Hradiště svatého Hypolita

	Znojmo-Hradiště
	nem. Pöltenberg/Pildinberg
	časť Znojma
	Interiér expozície múzea Hradiště sv. Hypolita
Štát	Česko
Región	Morava
Okres	Okres Znojmo
Obec	Znojmo
Nadmorská výška	332 m n. m.
Súradnice	48°51′30″S 16°2′5″V / 48,85833°S 16,03472°V
Rozloha	8,0355 km² (804 ha)
Časové pásmo	SEČ (UTC+1)
- letný čas	SELČ (UTC+2)
PSČ	669 02
	Geografický portál
	Znojmo-Hradiště Poloha na mape Česka

Súradnice: 48°51′30″S 16°2′5″V / 48,85833°S 16,03472°V

Hradiště svatého Hypolita alebo v neupravenej podobe Hyppolita (tiež Znojmo-Hradiště či Peltnperk; nem. Pöltenberg/Pildinberg^[1]) je pôvodne samostatná obec (mestečko), od roku 1920 súčasť mesta Znojma.^[1] V priestore obce sa nachádzalo významné výšinné veľkomoravské hradisko (archeologická lokalita). Územie je súčasťou znojemskej centrálnej evidenčnej časti Znojmo (s ktorou má spoločný rad čísel popisných, ale čísla od 3000 vyššie), ale má samostatné katastrálne územie Znojmo-Hradiště.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Obec i pôvodné hradisko nájdeme pri západnom okraji mesta Znojma, na dohľad od znojemského hradu aj známej rotundy sv. Kataríny. Od centra mesta delí lokalitu hlboké údolie Gránického potoka. S mestom je Hradiště spojené asi tri kilometre dlhou cestou. Priestor pôvodného pravekého včasne stredovekého hradiska je dnes prakticky celý zastavaný, a to ako novodobými rodinnými domčekmi, tak aj historickými budovami kláštora a prepoštstva krížovníkov s červenou hviezdou a kostolom sv. Hypolita.

Geograficky sa celá obec i Veľkomoravská pevnosť nachádzajú na vrcholku strategicky dôležitého skalného ostrohu, ktorý sa vypína do výšky 332 m n. m.. Z troch strán je chránený hlboko zarezaným údolím rieky Dyje a Gránického a Pivovarského potoka, takže trochu otvorený je jedine smerom na severozápad.

Osídlenie v praveku[upraviť | upraviť zdroj]

Výhodná poloha miesta lákala človeka k usídleniu už od praveku. Nachádzame tu preto artefakty z neskorej doby kamennej, z doby bronzovej a staršej aj mladšej doby železnej. V neskorej dobe bronzovej (Podolská kultúra) tu zrejme prvýkrát vyrástlo opevnenie - cca 4 m široká hradba spredu spevnená kolovou palisádou. Osídlenie miesta pokračovalo aj v staršej dobe rímskej. Z tohto obdobia boli nájdené sídliskové objekty i žiarové pohrebisko.

Veľkomoravské hradisko[upraviť | upraviť zdroj]

Predveľkomoravské obdobie a doba Veľkej Moravy[upraviť | upraviť zdroj]

Význam lokality stúpal v predveľkomoravskom období, najväčší rozkvet však pevnosť dosiahla za čias Veľkej Moravy. Vtedy sa stala dôležitým mocenským centrom celej juhozápadnej Moravy. Zrejme v 9. storočí bolo Hradisko novo opevnené za využitia pozostatkov neskoro bronzovej hradby. Nová fortifikácia pozostávala z priekopy (širokej až 10 metrov, hlbokej 3,4 metra, miestami sekanej do skaly) a mohutné hradby s drevenou konštrukciou z priečnych i pozdĺžnych brvien. Hradba mala prinajmenšom v niektorých miestach kamennú čelnú plentu. Jej súčasťou boli tiež zrubové komory s rozmermi 3 × 3 metre. Celý opevnený areál mal rozlohu 20 ha, čo ho radí k najväčším veľkomoravským hradom. Vnútornou hradbou a priekopou bol rozdelený na dve polovice - na západné predhradie a na vnútorný hrad vo východnej časti lokality. Presná doba vzniku hradby zatiaľ nie je určená. Dendrodáta získané z vonkajšej (západnej) hradby hovoria pre obdobie po roku 881, vnútorná hradba vznikla zrejme skôr.

Do dnešných dní sa zachovali len krátke časti valu aj priekopy. Ich väčšia časť bola v priebehu času zničená poľnohospodárskou a stavebnou činnosťou, takže v teréne je jeho priebeh už takmer nebadateľný. Lepšie dochované sú len južné a východné úseky opevnenia vnútorného hradu a malá časť západnej hradby predhradia.

Zničenie hradiska Maďarmi a obdobie stredoveku[upraviť | upraviť zdroj]

Zánik opevnenia spadá zrejme do doby okolo roku 950, kedy bolo podľa neskorej tradície Hradiště dobyté a vypálené Maďarmi. Tomu zodpovedajú aj výsledky archeologického prieskumu. Podľa nich hradba zanikla pri veľkom požiari. Popisovanú udalosť datuje do polovice 10. storočia nález šperkov, objavených spolu s nepochovanou ženou-bojovníčkou pod zosunutým telesom hradby.

Aj po vypálení Maďarmi pretrvávalo na Hradišti osídlenie a lokalite tiež zostalo jej dominantné postavenie v oblasti. Tak to bolo aj po pripojení Moravy k přemyslovským Čechám. Až na konci 11. storočia bol neďaleko, na protiľahlej strane Gránického údolia, vybudovaný kniežaťom Konrádom I. a jeho synom Litoldom nový, menší hrad, na ktorého predpolí postupne vzniklo stredoveké mesto Znojmo. Nový přemyslovský hrad prevzal správne funkcie a význam Hradišťa ako svetského centra tak zanikol. Zostala mu však ešte dlho funkcia cirkevného strediska - Hradišťský kostol je ako hlavný "znojemský kostol" spomenutý v listinách olomouckého biskupa Jindřicha Zdíka z tretiny 12. storočia, pri kostole sídlil panovníkom dosadzovaný prepošt. Hradišťskí prepošti sa ako kráľovskí kancelári zviditeľnili pri povýšení Znojma na kráľovské mesto (1222/1226). Funkciu hlavného mestského chrámu však na seba stiahol chrám sv. Mikuláša, Hradište do mestskej lokácie zahrnuté nebolo. Roku 1240 daroval kráľ Václav I. Hradište rádu krížovníkov s červenou hviezdou. Tí nechali skoro prestavať staromoravskú rotundu sv. Hypolita na gotický kostol. Za husitských vojen bolo prepoštstvo vypálené. Z významných osobností tú v hodnosti prepošta pôsobil Martin Medek z Mohelnice (1577-1581) či matematik a astrológ Mikuláš Kozař z Kozařova (1585-1616).

Hradiště v novoveku[upraviť | upraviť zdroj]

V období stavovského povstania dobyl prepoštstvo gróf Thurn, ktorý ho odovzdal do správy najvyššieho zemského sudcu na Morave Viléma z Roupova. Z popola tridsaťročnej vojny Hradiště vyviedli prepošt Gerhard zo Sclessinu a jeho synovec Tomáš zo Sclessinu, obaja boli predtým apoštolskí protonotári, rodom z Liege. Za prepošta Jána Juraja Hauera roku 1759 tu zomrel litoměřický biskup Moritz Adolf Sachsen-Zeits, ktorý tu našiel útočisko v dobe sedemročnej vojny. Peniaze zložené za jeho pobyt (azyl) v budove prepoštstva umožnili realizovať barokovú prestavbu kostola sv. Hypolita s prizvaním popredného neskorobarokového maliarskeho majstra Franza Antona Maulbertscha.

Nálezy[upraviť | upraviť zdroj]

Z predveľkomoravského obdobia pochádzajú okrem iného nálezy ostrôh s háčikmi, súbor šperkov aj nástrojov a kolekcie keramických zlomkov aj celých nádob. Odkryté bolo tiež množstvo objektov výrobného charakteru i bežných obydlí. Výnimočným je nález kompletnej kamennej pece.

Súbor nálezov z obdobia Veľkej Moravy a z doby po jej zániku zahŕňa nádoby a ich zlomky, šperky, kovové a kostené nástroje, výrobné i sídliskové objekty, samostatné hroby v sídliskovom areáli a dve pohrebiská.

Údajná kamenná cirkevná architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia boli na Hradišti odkryté základy dvoch stavieb, ktoré vedúci výskumu Bohuslav Klíma mladší interpretoval ako pozostatky veľkomoravskej kamennej cirkevnej architektúry.

Prvým z objektov má byť jednoloďový kostolík s pravouhlým presbytériom, ktorého údajné základy sa nachádzajú v areáli bývalého prepoštského majetku. Interpretácia týchto základov ako pozostatkov cirkevnej stavby z 9. storočia však nie je medzi archeológmi prijímaná bezvýhradne (dôvodom je zložitá nálezová situácia, torzovitosť získaných poznatkov a absencia väčšieho množstva hrobov, ktoré podľa dnes prijímaných názorov spravidla sprevádzajú veľkomoravské cirkevné stavby).

Druhou z údajných veľkomoravských stavieb je rotunda nachádzajúca sa pod základmi dnešného chrámu sv. Hypolita. Jej presná podoba je dnes už nezistiteľná, jednalo sa však o stavbu minimálne s jednou apsidou. Obklopovalo ju pomerne rozsiahle pohrebisko s niekoľkými horizontami hrobov. Najmladšie hroby spadajú až do obdobia 18. storočia. Najstaršie hroby sprevádzala kolekcia rôznych šperkov a ďalšieho inventára. Tieto nálezy spoľahlivo datujú najstaršie horizonty hrobov do 9. storočia. Vedúci výskumu Bohuslav Klíma mladší preto datuje rotundu na základe spomínaných hrobov tiež do tohto obdobia. Kým samotná existencia rotundy je všeobecne uznávaná, jej veľkomoravský pôvod je niekedy spochybňovaný a uvažuje sa o neskoršom období výstavby.

Pohrebisko[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2007 bolo pri západnom okraji hradiska, mimo vlastnú opevnenú plochu, objavené rozsiahle kostrové pohrebisko. Do roku 2009 na ňom bolo preskúmaných cez 180 hrobov, ktoré sa nachádzali pri (pravdepodobnom) východnom okraji celej nekropoly. Nálezy z hrobových celkov sú zaradené do druhej polovice deviateho a do prvej polovice desiateho storočia.

Dejiny archeologického bádania na Hradišti[upraviť | upraviť zdroj]

Archeologický výskum Znojma-Hradiště prešiel niekoľkými etapami. Prvé výskumy uskutočnil Jaroslav Palliardi už v rokoch 1891 – 1896 a po ňom František Vildomec v tridsiatych rokoch 20. storočia. Po druhej svetovej vojne tu od roku 1949 vykonával systematické skúmanie František Kalousek. Pod jeho vedením tu získavalo skúsenosti niekoľko neskôr preslávených archeológov - napr. Bořivoj Dostál alebo Vladimír Podborský. V roku 1957 však bol výskum na lokalite ukončený, zrejme preto, že neposkytol nálezy takého druhu, aké boli pôvodne očakávané (Veľkomoravská kamenná cirkevná architektúra a bohato vybavené pohrebiská - podobne ako vo vtedy intenzívne skúmaných Mikulčiciach alebo Starom Meste). Kalouskove výskumy priniesli poznatky najmä o priebehu a charaktere opevnenia.

Až do polovice 80. rokov tak stálo Znojmo-Hradiště mimo všetok záujem archeológov a celá lokalita bola devastovaná rozsiahlou výstavbou, ktorej nepredchádzal žiadny výskum. Až roku 1986 nastala zmena a na miesto sa vrátil stály archeologický dozor v osobe archeológa Bohuslava Klímu ml. Ten pôsobil zo začiatku ako zamestnanec archeologického ústavu akadémie vied. Od roku 1993 až do súčasnosti vedie tento bádateľ výskum ako pedagóg Masarykovej univerzity, konkrétne katedry histórie pedagogickej fakulty. Ide tak o jediný výskum v celom Česku, ktorý vykonáva katedra histórie (a nie katedra archeológie). Výskum má podobu najmä záchranných a predstihových sond, ktoré sa sústreďujú do vnútorného priestoru opevnenia, kde vzhľadom k existencii zástavby neustále prebieha pomerne intenzívna stavebná činnosť.

V 20. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

Po druhej svetovej vojne bol kláštor v roku 1950 Rádu krížovníkov s červenou hviezdou odobratý a tento mužský rád spolu s ostatnými zrušený. Rehoľníci boli internovaní a post hradišťského prepošta zostal v rokoch 1960 – 1995 neobsadený.^[2] Budovy boli v roku 1970 zverené Kongregácii Milosrdných sestier sv. Karla Boromejského, tj., rádu sestier boromejek. Ich generálnou predstavenou tu od 20. júla roku 1970 do 21. januára 1988 (tj. týždeň pred úmrtím) bola charizmatická osobnosť, Matka Marie Vojtěcha Hasmandová.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b ^c Jiří Čarek: Městské znaky v českých zemích, Academia: Praha 1985, str. 426
↑ KACETL, Jiří (ed.). Kronika Hradiště u Znojma. Znojmo: Okrašlovací spolek ve Znojmě ve spolupráci s Jihomoravským muzeem ve Znojmě, 2011. 247 strán.