Zlyhanie Slovenského národného povstania v Nitre
Zlyhanie povstania v Nitre | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť Slovenského národného povstania | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Nitrianska posádka Skupina Schill |
|||||||
Velitelia | |||||||
mjr. Ján Šmigovský pplk. Rudolf Klotz |
Ján Černek | ||||||
Straty | |||||||
žiadne | žiadne | ||||||
Slovenské národné povstanie |
---|
Ružomberok – Strečno – Spiš – Trnava, Hlohovec, Sereď – Nitra – Kartoffelernte – Obišovce – Telgárt – Priekopa – Rajecká dolina – Tri Duby – Ostrô – Baťovany – Prievidza – Piešťany – Svätý Kríž nad Hronom – Čremošné – Jalná – Poľana |
Zlyhanie Slovenského národného povstania v Nitre boli udalosti v Nitre, počas ktorých sa nitrianska vojenská posádka zapísala do dejín jedinečnym spôsobom. Veliteľ major Ján Šmigovský sa nepridal k povstaniu, zachoval vernosť bratislavskej vláde, a nitrianska vojenská posádka nebola ako jediná Nemcami odzbrojená. Nepodaril sa ani útek politických väzňov z nitrianskej väznice.[1]:255 Ján Šmigovský bol povýšený na podplukovníka, no po vojne bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na smrť a 9. októbra 1945 popravený.
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Nitriansku posádku tvorilo 1500 mužov, cenná bola pechotná škola pre poddôstojníkov a autoprápor. Veliteľom posádky v Nitre bol major Ján Šmigovský, ktorý velil aj poddôstojníckej škole. Vedelo sa o ňom, že bol v roku 1939 vojenským poradcom Hlinkovej gardy a v povstaní sa s ním nepočítalo. Vojenské ústredie určilo za veliteľa povstaleckej akcie v Nitre Jána Černeka, ktorý velil Doplňovaciemu okresnému veliteľstvu v Nitre. Ján Černek sa stretával s miestnymi demoktratickými odbojármi, no jeho činnosť sa nedala pokladať za serióznu prípravu povstania.[1]:255 V augustových dňoch sa väčšinou zdržiaval v obvodoch v Hlohovci a Zlatých Moravciach, ktoré viedol. 27. augusta dostal v Hlohovci od Ing. Pavla Blahu, statkára, obálku z Veliteľstva pozemného vojska s rozkazom na sústredenie a obranu posádok.[1]:256 28. augusta sa stretol majorom Šmigovským a zistil, že tento nezmenil provládne stanovisko. V Nitre sa neuskutočňovali žiadne prípravy. 29. augusta Černek v Zlatých Moravciach dostal kuriérom z Banskej Bystrice rozkaz na zvýšenie bojovej pohotovosti nitrianskej posádky, no namiesto do Nitry sa vybral do Banskej Bystrice.[1]:256
V Nitre boli z Bratislavy evakuované vojenský súd, prokuratúra a vojenská väznica. V nitrianskej väznici v tom čase bolo 35 – 40 mužov, medzi nimi komunistickí funkcionári Viliam Široký, Július Ďuriš, Ján Osoha, Ľudovít Benada, Jaroslav Hlinenský a ďalší. Útek resp. oslobodenie politických väzňov zo všetkých väzníc bol súčasťou povstaleckých plánov a mal sa predbežne uskutočniť 28. augusta. V predvečer dohodnutého termínu však minister Alexander Mach informoval Laca Novomeského o tom, že radikálna akcia by mohla mať za následok obsazdenie Slovenska Nemcami, ktorí už sústredili sily na slovenských hraniciach, avšak bez vyvolania bezprostredná okupácia nehrozí. Navyše sa nepodarilo zaistiť situáciu vo väzniciach v Leopoldove a Ilave. Gustáv Husák, ktorý mal akciu na starosti, rozhodol o krátkodobom odklade úteku a prostredníctvom Jozefa Ilčíka poslal o tom list do Nitry Viliamovi Širokému, ktorý s odkladom údajne súhlasil.[2]:149
Vypuknutie povstania
[upraviť | upraviť zdroj]30. august
[upraviť | upraviť zdroj]Zápas o Nitru začal 30. augusta. Majorovi Šmigovskému bol kuriérom z Bystrice doručený rozkaz odísť do povstania. Šmigovský po prečítaní rozkazu zvolal poradu prítomných dôstojníkov a vyhlásil, že sa k povstaniu nepridáva a že sa bude riadiť rozkazmi z Bratislavy od Ministerstva národnej obrany alebo od prezidenta. Kuriéra poručíka Švihru chcel dať zatknúť, no ten po varovaní stihol uniknúť.[1]:257 Rovnako u Šmigovského nepochodili ani Karol Fraňo a Florián Juračka, dôstojníci povstaleckej trnavskej posádky, ktorá sa presúvala z Trnavy na povstalecké územie. Karol Fraňo a Florián Juračka nepresvedčili Šmigovského pridať sa k povstaniu a vracali sa k svojej presúvajúcej sa posádke.
Nitru navštívil aj pplk. Dezider Kišš-Kalina, ktorý hľadal a nenašiel Černeka, takže sa následne snažil presvedčiť majora Ďurčanského, aby tento prevzal velenie posádky, no neuspel. Dezider Kišš-Kalina takisto neuspel pri presviedčaní posádkoveého veliteľstva, aby posádka odišla smerom na Topoľčany a tak sa vybral do Hlohovca v ústrety trnavskej posádke. [1]:258
Dôstojníci trnavskej posádky Andrje Benko – Rybár a Ján Benko vyslali do Nitry druhú delegáciu. No ani Jozefovi Sámelovi, Zorardovi Bohuslavovi a Karolovi Petzovi sa nepodarilo Šmigovského presvedčiť a ten ich dal internovať, no neskôr ich prepustil po prísľube, že sa dôstojníci vrátia k trnavskej posádke a odhovoria ju od povstania, dokonca im poskytol auto. Trnavskí dôstojníci sa ale Šmigovského pokynmi po prepustení neriadili.[1]:259
Ján Černek sa dostavil do Nitry až 30. augusta a predpokladal, že Šmigovský mu ako hodnostne vyššiemu a služobne staršiemu posádku odovzdá. Ten tak neurobil a nezvolal ani zhromaždenie dôstojníkov, ako Ján Černek chcel, vyhlásiac, že ostáva verný prezidentovi Tisovi a velenie odovzdá len so súhlasom MNO v Bratislave.[1]:260 Ján Černek sa následne vrátil do Banskej Bystrice.
Šmigovský držal situáciu v Nitre pevne v rukách. Na cesty rozostavil hliadky a obmedzil telefonické hovory len na vojenské služobné.
Úradníci väznice v Nitre dostali 30. augusta od dr. Ivana Trebichavského, prednostu justičnej stráže na veliteľstve pozemného vojska, rozkaz prepustiť politických väzňov, ale pre vojenskú ostrahu väznice zosilnenú v ten deň na príkaz Šmigovského ho nemohli vykonať. Večer po 20. hodine pricestovali do Nitry Anton Rašla a Štefan Gažík, ktorí mali za úlohu odprevadiť väzňov na povstalecké územie, pričom predpokladali, že situáciu v Nitre už bude mať pod kontrolou povstalecké velenie, čo sa však neudialo.[1]:262
31. august
[upraviť | upraviť zdroj]Situácia v Nitre ostávala pevne v rukách majora Šmigovského, Ten nechal vyhlasovať rozhlasom výzvy k pokoju s varovaniami, že on je „v stave urobiť poriadok proti rozvratníkom“, zároveň vydal zákaz vychádzania po 20. hodine. Štefan Gažík vycestoval vlakom do Baťovian požiadať o pomoc veliteľa tamojších partizánov Jozefa Trojana pri oslobodzovaní politických väzňv, prípadne skúsiť strhnúť celú posádku, no ten odoprel vyslať formujúcich sa partizánov do Nitry.[1]:263 Oslobodenie politických väzňov v Nitre sa neuskutočnilo.
Popoludní 31. augusta sa uskutočnila porada miestnych činiteľov na radnici za účasti župného tajomníka HSĽS, okresného náčelníka, okresného veliteľa Hlinkovej Gardy, zástupcov žandárstva, polície. Šmigovský vystúpil s pevným postojom. Pod vedením okresného veliteľa HG Antona Malého sa začalo vyzbrojovanie gardy a vládnych prívržencov z vojenských skladov.
31. augusta sa opäť do Nitry vybral Ján Černek. Pri Zlatých Moravciach sa stal svedkom prestrelky partizánov z 1. československej brigády J. V. Stalina a bratislavského Heimatschutzu[pozn. 1] a po boji nepokračoval, ale vrátil sa do Zvolena. Rozprášená jednotka Heimatschutzu na čele s Franzom Karmasinom sa stiahla do Nitry. Napriek pevnému Šmigovského postoju vyjadrovala provládna tlač obavy o situáciu, nakoľko časť vojska sympatizovala s povstalcami a zabarikádovala kasárne v očakávaní nemeckých jednotiek, boli obavy, či neprídu partizáni a na uliciach sa objavili Židia z rozpustených táborov v Seredi a Novákoch.[1]:268
1. september
[upraviť | upraviť zdroj]1. septembra do Nitry prišiel opáť Ján Černek na príkaz veliteľstva povstaleckej armády, autom bez vojenského sprievodu. Príchod spozorovali dôstojníci Jozef Gajzel, Anton Varinský a Štefan Petrík a nahlásili to Šmigovskému. Ten dal Černeka zatknúť a doviesť do kasární, kde sa mohol voľne pohybovať, no bol pod dozorom.
Večer do Nitry dorazila kolóna áut Einsatzkomanda 13 nemeckej bezpečnostnej polície s príkazom zistiť situáciu v Nitre a v prípade podtreby odzbrojiť posádku. Nemci nemali o pomeroch v Nitre informácie, po príchode zistili, že mesto majú v rukách slovenskí vojaci, ktorí im nekládli odpor. Šmigovský s veliteľom Einsatzkomanda 13 Ottom Kozlowskim uzavrel „čestný mier“ a ubezpečil ho, že je na strane vlády dr. Tisu a že sa nepripojí s posádkou k povstalcom, ale naopak ich bude v prípade potreby potierať.[1]:270 Dôstojníci tlmili protifašistické nálady mužstva a zdôrazňovali, že predišli krviprelievaniu. Rozruch vyvolaný príchodom Nemcov využil Ján Černek k úteku na povstalecké územie, cez Dražovce, Zobor a Zlaté Moravce 3. septembra prišiel do Banskej Bystrice.[1]:271
2. september
[upraviť | upraviť zdroj]2. septembra vstúpili do Nitry presunom z Bratislavy cez Trnavu na obrnených vozidlách a nákladných autách jednotky Einsatzkomanda 14 a skupiny Schill: štáb práporu Kettgen, roty Maier a Mathiebe a dve samohybné delá.[4]:27 Rota Maier zabezpečila železničný uzol v Zbehoch a rota Mathiebe so samohybnými delami obkľúčila Zoborské kasárne. Brána kasární bola ale zatvorená, na dvore kasární boli rozmiestnené delá a mínomety a z okien na Nemcov mierili guľomety. Hrozila otvorená konfrontácia. Veliteľ práporu Hans Kettgen sa ale nechal zaviesť za Šmigovským, ktorý mu objasnil, že ostáva verný slovenskej vláde, no časť dôstojníkov sympatizuje s povstalcami a mužstvo je nerozhodné. Následne dal zvolal Šmigovský na nádvorie veliteľský zbor a nespoľahlivých dôstojníkov dal zatknúť.[4]:28 Šmigovský v rozhovore s Rudolfom Klotzom žiadal, aby posádka nebola odzbrojená. Počas rozhovoru telefonoval do prezidentskej kancelárie v Bratislave, kde telefonát prijal tajomník dr. Karol Murín. Šmigovský vysvetlil situáciu a žiadal o zákrok. Dr. Karol Murín Šmigovský oznámil, že posádka nebude odzbrojená, čo potvrdil aj podplukovník Rudolf Klotz. Vo večerných hodinách prišiel na posádkové veliteľstvo veliteľ skupiny Schill generál zbraní SS Karl – Friedrich von Pückler, ktorý dokonca symbolicky majorovi Šmigovskému zveril velenie aj nad nemeckými jednotkami v Nitre.[1]:272
Podĺa Správy o politickej a vojenskej situácii na Slovensku Úradu veliteľa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby v Generálnom gubernáte zo dňa 6. septembra, Krakov sa 2. septembra pokúsil situáciu neúspešne zvrátiť telefonátom ešte aj bývaly minister Ferdinand Čatloš:
„ | Bývalý minister obrany Čatloš telefonicky vyzval 2. 9. z Novák, okr. Prievidza, veliteľa slovenskej posádky v Nitre, aby ihneď odpochodoval so svojimi vojakmi do Novák a aby župana Haššíka, s ktorým sa po Čatlošovom úteku ráta ako s novým ministrom obrany, vzal spútaného so sebou. Posádkový veliteľ však túto výzvu odmietol. | “ |
– [5]:222 |
Dohra
[upraviť | upraviť zdroj]Po zlyhaní povstania v Nitre začal štáb 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina na žiadosť ústredného vedenia KSS pripravovať akciu na obsadenie Nitry a oslobodenie politických väzňov z tamojšej väznice. Kolóna v počte asi 30 áut vezúcich oddel Rylina, 2. a 3. rotu Ozábalovho oddielu a družstvo vojakov 1. čs armády pod velením komisára Jegorovovej brigády Myľnikova vyrazila z Banskej Bystrice 5. septembra a zastavila sa na noc v Nemciach. Prieskumná hliadka na motocykloch priniesla správu, že nepriateľ opustil Zlaté Moravce. Partizáni mesto obsadili a na železničnej stanici zaistili transport smerujúci do Nitry vezúci zbrane, benzín a múku. Partizáni náklad poslali vlakom na povstalecké územie a pripravovali útok na Nitru, keď ich zastihol rozkaz na okamžitý návrat a presun na bojový úsek do Turca. Kolóna sa 6. septembra vrátila do Banskej Bystrice a nasledujúci deň bola prepravená k Martinu.[3]:47
Nitra sa stala oporou vlády na západnom Slovensku a symbolom vernosti vláde. Postoj nitrianskej posádky uľahčil postup skupiny Schill na Ponitrí a výrazne prispel aj k pádu Turca a celkovo k potlačeniu povstania.
Ján Šmigovský bol povýšený na podplukovníka, no po vojne bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na smrť a 9. októbra 1945 popravený. Napriek tomu, že hlavným dôvodom jeho postojov bola vernosť vláde Slovenskej republiky, na súde sa ospravedlňoval aj tým, že mu v Banskej Bystrici nedôverovali.[1]:273
Neschopnosť oslobodiť politických väzňov v Nitre vyústila v osobnú nevraživosť a averziu medzi komunistickými funkcionármi a prerástla po vojne do politického boja a obviňovania Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského, ktoré vyvrcholilo obvineniami Karola Bacílka „oni nesmeli byť – podľa zámerov Husáka – v povstaní oslobodení, a preto nehanbil sa Husák poslať podvodný list, ktorým bolo znemožnené oslobodenie komunistov z nitrianskej väznice“ a Júliusa Ďuriša „Husák a Novomeský nám v deň Národného povstania v pondelok 29. augusta 1944 (správne má byť 28.8.) odkazujú do nitrianskej väznice, že Národné povstanie sa odkladá, oni zostávajú do stredy v Bratislave a vyjednávajú so zástupcami buržoázie, aby povstanie ľudu zaviedli do koľají nacionalizmu a londýnskej koncepcie západných imperialistov“.[6][1]:266
Poznámka
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ 31. augusta vyslal náčelník štábu brigády npor. A. P. Ržeckij tridsaťčlennú skupinu partizánov pod velením I. J. Danilenka k Nitre. Skupina naložená na dvoch nákladných autách sa dva kilometre pred Zlatými Moravcami stretla s kolónou piatich áut nemeckej motorizovanej pechoty. V prestrelke padlo jedenásť Nemcov a traja boli ranení, partizáni mali troch mŕtvych a dvoch ranených a ukoristili dve nákladné autá a zbrane. Po tejto akcii sa vrátili späť do Banskej Bystrice.[3]:47
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p JABLONICKÝ, Jozef. Povstanie bez legiend. 1.. vyd. Bratislava : Obzor, 1990. ISBN 80-215-0077-8.
- ↑ MACHÁČEK, Michal. Gustáv Husák. Praha : Vyšehrad, 2017. ISBN 978-80-7601-181-6.
- ↑ a b PAŽÚROVÁ, Helena. Jegorovova partizánska brigáda, Prvá čs. partizánska brigáda J.V.Stalina. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2017. 156 s. ISBN 978-80-89514-47-2.
- ↑ a b KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. Bratislava : Ústav pamäti národa, www.upn.gov.sk, 2014. 242 s. ISBN 978-80-89355-69-5 Chybné ISBN.
- ↑ PREČAN, Vilém. Slovenské Národné Povstanie, Nemci a Slovensko 1944, Dokumenty. Bratislava : Epocha, 1971. 704 s.
- ↑ K päťdesiatym narodeninám súdruha Viliama Širokého. Zborník. 1.. vyd. Bratislava : [s.n.], 1952.