Záhor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°37′20″S 22°12′25″V / 48,622222°S 22,206944°V / 48.622222; 22.206944
Záhor
obec
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Košický kraj
Okres Sobrance
Región Zemplín
(Východný Zemplín)
Nadmorská výška 109 m n. m.
Súradnice 48°37′20″S 22°12′25″V / 48,622222°S 22,206944°V / 48.622222; 22.206944
Rozloha 7,7 km² (770 ha) [1]
Obyvateľstvo 661 (31. 12. 2017) [2]
Hustota 85,84 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1326 Mongath
1414 Mongath alio nomine Zahar
Starosta Milan Šabak[3] (SMER-SD)
PSČ 072 53 (pošta Bežovce)
ŠÚJ 523330
EČV SO
Tel. predvoľba +421-56
Adresa obecného
úradu
Obecný úrad
Záhor 121
072 53 Bežovce
E-mailová adresa poslať email
Telefón 659 02 10
Fax 698 26 80
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Košického kraja.
Webová stránka: www.zahor.ocu.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Záhor je obec na Slovensku v okrese Sobrance.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na pravobrežnom agradačnom vale Uhu.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Najbližším vodným tokom je rieka Uh, vzdialená od obce južným smerom približne 2 km.

Rieka Uh pramení v oblasti stretu troch štátov (severovýchodný cíp SR) – Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Rieka Uh sa vlieva za obcou Pavlovce nad Uhom do rieky Laborec.

V minulosti obcou pretekal miestny potok, ktorý občas vysýchal počas horúcich a suchých letných dní.

Vodné plochy[upraviť | upraviť zdroj]

Najbližšou vodnou plochou k obci Záhor je Čierny potok, z ktorého kedysi pramenil aj miestny potok pretekajúci obcou.

Symboly obce[upraviť | upraviť zdroj]

Erb Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila erb obce – jeho podoba bola odvodená od odtlačku pečate z druhej polovice 19. storočia (v modrom štíte je nad zlatou hviezdou umiestnené strieborné, trojuhlými pätkami ukončené písmeno Z, prevýšené je zlatou bordúrou červenej kniežacej koruny bez kríža).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

14. až 17. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

O najstaršom osídlení Záhora neexistujú zatiaľ relevantné dôkazy – v chotári totiž neboli zaznamenané žiadne praveké archeologické nálezy.

Problematickým sa javí tiež vznik obce a výklad jej názvu. Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku Bratislava 1978 je uvedené, že obec Záhor sa po prvýkrát spomína už v roku 1326 pod názvom „Mongath“.

Významný slovenský historik, univerzitný profesor Ferdinand Uličný, ktorý sa výskumu stredovekého osídlenia najvýchodnejších častí Slovenska venuje už niekoľko desiatok rokov, však vo svojej odbornej publikácii s názvom Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995)píše: „Leleský konvent v roku 1414 potvrdil vymedzenie hranice medzi katastrom Jenkoviec a Záhora. Vtedy vznikla prvá známa správa o tejto obci, ktorá, ako vyplýva z obsahu listiny, jestvovala aj pred rokom 1414.“ Záhor sa v tejto latinskej listine z roku 1414 spomína ako „ Mongath alio nomine Zahar“ – čiže „Mongath, iným názvom Záhor“. Profesor Uličný prvú písomnú správu o sídlisku „Mongath“, ktoré ležalo pri Záhore, datuje do roku 1358 – neskôr, v 15. storočí, toto sídlisko buď zaniklo, alebo splynulo so Záhorom.

V písomnostiach z 15. – 17. storočia sa názov dediny najčastejšie objavuje v podobe „Zahar“, ojedinele aj v tvare „Zahor“. V uvedenom období boli majiteľmi obce Dobóovci z Ruskej (patrili medzi významné uhorské šľachtické rody). Centrum ich panstva, do ktorého – okrem Záhora – patrilo aj niekoľko ďalších dedín, bolo v Pavlovciach (dnes Pavlovce nad Uhom).

V roku 1427 mala viac ako 12 port a bolo tu zdanených minimálne 5 obývaných sedliackych domov. Od tejto kráľovskej dane bol oslobodený len záhorský richtár. Richtár – predstaviteľ obecnej samosprávy – musel dozerať aj na plynulé odvádzanie poddanských dávok, za výkon svojej funkcie bol zodpovedný vlastníkovi dediny, čiže zemepánovi.

V roku 1567 v Záhore bývala rodina richtára, zaznamenaných bolo aj 12 sedliackych domácností (sedliaci tvorili najbohatšiu vrstvu poddaných) a 14 rodín želiarov a sluhov (tí patrili k chudobnejším poddaným). Predpokladajúc, že v jednej domácnosti žilo priemerne 6 členov rodiny, tak v obci v tom čase mohlo bývať okolo 160 – 180 poddaných. Koncom 16. storočia v dedine žilo aj 11 rodín slobodníkov (išlo o bývalých poddaných, ktorých zemepán doživotne alebo dedične oslobodil od poddanských povinností) a stálo tu celkovo 44 obývaných poddanských domov – obec teda patrila k najväčším v celom okolí.

V 17. storočí – v dôsledku nepriaznivého vývoja v Uhorsku – začal počet obyvateľov Záhora klesať (poddaní sa buď odsťahovali, zbehli na iné panstvá, alebo podľahli rôznym chorobám).

Administratívne obec patrila do Užského komitátu – ten sa najneskôr v 14. storočí premenil na Užskú stolicu (jej hornatá časť ležala prevažne na území dnešnej Ukrajiny, na teritóriu Slovenska pod stoličnú správu so sídlom na Užskom hrade, neskôr v Užhorode, patrili mestečká Veľké Kapušany a Sobrance s okolím).

Významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávalo náboženstvo. Záhor – ako fília – patril v stredoveku pravdepodobne do rozsiahlej rímskokatolíckej farnosti so sídlom v Jovre (dnes je súčasťou Ukrajiny). Najbližší kostol sa v tomto období nachádzal v Jenkovciach.

V druhej polovici 16. storočia – pod vplyvom zemepánov Dobóovcov, v zmysle hesla „Cuius regio, eius religio“ – „Čí je majetok, toho je náboženstvo“ – prešli poddaní v Záhore k reformovanej viere. Zákonný článok č. 7 z roku 1647 však túto zásadu zrušil – ak zemepán vyznával iné náboženstvo, sedliaci si mohli zvoliť vlastného farára. V platnosti ale zostalo tzv. patronátne právo – patrón mohol na faru dosadiť kňaza podľa svojej vôle, poddaní však už túto voľbu nemuseli akceptovať. Reformovaní veriaci zo Záhora pôvodne prislúchali ku kalvínskej farnosti so sídlom v Rebríne (dnes miestna časť obce Zemplínska Široká) – samostatná záhorská kalvínska farnosť (s fíliou Pinkovce) vznikla najneskôr začiatkom 17. storočia (farnosť – až do polovice 18. storočia – spravovali slovenskí kazatelia).

V 16. storočí v obci stál kostol – nie je známe, či bol drevený alebo kamenný. V nasledujúcom storočí si veriaci postavili nový chrám (v reformovanom kostole sa do dnešných dní zachoval zvon z tohto obdobia).

Obec v rokoch 1700 – 1848[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 18. storočia, v roku 1715 bývali v dedine členovia deviatich poddanských domácností, podľa národnosti boli piati Maďari a štyria Slováci, resp. „Ruthéni“.

O pomeroch v obci v prvej tretine 18. storočia informujú dva rukopisy, týkajúce sa Užskej stolice. Autorom prvého – staršieho – diela je Adam Horvát (Horváth) – šľachtic a učený muž, rodák z Pavloviec. Vo svojom Opise Užskej stolice o dedine Záhor píše: „Záhor leží smerom na východ, nad obcou Tašuľa, neďaleko rieky Uh. Jeho chotár leží v susedstve obce Bežovce a jeho poloha je trochu lepšia. Polia sú úrodné. Vlastníkmi sú Rákociovci – dedičia po matke, ale teraz patrí grófovi Aspermontovi z titulu zálohu. Tiež tu má majetkový podiel vdova po grófovi Barkócim st., a tiež aj časť patrí osvietenému grófovi Tomášovi Berénimu z Káranč a Beréňu.“

V súpise Užskej stolice, ktorý bol zhotovený počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735 – 1736, sú tiež zaznačené zaujímavé údaje; v tomto období napr. zo Záhora (v tom čase bol súčasťou Pavlovského slúžnovského obvodu) utieklo 10 poddaných, bývať tu zostalo 9 poddaných, resp. poddanských rodín.

V roku 1772 – v čase tereziánskej urbárskej regulácie – v obci žili členovia 32 sedliackych rodín, 8 želiarskych rodín a 3 podželiarskych rodín. Výsledkom procesu urbárskej regulácie bolo vydanie obecného urbára, ktorý obsahoval súpis pozemkového majetku a rozsah povinností poddaných voči zemepánovi Tomášovi Berénimu (Berényimu).

V roku 1785 cisár Jozef II. (syn Márie Terézie) zrušil v Uhorsku nevoľníctvo – obnovením osobných slobôd poddaných v krajine skončilo ich bezprávne postavenie (mohli sa slobodne sťahovať, zakladať si rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl, disponovať vlastným majetkom, zemepán ich už nemohol z pôdy vyhnať ani usadiť v inej oblasti). K vrchnosti však poddaní zostali pripútaní aj naďalej – ekonomicky (prostredníctvom prenájmu pôdy).

Povinnosti poddaných zo Záhora voči zemepánovi vymedzoval urbár – ďalšie služby už od nich šľachtic nesmel vyžadovať (ak prácu navyše potreboval, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a riadne im za to zaplatiť).

V 18. storočí sa na území habsburskej monarchie uskutočnilo prvé vojenské mapovanie (tzv. jozefínske) – išlo tiež o prvé podrobné zmapovanie Slovenska v strednej mierke 1:28800. V Užskej stolici vojenskí kartografi pracovali v r. 1782 – 1784. V mape z tohto obdobia je Záhor označený ako „Zahor“ – bola to dlhá dedina s domami, ktoré sa tiahli po oboch stranách jednej ulice, resp. cesty. Z obce (alebo popri nej) viedlo niekoľko cestných komunikácií – smerom na Pinkovce, Bežovce a Jenkovce. V chotári Záhora, ani v blízkom okolí sa nenachádzali takmer žiadne lesné porasty – drevo však bolo potrebné, preto jedna z ciest viedla aj do hustého lesa pri Užhorode. Blízko obce (medzi Záhorom a Pinkovcami) bola nejaká osada – do nej tiež smerovala jedna z ciest. Na mape je uprostred Záhora zachytená aj cirkevná stavba – kostol.

Presné záznamy o počte obyvateľov a domov v dedine pochádzajú zo začiatku 19. storočia - v roku 1828 napr. v Záhore žilo 642 ľudí a stálo 69 príbytkov (približne rovnaký počet dedinčanov aj domov sa udržal aj v nasledujúcom období). Spisy z roku 1832 obsahujú tiež zmienku o cukrovare – ten však (podobne ako veľká časť dediny) zhorel pri rozsiahlom požiari. Záhorčanov v tom čase trápili aj časté povodne. O päť rokov neskôr bol jediným zemepánom v obci Krištof Stárai (Sztáray).

Základy konfesionálnej štruktúry dediny sa vytvorili v 18. storočí – popri sebe tu bývali rímskokatolíci, protestanti, veriaci východného obradu aj židia. V r. 1789 zriadil jágerský biskup (sídlil v meste Eger v dnešnom Maďarsku) kaplánstvo v Jenkovciach – veriaci si tu postavili aj drevený kostol, do ktorého pravidelne dochádzali aj rímskokatolíci zo Záhora. V r. 1810 – šesť rokov po vzniku nového Satmárskeho biskupstva (s centrom v meste Satu Mare na území Rumunska) – boli Jenkovce povýšené na farnosť (Záhor tvoril jej fíliu).

V polovici 18. storočia vizitoval gréckokatolícke farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Z jeho zápisov je známe, že záhorskí gréckokatolíci patrili do farnosti so sídlom v Bežovciach (tu stál aj drevený kostol so šindľovou strechou) a každá z tunajších 8 gréckokatolických rodín odvádzala bežovskému kňazovi po dve viká (cca 50 kg) obilia.

V rovnakom čase záhorskí kalvíni prislúchali k rôznym farnostiam – sídla mali v dedinách Tarnovci (dnešná Ukrajina) a Bežovce. Neskôr boli reformovaní veriaci začlenení do bežovskej farnosti – od r. 1875 však boli pre Záhor vedené samostatné cirkevné matriky. staré kalvínske rodiny v obci sa v r. 1822 zaslúžili o výstavbu nového, resp.o prestavbu starého kamenného kostola.

V miestnej kalvínskej ľudovej škole, kde napr. v r. 1804 vyučoval Juraj Kalán, si deti osvojovali základy čítania, písania, počítania a náboženstva. Presné počty veriacich jednotlivých cirkví sa zachovali z roku 1837 – v Záhore v tom čase bývalo 305 kalvínov, 211 gréckokatolíkov, 85 rímskokatolíkov a 15 židov.

Obec v rokoch 1848 – 1918[upraviť | upraviť zdroj]

Uhorský snem v r. 1848 zrušil v krajine poddanstvo – oficiálne tým zanikli poddanské roboty a iné urbariálne povinnosti. Bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok, po r. 1853 pôvodne urbársku pôdu získali jednotliví roľníci. Za ornú pôdu, lesy a pasienky však museli dedinčania aj naďalej odvádzať robotu – táto ich povinnosť skončila v r. 1896, po prijatí zákona o výkupe zmluvných poddaných a želiarov. Šľachta si – aj napriek všetkému – udržala vlastníctvo pozemkov (pôdu obhospodarovala vo vlastnej réžii). Veľké panské majere postupne nahradili panské veľkostatky.

Všetci obyvatelia krajiny sa v tomto období stali osobne aj majetkovo slobodnými. Pomery v Užskej župe sa – v porovnaní s inými časťami krajiny – menili len veľmi pomaly. Väčšiu časť pôdy užívalo množstvo samostatne hospodáriacich zemanov (každý z nich vlastnil iba neveľkú výmeru), miestni sedliaci si mohli odkúpiť pozemky, na ktorých po celé generácie pracovali. Chudobnejší dedinčania – bývalí želiari a podželiari – začali pracovať ako robotníci na statkoch bohatších gazdov, resp. na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí.

Na katastrálnej mape Záhora z druhej polovice XIX. storočia (konkr. z r. 1864) sú zaznamenané tieto názvy: „Bocska tov“, „Buygyogos“, „Csikó láz“, „Csonkás“, „Fevenyes“, „Forráš“, „Galová“, „Gerdeny“, „Huscsava“, „Kertalyka“, „Kiš erde“, „Konopianky“, „Križne zeme“, „Na bežovských“, „Nagy rét“, „Nyires“, „Patroka“, „Piszke“, „Silaš“, „Ungh“ (rieka), „Zahumenki“ a „Žsarov“.

Koncom tohto storočia (podľa rôznych štatistík alebo súpisov) chovali miestni gazdovia 38 kusov hovädzieho dobytka, 193 ošípaných, 930 kusov rôznej hydiny, vlastnili spolu 25 včelích rodín a v záhradách pestovali dokopy 855 ovocných stromov (najviac z nich – takmer 400 – predstavovali slivky).

V r. 1900 žilo v obci 901 obyvateľov – najviac bolo Slovákov, niekoľko desiatok ľudí sa hlásilo k maďarskej a nemeckej národnosti, pár občanov uviedlo aj inú národnostnú príslušnosť. V konfesionálnej štruktúre dominovali reformovaní, po nich nasledovali gréckokatolíci, rímskokatolíci, bývalo tu tiež zopár desiatok židov, niekoľko veriacich sa prihlásilo k iným náboženstvám.

Najviac Záhorčanov sa živilo poľnohospodárstvom, niekoľkí sa venovali aj remeslu, obchodu alebo mali iné zamestnanie. Vzdelanostná úroveň bola nízka – plynule čítať a písať vedelo iba necelých 300 obyvateľov.

Dedinské príbytky boli postavené väčšinou z dreva, ich strechu pokrývala slama (župa) – len veľmi málo domov malo strechu, zhotovenú z drevených šindľov, resp. z pálenej škridle.

V r. 1895 obec patrila do obvodu notárskeho úradu so sídlom v Bežovciach (na notariáte sa začali viesť aj štátne matriky). Notár mal významné postavenie – ako riadny člen sa zúčastňoval zasadnutí obecného zastupiteľstva jednotlivých obcí obvodu, spolu s richtárom a prísažníkmi patrili aj do užšieho vedenia dediny, jeho úrad viedol agendu všetkých obcí v obvode. Zasadnutia obecného zastupiteľstva, kde mali prevahu bohatší roľníci, zvolával a viedol richtár (maďarsky „biró“, v zemplínskom dialekte „birov“) – riadne schôdze sa konali dvakrát do roka (na jar a na jeseň), mimoriadne podľa potreby. Obecné predstavenstvo – ďalší orgán obecnej samosprávy – zasadalo raz štvrťročne (aj jeho schôdze zvolával a predsedal im richtár).

Náboženské pomery nezasiahli podstatnejšie zmeny.

V roku 1914 vypukla 1. svetová vojna (boje trvali až do r. 1918) – úrady vyhlásili mobilizáciu, cez územie Slovenska začali prechádzať železničné transporty s proviantom, vojakmi a pod.

Obec ani blízke okolie boje nezasiahli – obyvateľstvo však výrazne pocítilo dôsledky vojnových udalostí (bol nedostatok potravín, spotrebného tovaru, začali rekvirácie, rozšírili sa choroby).

Obec v rokoch 1918 – 1939[upraviť | upraviť zdroj]

Česko-slovenskú republiku oficiálne vyhlásili dňa 28. októbra 1918 v Prahe. Situácia vo východnej časti Slovenska (na západe Užskej, Užhorodskej župy) však bola komplikovaná – dané územie totiž do polovice januára 1919 spravovali dožívajúce uhorské, resp. nové maďarské úrady. Pomery sa stabilizovali až v druhej polovici roku 1919.

Po roku 1918 obec Záhor tvorila súčasť okresu Užhorod. Od začiatku r. 1923 bolo územie Slovenska rozdelené do šiestich žúp – Záhor (už v rámci okresu Sobrance) pripadol Košickej župe. Po r. 1928 župné zriadenie nahradilo tzv. krajinské zriadenie – sobranský okres potom až do r. 1939 riadil Krajinský úrad v Bratislave.

Prvé oficiálne sčítanie obyvateľstva v ČSR prebehlo dňa 15. februára 1921 – v obci v tom čase žilo 1102 obyvateľov, stálo 226 domov a chotár mal výmeru 752 hektárov (ha). Národnostná a konfesionálna štruktúra dedinčanov bola nasledovná; národnosť: Česko-slovenská – 1062 osôb, Rusínska (Ruská) – 11 osôb, Maďarská – 6 osôb, Židovská -14 osôb, Cudzinci – 9 osôb. V roku 1928 bolo v obci 69 domov a 642 obyvateľov

V 20-tych rokoch 20. storočia boli v obci lokalizované dve školské ustanovizne – reformovaná ľudová škola (v r. 1913 – 1924 tu napr. pôsobil učiteľ Vojtech Molnár, ktorého potom vystriedal Jozef Nyitray) a gréckokatolícka ľudová škola.

Obec tvorila súčasť obvodu bežovského notárskeho a poštového úradu a krčavskej četníckej stanice, obvodný lekár mal sídlo v Jenkovciach.

Rímskokatolíci cirkevno-správne patrili k jenkovskej farnosti, gréckokatolíci a reformovaní mali svoj farský úrad v Bežovciach. Koncom 20-tych, resp. začiatkom 30-tych rokov niekoľko desiatok veriacich – najmä kalvínov – vystúpilo z cirkvi a vstúpilo medzi Svedkov Jehovových (boli to „Medzinárodní bádatelia svätej biblie“).

V r. 1932 – hlavne zásluhou miestneho učiteľa Jozefa Nyitrayho – v dedine vznikol Dobrovoľný požiarný zbor. Na ustanovujúcej schôdzi bol za veliteľa zvolený Jozef Nyitray, náhradným veliteľom sa stal Ján Kocaník, post tajomníka obsadil Július Kulík, do funkcie pokladníka bol ustanovený Jozef Korpa-Štefanov a funkciu dozorcu majetku získal Michal Bali-Jenčík.

Obec v rokoch 1939 – 1944[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnový Slovenský štát vznikol dňa 14. marca 1939 – o 9 dní neskôr do jeho najvýchodnejšej časti vtrhla maďarská armáda. Už ráno, v prvý deň útoku, boli obsadené Sobrance. V druhom slede postupovalo niekoľko práporov pechoty – vojaci obsadzovali jednotlivé obce, strhávali telefónne vedenie, zhadzovali rôzne tabule s označeniami a lúpili v miestnych obchodoch. V ďalších dňoch sa v okolí Záhora zviedli boje medzi slovenskými a maďarskými jednotkami (najprudšia prestrelka sa odohrala pri Nižnej Rybnici). Dňa 4. apríla 1939 bol podpísaný Protokol o hraničnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom. Na základe jeho ustanovení Maďarsko získalo 41 slovenských obcí v okrese Sobrance – medzi nimi bol aj Záhor (úradný názov obce – oficiálne zavedený v r. 1920 – sa v tom čase zmenil na maďarské „Zahar“).

Súčasne s vojenskou okupáciou tohto územia bola nastolená aj maďarská vojenská správa na čele s vojenským okresným veliteľom – sídlo mal v Sobranciach. Začiatkom apríla 1939 si do mesta pozval notárov, učiteľov a richtárov z okupovaných obcí a prinútil ich zložiť sľub vernosti maďarskému štátu – novým úradným jazykom sa na tomto území stala maďarčina.

Od leta 1939 bola obsadená časť sobranského okresu začlenená do Užskej administratívnej expozitúry so sídlom v Užhorode – oficiálne sa teda stala súčasťou Podkarpatskej Rusi (za úradný jazyk bola ustanovená maďarčina a rusínčina).

V r. 1940 bývalo v Záhore 1 135 ľudí – dedina v tom čase patrila do obvodu bežovského notárskeho a matričného úradu.

V jeseni 1941 vznikla Strana slovenskej národnej jednoty (SSNJ), ktorá zastupovala záujmy Slovákov na okupovanom území. Koncom mája 1942 navštívili funkcionári tejto politickej strany Sobrance a do každej obce vymenovali dôverníkov. Koncom júna 1942 bol v Sobranciach zriadený samostatný obvodný sekretariát SSNJ – jeho tajomníkom sa stal ostrovský učiteľ Štefan Blaško.

V r. 1939 – 1944 všetci chlapci a muži zo Záhora (vo veku od 12 do 23 rokov) museli absolvovať povinnú predvojnovú výchovu (boli to tzv. leventisti). V r. 1939 začali úrady aj miestny kňaz pomaďarčovať záhorskú kalvínsku ľudovú školu – o 3 roky neskôr obyvatelia obce žiadali kompetentné orgány, aby sa v ľudovej škole vyučovalo po slovensky.

Koncom októbra, resp. začiatkom novembra 1944 začali vojaci Červenej armády oslobodzovať okolie Sobraniec. Sovietski vojaci osadili Záhor dňa 27. októbra 1944 – správu obce potom prevzal „revolučný výbor“. Boje na tomto území však trvali ešte niekoľko týždňov..

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Komunálne voľby konané dňa 27. novembra 2010 priniesli zmenu vo funkcii starostu obce. Novým starostom sa stal p. Milan Šabák (NEKA).

Účasť na voľbách: 64,33 %.

Zvolených aj 7 poslancov obecného zastupiteľstva.

Partnerské obce[upraviť | upraviť zdroj]

Mikroregión Koromľa a okolie (12 obcí): Husák, Kolibabovce, Koromľa, Krčava, Orechová, Petrovce, Porúbka (SO), Priekopa, Tibava, Vojnatina, Vyšné Nemecké a Záhor

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1956 Začala výstavba gréckokatolíckeho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
  • 1957 Chrám bol dokončený, jeho posviacka sa uskutočnila 18. augusta (oltárny obraz namaľoval akademický maliar Štefan Hapák). Rozbehli sa rekonštrukčné práce na miestnom kostole reformovanej cirkvi. Zrealizovala sa elektrifikácia dediny.
  • 1958 V obci bolo založené menšinové Jednotné roľnícke družstvo (JRD).
  • 1959 Dňa 1. januára bolo družstvo vyhlásené za celoobecné.
  • 1966 Skončila renovácia reformovaného kostola.
  • 1971 Dňa 11. júna zasiahol dedinu najväčší ľadovec v jej novodobej histórii.
  • 1978 Zrealizovala sa obnova gréckokatolíckeho chrámu (vymaľovanie).
  • 1982 1. júna obyvatelia Záhora pocítili záchvevy zeme – epicentrum zemetrasenia so silou 6 stupňov Richterovej stupnice bolo lokalizované v Rumunsku.
  • 1987 Vznikol Zbor pre občianske záležitosti (ZPOZ) – v jeho réžii potom prebiehali viaceré kultúrno-spoločenské podujatia. Začala rekonštrukcia a prestavba priestorov dvoch bývalých ľudových škôl – kalvínskej (postavená bola v r. 1884, dnes tu sídli základná škola) a gréckokatolíckej (v súčasnosti je v tejto budove umiestnená materská škola).
  • 1989 Skončili rekonštrukcie na školských budovách. Miestny národný výbor (MNV) sa presťahoval do adaptovaných priestorov (pôvodne rodinný dom).
  • 199217. novembra, po pretrhnutí ochrannej hrádze na rieke Uh, voda zaliala takmer celú dedinu. V priestoroch dvora obecného úradu (OcÚ) začala výstavba štyroch bytových jednotiek.
  • 1993 Dokončila sa Sála kráľovstva náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi.
  • 1995 Firma Plynstav Záhor vybudovala v obci rozvody zemného plynu a pitnej vody.
  • 1999 Rozbehli sa práce na výstavbe kanalizačnej siete v dĺžke 1,1 km.
  • 2000 Začiatok výstavby Domu smútku. Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila erb obce – jeho podoba bola odvodená od odtlačku pečate z druhej polovice XIX. storočia (v modrom štíte je nad zlatou hviezdou umiestnené strieborné, trojuhlými pätkami ukončené písmeno Z, prevýšené je zlatou bordúrou červenej kniežacej koruny bez kríža).
  • 2002 1. decembra sa uskutočnila posviacka Domu smútku.
  • 2004 19. februára bol založený Mikroregión Uh. 5. augusta miestna ZŠ zapojená do projektu Počítače pre školy (všetky PC sú napojené na internet). Obec začala so separovaním komunálneho odpadu.
  • 2005 V dedine bol v rámci projektu Bezpečné obce nainštalovaný kamerový systém. Pokračovala výstavba kanalizácie. Dokončenie altánku aj malého amfiteátru, vedľa nich bolo otvorené detské ihrisko.
  • 2006 Na obecnom „námestíčku“ – pri rebrináku – postavená tradičná stará drevená studňa. Ukončenie prác na výstavbe základov budovy kultúrneho domu. Započatie výstavby tribúny pre divákov na miestnom ihrisku a taktiež šatní pre hráčov.

Múzeá[upraviť | upraviť zdroj]

V r. 2005 po rekonštrukcii najstaršieho obecného domu z r. 1805 bolo v jeho priestoroch zriadené „Vidiecke múzeum“ (zamerané na tradície a zvyky našich predkov).

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

V obci pôsobí hudobná skupina Hurikán.

Stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný vidiecky dom z r. 1805. Pôvodný vidiecky dom z r. 1929.

Parky[upraviť | upraviť zdroj]

Detský park (areál miestneho ihriska).
Miniamfiteáter a altánok.

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Miestny futbalový klub.

Pravidelné podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

-základná a materská škola organizujú slávnosti (pri príležitosti Dňa matiek, Dňa detí, pri otvorení nového školského roka, pred Vianocami)

-obecný úrad pripravuje ohňostroj a diskotéku na miestnom ihrisku (vždy 1. mája – pri výročí vstupu SR do Európskej únie), ohňostroj taktiež na Silvestra na uvítanie Nového roku.

-samospráva a ZPOZ usporiadúvajú októbrové stretnutie so staršími občanmi (pripravený je pre nich kultúrny program, malé občerstvenie a spomienkový darček)

-na „námestíčku“ sa vztyčuje vianočný strom

Kulinárske špeciality[upraviť | upraviť zdroj]

  • "Holupky" (plnená kapusta)
  • "Čeregi"

Hospodárstvo a infraštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

V rámci infraštruktúry je obec pokrytá inžinierskymi sieťami; plyn, voda, kanalizácia (časť obce – chýba pripojenie na čističku odpadových vôd, kompletná kanalizácia ešte nie je dokončená)

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Doprava je riešena autobusovým spojením s okresným mestom (SO), príp. spojením s mestom Michalovce.
V chotári obce je plánovana výstavba diaľnice D1 (Bratislava – Žilina – Košice – Záhor) s dĺžkou 517 km.
Taktiež plánovaný cestný diaľničný priechod Záhor(SK)-Užhorod(UA).

Dôležité firmy[upraviť | upraviť zdroj]

Plynstav Záhor (rozvody zemného plynu pre bytových zákazníkov)

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Materská škola
Základná škola 1.-4. ročník

Špecifikum obce Záhor[upraviť | upraviť zdroj]

V obci sa používa špecifické nárečie, je to Užské nárečie- jeho špecifikom je, že v každej obci, kde sa používa, je výnimočné a zároveň určujúce pre danú obec. (Užské nárečie používa väčšia časť obcí okresu Sobrance – so svojimi vlastnými špecifikami).

Partnerské obce[upraviť | upraviť zdroj]

Mikroregión Koromľa a okolie (12 obcí): Husák, Kolibabovce, Koromľa, Krčava, Orechová, Petrovce, Porúbka (SO), Priekopa, Tibava, Vojnatina, Vyšné Nemecké a Záhor

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2017 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-03-27. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]