Zavlečenie Michala Kováča ml.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zavlečenie Michala Kováča ml. bol čin v rámci ktorého bol do rakúskeho Hainburgu unesený, násilne zavlečený[pozn 1] syn vtedajšieho prezidenta SR Michal Kováč mladší. Udalosť sa odohrala 31. augusta 1995 a z jej zorganizovania mnohí podozrievajú Slovenskú informačnú službu (SIS) pod vedením jej bývalého riaditeľa Ivana Lexu. Mečiarove amnestie vyhlásené v roku 1998 pre páchateľov únosu boli zrušené 5. apríla 2017 a preto bude obnovený súdny proces, ktorého hlavným aktérom je Ivan Lexa.[1]

Politické pozadie[upraviť | upraviť zdroj]

Konflikt medzi prezidentom a predsedom HZDS[upraviť | upraviť zdroj]

15. februára 1993 bol člen HZDS Michal Kováč aj s podporou vtedajšej opozície ako jediný kandidát, na návrh premiéra Vladimíra Mečiara, zvolený v NRSR za prezidenta[2]. Omnipotentný premiér Mečiar sa dostával čoraz viac do konfliktov s čoraz nezávislejším prezidentom. Ten mu po porade s právnikmi odmietol návrh menovať Ivana Lexu za ministra privatizácie. 9. marca 1994 vystúpil prezident v parlamente a predniesol správu o stave republiky, v ktorej vyjadril „vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote[3]. O dva dni na to, 11. marca 1994 vyjadril parlament predsedovi vlády Mečiarovi nedôveru. Druhá Mečiarova vláda padla a HZDS odišlo do opozície. K moci sa dostala dočasná vláda Jozefa Moravčíka.

Na jeseň 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, ktoré opäť vyhralo HZDS. Mečiarovi blízki spolupracovníci Oľga Keltošová a Ivan Lexa navštívili prezidenta Kováča a vyzvali ho aby podal demisiu.[4] Ten odmietol. Medzitým vznikla vládna koalícia HZDS – SNS – ZRS, ktorá počas ustanovujúcej parlamentnej schôdze z 3. na 4. novembra 1994 uchopila moc v štáte [5]. Ivan Lexa sa stal predsedom nového osobitého úradu parlamentu na kontrolu činnosti SIS. 13. decembra 1994 musel vymenovať prezident tretiu vládu Vladimíra Mečiara.

Zneužívanie SIS na zisťovanie kompromitujúcich skutočností[upraviť | upraviť zdroj]

Riaditeľom SIS do 23. február 1995 bol Vladimír Mitro. Vladimír Mečiar  v apríli 1995 v parlamente oznámil, že SIS proti nemu zneužil prezident Kováč: „Minulý týždeň SIS dala výpoveď dôstojníkovi len preto, že ma odmietol po menovaní do funkcie predsedu vlády sledovať.“ [6] Tvrdenia predsedu vlády, ktoré prezident odmietol, sa dostali do správy, ktorú spracovali poslanci Lexa a Urban. Napísali v nej, že dvaja príslušníci SIS vypovedali o svojom nadriadenom, že im povedal: „Tajné informácie idú prezidentovi...“ Na základe toho poslanci odhlasovali uznesenie, v ktorom sa hovorí: „Bolo preukázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona... bol nepretržite informovaný prezident.“ Vládna koalícia potom v parlamente vyjadrila prezidentovi nedôveru. [6]

Ešte predtým, 6. marca 1995, schválila vládna koalícia novelu Zákona o Slovenskej informačnej služby. Podľa nej mala riaditeľa SIS schvaľovať vláda na návrh jej predsedu. 18. apríla 1995 sa tak novým riaditeľom SIS stal Ivan Lexa. Ten do funkcie riaditeľa vnútorného spravodajstva (2. sekcia – kontrarozviedka) SIS menoval Jaroslava Svěchotu. [7] Jedným z prvých krokov, ktoré Svěchota urobil, bolo vytvorenie Odboru špeciálnych operácií (OŠO). Išlo o špeciálne komando určené k vykonávaniu tzv. neštandardných operácií. [7]

Po odstúpení Ivana Lexu z funkcie riaditeľa SIS v roku 1998 bol nájdený analytický materiál, ktorý sa zaoberal spôsobom akým docieliť odstúpenie prezidenta Michala Kováča. Materiál sa našiel pod názvom – Informácia SIS z 26. mája 1995, bol podpísaný Ivanom Lexom a adresovaný premiérovi Vladimírovi Mečiarovi. [8] Alternatívy boli nasledovné[9] :

  1. Dobrovoľné odstúpenie prezidenta po tlaku dosiahnutého rozvinutím silnej informačnej kampane, aby bol M. Kováč zdiskreditovaný ako osoba i ako prezident medializáciou dostupných kompromitujúcich skutočností (napr. aféry Orme[10], Paničov list[10], kauza Skarabeus[10], návšteva riaditeľa ruskej spravodajskej služby u prezidenta, okrúhly stôl menšín), vyhľadávanie nových skutočností doma i v zahraničí.
  2. Odvolanie prezidenta parlamentným hlasovaním, po získaní podpory 8 až 9 opozičných a nezávislých poslancov.
  3. Zotrvanie prezidenta vo funkcii s okliešťovaním jeho právomocí, tak aby bol „úplne nestranný“ [8] (teda rezignoval na politiku, najmä na podporu opozície).

Existenciu tohto analytického dokumentu potvrdil aj neskorší riaditeľ tajnej služby Vladimír Mitro vo svojej Správe o plnení úloh SIS, ktorú odprezentoval na neverejnom zasadnutí NR SR 12 februára 1999.[9] Podľa Mitra tento dokument je jednoznačným potvrdením, že vedenie SIS v máji 1995 porušilo zákon a SIS sa aktívne zapojila do kampane proti prezidentovi a vykonávala protizákonnú činnosť, ktorej cieľom bolo dosiahnuť personálnu zmenu vo funkcii hlavy štátu.[9] O dokumente 13. marca 2017 hovorili Igor Cibula a Peter Tóth na tlačovej konferencii Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov.[chýba zdroj] Faktom zostáva, že pravosť dokumentu sa nikdy nepodarilo dokázať.[11] Obaja hlavní protagonisti V. Mečiar aj I. Lexa pravosť dokumentu popierajú.

Pittnerova správa (1996)[12] poukazuje na neprimerane aktívny postup polície a SIS proti Kováčovi ml. aj keď bol predpoklad, že nemecké orgány ho vypočujú v septembri v Bratislave: Zatykač bol slovenskými policajnými orgánmi získaný iba neoficiálne v decembri 1994, neskôr bol v marci 1995 jeho obsah uverejnený v denníku Slovenská republika, ako i v ďalších masmédiách. V priebehu roku 1995 je zaznamenávané úsilie špeciálne vyčlenených príslušníkov kriminálnej polície a SIS preukázať účasť M. Kováča ml. na kauze Technopol. [12]

Kauza Technopol[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kauza Technopol

Kauza Technopol bol podvod na firme Technopol a.s. v rozsahu 2,3 milióna dolárov z roku 1992, do ktorého bol v roku 1994 na základe doplňujúcej výpovede obvineného Krylova vtiahnutý aj Michal Kováč mladší. Mníchovská prokuratúra vydala 14. novembra 1994 medzinárodný zatykač aj na neho. O rok neskôr, v novembri 1995 poskytol Krylov rozhovor Slovenskej televízii. Svoju vinu na podvode nepoprel a zároveň verejne zopakoval obvinenia zo spolupáchateľstva na adresu prezidentovho syna.

Mitrova správa (1999)[9] priamo spája zámer kompromitovať Kováča aktivitami SIS: S cieľom únosu a následného zadržanie M. Kováča ml. orgánmi činnými v trestnom konaní v Nemecku sa opakovane v auguste 1995 stretol riaditeľ 2. sekcie Jaroslav S. s B. Chilom-Ptákom, ktorý bol v príbuzenskom pomere s obvineným Krylovom. Chilo-Pták sa potom dvakrát pokúsil vylákať M. Kováča ml. na stretnutie.[9]

Únos[upraviť | upraviť zdroj]

  • 31. augusta 1995 vykonával príslušník SIS Dušan H. službu v sledovacom vozidle typu Mercedes 208 D, ŠPZ BHH 42 – 59, ktorý bol zaparkovaný pred domom M. Kováča ml. vo Svätom Jure už niekoľko dní. Ďalší príslušníci sledovačky SIS nasadení do akcie boli rozmiestnení v osobných motorových vozidlách v lokalite obce Svätý Jur. Išlo o Dušana R. s vozidlom Hyunday Lantra červenej farby, v ktorom sedel aj Oskar Fegyveres, ďalej o Jiřího N. vo Forde Mondeo modrej farby, Igora M. v BMV 320 bordovej farby, Petra S. s Toyotou Camri zelenej farby a Róberta P. v Honde Accord modrej farby. Činnosť sledovačov priamo riadil vedúci útvaru sledovania Róbert B. v Mazde 626 striebornej farby. Operatívne riadenie akcie, t.j. únos a zavlečenie koordinoval riaditeľ 2. sekcie SIS Jaroslav S. Priebeh akcie kontroloval riaditeľ SIS I. Lexa.[9]
  • 31. augusta 1995 Ôsmi muži zablokovali a zastavili auto Michala Kováča neďaleko Svätého Jura pri Bratislave, kde býval. Členovia posádok áut ho vyvliekli z auta a ohrozovali ho pištoľou. Potom mu nasadili masku, dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali fľašu whisky. [13]
  • Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján Takáč 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky (a anonymne) oznámil rakúskej polícii, že pred hainburskou policajnou stanicou v zaparkovanom Mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho.
  • 1. septembra 1995 – Michal Kováč ml. bol prevezený do vyšetrovacej väzby vo Viedni.
  • 2. septembra 1995 – Prezident SR Michal Kováč požiadal ministra zahraničných vecí SR Juraja Schenka, aby požiadal Rakúsko o vydanie jeho syna.
  • 5. septembra 1995 – Premiér Vladimír Mečiar zdôraznil, že zo strany vlády nie sú právne dôvody na to, aby žiadali rakúske orgány o vydanie Michala Kováča ml.

Vyšetrovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Policajní vyšetrovatelia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 7. septembra 1995 bol z prípadu odvolaný (prípad mu bol odňatý) vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič po tom, čo sa verejne vyjadril, že má závažné podozrenie o účasti členov SIS na prípade
  • Peter Vačok viedol trestné stíhanie voči príslušníkovi SIS Jiřímu N., ktorý nedokázal zdôvodniť svoju prítomnosť pri dome M. Kováča ml. Uznesenie o vznesení obvinenia však prokurátor zrušil a I. Lexa, podal na Vačoka trestné oznámenie. Následne Vačok obvinil aj Oskara F. a Igora M. zo spolupáchateľstva, pričom Oskar F. priznal, že do veci je zapletená SIS. Prokurátor R. Vlachovský napriek tomu uznesenie o vznesení obvinenia zrušil a prípad bol odňatý aj Vačokovi. [14]
  • Jozef Číž od októbra 1995. Spolu s ním na prípade pracoval J. Chmel. Títo v máji 1996 pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania prípad uložil.[14]

Výpoveď Oskara Fegyveresa vedie do SIS pokiaľ ju neodvolá[upraviť | upraviť zdroj]

Bývalý príslušník SIS Oskara Fegyveres pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom vypovedal, že do únosu Michala Kováča mladšieho bola zapojená SIS. [15] Na základe jeho výpovede bolo možné získať dôkazy, ktoré SIS s únosom jednoznačne spájali (napríklad použité automobily) a preto Fegyveres odišiel zo Slovenska v obave o svoj život. Spojku mu robil Róbert Remiáš (a Peter Tóth).

Podľa Vačoka[16] : „Remiáš bol najlepším priateľom Fegyveresa, ktorého chceli za každú cenu dostať na Slovensko a docieliť zmenu jeho výpovede. Remiáš bol práve tým, ktorý tomu zámeru prekážal.“ Riaditeľ SIS v rokoch 1993 – 1995 a 1998 – 2003 Vladimír Mitro v správe o činnosti SIS, ktorú predniesol v NR SR 12. februára 1999 [17] uvádza opatrenia SIS, ktoré mali slúžiť aj na marenie vyšetrovania prípadu a obviňuje priamo I. Lexa:

„Zásadným spôsobom maril policajné vyšetrovanie riaditeľ SIS, ktorý ignoroval akékoľvek dožiadania orgánov činných v trestnom konaní o zbavenie mlčanlivosti zainteresovaných príslušníkov SIS, ako aj odmietol poskytnúť súhlas k policajnej prehliadke objektu SIS, kde sa nachádzal Mercedes 208 D. Dokonca I. Lexa prostredníctvom ministra vnútra SR ovplyvňoval vyšetrovanie tak, aby nedošlo k odhaleniu účasti SIS na únose.“

Aj po smrti Remiáša sa SIS snažila umlčať Fegyveresa. V januári 1997 námestník riaditeľa SIS vyslal piatich príslušníkov kontrarozviedky na tajnú misiu do Švajčiarska, kde mali vypátrať miesto pobytu Fegyveresa. [17] Keď zistili všetky potrebné údaje o mieste pobytu, boli členovia skupiny presvedčení, že O. Fegyveres má byť zlikvidovaný a aby sa tomu vyhli radšej pod zámienkou nedostatku finančných prostriedkov sa celá skupina rozhodla vrátiť do Bratislavy. [17]

Marenie vyšetrovania[upraviť | upraviť zdroj]

Pittnerova správa (1996) [12] poukazuje na zneužitie pohotovostného policajného útvaru pri únose a dokumentuje udalosti, ktoré svedčia o marení vyšetrovania: Reakciou na vznesené obvinenie proti príslušníkovi SIS (Jiřímu N.) bolo hneď na druhý deň predčasné odvolanie ministra vnútra SR Ľ. Hudeka z jeho služobnej cesty v Bruseli a generálneho prokurátora M. Vaľa z dovolenky premiérom vlády V. Mečiarom a ich následné, dňa 25. 9. 1995, nočné rokovanie na úrade vlády. A hneď ďalší deň prokurátor R.Vlachovský náhle zmenil názor. Zrušil uznesenie majora Vačoka o začatí trestného stíhania. [12]

Dňa 16. októbra 1995 sa uskutočnil údajný telefonický rozhovor medzi riaditeľom SIS Ivanom Lexom a ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, ktorý svedčí o spolupráci SIS a MV SR pri zahladzovaní stôp a marení vyšetrovania kauzy (zámena Vačoka za Číža). [12]

Dopad a reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

  • december 1997 – Prezident Michal Kováč udelil (aj) svojmu synovi milosť[18]

Podľa zverejnených informácií dôsledkom únosu malo byť odstúpenie prezidenta Michala Kováča z funkcie, čo mohlo byť snahou vtedajšej vlády kvôli neustálym konfliktom medzi ňou a prezidentom. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia. Do ukončenia funkčného obdobia prezidenta Kováča sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta, preto 3. marca 1998 prevzala časť jeho kompetencií vláda a jej predseda Vladimír Mečiar.

Mečiarove amnestie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mečiarove amnestie

Tieto amnestie v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili, že kauza nebola doteraz celkom objasnená. Bývalého námestníka tajnej služby Jaroslava S. v kauze obžalovať nemohli, hoci pôvodne priznal podiel SIS na únose[21] prezidentovho syna a usvedčoval aj Ivana L. Dokonca v médiach vyhlásil, že ideovým otcom únosu bol Vladimír Mečiar.[22] Advokáti Jaroslava S. však uspeli na Ústavnom súde so sťažnosťou proti obvineniu svojho klienta, v ktorej sa odvolávali na amnestie. [22]

  • V marci 2000 Vladimír Mečiar odmietol vypovedať vo veci únosu aj keď ho k tomu vyzval Jaroslav Ivor.[23]
  • V novembri 2000 prokurátor Michal Serbin podal obžalobu na Ivana Lexu a ďalších dvanástich aktérov kauzy zavlečenia[24]. Serbin uvádza podrobnosti únosu a zapojenia SIS, z ktorých potom vychádza konkrétna identifikácia jednotlivých páchateľov únosu.[22]

Súdny proces ohľadne únosu by sa mal obnoviť na Okresnom súde Bratislava III.[1] 2. júna 2017 bol k prípadu pridelený sudca Karol Posluch z Okresného súdu Bratislava III.[27]

Po zrušení amnestií[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vladimír Mečiar v televízii TA3 dňa 7. marca 2017 na otázku či bola za únosom SIS odpovedal: „mohol niekto v SISke o tom vedieť, ale nebola to Slovenská informačná služba”. Mečiar podozrieva vtedajšieho námestníka SIS Svěchotu, ktorého vraj “z celej duše nenávidel”. Podľa neho boli amnestie vydané „v snahe vyriešiť politické a kriminálne problémy, ktoré “zasvinili Slovensko”.. [28]
  • V júli 2017 Ivan Lexa vo video rozhovore s Petrom Tóthom zaznamenanom na Tóthovom webe[29] nevylučuje, že jeho bývalý námestník Svěchota bol do únosu zapletený.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. "zavlečený" bolo vtedy oficiálne používané ako označenie stavu, v ktorom sa Kováč ml. nachádzal. Trval a doteraz na tom trvá V. Mečiar, (opravoval B. Bugára, keď hovoril o únose), ktorý prišiel s názvom činu "samoúnos". Trestný zákon obsahuje okrem trestného činu "Zavlečenie do cudziny" aj "Vydieračský únos". Samotný "únos" je laické označenie používané v právnej praxi ako "medzinárodný únos", keď sa týka detí.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b KERN, Miroslav. Ústavný súd potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií, únos prezidentovho syna môže ísť pred súd [online]. N Press, 2017-05-31 14:29, rev. 2017-05-31, [cit. 2017-05-31]. Dostupné online.
  2. LEŠKO, Marián. Ako sa Michal Kováč stal prezidentom, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Zvolenie, akt prvý. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-13.
  3. LEŠKO, Marián. Neodvratný spor premiéra s prezidentom, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Konflikt, akt druhý. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-20.
  4. LEŠKO, Marián. Odporom voči autokratovi prerástol sám seba, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Vzdorovanie, akt tretí. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-27. Dostupné online. ISSN 1335-4418.
  5. Slovensko. Úspechy, chyby, pády a vzostupy – Pravda.sk. Pravda.sk, 2013-01-02. Dostupné online [cit. 2017-06-07].
  6. a b MARIÁN LEŠKO. Odporom voči autokratovi prerástol sám seba *Vybrané kapitoly z päťročného príbehu hlavy Slovenskej republiky: Vzdorovanie, akt tretí. www.sme.sk (Petit Press), 27. feb 1998. Dostupné online [cit. 2017-08-23].
  7. a b TREND.SK. Peter Tóth: V prípade únosu Kováča netreba rozsiahle dokazovanie. www.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  8. a b LESNÁ, Ľuba. Únos demokracie – zo zákulisia slovenskej tajnej služby. Praha a Bratislava : G plus G, 2001. ISBN 80-86103-46-3. S. 333.
  9. a b c d e f MITRO, Vladimír. Správa V. Mitra o plnení úloh SIS (1 časť) [online]. [Cit. 1999-02-18]. Dostupné online.
  10. a b c PETER TÓTH. Sprievodca po niektorých kauzách. www.sme.sk (Petit Press), 18. feb 1999. Dostupné online [cit. 2017-08-23].
  11. Eduard Jambor: Vplyv Slovenskej informačnej služby na charakter a transformáciu politického systému na Slovensku do roku 1998, Bakalárska práca, MUNI 2007 Online
  12. a b c d e Kauza zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny *Správa Občianskej nezávislej komisie, ktorú viedol Ladislav PITTNER, a novinári boli s ňou oboznámení na tlačovej besede dňa 14. mája 1996. www.sme.sk (Petit Press), 16. mája 1996. Dostupné online [cit. 2017-08-23].
  13. FOTO: Pred dvadsiatimi rokmi uniesli syna slovenského prezidenta Michala Kováča. aktuality.sk (Azet.sk). Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  14. a b MARTINEK, Jan. Demagog.sk – Mečiar a Bugár o amnestiách [online]. www.demagog.sk, [cit. 2017-08-22]. Dostupné online.
  15. Svedok zavlečenia prezidentovho syna Fegyveres: Nestálo mi to za to (Rozhovor). domov.sme.sk (Petit Press). Dostupné online [cit. 2017-08-11].
  16. Bývalý vyšetrovateľ Vačok: Motív Remiášovej vraždy bol hneď jasný (Rozhovor). aktualne.sk (News and Media Holding), 28. apríl 2016. Dostupné online [cit. 2017-08-11].
  17. a b c Správa V. Mitra o plnení úloh Slovenskej informačnej služby (2. časť). www.sme.sk (Petit Press), 19. feb 1999. Dostupné online [cit. 2017-08-11].
  18. Bývalého premiéra Mečiara budú opäť vyšetrovať pre amnestie, nemusia byť premlčané. Pravda.sk, 2017-10-27. Dostupné online [cit. 2017-10-27].
  19. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 55/1998 Z. z. [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1998-03-03, [cit. 2017-03-08]. Dostupné online.
  20. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 214/1998 Z. z. [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1998-07-07, [cit. 2017-03-08]. Dostupné online.
  21. A.S., Petit Press. Lexov námestník Jaroslav S. sa priznal k únosu Michala Kováča ml.. www.sme.sk. Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  22. a b c PETER BÁRDY. Únoscovia a sledovačka nasadená na Michala Kováča ml.: schéma ľudí zo SIS. aktuality.sk (Azet.sk). Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  23. DANGL, Vojtech; BYSTRICKÝ, Valerián. Chronológia dejín Slovenska a Slovákov: Od najstarších čias po súčasnosť, Dejiny v dátumoch, dátumy v dejinách II. časť. Bratislava : Veda, 2014. ISBN 978-80-224-1373-2. Kapitola 2000, s. 1040.
  24. TÓDOVÁ, Monika. Celá obžaloba na Ivana Lexu a ďalších dvanástich účastníkov zavlečenia. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-08-22].
  25. KERN, Miroslav; PRUŠOVÁ, Veronika. Zrušenie amnestií môže ohroziť Lexu aj Krajčiho. Skončí niekto vo väzení? (otázky a odpovede) [online]. N Press, 2017-03-15, [cit. 2017-03-22]. Dostupné online.
  26. VIDEO: Poslanci zrušili amnestie V. Mečiara a milosť Michala Kováča [online]. TASR, 2017-04-05 17:12, [cit. 2017-04-05]. Dostupné online.
  27. TÓDOVÁ, Monika. Únos má už sudcu, súdil Markuša, ako prvý poslal za mreže opitého vodiča [online]. N Press, 2017-06-02, [cit. 2017-06-03]. Dostupné online.
  28. Mečiar v TA3 obhajoval amnestie, z únosu podozrieva mocného muža SIS [online]. Televízia TA3, [cit. 2017-07-06]. Dostupné online.
  29. Únos: Objednávateľ Vladimír Mečiar, organizátor Jaroslav Svěchota. Ďateľ.sk – spravodajský portál. Dostupné online [cit. 2017-07-06].

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • LESNÁ, Ľuba. Únos prezidentovho syna : alebo krátke dejiny tajnej služby. Bratislava : GMT, 1998. 197 s. ISBN 80-967947-0-1.
  • LESNÁ, Ľuba. Únos demokracie : zo zákulisia slovenskej tajnej služby. Bratislava : G plus G, 2001. 333 s. ISBN 80-86103-46-3.
  • KOVÁČ, Michal. Pamäti : môj príbeh občana a prezidenta. Dunajská Lužná : MilaniuM, 2010. 415 s. ISBN 978-80-89178-39-1. Kapitola 9. Únos a zavlečenie môjho syna do Rakúska.
  • BURČÍK, Matúš. Ani smrť nerozdelí : príbeh Oskara Fegyveresa, korunného svedka únosu prezidentovho syna. Bratislava : Petit Press, 2015. 159 s. ISBN 978-80-559-0133-6.
  • LESNÁ, Ľuba. Únos : čierna diera demokracie. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky, 2017. 324 s. ISBN 978-80-89345-64-9.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]