement du salut – Salut et libération. 1975.
  • La Crise dans l'Église et Mgr Lefebvre. 1977.
  • Je crois en l'Esprit-Saint. 1978 – 1980.
  • Diversités et communion. Dossier historique et conclusion théologique. 1982.
  • Martin Luther, sa foi, sa réforme - Études de théologie historique. 1983.
  • La Tradition et la vie de l'Église. 1984.
  • Entretiens d'automne. 1987.
  • Église et papauté - Regards historiques. 1994.
  • L'Église. De saint Augustin à l'époque moderne. 1997 (posth).
  • Esprit de l'homme. 1998 (posth).
  • Journal d'un théologien (1946 – 1956). 2000 (posth).
  • Vaste monde, ma paroisse. Vérité et dimension du Salut. 2000 (posth).

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Yves Congar na anglickej Wikipédii.