Zita Bourbonsko-Parmská

Zita Bourbonsko-Parmská
Rakúska cisárovná, kráľovná Uhorska a Česká kráľovná
Panovanie
Dynastia	Bourbonsko-parmská dynastia
Panovanie	21. decembra 1916 - 11. novembra 1918
Korunovácia	30. decembra 1916
Biografické údaje
Pôvodné meno	Zita Maria delle Grazie Adelgonda Micaela Raffaela Gabriella Giuseppina Antonia Luise Agnese
Narodenie	09.05.18929. máj 1892 Villa Pianore Taliansko
Úmrtie	14. marec 1989 (96 rokov) Zizers Švajčiarsko
Pochovanie	Kapucínska hrobka Viedeň (telo) Kláštor Muri (srdce)
Rodina
Manžel	Karol I. (Rakúsko-Uhorsko) (svad. 1911, zomrel 1922)
Potomstvo	Otto von Habsburg Adelheid Róbert Félix Karol Ľudovít Rudolf Šarlota Alžbeta
Otec	Róbert I. Parmský
Matka	Mária Antónia Portugalská
Odkazy
	Zita Bourbonsko-Parmská (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Zita Bourbonsko-Parmská (* 9. máj 1892, Villa Pianore, Taliansko– † 14. marec 1989, Zizers, Švajčiarsko) bola manželka posledného rakúskeho cisára, uhorského a českého kráľa Karola I. a v rokoch 1916 – 1918 posledná cisárovná Rakúska, kráľovná Uhorska a Česka.

Zita Mária delle Grazie Adelgunda Michaela Gabriela Jozefína Antónia Lujza Agnes, ako znelo jej celé meno, pochádzala celkovo z dvadsiatich štyroch detí (ona bola 17. v poradí), keď jej otec bol prvý raz ženatý s Máriou Piou Bourbonsko-Sicílskou (s ňou mal celkom 12 detí).

Detstvo a mladosť

Svoje detstvo prežila striedavo vo Villa Pianore v talianskej provincii Lucca, rodinnom sídle Bourbonovcov a na zámku vo Schwarzau v Dolnom Rakúsku. Tu sa prvý raz stretla ešte ako malé dievča s päťročným arcivojvodom Karolom, ktorý sem často prichádzal spolu so svojimi tetami Máriou Annunciatou a Alžbetou a so starým otcom Karolom Ľudovítom. Od detstva bola jej výchova vedená v prísne kresťanskom a legitimistickom duchu, čo sa na Zite prejavovalo i v ďalšom živote. V septembri 1903 začala navštevovať katolícku dievčenskú školu v Zangbergu. Štúdium ale nedokončila a v roku 1908 odtiaľ odišla. Začiatkom roku 1909 však pokračovala vo vzdelávaní v benediktínskom kláštore sv. Cecílie na anglickom ostrove Wight. Tunajšie podnebie však nepôsobilo blahodarne na jej zdravie a tak v lete toho istého roku odišla spolu so svojou sesternicou do kúpeľov Františkovy Lázně. Tu jej počas zinscenovaného stretnutia bol oficiálne predstavený jej budúci manžel, arcivojvoda Karol. Zita a Karol odvtedy vyhľadávali príležitosti k spoločným stretnutiam. 16. januára 1911 bola Zita počas honosného plesu uvedená do viedenskej aristokratickej spoločnosti. I tu mala možnosť prežiť spoločné chvíle s arcivojvodom a spoznať osemdesiatročného cisára Františka Jozefa, ktorý u nej zanechal ten najlepší dojem. 13. 6. 1911 v Pianore došlo k zásnubám, keď predtým so sobášom vyjadril súhlas aj cisár. Po krátkych štyroch spoločne strávených dňoch musel Karol odcestovať do Londýna, kde sa zúčastnil ako predstaviteľ Rakúsko-Uhorska na korunovácii kráľa Juraja V. Zita zasa navštívila v Ríme pápeža Pia X., aby si u neho vyprosila požehnanie k budúcemu sobášu.

Sobáš

S prípravou na vstup do manželstva nastali u Zity nové časy. Musela sa začať pripravovať na nastávajúcu úlohu. Jej súčasťou bola výuka jazykov (maďarčiny a češtiny) a štúdium histórie národov monarchie. Súčasne prebiehali prípravy na svadbu, ktorá bola naplánovaná na október roku 1911. Celá krajina žila v očakávaní radostnej udalosti. 21. októbra 1911 sa v zámockej kaplnke v Schwarzau konal svadobný obrad. (Zaujímavosťou spojenou s obradom je sfilmovanie jeho priebehu, čím vznikol jeden z prvých obrazových záznamov cisárskej rodiny). Súčasťou svadobnej cesty mladomanželov bola návšteva niektorých krajín monarchie. Na jeseň roku 1911 pricestovali do Viedne. Tu im cisár prenechal zámok Hetzendorf neďaleko Schönbrunnu. Stavebné úpravy, ktoré bolo potrebné vykonať na tomto zámku donútili mladých manželov presťahovať sa do Brandýsa nad Labem, kde Karol prevzal velenie jazdeckého pluku. Vianoce strávili v Schwarzau. Karolov pluk bol začiatkom roku 1912 preložený do Haliče. Tu boli Zita a Karol nútený žiť v skromných podmienkach až do novembra, kedy bol Karol povýšený do hodnosti majora a preložený do Viedne. Rekonštrukcia ich sídla ešte nebola dokončená tak sa nasťahovali do zámku Wartholz v Reichenau. Tu 20. novembra Zita priviedla na svet prvého potomka, syna Františka Jozefa Otta. Ešte jednu zimu bola nútená teraz už mladá rodina prežiť mimo svojho budúceho domova. Do zrenovovaného Hetzendorfu sa nasťahovali koncom januára 1913.

Manželstvo Zity a Karola bolo sprevádzané vzájomným porozumením, láskou a harmóniou, na tú dobu nie veľmi zvyčajným javom. Zita svojho muža oddane milovala, často za ním prichádzala počas služby do kasární a čakávala ho. Na verejnosti vystupovala veľmi skromne a nenútene. V januári 1914 porodila svoje druhé dieťa, dcéru Adelhaid.

Smrť následníka trónu

Kým v jej rodine vládla harmónia a pohoda, v krajine sa schyľovalo k búrke. Jej predohrou za stal 28. jún 1914 v Sarajeve. V tento deň sa tu obeťou atentátu stal následník trónu František Ferdinand spolu s manželkou Žofiou Chotkovou. Táto udalosť podstatným spôsobom zasiahla do Zitinho a Karolovho života. Z arcivojvodu sa razom stal priamy následník trónu a s jeho manželky budúca cisárovná. Zvesť o tejto hroznej udalosti ich zastihla vo vile Wartholz v Reichenau. Vtedy sa Zite vybavili tri roky staré slová pápeža Pia X. o Karolovi ako budúcom cisárovi. Vzniknuté udalosti nabrali rýchly spád a zatiahli Európu do dovtedy nevídaného vojnového besnenia. Karol v auguste roku 1914 odišiel na front do Haliče. Zita sa spolu s deťmi presťahovala k staručkému cisárovi Františkovi Jozefovi do Schönbrunnu. Ten si ju získal svojou náklonnosťou najmä k jej staršiemu synovi. Tu prišli na svet i jej ďalší dvaja synovia: 8.7.1915 Róbert a 31.3.1916 Félix. Karola na fronte zastihla v novembri 1916 správa o zhoršení cisárovho zdravia. V obave o jeho život pricestoval do Viedne. Napriek tomu, že sa František Jozef čiastočne zotavil, 21. novembra zomrel.

Rakúska cisárovná

Zita s Karolom razom stáli na najvyššom spoločenskom a politickom stupni monarchie. Zita, teraz už ako rakúska cisárovná, si dala za hlavný cieľ navrátiť krajine mier. Spolu s manželom sa o to usilovali všetkými prostriedkami. Zita sa prejavila ako veľmi energická žena, ktorá mala veľký vplyv na Karola. Presvedčila muža aby v záujme skorého mierového urovnania a preukázania dobrej vôle podstúpili uhorskú korunováciu. 30. decembra 1916 sa v Budapešti konala pompézna korunovácia, na ktorej sa Zita utvrdila v správnosti svojho rozhodnutia vidiac nadšené ovácie svedčiace o lojálnosti Maďarov. Súčasne sa cisárovná prejavila ako veľmi sociálne cítiaca žena. Svoju pozíciu panovníčky pojala ako svätú povinnosť. Krajina v dôsledku vojnových udalostí veľmi biedila. Zita preto obmedzila nákladný život na dvore. Svoju pozornosť upriamila na pomoc trpiacim a chorým. Často navštevovala lazarety a sociálne ustanovizne. Pomáhala materiálne i finančne; zasadila sa o vytvorenie ministerstva pre národné zdravie a sociálnu starostlivosť. Napriek svojej vyťaženosti sa s veľkou láskou venovala výchove svojich detí, ku ktorým 10.3.1918 pribudol syn Karol Ľudovít.

Snahy o mier

Medzitým politické udalosti dostali rýchly spád a Zita s manželom sa stali ich neoddeliteľnou súčasťou. Karol, ktorý si dobre uvedomoval, že iba skoré uzavretie mieru môže zaistiť prežitie monarchie, bol však viazaný spojeneckými záväzkami k Nemecku, ktorého predstavitelia po mieri vôbec netúžili a stále verili vo víťazstvo nad štátmi Dohody. Karol sa preto rozhodol pokúsiť sa o vyjednávanie mieru sám a stále veril, že Nemecko zmení svoj postoj a pristúpi na mierové rokovania. 23.3.1917 sa v Laxenburgu zišiel cisársky pár so Zitinými bratmi Sixtom a Xavierom, dôstojníkmi nepriateľskej belgickej armády. Týmto stretnutím začala tzv. Sixtova aféra, na ktorej mala Zita svojím príbuzenským vzťahom dôležitý podiel. K uvedenému stretnutiu viedli Karola a Zitu iba snahy o urýchlené ukončenie vojny. Výsledky stretnutia Karol v liste ozrejmil francúzskemu prezidentovi Poincarému, pričom mu súčasne navrhol niektoré ústupky zo strany Rakúska za cenu mierového vyriešenia situácie. Medzitým sa však vláda v Paríži vymenila, a nové vedenie nebolo rakúskym snahám príliš naklonené. Zitin manžel na základe vzniknutých okolností vyvíjal mierové snahy samostatne. V apríli 1917 sa stretol s nemeckým cisárom Viliamom II. Stretnutie však skončilo bez úspechu.

Keď Taliansko naznačilo súhlas s mierom tak Karol po opätovnom stretnutí so Zitiným bratom Sixtom adresoval talianskej vláde druhý list s prianím uzavrieť mier. I tento pokus v dôsledku talianskeho cúvnutia skončil nezdarom. Karol so Zitou boli ochotný pristúpiť na akékoľvek mierové podmienky, za predpokladu, ak by Francúzsko a Anglicko podporilo zachovanie podunajskej monarchie.

Všetky tieto aktivity sa dostali v apríli 1918 na verejnosť. Existencia oboch Karolových listov vyšla najavo a medzi ľudom sa začalo otvorene hovoriť o kolaborácii a zrade. Vážnosť cisárskeho majestátu bola naštrbená. Hnev ľudových más sa hlavne preniesol hlavne na Zitu, ktorá, podľa mienky ľudí, Karola veľmi ovplyvňovala. Všetko malo vplyv na rozpútanie štvavej proticisárskej kampane a požiadavke na abdikáciu. Tieto snahy Zitu veľmi citeľne zraňovali; veď s manželom usilovali iba o mier. Hnev prerástol do otvorenej nenávisti cisárskemu páru. Ten sa začal oprávnene obávať o svoju bezpečnosť. Zite veľmi ležala na srdci budúcnosť monarchie a jasne cítila, že sa blíži jej koniec. V presvedčení, že situácia v Uhorsku je bezpečnejšia dala svoje deti dopraviť do zámku v Gödölö, obľúbeného sídla Habsburgovcov. 31. októbra 1918 však v Maďarsku vypukla revolúcia a pre Zitu nastal prvoradý problém dopraviť deti späť do Viedne.

Abdikácia a exil

V tomto čase habsburská monarchia už prakticky neexistovala. Národy monarchie túžili po samostatnosti nič nemohlo zastaviť národné odstredivé sily. Súčasne však poľavili tlaky na cisársku rodinu. Národ pochopil Karolov neustály záujem na znovunastolenie mieru a tomu cieľu podriadené všetky jeho kroky.

Ďalším dôležitým dátum v živote Zity a jej rodiny bol 11. november 1918. V tento deň bol Karol pod tlakom okolností prinútený podpísať abdikačnú listinu. Skočilo sa tak takmer sedemstoročné habsburské panstvo. Rodina opustila Schönbrunn a presídlila do zámku Eckartsau na Moravskom poli, ktorý sa stal jej posledným domovom na území teraz už bývalej monarchie. Tu bol Karol nútený podpísať 13.11.1918 abdikačný protokol i zástupcom maďarského národa. Keď ústavodarné zhromaždenie potvrdilo republiku ako štátny útvar a Karol za seba a svoj rod odmietol podpísať formálne prehlásenie, že sa vzdáva nárokov na trón, musel s rodinou 24. marca 1919 opustiť Rakúsko. Obaja však verili, že je to iba na krátky čas. Karol sa však domov už nikdy nevrátil. Zita až po 63 rokoch.

Miestom ich núteného exilu sa stalo sídlo Zitinej matky Warteg vo Švajčiarsku. Švajčiari súhlasili s pobytom cisárskeho páru pod podmienkou, že nebude vyvíjať politickú aktivitu. Po čase sa rodina sťahovala opäť. 20.5.1919 sa presťahovala do vily Prangins pri Ženevskom jazere. Tu sa im o necelé štyri mesiace narodil ďalší syn, v poradí šieste dieťa, Rudolf.

Politická situácia bola v krajinách bývalej monarchie i v rokoch 1919 a 1920 veľmi napätá. Najviac sa vyhrotila v Maďarsku, kde sa počas jedného roka (1919) pri moci vystriedali dva úplne protichodné režimy – boľševická Maďarská republika rád a režim maďarských nacionalistov. Súčasne však u značnej časti obyvateľstva narastala túžba po návrate Karola a obnove monarchie. Karol preto využil vzniknutú situáciu a zo svojho švajčiarskeho exilu sa dvakrát (v marci a októbri 1921) pokúsil o návrat do Maďarska. Oba reštauračné pokusy sa však skončili neúspešne.

V novembri 1921 odviezol britský krížnik Cardiff Karola s jeho rodinou do vyhnanstva na portugalský ostrov Madeira. Toto miesto z hľadiska víťazov 1. svetovej vojny prakticky znemožňovalo nový reštauračný pokus. 1. apríla 1922 Karol v madeirskom meste Funchal na následky zápalu pľúc a prekonanej chrípky po značnom utrpení zomrel. Mal iba 34 rokov.

Po smrti Karola

Týmto dňom začalo pre Zitu nové obdobie života. Teraz sa upriamila na jediný cieľ – zachrániť korunu pre svojho syna. Neprestávala veriť, že národy bývalej monarchie opäť zatúžia po návrate Habsburga na trón, preto Otta vychovávala ako budúceho vladára. 31.5.1922 porodila posledné, ôsme dieťa – dcéru Alžbetu. To už však bola s deťmi presťahovaná na zámku Prado pri Madride, ktorý jej dal k dispozícii španielsky kráľ.

V roku 1928 dovŕšil Otto šestnásť rokov a začal sa pripravovať na štúdium na univerzite. V roku 1929 sa preto presťahovali do Belgicka a Otto nastúpil na univerzitu v luxemburskom Lovane. 20. novembra 1930 dosiahol Otto plnoletosť a podľa habsburskej tradície sa stal oficiálnym predstaviteľom habsburského rodu. Na narodeninovej oslave pri tejto príležitosti Zita prečítala prehlásenie, podľa ktorého skladá poručníctvo, ktoré vykonávala podľa svojej najlepšej vôle na základe Karolovho testamentu. Otto potom prijal ako dedičný cisár oddelene rakúsku a maďarskú delegáciu a oznámil im, že kvôli štúdiu požiadal matku o zastupovanie.

Novou udalosťou, ktorá zasiahla do Zitinho života bola druhá svetová vojna. Belgicko bolo obsadené nacistickým Nemeckom, na Otta a jeho brata Félixa bol vydaný zatykač. Pre nemeckými náletmi museli utiecť zo svojho domova, zámku Ham v Steenockerzeele. Utekali do Francúzska až napokon, 16. júla 1940 Zita s najmladšou dcérou Alžbetou odleteli lietadlom z Lisabonu do USA. Tu sa rodina koncom júla opäť stretla.

Ani tu však dlho neostali. Presťahovali sa do kanadského Quebecu kde štyri najmladšie deti študovali na Laval University. I tu Zita vyvíjala charitatívnu činnosť – pomáhala utečencom z Európy, ktorí potrebovali pomoc. Počas svojho zámorského pobytu veľmi intenzívne sledovala dianie na starom kontinente. S narastajúcimi obavami prežívala najmä vývoj v krajinách bývalej monarchie, ktoré sa dostali do sféry stalinského vplyvu. Napriek tomu neprestávala veriť v možnosť návratu do vlasti a obnove bývalého zriadenia. Trikrát mala možnosť stretnúť sa s prezidentom USA F. D. Rooseveltom, na jednaniach v ktorých hovorila najmä o zastavení Stalinovho postupu do krajín bývalej monarchie a ustanovení podunajskej federácie na čele s jej synom.

Po skončení vojny všetky deti odišli postupne z Ameriky. Sama sa presťahovala do nového domova – Tuxeda v štáte New York. V septembri 1949 najmladšia dcéra Alžbeta ako prvé z jej detí vstúpila do manželstva s Henrichom Lichtenštajnským. Nové nádeje na reštauráciu habsburskej ríše však zahatali nové protihabsburské zákony schválené rakúskym parlamentom. V roku 1955 bola do štátnej zmluvy zahrnutá i klauzula o vyhostení a právnej diskriminácii Habsburgovcov. Otto nechcel byť prekážkou pri návrate svojich detí, ktoré sa mu medzitým narodili v manželstve s Reginou Saskou, preto sa v roku 1961 oficiálne vzdal nárokov na trón. Na presviedčanie svojich detí Zita privolila presťahovať sa do Európy. Vhodné miesto jej našli vo švajčiarskom Zizerse v kláštore sv. Jána. Tu po mnohých rokoch našla pokoj. V roku 1971 jej zomrela najstaršia dcéra Adelhaid. Jej rodina sa však napriek tomu početne rozrastala. Pri oslave jej 90-tych narodenín v roku 1982 mala už 33 vnúčat a 16 pravnúčat.

Doma po 63 rokoch

Rakva cisárovnej Zity v Kapucínskej krypte vo Viedni

Čo však Zitu nesmierne potešilo i prekvapilo zároveň, bol súhlas rakúskeho kancelára Bruna Kreiskeho s návštevou Zity v Rakúsku. Stalo sa tak 17. augusta 1982.

Po dlhých 63 rokoch stála posledná rakúska cisárovná na pôde svojej vlasti. Jej príchod vyvolal nesmiernu publicitu. O necelý mesiac, 1. septembra, sa konala jej druhá návšteva, tentoraz do pútnického mesta Mariazell. Tisíce ľudí jej vzdávali hold. Pri jej nasledujúcej návšteve, v septembri 1983, dokonca zaznela pri vojenskej prehliadke bývalá rakúska štátna hymna na počesť jej zosnulého muža a posledného cisára. Všade ju s veľkými ováciami vítali nadšené davy ľudí. Každý chcel vidieť cisárovnú. Nik už teraz Zitu nepodozrieval z pokusov o znovunastolenie monarchie. Rakúšania pochopili, že návrat cisárovnej znamená stelesnenie národnej identity, tradície a hrdosti na svoju minulosť.

Skon poslednej cisárovnej

Vo svojom švajčiarskom bydlisku Zita 14. marca 1989 vo veku nedožitých 97 rokov zomrela. 1. apríla po smútočných obradoch vedených v nemčine, češtine, maďarčine, chorvátčine, slovinčine, poľštine a taliančine vo viedenskom svätoštefanskom chráme bola pochovaná v Kapucínskej krypte, rodinnej hrobke Habsburgovcov. Jej manželovi nebolo po smrti dopriate, aby odpočíval vedľa nej.

Rodina

• otec Róbert I., posledný vojvoda parmský (* 1848 – † 1907)
• matka Mária Antónia z Braganzy, portugalská infantka (* 1862 – † 1959)
• manžel Karol I.
  • syn Otto (* 20.11.1912, † 4.7.2011), manželka Regina von Sachsen-Meiningen (* 1925 † 2010) – 7 detí
  • dcéra Adelheid (* 3.1.1914, † 3.10.1971)
  • syn Róbert d´Este (* 8.7.1915, – 8.2.1996), manželka Markéta Savojská (* 1935)
  • syn Félix (* 31.3.1916, – † 6.9.2011), manželka Anna Eugénia z Arenbergu (* 1925, † 1997)
  • syn Karol Ľudovít (* 10.3.1918, † 11.12.2007), manželka Yolanda de Ligne (* 1923)
  • syn Rudolf (* 5.9.1919, † 15.5.2010), 1. manž. Xénia Bezobrazova (* 1929, † 1968), 2. manž. Anna, princezná von Wrede (* 1940)
  • dcéra Charlotta (* 1.3.1921, † 1989), manžel Juraj, vojvoda meklenburský (* 1899, † 1963)
  • dcéra Alžbeta (* 31.5.1922, † 6.1.1993), manžel Henrich, princ lichtenštajnský (* 1920)