Zoltán Imrich Halmaj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Halmaj v roku 1905

Zoltán Imrich Halmaj, uvádzaný aj ako Zoltán Halmay (* 18. jún 1881, Vysoká pri Morave – † 20. máj 1956, Budapešť) bol uhorský olympijsky plavec a neskôr tréner. Zúčastnil sa 3 olympijských hier v rokoch 1900, 1904 a 1908 a Aténskych medzihier, ktoré sa konali v roku 1906. V súčasnosti je najúspešnejším olympijským účastníkom pochádzajúcim z územia dnešného Slovenska podľa počtu medailí.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Zoltán Halmaj prežil rané detstvo v Dúbrave, ktorá je dnes súčasťou Vysokej pri Morave. Pochádzal z rodiny, v ktorej sa komunikovalo v nemčine a maďarčine. Záverečnú etapu ľudovej školy absolvoval v Kostolnom Seku pri Šuranoch. V roku 1891 sa rodina Halmajovcov presťahovala do Budapešti, kde sa Imrich začal venovať plávaniu.[2]

Športová kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Halmaj v rokoch 1900 až 1908 štartoval na troch olympijských hrách, na ktorých získal spolu sedem medailí, z toho 2 zlaté, 4 strieborné a 1 bronzovú. Na svojich prvých hrách v roku 1900 v Paríži získal 3 medaile. Skončil druhý v plaveckej disciplíne vo voľnom spôsobe na 200 a 4 000 metrov a tretí na 1 000 metrov. Najväčší úspech dosiahol na Olympijských hrách v St. Louis v roku 1904, kde sa stal dvojnásobným olympijským víťazom. Vyhral preteky na 50 a 100 yardov. V roku 1906 na medzihrách v Aténach bol členom zlatej štafety na 4 x 250 m (do oficiálnych štatistík sa medzihry 1906 nerátajú, ale niektorí  historici ich výsledky evidujú spoločne s olympijskými). Na svojej poslednej olympiáde v roku 1908 skončil druhý na 100 m v. sp. [1] Bol držiteľom dvoch svetových rekordov. Prvý rekord vytvoril v decembri 1905 vo Viedni s časom 1:05.8 min na 100 metrov voľný spôsob. Druhý rekord, s časom 2:26.8 min  na 220 yardov, uzatvoril v júni 1908 v Budapešti.[2]

Bol všestranným športovcom. Venoval sa aj futbalu, vodnému póluhokeju, veslovaniu a rýchlokorčuľovaniu, v ktorom sa stal majstrom Uhorska. Po ukončení plaveckej kariéry, okrem trénerstva, pôsobil ako športový novinár, úradník tabakového centra a riaditeľ závodu.[1]

Vzťah k Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Halmaj bol prvým víťazom olympijských hier, ktorý pochádzal zo Slovenska. Oficiálne bol aj prvým medailistom (na 1. OH v Aténach 1896, Alojz Szokol obsadil 3. miesto, medaily však boli udeľované len za prvé dve umiestnenia). Zatiaľ čo prvý slovenský olympionik Alojz Szokol sa preukázateľne hlásil k Slovensku, väzba na Slovensko bola v prípade Halmaja slabšia. Jeho bližší vzťah k Slovensku sa doposiaľ nepodarilo preukázať. Spolu s rodinou sa presťahoval zo Záhoria do Budapešti, kde prežil celý zvyšok života.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zoltán Halmay na anglickej Wikipédii.

  1. a b c SOUČEK, Ľubomír. Naši olympijskí medailisti a olympionici. Bratislava : Slovenský olympijský výbor, 2010. ISBN 978-80-89460-04-5. S. 15.
  2. a b MACHAJDÍK, Igor. Najlepší v uhorskej ére bol plavec [online]. Národné športové centrum, 2017, [cit. 2021-03-29]. Dostupné online.
  3. SOUČEK, Ľubomír. Naši olympijskí medailisti a olympionici.. Bratislava : Slovenský olympjský výbor, 2010. ISBN 978-80-89460-04-5. S. 6, 14, 15.