Zavlečenie Michala Kováča ml.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zavlečenie Michala Kováča ml. bol čin v rámci ktorého bol do rakúskeho Hainburgu násilne zavlečený syn vtedajšieho prezidenta SR Michal Kováč mladší. Udalosť sa odohrala 31. augusta 1995 a z jej vykonania mnohí podozrievajú Slovenskú informačnú službu pod vedením jej bývalého riaditeľa Ivana Lexu.

Konflikt premiér - prezident[upraviť | upraviť zdroj]

15. februára 1993 bol člen HZDS Michal Kováč aj s podporou vtedajšej opozície ako jediný kandidát, na návrh premiéra Mečiara, zvolený v NRSR za prezidenta[1]. Omnipotentný premiér Mečiar (Len On) sa dostával čoraz viac do konfliktov v čoraz nezávislejším prezidentom. Ten mu po porade s právnikmi odmietol návrh menovať Ivana Lexu za ministra privatizácie. 9. marca 1994 vystúpil prezident v parlamente predniesol správu o stave republiky, v ktorej vyjadril "vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote"[2]. O dva dni nato, 11. marca vyjadril parlament predsedovi vlády Vladimírovi Mečiarovi nedôveru. Druhá Mečiarova vláda padla a Vladimír Mečiar a jeho HZDS odišli do opozície. K moci sa dostala dočasná vláda Jozefa Moravčíka.

Na jeseň 1994 sa konali predčasné parlamentné voľby, ktoré vyhral Mečiarovo HZDS. Mečiarovi ľudia Oľga Keltošová a Ivan Lexa navštívili prezidenta Kováča a vyzvali ho aby podal demisiu.[3] Ten odmietol. Medzitým vznikla vládna koalícia HZDS - SNS - ZRS, ktorá počas ustanovujúcej parlamentnej schôdze z 3. na 4. novembra 1994 uchopila moc v štáte. Táto noc vošla do slovenskej histórie ako noc dlhých nožov. 13. decembra 1994 musel vymenovať prezident tretiu vládu Vladimíra Mečiara.

Vplyv SIS[upraviť | upraviť zdroj]

V pondelok 6. marca 1995 schválila vládna koalícia novelu Zákona o Slovenskej informačnej služby. Podľa novely mala riaditeľa SIS schvaľovať vláda na návrh jej predsedu. 18. apríla 1995 sa novým riaditeľom SIS stal Ivan Lexa. Ten do funkcie riaditeľa II. sekcie (kontrarozviedka) SIS menoval Jaroslava Svěchotu.[chýba zdroj]

Jedným z prvých krokov, ktoré Svěchota urobil, bolo vytvorenie tzv. Odboru špeciálnych operácií (OŠO). Išlo o špeciálne komando určené k vykonávaniu tzv. neštandardných operácií.[chýba zdroj]

V prvej polovici roka 1995 pripravili v SIS analytický dokument, ktorý obsahoval tri alternatívy ako dosiahnuť buď odchod Michala Kováča z funkcie, alebo jeho elimináciu. Dokument bol datovaný 26. mája 1995 a bol podpísaný Ivanom Lexom[4]. Alternatívy boli nasledovné:

  1. Dobrovoľné odstúpenie prezidenta po tlaku
  2. Odvolanie prezidenta parlamentným hlasovaním
  3. Zotrvanie prezidenta vo funkcii

Existenciu tohto analytického dokumentu potvrdil aj neskorší riaditeľ tajnej služby Vladimír Mitro vo svojej Správe o plnení úloh SIS, ktorú odprezentoval na neverejnom zasadnutí Národnej rady Slovenskej republiky vo februári 1999. O dokumente 13. marca 2017 hovorili Igor Cibula a Peter Tóth na tlačovej konferencii Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov.[chýba zdroj]

Kauza Technopol[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kauza Technopol

Kauza Technopol bol podvod na firme Technopol a.s. v rozsahu 2,3 milióna dolárov z roku 1992, do ktorého bol v roku 1994 na základe doplňujúcej výpovede obvineného Krylova vydala mníchovská prokuratúra 14. novembra 1994 medzinárodný zatykač aj na Michala Kováča mladšieho. O rok neskôr, v novembri 1995 poskytol Krylov rozhovor Slovenskej televízii. Svoju vinu na podvode nepoprel a zároveň verejne zopakoval obvinenia zo spolupáchateľstva na adresu prezidentovho syna.[chýba zdroj]

Únos[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa policajného vyšetrovania dôstojník SIS Ján Takáč 31. augusta 1995 popoludní cestoval do Hainburgu. Telefonicky (a anonymne) oznámil rakúskej polícii, že pred hainburskou policajnou stanicou v zaparkovanom Mercedese sa nachádza človek, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač. Išlo o uneseného, zbitého a do bezvedomia opitého Michala Kováča mladšieho.[chýba zdroj]

Vyšetrovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Policajní vyšetrovatelia[upraviť | upraviť zdroj]

Číž v máji 1996 pre nedostatok dôkazov na začatie trestného stíhania prípad uložil.[chýba zdroj]

Oskar Fegyveres[upraviť | upraviť zdroj]

V januári 1997 SIS vyslala piatich dôstojníkov kontrarozviedky na tajnú misiu do Švajčiarska, kde mali vypátrať miesto pobytu Oskara Fegyveresa. Bývalý príslušník SIS totiž pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom vypovedal, že do únosu Michala Kováča mladšieho bola zapojená SIS.[chýba zdroj]

Dopad a reakcie[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa zverejnených informácií dôsledkom únosu malo byť odstúpenie prezidenta Michala Kováča z funkcie, čo mohlo byť snahou vtedajšej vlády kvôli neustálym konfliktom medzi ňou a prezidentom. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia. Do ukončenia funkčného obdobia prezidenta Kováča sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta, preto 3. marca 1998 prevzala časť jeho kompetencií vláda a jej predseda Vladimír Mečiar[chýba zdroj]

V marci 2000 Vladimír Mečiar odmietol vypovedať vo veci únosu aj keď ho k tomu vyzval Jaroslav Ivor.[5]

Mečiarove amnestie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mečiarove amnestie

Hneď prvý deň 3. marca 1998 premiér Vladimír Mečiar využil získané prezidentské právomoci a vyhlásil amnestiu o. i. pre páchateľov zavlečenia a zmarenia referenda z mája 1997 o priamej voľbe prezidenta a o vstupe SR do NATO.[6] 7. júla 1998 vyhlásil Mečiar ešte jednu amnestiu na rovnaké skutky.[7] Amnestie súvisia aj s vraždou Róberta Remiáša.

Tieto amnestie v kombinácii s niekoľkými výmenami vyšetrovateľov spôsobili, že kauza nebola nikdy celkom vyšetrená.

5. apríla 2017 NRSR zrušila amnestie, čo znamená, že skutky nie sú premlčané a vyšetrovanie bude obnovené.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LEŠKO, Marián. Ako sa Michal Kováč stal prezidentom, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Zvolenie, akt prvý. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-13.
  2. LEŠKO, Marián. Neodvratný spor premiéra s prezidentom, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Konflikt, akt druhý. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-20.
  3. LEŠKO, Marián. Odporom voči autokratovi prerástol sám seba, Vybrané kapitoly z päťročného príbehu: Vzdorovanie, akt tretí. denník SME (Bratislava: Petit Press), 1998-02-27. Dostupné online. ISSN 1335-4418.
  4. LESNÁ, Ľuba. Únos demokracie - zo zákulisia slovenskej tajnej služby. Praha a Bratislava : G plus G, s.r.o. a Inštitút pre verejné otázky, 2001. ISBN 80-86103-46-3 (G plus G) a 80-88935-20-2 (IVO) Chybné ISBN. S. 333.
  5. DANGL, Vojtech; BYSTRICKÝ, Valerián. Chronológia dejín Slovenska a Slovákov: Od najstarších čias po súčasnosť, Dejiny v dátumoch, dátumy v dejinách II. časť. Bratislava : Veda, 2014. ISBN 978-80-224-1373-2. Kapitola 2000, s. 1040.
  6. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 55/1998 Z. z. [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1998-03-03, [cit. 2017-03-08]. Dostupné online.
  7. Rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii č. 214/1998 Z. z. [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1998-07-07, [cit. 2017-03-08]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • KOVÁČ, Michal. Pamäti : môj príbeh občana a prezidenta. Dunajská Lužná : MilaniuM, 2010. 415 s. ISBN 978-80-89178-39-1. Kapitola 9. Únos a zavlečenie môjho syna do Rakúska.
  • BURČÍK, Matúš. Ani smrť nerozdelí : príbeh Oskara Fegyveresa, korunného svedka únosu prezidentovho syna. Bratislava : Petit Pres, 2015. 159 s. ISBN 978-80-559-0133-6.
  • LESNÁ, Ľuba. Únos demokracie - zo zákulisia slovenskej tajnej služby. Praha a Bratislava : vydalo G plus G, s.r.o. a Inštitút pre verejné otázky, 2001. ISBN 80-86103-46-3. S. 333s.
  • LESNÁ, Ľuba. Únos prezidentovho syna alebo krátke dejiny tajnej služby. [s.l.] : vydalo GMT a.s., 1998. ISBN 80-967947-0-1. S. 197s + príloha.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]