Zimozeleň
| Zimozeleň | |
 Zimozeleň menšia – detail koruny. | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Vinca L.[1][2], 1753[1][2] | |
| Synonymá | |
Zoznam
| |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Zimozeleň[3] (lat. Vinca)[2] je malý rod rastlín ktorý zastupuje trváce byliny z čeľade zimozeleňovité (Apocynaceae).[4] Druhy tohto rodu prirodzene rastú od Európy po strednú Áziu.[2]
Opis
[upraviť | upraviť zdroj]Rod zimozeleň zastupuje trváce byliny alebo polokry. Stonka je bylinná alebo drevnatejúca, na báze poliehavá.[4][5]
Listy sú protistojné, jednoduché, celistvookrajové, sediace alebo krátko stopkaté, kožovité, neopadavé, vždyzelené. Prílistky sú redukované alebo chýbajú.[4][5]
Kvety sú obojpohlavné, päťpočetné, súmerné, jednotlivé, stopkaté, vyrastajúce v pazuchách listov. Kalich je krátky. Koruna je modrá, svietnikovitá, s úzkou korunnou rúrkou, korunné lupienky sú obrátene vajcovité, skrútené doľava. Tyčiniek je päť. Semenník je vrchný, dvojpuzdrový, so semenami v dvoch radoch, čnelka je pod bliznou terčovito rozšírená.[4]
Plodmi sú valcovité semená.[4]
Na Slovensku bežným druhom je skoro na jar kvitnúca zimozeleň menšia (Vinca minor).[3] Našim vzácnym druhom je zimozeleň bylinná (Vinca herbacea), ktorá sa považuje za ohrozený taxón a je chránená.[6] Zimozeleň väčšia (Vinca major) sa občas pestuje v záhradách, odkiaľ uniká a splaňuje vo voľnej prírode.[5]
Zoznam druhov
[upraviť | upraviť zdroj]V rámci rodu eviduje databáza semenných rastlín POWO tieto súčasné druhy:[2]
- Vinca difformis Pourr. – Azory až Stredomorie.[7]
- Vinca erecta Regel & Schmalh. – stredná Ázia až severovýchodný Afganistan.[8]
- Vinca herbacea Waldst. & Kit. – stredná a juhovýchodná Európa až západná Ázia.[9]
- Vinca ispartensis Koyuncu & Eksi – Turecko.[10]
- Vinca major L. – Európa až Kaukaz.[11]
- Vinca minor L. – Európa až Kaukaz.[12]
- Vinca soneri Koyuncu – Turecko.[13]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 Sp. Pl.: 209 (1753)
- 1 2 3 4 5 Vinca L. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- 1 2 Fylogenéza a morfológia cievnatých rastlín. Ed. Karol Mičieta, Eva Zahradníková, Michal Hrabovský, Jana Ščevková. 2. vyd. Bratislava : UK Bratislava , 2023. 339 s. ISBN 978-80-223-5575-9. S. 238.
- 1 2 3 4 5 Flóra Slovenska. Ed. Lýdia Bertová a kol.. 1. vyd. Zväzok IV/1. Bratislava : Veda, 1984. 449 s. S. 145.
- 1 2 3 Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín. Ed. Josef Dostál, Martin Červenka. 1. vyd. Zväzok II. Bratislava : SPN, 1992. 790 s. ISBN 80-08-00003-1. S. 861-862.
- ↑ Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska. Ed. Daniel Baláž, Karol Marhold, Peter Urban. Zväzok Suplement 20. Banská Bystrica : ŠOP Banská Bystrica, 2001. 77 s. S. 77.
- ↑ Vinca difformis Pourr. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Vinca erecta Regel & Schmalh. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Vinca herbacea Waldst. & Kit. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Vinca ispartensis Koyuncu & Eksi [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Vinca major L. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Vinca minor L. [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Vinca soneri Koyuncu [online]. Kew: POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2025-10-24]. Dostupné online. (po anglicky)
