Zbehovia a pútnici

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zbehovia a pútnici
Zbehovia a putnici poster.jpg
Základné informácie
Originálny názov Zbehovia a pútnici
Il Disertore e i nomadi
Žáner podobenstvo
Dĺžka 102 minút
Štát Česko-Slovensko, Taliansko
Pôvodný jazyk slovenský, maďarský
Rok 1968
Filmový štáb
Réžia Juraj Jakubisko
Produkcia Československý film Bratislava, Štúdio hraných filmov Bratislava
Zebra Films, A. - Goldfilm - Compagnia Cinematografica Champion S.p.A
Scenár Ladislav Ťažký, Karol Sidon, Juraj Jakubisko
Hudba Štěpán Koníček
Kamera Juraj Jakubisko
Obsadenie
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Poviedkový triptych s názvom Zbehovia a pútnici (1968) je po Kristových rokoch (1967) druhým celovečerným filmom Juraja Jakubiska. Vďaka svojej „prílišnej aktuálnosti“ však zostal na dvadsať rokov odložený v trezore. Film je zložený z troch poviedok Zbehovia, Dominika, Pútnici. Každá z nich vznikala samostatne. Prvú časť Zbehovia začal Jakubisko nakrúcať už počas dokončovania Kristových rokov a ako stredometrážny film bola táto poviedka aj samostatne uvedená na festivale v Benátkach. „Pre svoju metráž, mohol byť uvedený len mimo súťaž, ale aj tak dostal cenu poroty.“

Dej[upraviť | upraviť kód]

Prvá časť filmu Zbehovia, vznikla na motívy poviedky Ladislava Ťažkého Vojenský zbeh. Príbeh je z obdobia prvej svetovej vojny. Cigán Kalmán sa už nemôže pozerať na nezmyselné vojnové vraždenie a uteká z vojny naspäť domov. Ani tu však nenájde pokoj. Vo svojom vnútri je stále prenasledovaný hrôzami vojny, v dedine naňho číhajú žandári. K pôvodne literárnej postave Kalmána pridal Jakubisko ďalšieho zbeha – husára Martina a bieleho husára, personifikovanú Smrť, ktorá si nakoniec oboch zbehov nájde. „Jakubisko postavil celý príbeh ako ľudové divadlo. Síce príšerné, plné krvi, ale predsa akoby neskutočné. Preexponovane nalíčení herci hrajú akúsi hroznú grotesku, ktorá o to viac vyniká na pozadí tichej slovenskej dediny.“ Prenasledovanie zbehov sa zmení na ich krvavú vzburu, kde nakoniec už nikto nevie rozoznať priateľa od nepriateľa. Koniec sa nesie v poetickom duchu zmierenia, kde mŕtvi ožívajú a veselia sa so živými. Iba Kalmán a Martin zostávajú ležať mŕtvi na svadobnej posteli, ktorá má byť miestom vzniku nového života. Iba Smrť putuje ďalej o hľadá svoje šťastie. Druhá poviedka Dominika je tiež podľa námetu z románu Ladislava Ťažkého Pivnica plná vlkov. Odohráva sa na konci druhej svetovej vojny, keď v dedine vládne sovietsky partizánsky oddiel s podozrievavým veliteľom, ktorý všetkých neznámych ľudí považuje za nepriateľov. „V mimoriadnej dobe na hranici medzi životom a smrťou záleží na ľubovôli toho, kto je silnejší. A nesprávne rozhodnutia, porušujúce všetky normy ľudskosti, sa dajú ospravedlniť ako zásadová obrana tých istých noriem. Veď pravdu bude mať na konci ten, kto prežije.“ Po skončení vojny, keď sa v dedine spolu veselia aj tí, čo si navzájom ubližovali, prichádzajú nacistickí vojaci a všetci sa navzájom povraždia. Na konci druhej časti však už nikto neožíva iba Smrť. „Točil som Dominiku, bol som v troch štvrtinách filmu a v podstate som sa usmieval nad situáciami druhej svetovej vojny, pretože to všetko bolo passé – a zrazu som sa potešil, akého mám výborného produkčného a rekvizitára, pretože mi tam do dvora vtrhli tanky. Ešte som si hovoril: Kde to všetko zobrali, veď toľko ich do filmu ani nepotrebujeme! “ Marenčin mu poradil, aby to nechal tak a v komentári vysvetlil, čo sa stalo: V ten deň vošli do Československa ruské vojská a obsadili ho. Jakubisko počúvol a ešte k tomu záberu pridal časť z čiernobieleho Žurnálu z Kremľa. Táto vsuvka odsúdila film definitívne do trezoru. Tretia poviedka Pútnici je apokalyptickou víziou sveta po tretej svetovej vojne. Z atómového krytu vyjde žena – ošetrovateľka a muž – Smrť. „Tretia časť, Pútnici, je hľadaním života. Hľadá ho dievča, sprostredkovateľka života a hľadá ho Smrť, pretože smrť nemôže žiť bez života...“ Chodia po svete, nenachádzajú však ľudí. Z „mesačnej krajiny“ sa im podarí vyjsť a ocitnú sa v jarnej prírode, nájdu ľudské obydlie, ale bez ľudí. Poslední dvaja ľudia na Zemi pripomínajú prvých dvoch – Adama a Evu, ale tento pozemský raj je už stratený. „V poslednej časti Pútnikov sa vzťah smrti a lásky vracia ako túžba uprostred všeobecnej apokalypsy s reminiscenciami na poviedku prvú. Po 3. svetovej vojne je smrť zbytočná, pretože nemá koho zabíjať. Je opustená ako Kristus (,Bože, čo si to za Boha, že si ma opustil?´) ... Medzi mŕtvolami prosí: ,Bože, daj nech opäť nájdem ľudí. Vráť všetko na začiatok – nech chodím medzi nimi, nech sú vzpurní – aby ma nakoniec milovali, ako ja ich milujem.´“ Jakubiskov film je skôr kolážou zobrazujúcou nezmyselné násilie, ktoré plodí ďalšie násilie, kde človek je človeku najväčším nepriateľom. Keď ho vnímame ako celok, nie je podstatné či ide o prvú alebo druhú svetovú vojnu. Je to zobrazenie večného kolobehu násilia, ktorý môže mať len jediný koniec. Zabíjanie sa ukončí iba vtedy, keď už nebude koho zabíjať.

Produkcia[upraviť | upraviť kód]

Obsadenie[upraviť | upraviť kód]

Ohlasy[upraviť | upraviť kód]

Keďže film bol zavretý do trezoru skôr, ako mohol byť premietnutý, nemožno hovoriť o prijatí domácim publikom či kritikou. Jeho kvality však predznamenala už cena poroty v Benátkach za prvú poviedku Pútnici. Úspech u talianskej kritiky dokazuje aj recenzia Giovanni Grazziniho: „Jakubisko disponuje nenapodobiteľnou vizuálnou mágiou. Ako v sabbahu maliara, ktorý sa vyžíva v barokových a expresionistických lektúrach, vo vzoroch Felliniho a Paradžanovej proveniencie, v štylistických modeloch, v ktorých naivnosti insitného umenia vyvolávajú rafinované hračky surrealistov, film je bystrinou akcie a svetla, ovládaný ľúbeznými a perverznými odtienkami, film, ktorý prevracia v úzkostlivej extáze každý racionálny zmysel.“ Keď však nakoniec v roku 1989 mali film možnosť vidieť aj slovenskí diváci, ukázalo sa, že napriek dvadsať ročnému odstupu nestratil nič zo svojej aktuálnosti. „Spomeňte si na nás, vy mladí: i my sme zažili to čo vy. Snáď ale váš zážitok bude mať lepší koniec než vtedy náš film.“

Ocenenia[upraviť | upraviť kód]

  • Igric 1967 za réžiu a kameru poviedky Zbehovia a za réžiu filmu Kristove roky (udelený v r. 1968)
  • Trilobit 1967 za réžiu (udelený v r. 1968)
  • Čestné uznanie poviedke Zbehovia (film uvedený mimo súťaž) - 29. Biennale Benátky 1968
  • Igric 1968 za scenár, réžiu a kameru (udelený v r. 1969)
  • Trilobit 1968 za scenár, kameru a réžiu (udelený v r. 1969
  • Zlatá Siréna za réžiu filmov Zbehovia a pútnici; Vtáčkovia, siroty a blázni a Kristove roky - Prehliadka čs. filmov Sorrento 1969
  • Hlavná cena - Ledňáček (40 000 Kčs) za réžiu a kameru spolu s českým filmom Vojtěcha Jasného Všichni dobří rodáci 1969 - 2. FINALE Plzeň 1969

Recenzie a články[upraviť | upraviť kód]

  • BERNARD, J. : In.: Zbehovia a pútnici. Filmové listy Projekt 100, s. 62
  • GRAZZINI, G. : Zbehovia a pútnici. Corriere della Sera, 13. 12. 1969
  • JAKUBISKO,J. : In.: REINISCH, J.: Podoby násilí. In.: Mladá fronta, Praha, 15.12. 1989
  • FRAŇO, J. A.: Zbehovia a pútnici. In.: Výtvarníctvo, fotografia, film – Bratislava, č. 3, 1969
  • JAKUBISKO, J. : Co po Kristových letech? In.: Filmové a televizní noviny, Praha, 9.1. 1969
  • KADLECOVÁ, J. : Tank sa vrútil Jakubiskovi do záberu. In.: SME , č. 195, s. 34, 21. 8. 2008
  • KUČERA, J. : O lidech a smrti. In.: Filmové listy Projekt 100, s. 60

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]