Zmluva o Ústave pre Európu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Zmluva o Ústave pre Európu, bežne označovaná ako európska ústava či euroústava, bola medzinárodná zmluva, ktorá si kládla za cieľ vytvoriť ústavu pre Európsku úniu. Keďže proces jej ratifikácie v členských krajinách nebol v druhej polovici roku 2005 úspešný, nevstúpila v plánovanú platnosť k 1. novembru 2006, ale až po ďalších reformných snahách sa stala platnou Lisabonská zmluva platná od 1. decembra 2009.

Euroústava mala najmä nahradiť obsahovo sa prelínajúcu sadu existujúcich zmlúv, ktoré ešte v roku 2003 definovali vzťahy medzi členskými štátmi a nadnárodnými inštitúciami EÚ a mala zjednodušiť rozhodovanie v organizácii, ktorá mala v tej dobe už 26 členov. Napriek svojmu názvu sa však týkala iba Európskej únie, nie celej Európy v geografickom zmysle.

Návrh ústavy zverejnil Európsky konvent dňa 18. júla 2003. Po dlhých rokovaniach návrh schválila aj medzivládna konferencia, ktorá prebiehala od októbra 2003 do júna 2004. Ústavná zmluva bola podpísaná predstaviteľmi členských štátov 29. októbra 2004 v Ríme a bola v procese ratifikácie vo všetkých členských štátoch. Zmluva mala nadobudnúť účinnosť 1. novembra 2006, čím by nahradila existujúce zmluvy, najmä Maastrichtskú a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva. Zmluvou sa malo rovnako zrušiť Európske spoločenstvo, pričom jeho právnym nástupcom mala byť výhradne Európska únia. To by znamenalo odstránenie vtedajšieho trojpilierové usporiadania únie. Zmluvou sa však nemalo zrušiť Európske spoločenstvo pre atómovú energiu a ani Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, iba by sa tieto zmluvy novelizovali.

Proces ratifikácie zmluvy nebol v jednotlivých členských štátoch rovnaký, niektoré štáty hlasovali iba v parlamente, niektoré aj formou referenda. Hlavne občania únie euroústavu v niekoľkých krajinách odmietli v referendách, ktoré sa konali napr. 29. mája vo Francúzsku a 1. júna 2005 v Holandsku, proces ratifikácie euroústavy nemohol byť dokončený. Na Slovensku bola euroústava prijatá rozhodnutím Národnej rady 11. mája 2005, ale ratifikácia zmluvy prezidentom bola Ústavným súdom SR dňa 14. júla 2005 pozdržaná na základe sťažnosti občanov, ktorí požadovali vypísanie referenda. Ústavný súd nakoniec 28. februára 2008 v celom znení nálezu rozhodol, že referendum nie je potrebné. V tejto dobe bol už proces ratifikácie euroústavy v únii pre neúspech v referendách v iných členských krajinách zastavený.

V roku 2007 lídri únie rozhodli, že vypracujú návrh novej reformnej zmluvy, ktorá dostala názov Lisabonská zmluva a po procese ratifikácie v členských krajinách nadobudla platnosť od 1. decembra 2009.

Obsah ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Zmluva o Ústave pre Európu mala 4 časti obsahujúce 448 článkov. Ďalej k nej patrilo 36 protokolov, 30 vyhlásení k ústavným ustanoveniam, 11 vyhlásení k protokolom a 9 vyhlásení členských krajín. V anglickej jazykovej verzii mal celý dokument 852 strán – 382 strán protokolov a príloh, 121 strán vyhlásení.

Preambula[upraviť | upraviť zdroj]

Poukazovala na spoločné dedičstvo Európy, historické skúsenosti, presvedčenie o spoločnej budúcnosti v rámci európskej integrácie a obsahovala tiež poďakovanie Konventu.

Časť I.[upraviť | upraviť zdroj]

Bola úvodom do zmluvy, popisovala vymedzenie a ciele Únie, výslovne dávala Únii právnu subjektivitu a ustanovuje, že právo Únie má prednosť pred právom jej členských štátov. časti I. boli vymenované aj symboly Európskej únie. Boli nimi

  • vlajka,
  • hymna,
  • heslo, ktorým je „Zjednotení v rozmanitosti“,
  • mena, ktorou je euro a
  • Deň Európy – 9. máj.

Zmluva výslovne uvádzala, ktoré právomoci patria výlučne Únii, v ktorých oblastiach má spoločné právomoci Únia a členské štáty a v ktorých oblastiach má únia podporné, koordinačné a doplnkové právomoci, pričom zachováva sa doložka flexibility, v zmysle ktorej, ak Ústava nedáva výslovne Únii nejakú právomoc, ale dosiahnutie niektorého z cieľov Únie je efektívnejšie na úrovni Únie než na úrovni členských štátov, môže si stanoveným postupom Únia takúto právomoc "prisvojiť", rešpektujúc pritom zásady proporcionality a subsidiarity. Stanovovala základné slobody a práva a definovala občianstvo EÚ. V hlave IV sa definovali inštitúcie a orgány Únie. Inštitúciami Európskej únie by podľa Ústavy mali byť:

Ďalšími inštitúciami a poradnými orgánmi Únie by mali byť:

Euroústava novým spôsobom definovala kvalifikovanú väčšinu uplatňovanú pri rozhodovaní Rady ministrov a po novom aj Európskej rady. Kvalifikovanú väčšinu malo tvoriť najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z 15 členských štátov a zastupujú štáty, ktorých obyvateľstvo predstavuje najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Blokujúcu menšinu by mysela tvoriť najmenej štyria členovia Rady. Ak sa však nerozhoduje na návrh Európskej komisie alebo ministra zahraničných vecí Únie, kvalifikovanú väčšinu by mala tvoriť väčšina najmenej 72 % členov Rady, ktorí zastupujú členské štáty, ktorých obyvateľstvo prestavuje najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Podľa euroústavy malo platiť, keď rozhoduje Európska rada, jej predseda ani predseda Európskej komisie nehlasujú.

Euroústava definovala jednotný systém právnych aktov Únie. Mali nimi byť:

  • európsky zákon,
  • európsky rámcový zákon,
  • európske nariadenie,
  • európske rozhodnutie,
  • odporúčanie,
  • stanovisko.

Hlava V opisovala demokratické princípy platné v EÚ. Hlava VII sa venovala financovaniu Únie. Hlavy VIII a IX opisovali vzťah Únie s okolitými štátmi a podmienky pre vstup do Únie a vystúpenie z Únie.

Z dôležitých ustanovení Časti I. euroústavy možno spomenúť, že Únia sa má zaviazať pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Časť II. Charta základných práv Únie[upraviť | upraviť zdroj]

Časť II. euroústavy bola vlastne implantovaný dokument s podobným názvom Charta základných práv Európskej únie. Na tomto právne nezáväznom dokumente sa dohodli Európsky parlament, Rada a Európska komisia a ktorý bol podpísaný počas zasadnutia Európskej rady v Nice 7.decembra 2000. Práve na tomto zasadnutí Európskej rady sa európski lídri dohodli aj na Zmluve z Nice.

Časť II. euroústavy sa skladala z preambuly a siedmich hláv. (Prítomnosť preambuly v tejto časti Ústavy robila z Ústavy do istej miery jedinečný dokument, pretože je to vlastne dokument s dvoma preambulami.) Časť II. euroústavy obsahovala štandardný katalóg základných práv, ako sú právo na život, na dôstojnosť, nedotknuteľnosť osoby, právo na vzdelanie, sloboda myslenia, právo vlastniť majetok, sloboda podnikania a ďalšie. Hlava V nazvaná Občianstvo obsahovala politické práva občanov Únie jednak voči štátom, jednak voči Európskej únii. Obsahovala právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu a do orgánov územnej samosprávy podľa bydliska bez ohľadu na štátne občianstvo.

Euroústava v Časti II. výrazne preferovala sociálne práva. Spomeňme napríklad právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku, právo na kolektívne vyjednávanie a na kolektívne akcie, ktoré zahŕňa aj právo na štrajk, právo na prístup k službám zamestnanosti, právo na ochranu v prípade bezdôvodného prepustenia, právo na sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc či právo na zdravotnú starostlivosť.

Predpokladalo sa, že ak by euroústava vstúpila do platnosti, z Charty základných práv Únie, ktorá mala v tej dobe formu nezáväznej deklarácie, by sa stal právne záväzný dokument a práva v nej zahrnuté by bolo možné vymôcť aj súdnou cestou.

Časť III. Politiky a fungovanie Únie[upraviť | upraviť zdroj]

Časť III. euroústavy bola najrozsiahlejšia časť ústavy. Jej základom boli existujúce základné zmluvy EÚ, ktoré z veľkej časti preberala. V hlave II sa deklarovali zásady rovnosti a nediskriminácie, hlava III podrobne opisovala vnútornú politiku EÚ, vrátane otázok jednotného vnútorného trhu, hospodárskej a menovej politiky, fungovania meny euro, politiky zamestnanosti, poľnohospodárstva a rybolovu, životného prostredia, ochrany spotrebiteľa, sociálnej politiky, dopravnej, telekomunikačnej a energetickej infraštruktúry, výskumu (vrátane výskumu vesmíru a spolupráce s ESA), či energetiky. V kapitole IV sa ďalej definoval tzv. priestor slobody, bezpečnosti a práva: nachádzal sa tu opis agendy sektorov spravodlivosti a vnútra a niektorých ďalších činností, kde Únia vykonávala iba podpornú činnosť. Hlava IV bola venovaná niektorým zámorským teritóriám. Hlava V upravovala vonkajšie aktivity Únie, spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú, obrannú a obchodnú politiku, humanitárnu a inú spoluprácu s tretími krajinami a medzinárodné zmluvy. V hlave VI bolo podrobnejšie rozvedené fungovanie Únie a jej inštitúcií, vrátane pravidiel pre tzv. posilnenú spoluprácu.

Časť IV. Všeobecné a záverečné ustanovenia[upraviť | upraviť zdroj]

Časť IV. euroústavy opisovala právnu kontinuitu Únie pri procese prijímania ústavy, rušila niektoré skoršie zmluvy, definovala postupy pre zmeny a doplnenia ústavy a stanovovala dobu platnosti. K zmluve boli priložené protokoly, prílohy a vyhlásenia.

Kritika ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Návrh ústavnej zmluvy zaznamenal sériu kritických ohlasov, ktoré jej vytýkajú hlavne:

  • Dĺžku a zložitosť – zmluva mala asi 50 000 slov na cca 320 stranách (a k tomu takmer dvakrát toľko strán príloh, protokolov a vyhlásení), čím výrazne presahovala rozsah akejkoľvek bežnej ústavy. Text zmluvy bol navyše písaný právnickým a úradníckym jazykom, ktorý bol pre bežného občana často takmer nezrozumiteľný. Podľa kritikov tak od občanov bolo možné len veľmi ťažko žiadať rozumné zhodnotenie kladov a záporov ústavy a kvalifikovane rozhodnúť o jej (ne)prijatí. Kritici ústavy ďalej tvrdili, že jej text obsahuje nejasnosti a rozpory. Jej obhajcovia argumentovali tým, že aj napriek tejto zložitosti je ústava stručnejšia a jednoduchšia než obrovské množstvo existujúcich a platných zmlúv, ktoré fungovanie Únie vtedy riadili.
  • Zrušenie princípu jednomyseľnosti – oproti vtedajšej praxi jednomyseľného prijímania rozhodnutí v Únii v základných otázkach zavádzala euroústava v 26 oblastiach pre rozhodovanie princíp kvalifikovanej väčšiny. Tým podľa niektorých kritikov ohrozovala suverenitu jednotlivých krajín. Jej zástancovia argumentovali tým, že šlo o jediný spôsob, ako by mohlo v rozšírenej Únii rozhodovanie v praxi fungovať.
  • Prednosť pred právom jednotlivých krajín – podľa euroústavy by mali európske zákony prednosť pred zákonmi jednotlivých krajín, čo podľa kritikov predstavuje neprijateľné obmedzenie suverenity členských štátov. Zástancovia však upozorňovali na skutočnosť, že tento princíp už platí dlhšie, veď ratifikované európske zmluvy majú prednosť pred národným právom.
  • Premena na európsky superštát – euroústava upravovala niektoré prvky, ktoré sa tradične spájajú výhradne so suverénnymi štátmi (napr. vlajka). Aj slovo ústava naznačovalo, že Európska únia sa blíži k vytvoreniu „Európskeho štátu“, čo bolo pre euroskeptikov neprijateľnou predstavou.
  • Demokratický deficit – podľa kritikov prepožičiavala euroústava príliš veľkú moc Európskej komisii, ktorá nie je priamo volená. Európsky parlament, ako jediná inštitúcia priamo volená občanmi EÚ, má v mnohých ohľadoch obmedzené právomoci, napr. nemôže navrhovať zákony. Obhajcovia euroústavy upozorňovali na fakt, že Európsky parlament má právo zaviazať Komisiu k legislatívnemu návrhu, čo považovali za dostatočné.
  • Výkonná, zákonodarná a súdna moc – tieto štátne moci zostávali aj naďalej neoddelené, čo je v rozpore so zásadou ich prísneho oddeľovania. Táto zásada tvorila základ demokratických systémov tvoriacich sa od 18. storočia. Napríklad Európsky súdny dvor de facto svojimi rozhodnutiami tvorí zákonné normy Únie a Komisia tiež okrem svojich exekutívnych úloh vystupuje ako legislatívny orgán.
  • Obranná politika – kritici sa domnievajú, že spoločná európska obranná politika si kládla za cieľ hlavne obmedziť vplyv NATO, prípadne Spojených štátov.
  • Ekonomická politika – podľa kritikov bolo už samotné zahrnutie niektorých ekonomických otázok priamo do ústavy nevhodné. V existujúcich ústavách sa táto problematika nevyskytovala, ekonomika je v kompetencii konkrétnych vlád, ktoré vznikajú v pravidelných voľbách. Napr. podľa článku I.3.3 malo byť hospodárstvo EÚ založené na sociálne trhovom hospodárstve smerujúcom k plnej zamestnanosti a spoločenskému pokroku, čo bola pre niektorých pravicových politikov neprijateľne socialistická formulácia.

Všeobecná kritika európskej ústavy smerovala k tomu, že pred jej vznikom neboli jasne zodpovedané otázky, či EÚ vôbec nejakú ústavu potrebuje, aké hlavné požiadavky sa na ňu kladú a čo má ústava riešiť. Podľa kritikov tiež nebola splnená úloha, ktorú obsahuje vyhlásenie z Laekenu, ktoré požaduje viac demokracie a Európu bližšiu občanom.

Ratifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Stav ratifikácie v 25 členských štátoch:

██ Referendum ohlásené

██ Referendum nie je plánované

██ Áno – prístupové dohody

██ Áno – iba parlament

██ Áno – referendum

██ Nie – referendum

██ Referendum odložené na neurčito

Štát Dátum ratifikácie Spôsob ratifikácie Výsledok
Belgicko 28. apríl 2005
19. máj 2005
 
 
jún 2005
 
20. jún 2005
Sénat
Chambre des Représentants
Conseil flamand
Conseil de la Région wallonne
Conseil de la Communauté française
Conseil de la Région Bruxelles-capitale
Conseil de la Communauté germanophone
áno (sénat)
áno (chambre)
 
 
 
 
 
Cyprus 30. jún 2005 parlament áno
Česko jún 2006 ? možné referendum ?
Dánsko 27. september 2005 referendum ?
Estónsko jún-júl 2005 parlament áno
Fínsko december 2005 – január 2006 parlament áno
Francúzsko 29. máj 2005 referendum nie
Grécko 19. apríl 2005 parlament áno
Holandsko 1. jún 2005
zrušené
Odporúčacie referendum
parlament
nie
Írsko jeseň 2005 ? referendum
parlament
?
Lotyšsko 2. jún 2005 parlament áno
Litva 11. november 2004 parlament áno
Luxembursko jún 2005
10. júl 2005
fin 2005 ?
parlament (prvé hlasovanie)
odporúčacie referendum
parlament (druhé hlasovanie, 3 mesiace po referende)
áno
Maďarsko 20. december 2004 parlament áno
Malta júl 2005 parlament áno
Nemecko 12. máj 2005
27. máj 2005
Bundestag
Bundesrat
Áno
Poľsko 9. október 2005 referendum ?
Portugalsko október 2005 ? referendum, po úprave ústavy ?
Rakúsko 11. máj 2005
25. máj 2005
parlament (Nationalrat)
Conseil fédéral (Bundesrat)
áno
Slovensko 11. máj 2005 parlament
podpis prezidenta po rozhodnutí Ústavného súdu SR
áno
Slovinsko 1. február 2005 parlament áno
Spojené kráľovstvo začiatok roka 2006 odporúčacie referendum
parlament
?
Španielsko 20. február 2005
28. apríl 2005
18. máj 2005
odporúčacie referendum
Snemovňa
Senát
áno
Švédsko december 2005 parlament ?
Taliansko 25. január 2005
6. apríl 2005
Snemovňa
Senát
áno

Ratifikácia na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Národná rada Slovenskej republiky vyslovila so Zmluvou o Ústave pre Európu súhlas 11. mája 2005.[1] Pri hlasovaní podporilo euroústavu 116 poslancov z koalície aj opozície, nepodporili ju poslanci KDH a KSS a niektorí nezávislí poslanci. Na dokončenie procesu ratifikácie bol potrebný podpis ratifikačnej listiny prezidentom Slovenskej republiky.

Na Ústavný súd SR v Košiciach však bola 11. júla 2005 doručená ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR, v ktorej skupina fyzických osôb namietla porušenie svojho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo, v referende. K porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľov dôjsť tým, že Národná rada dňa 11. mája 2005 vyslovila súhlas so zmluvou bez toho, aby bolo zároveň vyhlásené referendum, ako to o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku s inými štátmi predpokladá Ústava SR.

Ústavný súd 14. júla 2005 sťažnosť prijal na ďalšie konanie a súčasne rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia parlamentu, ktorým poslanci schválili euroústavu.[2] V odôvodnení súd napísal, že odklad vykonateľnosti uznesenia znamená, že prezident do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu nemôže euroústavu ratifikovať.

Dňa 27. februára 2008 Ústavný súd o tejto ústavnej sťažnosti vecne rozhodol nálezom.[3] Podľa nálezu právo sťažovateľov konaním NR SR porušené nebolo. V odôvodnení sa uvádza, že NR SR konala pri vyslovovaní súhlasu s euroústavou v súlade s Ústavou SR. Okrem toho Ústavný súd vyslovil názor, že referendum o euroústave by nebolo v súlade s Ústavou SR, pretože Ústava pre Európu obsahuje vo svojej druhej časti úpravu základných práv. Zároveň sa Ústavný súd SR vyjadril, že prípadným nadobudnutím platnosti Zmluvy o Ústave pre Európu by Slovenská republika nevstúpila do štátneho zväzku s inými štátmi.

Prezident Ivan Gašparovič Zmluvu o Ústave pre Európu neratifikoval.[4]

Pristupujúce krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vzhľadom na to, že Bulharsko a Rumunsko mali do EÚ vstúpiť v roku 2007, ústavu už akceptovali v rámci ratifikácie prístupovej zmluvy.

Parlament Dátum Výsledok
Bulharsko 11. máj, 2005 Áno. 231 za, 1 proti.
Rumunsko 17. máj, 2005 Áno. 434 za, 0 proti.

Krach Ústavy[upraviť | upraviť zdroj]

Po neúspešných referendách o ratifikácii Ústavy pre Európu vo Francúzsku a Holandsku v roku 2005 a po pomerne dlhom období sebareflexie sa lídri Európskej únie v roku 2007 rozhodli, že vypracujú návrh novej reformnej zmluvy, ktorá dostala názov Lisabonská zmluva.

Lisabonská zmluva preberá prevažnú časť obsahu Ústavy pre Európu, vynecháva však niektoré politicky citlivé ustanovenia, najmä symboly Únie, ktoré sa považujú za príčinu krachu Ústavy, ako je hymna, vlajka, motto, Deň Európy a opúšťa aj samotný názov "Ústava". Symboly budú následne upravené v rokovacích poriadkoch orgánov Európskej únie.[5] Okrem toho sa od Ústavy odchyľuje aj v ďalších ustanoveniach. Napríklad modifikuje úpravu veľmi citlivej otázky hlasovania kvalifikovanou väčšinou v Rade. Lisabonská zmluva po ratifikácii vo všetkých členských štátoch Únie nadobudla platnosť k 1. decembru 2009.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Uznesenia Národnej rady č. 1596 z 11. mája 2005
  2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 171/05-38II. ÚS 171/05 zo dňa 14. júla 2005
  3. Nález Ústavného súdu SR vo veci II. ÚS 171/05-175 zo dňa 27. februára 2008
  4. Medzinárodné zmluvy podpísané prezidentom SR
  5. (napr. v Rokovacom poriadku Európskeho parlamentu)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]