Zoznam Slovákov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Slováci sú starobylým európskym národom. Ich najstarší slovanskí predkovia sa začali usídľovať na území dnešného Slovenska pravdepodobne od prelomu 4. a 5. storočia. Významnejšie útvary, ktorých Slováci boli súčasťou: Samova ríša, Veľkomoravská ríša, Uhorské kráľovstvo, Rakúsko-Uhorsko, Česko-Slovensko (1. ČSR, ČSSR, ČSFR), Slovenský štát (1939-1945) a od r. 1993 samostatná Slovenská republika.[1] Toto je zoznam významných slovenských osobností do 20. storočia, historických osobností Uhorska, R-U monarchie a ktorí ovplyvňovali vývoj udalostí na území dnešného Slovenska do roku 1918

Politici[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasní[upraviť | upraviť zdroj]

19. a 20. storočie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dionýz Štúr (1827 – 1893) – (časť geológia) aj národovec, roduverný Slovák a rodoľub, zanechal v záveti základinu 15 – tisíc zlatých pre chudobných slovenských študentov
  • Svetozár Hurban-Vajanský (1847 – 1916) – slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Pseudonymy: Belko Igor, Hlbocký, Igor, Igor Inovský, Igor Valach, Ján Krčazný, Ján Závora, Jaroš Dolský, Kvetuš Miloslav, Napreják. Zvaný aj "Patriarcha Slovákov".
  • Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937) – inak T. G. M. alebo TGM, v anglickom zápise aj Thomas G. Masaryk - český filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, jeden zo zakladateľov ČSR a jej prvý prezident . Otec  T.G.M. bol Slovák z Kopčian, pracujúci na cisárskych majetkoch moravského Slovácka, sa oženil s Češkou . Po vzniku prvej Československej republiky (ČSR) v roku 1918 podcenil pokračujúce emancipačné kultúrne i politické úsilie Slovákov a ich autonomistické predstavy odmietal. Jeho osobný vzťah k Slovákom bol síce srdečný, ale nepretavil sa do politickej podoby.
  • Elena Maróthy Šoltésová (1855 - 1935) - vedúca osobnosť slovenského ženského hnutia, prozaička, redaktorka
  • Janko Slovenský (1856 - 1900) - podnikateľ, redaktor, výrazná postava krajanov v USA
  • Andrej Hlinka (1864 – 1938) – populárny slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie 1918, v politickom procese 1906 odsúdený maďarským súdom, ako Slovák na 2 roky väzenia spolu s 15 spoločníkmi, za vystúpenia v boji za základné práva slovenského národa v Uhorsku, ktoré súd označil za poburovanie Slovákov proti Maďarom, zakladateľ Kňazskej rady, zaslúžil sa o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku, obnovil  Slovenskú ľudovú stranu, základným bodom strany bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918, spoluautor Memoranda slovenského národa a účastník na Parížskej mierovej konferencii 1919, kde predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Po návrate na Slovensko bol zaistený a sedem mesiacov internovaný v Česku.Dňa 25. apríla 1939, teda už po vzniku vojnovej Slovenskej republiky, schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa §1 tohto zákona sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa a umiestnená v budove Slovenského snemu.Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. Počas celého obdobia autonómie Slovenska a vojnovej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež a Hlinkova garda, hoci Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie. Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa.
  • Vavro (Vavrinec Ján) Šrobár (1867 – 1950) pseudonymy :  Andrej Bielik, Ján Dvorský, Očitý svedok, Pozorovateľ, Slovenský buditeľ, Vavro Lieskovan, V. Lieskovan, pred maturitami bol kvôli panslavistickej agitácii vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku - pôvodne praktický lekár v Ružomberku, rozvíjal národnobuditeľskú prácu aj ako publicista. Uhorské úrady ho ako Slováka väznili v Ružomberku, Segede, Cegléde, ústredná postava medzivojnovej slovenskej politiky v Česko-Slovensku, od roku 1935 profesor, stúpenec národnej jednoty Čechov a Slovákov, napísal cenné zdravotno-výchovné dielo „Ľudovú zdravovedu“, ktorá vyšla v roku 1909 v Martine.
  • Pavel Blaho (1867 – 1927) – publicista, politik, národovec, poslanec uhorského snemu, vystupoval proti Appónyiho školským zákonom, roku 1912 odišiel druhýkrát do USA, kde navštívil krajanské spolky a prednášal o postavení Slovákov v Uhorsku, signatár Martinskej deklarácie v 1918, predseda a podpredseda správnej rady Americko-slovenskej banky na Slovensku
  • Rudolf Markovič (1868 – 1934) – slovenský politik, právnik, ako Slovák za národnú činnosť bol uhorskými úradmi perzekvovaný, počas 1. svetovej vojny internovaný, člen SNR 1918, signatár Martinskej deklarácie slovenského národa. V ČSR funkcionár Slovenskej národnej a roľníckej strany, potom agrárnej strany, seniorálny dozorca evanjelickej cirkvi, funkcionár Sokola.
  • Albert Pavol Mamatej (1870 – 1923) -  technik, redaktor, spoluzakladateľ Slovenskej ligy v Amerike, konzul ČSR v Pittsburgu , oponent protislovenskej propagandy, ktorú v Amerike organizoval maďarský politik gróf Mihály Károlyi,  organizátor celoamerickej zbierky pre finančnú základňu samostatného Slovenska. Výrazom tejto snahy sa stala Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915, v ktorej sa v intenciách Mamateja hovorilo o spojení „českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou samosprávou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou...“ ,  osobne rokoval s T. G. Masarykom o nomenklatúrnych otázkach slovenskej štátnosti,  jeden z hlavných strojcov spoločného česko-slovenského štátu (bol aj signatárom Pittsburskej dohody), ktorý sa úspešne radí vedľa M. R. Štefánika. 
  • András L. Áchim (1871 – 1911) – roľnícky politik, maďarská historiografia slovenský pôvod Áchima nespochybňuje
  • Milan Ivanka (1876 – 1956) – politik, právnik, spoluvydavateľ a redaktor časopisu Národný hlásnik. V roku 1907 bol zvolený do uhorského snemu, avšak ako Slovák, v roku 1909 bol mandátu zbavený za údajné poburovanie proti štátu a Maďarom počas predvolebnej kampane, odsúdený na jeden rok väzenia. 
  • Milan Alexander Getting (1878 – 1951) – slovenský novinár v USA, politik a otec Ivana Alexandra Gettinga, bol politický činný a významnou mierou prispel ku vzniku Československej republiky. V rokoch 1905 – 1919 vydával noviny Slovenský Sokol. V rokoch 1914 – 1918 organizoval v USA kampaň, ktorá pripravila návštevu T.G. Masaryka v USA, signatár Pittsburskej dohody z roku 1918. V roku 1919 na pozvanie Vavra Šrobára, sa rodina Milana Gettinga dočasne vrátila na Slovensko do Bratislavy, kde mal napomôcť s utvorením novej vlády a prestavbe krajiny, konzul Československa v Západnej Pennsylvánii
  • Milan Hodža (1878 – 1944) – prvý slovenský predseda vlády Česko-Slovenska, politik a žurnalista, vyspracoval dielo nadčasového medzinárodného významu Federácia v strednej Európe (prvýkrát vydané v Londýne r. 1942) vyšlo v slovenčine až nedávno.
  • Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) – astronóm, vedec, cestovateľ, fotograf, politik, člen Národnej rady v Paríži, vojak, letec, francúzsky generál, požíval dôveru francúzskej generality a vlády, talianskej šľachty a vedeckej komunity astronómov na celej zemi. Vďaka legislatíve existujúcej francúzskej cudzineckej légie založil samostatné Česko-Slovenské Légie, intenzívne sa venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska, nebol čechoslovakistom, vo všetkých medzinárodných dohodách, ktoré M.R. Štefánik pripravil alebo ich podpisoval, uvádzal v názve Česko-Slovensko s rozdeľovníkom. Prípadne obe krajiny písal osobitne Česko a Slovensko, vytvoril prvý návrh štátnej vlajky spolu s Vojtěchom Preissigom, prvýkrát publikovaný v roku 1915 na známkach U.S. Post, pomenované mnohé slovenské ulice, námestia, inštitúcie (Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Letisko M. R. Štefánika) a pod., na počesť Milana Rastislava Štefánika je pomenovaná planétka (3571) Milanštefánik, jeden zo zakladateľov ČSR, prvý Minister vojny ČSR, zahynul 4. mája 1919 za nevyjasnených okolností, havária lietadla sa nikdy precízne nevyšetrila a úplne nevysvetlila. Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie (čo však svedecké výpovede vyvrátili – v ten deň bolo slnečno a slabý vietor), technická porucha lietadla (avšak škody spôsobené na stroji, veľké možnosti na núdzové pristátie a svedkami opisovaný výbuch viditeľný zo vzdialenosti vyše 10 km tomu nenasvedčuje) a streľba Maďarov (táto teória je však veľmi nepravdepodobná), navyše, to oficiálne vyšetrovanie čs. úradmi bolo uskutočnené až 8 rokov po tragédii. M.R. Štefánik sa stal symbolom slobody slovenského národa a bol vnímaný ako zakladateľ prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov v Česko - Slovenskej republike. Jeho motto : Veriť, Milovať, Pracovať ..
  • Vojtech Tuka (1880 – 1946) – politik Slovenskej ľudovej strany, učiteľ
  • Samuel Zoch (1882 – 1928) – kňaz, politik, župan mesta Bratislava
  • Ivan Dérer (1884 – 1973) - právnik a politik, spoluzakladateľ martinskej Deklarácie slovenského Národného zhromaždenia, patril k popredným prívržencom idey jednotného československého národa, na Slovensku po roku 1918 vybudoval  školstvo takpovediac od nuly
  • Jozef Tiso (1887 – 1947) –  rímskokatolícky kňaz, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (1938 – 1945), poslanec Národného zhromaždenia ČSR (1925 – 1939), minister zdravotníctva a telesnej výchovy (1927 – 1929) a po vyhlásení Slovenského štátu jediný prezident tohto satelitného štátu Tretej ríše (1939 - 1945). Po vojne bol odsúdený za vlastizradu a popravený. Československá vláda odporučila prezidentovi Benešovi zamietnuť žiadosť o milosť v pomere hlasov 17:6 (za prijatie žiadosti hlasovali poslanci Demokratickej strany a Čs. strany ľudovej). Prezident Beneš, čs. vláde vyhovel.
  • Štefan Lux (1888 - 1936)  -  slovenský židovský novinár spáchal samovraždu zastrelením, na všeobecnom zhromaždení Spoločnosti národov v priebehu zasadnutia, dňa 3. júla 1936 s cieľom, upozorniť svetových vodcov na rastúce nebezpečenstvo nemeckého antisemitizmu, expanzívnost a militarizmus.
  • Martin Rázus (1888 – 1937) –  pseudonym Mrazák, slovenský básnik, prozaik, esejista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz. Ako politik bol predstaviteľom nacionálneho krídla, presadzujúceho autonómiu Slovenska
  • Ferdinand Čatloš (1895 – 1972) – politik, minister národnej obrany Slovenskej vojnovej republiky
  • Alexander Mach (1902 – 1980) – politik Slovenskej ľudovej strany, žurnalista
  • Vladimír Clementis (1902 – 1952) – komunistický politik
  • Jan Šverma (1903 – 1944) – partizán, komunistický politik
  • Fedor Hodža (1912 – 1968) – slovenský a československý politik, poslanec " Prozatímního Národního shromáždění a Ústavonodárného Národního shromáždění " za Demokratickú stranu. Po roku 1948 exilový politik.
  • Gustáv Husák (1913 – 1991) – prvý a posledný slovenský prezident Česko-Slovenska v rokoch 1975 - 1989, normalizátor
  • Alexander Dubček (1921 – 1992) – slovenský komunistický politik, hlavná osobnosť Pražskej jari 1968. Po Nežnej revolúcii sa do politiky vrátil, v rokoch 1989 – 1992 bol predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR, v roku 1992 sa stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o možnom prezidentovi Česko-Slovenska. V česko-slovenskej otázke bol Dubček dôsledným zástancom federatívneho riešenia. Po smrtelnej dopravnej nehode v roku 1992 zanechal pamäti, pod názvom : Nádej zomiera posledná
  • Vladimír Mečiar (1942 -   ) -  autoritatívny politik po novembri 1989, zakladateľ štátnosti, s obdobím jeho vládnutia sú spojené viaceré závažné politické i ekonomické kauzy na Slovensku. Vyšetrenie a objasnenie niektorých z nich znemožnil prijatím tzv. Mečiarových amnestií v roku 1998, jediný predseda ĽS-HZDS 
  • Milan Kňažko (1945 -     ) -  slovenský herec, politik, po páde socialistického režimu ČSSR v Nežnej - zamatovej revolúcii 17. novembra 1989, spolu s Budajom, Gálom, Bútorom, Zajacom a ďaľšími, zakladateľ politického  hnutia Verejnosť proti násiliu na Slovensku 19. novembra 1989, rozpustené v 1992 
  • Michal Lefčík (1950 – 1969)  - 18. ročný slovenský vojak a občan ČSSR spáchal samovraždu upálením dňa 11.apríla 1969 na protest proti okupácii Československej socialistickej republiky dňa 21. augusta 1968 vojskami Varšavskej zmluvy na Námestí osloboditeľov v Košiciach, patril medzi osobnosti, ktoré mali byť vymazané z pamäti národa    

Bojovníci, vojaci, cestovatelia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Abrahám Červený (1278 - 1325) - inak: Abrahám Ryšavý, Abrahám Rúfus, Abrahám Rufus - veľmož, pochádzajúci pravdepodobne z rodu hradných jobagiónov. syn Menolda, familiár svätojurskej vetvy rodu Hunt - Poznanovcov, od roku 1292 Matúša Čáka Trenčianskeho (od roku 1297 jeho taverník).V tom istom roku bránil Bratislavský hrad proti útoku Köszegiovcov (t. j. pánov z Kysaku) a podarilo sa mu dobyť Plavecký hrad. V rokoch 1292 – 1296 pôsobil ako bratislavský podžupan. Od uhorského kráľa Ondreja II. dostal hrad Holíč, neskôr aj hrad Branč s prislúchajúcimi panstvami. Keď mu Matúš Čák Trenčiansky siahol na majetky, prestal ho podporovať a prešiel na stranu Karola I.Róberta.
  • Vavrinec Tót (1325 - 1382) - zvaný Sclavus - otec Mikuláša zvaného Kont(Konth), palatína Uhorska, sa vyznamenal za vlády Ľudovíta I. v rokoch 1348-50 vo vojne o neapolské dedičstvo
  • Juraj Šucha (1500 – 1552) – zemianská slovenská rodina z Turčianskej stolice, slovenský turkobijec, vojak a kapitán hradu Drégeľ. Jeho odvážny boj proti Turkom vzbudil v očiach nepriateľa hlboké uznanie, preto ho budínsky paša Hádim Ali dal pochovať so všetkými poctami, na pád hradu sa dívali cisárske vojská pod velením Erasmusa Teuffela.
  • Juraj Thurzo (1567 - 1616) - gróf, hlavný župan Oravy,palatín Uhorska,bojovník proti Turkom, zastával sa Slovákov v národnostných sporoch
  • Juraj Jánošík (1688 - 1713) - slovenský legendárny zbojník, vyrástol v Terchovej na samote "u Jánošov" v rodine, ktorej meno sa opakovane vyskytovalo na zoznamoch poddaných porušujúcich vtedajšie zákony, pokrstený vo Varíne,  vstúpil do povstaleckého vojska Františka II. Rákociho na výzvu plukovníka Viliama Winklera. Po porážke v bitke pri Trenčíne slúžil v cisárskej armáde na Bytčianskom zámku. Zoznámil sa tam s väzneným vodcom zbojníckej družiny Tomášom Uhorčíkom.  Sédria najala detektíva E. Kubínyiho, aby po zbojníkoch pátral. Súdu nad Jánošíkom predsedal podžupan a zástupca Liptovskej stolice Ladislav Okoličáni a zúčastnil sa na ňom aj zástupca Trenčianskej stolice. Po útrpnom mučení súd vyniesol najťažší rozsudok smrti a ešte v ten deň 17.3.1713 bol Jánošík popravený obesením na hák. Podľa slovenských ľudových legiend Juro Jánošík so svojou družinou žil v lesoch medzi Žilinou a Liptovským Mikulášom a prepadával tam pocestných. Podľa poľských podhalianskych legiend raboval aj v Poľsku. Z nakradnutého vraj vydeľoval časť pre chudobných. Bol slovenským Robinom Hoodom, preslávil sa aj mimo Slovenska. Je známy v Česku, Poliaci ho vnímajú ako svojho legendárneho tatranského hrdinu.
  • Móric Beňovský (1746 - 1786) - rodák z Vrbového, slovenský dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, gróf, plukovník francúzskej armády, veliteľ poľskej armády a rakúsky vojak, prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Tichom oceáne (sedem rokov pred Jamesom Cookom a de La Pérousom), prvý Európan, ktorý sa plavil v severnom Pacifiku, prvý Slovák, ktorý navštívil štyri kontinenty (Európa, Ázia, Afrika, Amerika), prvý človek, ktorý preskúmal Ostrov svätého Vavrinca, významný výskumník Madagaskaru a prvý kráľ zjednoteného Madagaskaru[2] prvý slovenský autor celosvetového bestselleru Pamäti a cesty, prvý Slovák, ktorý zasiahol do vývoja väčšieho počtu krajín (minimálne Poľska, USA, Francúzska, Rakúska a Madagaskaru)
  • Andrej Hadík (1711 - 1790) - uhorský gróf slovenského pôvodu, rakúsky poľný maršal slovenského pôvodu, turčiansky rod, Vyznamenal sa v sedemročnej vojne, najmä nečakaným útokom na Berlín 16. októbra 1757, ktorý obsadil s minimálnymi stratami. Z tohto činu sa vyvinul frazeologizmus „husársky kúsok“ (franc. tour d’hussard, nem.Hussarenstück)  pre pomenovanie riskantne odvážneho činu.
  • Pavol Kray (1735 – 1804) – poľný podmaršal, účastník Sedemročnej vojny. Pavol Kray patril medzi najvýznamnejších vojenských veliteľov Habsburskej monarchie konca XVIII. storočia, barón Krajovský a Topoľský
  • Ladislav Škultéty-Gábriš (1738 – 1832) – najdlhšie slúžiaci slovenský seržant rakúskej armády
  • Ján Andrej Beňovský(1740 – 1822) – bratranec Mórica Beňovského, major a podmaršál, majiteľ 31. pešieho pluku habsburskej armády cisára Františka II, vyznamenal sa v bojoch proti Osmanskej ríši a francúzskym vojskám,  barón, nebol ženatý, bez potomkov
  • Matej Kocak (1882 – 1918) – seržant, slovenský príslušník Námornej pechoty USA počas prvej svetovej vojny, ako jeden z 19 vojakov v histórii USA bol dvakrát ocenený Kongresovou Medailou cti, pričom získal námornú aj armádnu verziu tejto medaily
  • Otto Smik (1922 – 1944) – generálmajor i.m., najúspešnejší slovenský pilot a letecké eso v službách britskej RAF
  • Generál Ján Golian (1906 – 1945?) – organizátor SNP
  • Augustín Malár (1894 – 1946) – generál v druhej svetovej vojne
  • Michal Širica (1894 - 1970) - príslušník česko-slovenských légií v slovenskom streleckom pluku, slovenský generál zboru, väznený a rehabilitovaný
  • Ferdinand Čatloš (1895 – 1972) - veliteľ bataliónu česko-slovenských légií v Rusku, slovenský generál, minister národnej obrany vojnovej Slovenskej republiky, po skončení druhej svetovej vojny krátko väznený, neskôr pôsobil ako úradník
  • Mikuláš Gacek (1895 - 1971) – príslušník česko - slovenských légií 7. tatranského pluku, spisovateľ a prekladateľ, jeden zo Slovákov, ktorého životopis sa priam núka na literárne či filmové spracovanie
  • Pavol Kuna (1895  – 1982) - slovenský dôstojník česko – slovenských légií, brigádny generál, účastník SNP, prepustený, zbavený hodnosti a rehabilitovaný
  • Jozef Martin Kristín (1897  – 1970) - brigádny generál, príslušník česko-slovenských légií vo Francúzsku a účastník prvého aj druhého odboja, po komunistickom prevrate postavený mimo službu a väznený
  • Michal Strank (1919-1945) – slovenský príslušník americkej námornej pechoty, slávnym sa stal vďaka záberu reportéra Associated Press, Joea Rosenthala, ktorý zachytáva druhé vztyčovanie americkej vlajky na vrchu Suribači sopečného ostrova Iwo Jima (prvá vlajka vztýčená dve hodiny predtým a pred príchodom veliteľa bola príliš malá). Dobytia ostrova, na ktorom vztyčoval túto vlajku sa nedožil.
  • Rudolf Viest (1890 – 1945) – generál
  • Jozef Turanec (1892 – 1957) – generál počas druhej svetovej vojny
  • Jozef Gabčík (1912 – 1942) – vojak exilového vojska v operácii Antropoid, atentátu na Reinharda Heydricha
  • Ján Nálepka (1912 – 1943) – partizán
  • Adolf Weinhold (1903 – 1945?) – dôstojník, organizátor SNP na Hornej Nitre
  • Ľudovít Kukorelli (1914 – 1944) – partizánsky veliteľ
  • Viliam Žingor (1912 – 1950) – partizánsky veliteľ
  • Miloš Uher (1914 – 1945) – partizánsky veliteľ
  • Gustáv Wendrinský (1923 – 1945?) – slovenský príslušník Waffen-SS
  • Rudolf Vrba (1924 - 2006) - po úteku z koncentračného tábora, odovzdal cenné informácie spojencom

Revolucionári[upraviť | upraviť zdroj]

  • Michal Miloslav Hodža (1811 – 1870) - slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec, reprezentant slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia(člen „trojice“ Štúr-Hurban-Hodža); brat Ondreja Hodžu a strýko Jána Miloslava Hodžu a slovenského politika, štátnika a publicistu Milana Hodžu.
  • Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888) - (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský), prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 – 1849. Pôvodne bol stúpenec Jána Kollára, neskôr Ľudovíta Štúra. Je po ňom pomenovaná planétka (3730) Hurban
  • Janko Kráľ (1822 – 1876)  -  často označovaný ako básnik - búrlivák, burič a revolucionár, slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie, jeho poézia mala emotívny a myšlienkový náboj. Patril k samotárom, zaujímal sa však o zložité osudy slovenského národa a prežíval ich s hlbokou účasťou. Napĺňal predstavu rodeného básnika: písať priam musel, málokedy menil, čo už napísal, len málo textov prepracoval, ostatné nechal v nečitateľných náčrtoch alebo zničil, improvizované básne sú poznačené jeho pesimizmom, ale aj demokratizmom a fatalizmom, prerastajúcim do mesianizmu či až chiliastického mysticizmu. Svojou tvorbou sa radí medzi básnikov z obdobia romantizmu a stal sa kľúčovou postavou vo vývine dobovej poézie. Hovoril po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky, česky.
  • Ján Francisci-Rimavský (1822 – 1905) - vlastným menom Ján Francisci, tiež Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský ap.,slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, spolupracovník Ľudovíta Štúra. V roku 1848 s Š. M. Daxnerom a M. Bakulinym organizoval Národné gardy. Bol za to odsúdený a väznený v Plešivci a v Pešti. Po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Historická uniforma Janka Francisciho, ako uniforma slovenských dobrovoľníkov z roku 1848, tvorí základ historickej uniformy čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky od 16.júna 2003.
  • Štefan Marko Daxner (1822 – 1891) -  slovenský šľachtic, politik, právnik, ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ. Patril k štúrovskej generácii, iniciátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1848, spolutvorca Žiadostí slovenského národa, iniciátor Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861, hlavným osnovateľom Memoranda národa slovenského a členom prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne Tatrína.
  • Ľudovít Štúr, Ludevít Velislav Štúr (1815 – 1856) - pseudonymy: B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein ungarischer Slave, Karl Wildburn, pravolub Rokošan, Slovák,Starí,Velislav,Zpěvomil, slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach (okolo 1843),poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1847 – 1848, vytvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia - Slovenskú národnú radu (SNR), jeden z vedúcich účastníkov v Slovenskom povstaní a v slovensko-rakúskom boji proti Maďarom v rokoch 1848 - 1849. Po porážke uhorskej revolučnej armády 13.augusta 1849 v bitke pri Világoši, panovník František Jozef I. oficiálne rozpustil slovenský dobrovoľnícky zbor 21. novembra 1849 v Prešporku. Viedenská vláda, sľuby dané slovenským predstaviteľom nesplnila.

Prvé dámy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Livia Klausová – prvá Slovenka, ako prvá dáma Česka
  • Emília Kováčová - prvá dáma Slovenska

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Významné osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pribina (800 - 861) - prvé historicky známe knieža priamych predkov dnešných Slovákov, samostatné Nitrianské kniežatstvo a prvé knieža Blatenského kniežatstva - inak: Panónske kniežatstvo, Zadunajské kniežatstvo, Pribinovo kniežatstvo - , ktoré sa v polovici 9. storočia rozprestieralo medzi Drávou na juhu, Dunajom na východe, Štajerským Hradcom (Graz) na západe Rakúska a približne Vesprémom na severe Maďarska. Podľa novších názorov sem patrilo aj územie medzi Rábom(Györom) v Maďarsku a Klosterneuburgom (za Viedňou) v Rakúsku.
  • Koceľ (*  –  876) inak Kocelj, Gozil, Chozil, Chezilo, Chezul  -   syn nitrianskeho kniežaťa Pribinu a jeho bavorskej manželky, v rokoch 861 – 876 kniežaťom Blatenského kniežatstva, za vlády Pribinovho syna Koceľa bolo kniežatstvo strediskom slovienskej vzdelanosti. Príčina smrti kniežaťa Koceľa je zahalená tajomstvom. Po jeho smrti zdedili jeho kniežatstvo synovia Viliama a Engelšaka, v rokoch 882 – 884 vykonal kráľ Svätopluk niekoľko politických čistiek na bývalom Koceľovom panstve a následne i toto jeho územie pripojil k Veľkomoravskej ríši.
  • Sv. Gorazd (9. - 10. stor.) - bol slovenský biskup a literát. Informácie o ňom máme zo Života Klimenta, ktorý napísal svätý Teofylakt Ochridský na konci 11. alebo začiatku 12. storočia na základe starších slovanských predlôh. Gorazdovo meno sa nachádza aj v Zozname bulharských arcibiskupov v tzv. Borilovom synodiku (1211) a ďalších prameňoch. Spolu so sv. Cyrilom a Metodom sa zúčastnil r. 867 cesty do Ríma. O jeho prítomnosti v Ríme svedčí aj správa z literárnej správy Uspenije Kirilla, Spolu so svätým Metodom bol pri návrate z Ríma zajatý a väznený franskými biskupmi. Sv. Gorazda si za svojho nástupcu v biskupskom úrade pred svojou smrťou zvolil sv. Metod v roku 885
  • Juraj  Pohronec  Slepčiansky (1595 – 1685) – slovenský arcibiskup,uhorský primas,povýšil mnohých Slovákov do zemianskeho stavu, miestokráľ, župan Tekovskej stolice, filozof, právnik,diplomat
  • Ján Burius (1636 – 1689) -  slovenský evanjelický kňaz, historik a spisovateľ - napísal rozsiahlu prácu o prenasledovaní evanjelikov v Uhorsku.
  • Alexander Štefan Rudnay de Rudnó et Divékujfalu (1760 - 1831) - slovenský šľachtic, rímskokatolícky arcibiskup a kardinál, biskup sedmohradský a od roku 1819 uhorský prímas a ostrihomský arcibiskup.
  • Matúš Blaho ( 1772  - 1837)  - národný buditeľ, prispel k založeniu verejnej knižnice a prvého národného divadla - Divadla slovenského svätomikulášskeho, propagoval slovenskú literatúru, založil základinu na jej vydávanie, podporoval slovenské evanjelické školstvo. Autor homiletickej literatúry.
  • Jozef Emanuel, pseudonym J. E. Montevideo (1803  - 1890) - kňaz, slovenský básnik a národovec, zakladajúci člen Matice slovenskej a gymnázia v Kláštore pod Znievom
  • Štefan Furdek (1855 - 1915) - slovenský rímskokatolícky kňaz, spisovateľ a národný buditeľ, pseudonym Blahoslav Tatranský,Trstenský, vedúci činiteľ slovenských organizácií v USA, založil fond na podporu národného života na Slovensku a organizoval protestné zhromaždenia amerických Slovákov a ostatných Američanov proti národnostnému útlaku Slovákov v Uhorsku.  Autor aktuálnych národno-politických a náboženských článkov, krátkych próz a básní s tematikou života amerických Slovákov. Zaslúžil sa o rozvoj slovenských škôl v USA a napísal pre ne niekoľko učebníc a čítaniek. Pre žiakov 1. tr. ľudovej školy zostavil stroj na vyučovanie čítania a rátanie, 1900 si ho dal patentovať, spoluzakladateľ Prvej katolíckej slovenskej jednoty v USA, Matice slovenskej v Amerike a prvým predsedom Slovenskej ligy v Amerike. Vydával a redigoval týždenník a kalendár Jednota, zábavný týždenník Šíp a náboženský mesačník Viera .
  • Andrej Kmeť ( 1841 - 1908) -  kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, historik, botanik, etnograf a folklorista
  • Fedor Fridrich Ruppeldt (1886 – 1979)  -  publicista, kultúrny historik, prekladateľ, hudobník, politik a evanjelický biskup, aktívne sa staval proti politike Slovenského štátu, bol perzekvovaný,  obvinený zo spolupráce s fašistickým režimom Slovenského štátu, k čomu pravdepodobne viedla aj skutočnosť, že bol proti trestu smrti pre Dr. Jozefa Tisa.
  • Jozef Tiso (1887 - 1947)
  • Pavol Peter Gojdič (Pavol Gojdič) (1888 – 1960) - gréckokatolícky biskup a mučeník rusínskeho pôvodu
  • Metod Dominik Trčka (Dominik Trčka) (1886 – 1959)
  • Zdenka Schelingová (1916 – 1955)
  • Vasiľ Hopko (1904 – 1976)
  • Ján Murín (1913 – 1990)
  • Pavol Spišák (1901 – 1975)
  • Titus Zeman (1915 - 1969) - salezián, komunistickým režimom brutálne mučený, v roku 2010 začal proces jeho blahorečenia
  • Kornel Ivan Halát (1923 - 2000) -  prvý misionár ev. a. v. cirkvi na Slovensku, ktorý pôsobil v Kamerune

Náboženskí vodcovia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Štefan Moyses (1797 – 1869) – Moyses, Moyzsis - rímskokatolícky biskup, pedagóg, verejný činiteľ, národovec, Snažil sa aj o založenie strednej školy, vychovávateľského ústavu,  po prijatí národnostného zákona z roku 1868 zasa prekážala slovenčina ako vyučovací jazyk. Pod vplyvom Jána Kollára sa stal prívržencom idey československej národnej a jazykovej vzájomnosti. Postupne prešiel na platformu etnicky i jazykovo samostatného slovenského národa. Na čele slovenskej delegácie predstúpil 12. decembra 1861 pred cisára Františka Jozefa I., aby mu predložil prosbopis Slovákov a Memorandum slovenského národa, Memorandum slovenského národa požadovalo, aby sa vytvorila a zakotvila osobitosť slovenského územia do podoby Hornouhorského slovenského okolia. Nič však z týchto žiadostí ani len nenaznačovalo odtrhnutie sa Slovenska od Uhorska. Išlo skôr o prvý náznak o nejakú podobu školskej a kultúrnej autonómie. Napriek tomu Uhorský snem Memorandum slovenského národa zamietol. Teda sľub panovníka o národnom rozvoji bol porušený, pretože Maďari nič nepripustili. Zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej
  • Andrej Hlinka (1864 – 1938) – populárny kňaz a národný vodca pred Druhou svetovou vojnou, patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa, vlastenec, patriot s kresťanským presvedčením, antikomunizmom, vychádzal z katolíckeho sociálneho učenia o odstránení, resp. zmiernení sociálnych rozdielov v spoločnosti. Vychádzal z existencie svojbytného slovenského národa, ktorý sa vytvoril a zachoval vďaka kresťanskej tradícii.
  • Ján Vojtaššák (1877 – 1965) -  diecézny biskup spišskej rímskokatolíckej diecézy, signatár Martinskej deklarácie z 1918, mučený, väznený, zakázaný pobyt na Slovensku, amnestovaný, blahorečenie začalo 1996
  • Jozef Roháček (1877 – 1962) – protestantský aktivista
  • Alexander Štefan Rudnay de Rudnó et Divékujfalu (1760 – 1831 )  -  slovenský šľachtic, rímskokatolícky arcibiskup a kardinál, biskup sedmohradský a od roku 1819 uhorský prímas a ostrihomský arcibiskup.
  • Juraj Selepčéni Pohronec (1595 - 1685) – slovenský arcibiskup, uhorský primas, povýšil mnohých Slovákov do zemianskeho stavu, miestokráľ, župan Tekovskej stolice, filozof, právnik,diplomat
  • Ján Chryzostom Korec (1924 -    ) - slovenský duchovný, kardinál a emeritný diecézny biskup nitrianskej diecézy, autor kníh nielen s náboženskou tematikou, väznený, pilier tzv. tajnej cirkvi na Slovensku, ocenený, kritizovaný za pozitívny prístup k Jozefovi Tisovi a prvej Slovenskej republike.
  • Jozef Tomko (1924 - ..) - slovenský arcibiskup, kardinál, náboženský spisovateľ a emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov a emeritný predseda Pápežského komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy.
  • Ján Sokol (1933 - ) – kňaz a emeritný arcibiskup, výhrady voči jeho osobe sa dajú zhrnúť do troch okruhov: vzťah k vojnovej Slovenskej republike, podozrenia zo spolupráce s komunistickou tajnou políciou – ŠtB a výhrady voči jeho spôsobu vedenia diecézy a nakladania s cirkevným majetkom.

Veda a technika[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofi, polyhistori, učitelia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ján, syn Mikuláša zo Šarišských Sokoloviec (1320 – 1326) – kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého
  • Vavrinec Koch (1442 - 1475) - slovenský humanistický vzdelanec, profesor Académie Istropolitana a viedenskej univerzite, filozof, teológ, zakladateľ knižnice Bibliotéka Corvinianum
  • Martin Palkovič (1606 – 1662) – chtelnický rodák, vedec, rektor univerzity v Trnave, profesor vo Viedni, rektor univerzity v Košiciach. Zavraždený najatým vrahom 15. septembra 1662, pochovaný v Košiciach
  • Tobiáš Masník (1640 – 1697) inak Masnicius, Masnicenus  - slovenský spisovateľ, učiteľ, kňaz. V období po odhalení Vesselényiho protihabsburského povstania bol väznený v Leopoldove a odsúdený na španielske galeje v Neapole, no cestou tam ušiel spolu s Jánom Simonidesom - slovenským spisovateľom memoárovej a cestopisnej prózy. Svojou tvorbou sa radí do obdobia barokovej literatúry. Písal cestopisné a memoárové diela vo forme denníkov, básne, jazykovedné a náboženské texty. Pri písaní používa nemecký a latinský jazyk, no i slovakizovanú češtinu.
  • Melchior Smrtník (1646 – 18. storočie) inak: Melichar Szmrtnik -  učiteľ, podnikateľ a richtár Banskej Bystrice, jedna z vedúcich osobností slovenského meštianstva, prívrženec reformácie
  • Matej Bel (1684 – 1749) - inak ako aj Matej Bel z Očovej alebo Matej Bel Funtík, v maďarčine písaný Bél Mátyás, v nemčine Matthias Bel, v latinčine Matthias Belius. pseudonymá : Bujdosó Magyarfi, Meliboeus, Mit Beter, Milovník Bedlivý, Manželúv Bedlivý Ctitel, Milovník Božích Prikázaní a Milovník Božího slova. Po smrti ho nazývali Magnum decus Hungariae (doslova Veľká ozdoba Uhorska). – slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia, zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku a vzor francúzskeho encyklopedistu Denisa Diderota. Životné dielo Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku (Notitia Hungariae novae historico geographica),obsahuje zemepisné, národopisné, historické a prírodovedecké poznatky z niektorých uhorských stolíc Zvýraznil tu osobitosť Slovákov, ktorých považoval za potomkov kniežaťa Pribinu, kniežaťa Svätopluka atď., zdôrazňuje, že Slováci sú pôvodnými obyvateľmi svojej krajiny, Toto odvolávanie sa na minulosť Slovákov je dôkazom, že slovenské národné povedomie hľadalo a nachádzalo pevnú oporu i v slovenskej histórii, ktorá sa stala prameňom slovenského národného obrodenia.
  • Juraj Buchholtz (1688 - 1737) -  slovenský polyhistor, astronóm, ktorý pôsobil na evanjelickom lýceu v Kežmarku, zasvätil svoj život výskumu sústav jaskýň na Slovensku a propagácii vedeckých poznatkov z výskumov v oblasti Vysokých Tatier, zakreslil prvý panorámu Vysokých Tatier, cenné sú jeho speleologické a astronomické pozorovania a výskumy, člen vedeckých spoločností vo Vratislave a Lipsku. 
  • Adam František Kollár (1718 - 1783) - radca uhorskej a českej kráľovny Márie Terézie
  • Samuel Augustini ab Hortis (1729 – 1792) – teoretik, evanjelický kňaz z Levoče pôsobiaci v Kežmarku rozpracoval teóriu o pôvode Rómov. Najznámejšia je jeho monografia Cigáni v Uhorsku
  • Samuel Tešedík (1742 - 1820) - Tessedik Sámuel, nem.Thessedik, Teschedik - slovenský evanjelický kňaz a kazateľ, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ, polyhistor, filantrop. Jeho pôsobnosť významne prekročila hranice slovenskej komunity a v Maďarsku je vnímaný ako významná osobnosť dejín. Svojou pedagogickou a ľudovýchovnou činnosťou nadväzoval na Komenského a nemeckých filantropistov. Rozvíjal novátorskú výchovno-vzdelávaciu činnosť v duchu požiadaviek jozefínskeho osvietenstva. Cisár Jozef II. Tešedíka a jeho manželku dňa 2. septembra 1789 odmenil zlatou medailou a zlatým prsteňom. Tešedíkov uznávaný inštitút ocenil aj cisár Leopold II.. Jeho škola bola obdivovaná cárskym Ruskom, kam ho cárovná Katarína II. dvakrát pozvala na návštevu do Petrohradu, aby sa osobne zúčastnil na reforme ruského školstva. Za svoje pokrokové myslenie a zásluhy ho cisár František II. dňa 17. februára 1809 spolu s rodinou povýšil do šľachtického stavu a jeho rodina dostala erb.
  • Juraj Palkovič (1763 - 1835) – inak Jur Palkovič alebo Jur Palkovics  - slovenský rímskokatolícky kňaz, cirkevný hodnostár a prekladateľ z nemčiny, latinčiny a gréčtiny, najmä biblické drámy, filozofické texty, preklad Biblie do bernolákovskej slovenčiny, vydal šesť-zväzkový slovník „Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí“ Antona Bernoláka, ktorý zredigoval, upravil a doplnil. zakladajúci člen bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva, k šíreniu a rozvoju bernolákovského spisovného jazyka napomáhal predovšetkým vydavateľskou a prekladateľskou prácou. Bol najväčším mecénom literatúry vydávanej v bernolákovčine, na čo obetoval väčšinu svojich príjmov.
  • Pavol Jozef Šafárik (1795 - 1861 ) – inak Safáry/Schaffáry/Schafary/Saf(f)arik/Šafarík/Szafarzik, po česky Pavel Josef Šafařík, po nemecky Paul Joseph Schaffarik, po latinsky Paulus Josephus Schaffarik, po maďarsky Pál József Saf(f)arik - slovenský básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor. Založil vedeckú slavistiku. Svoje diela písal prevažne po nemecky alebo po česky. Pôsobil na Slovensku, Nemecku, Srbsku a v Čechách.
  • Igor Hrušovský (1907 – 1978) – filozof, teoretik
  • Ivan Branislav Zoch (1843 – 1921) – fyzik, polyhistor
  • Jozef Alauda – filozof

Jazykovedci, humanisti a historici[upraviť | upraviť zdroj]

  • Šimon z Kézy (koniec 13. storočia) -  kronikár, asi pochádzal zo zemplínskej dediny Kéza. Najstarším dokladom o dedine Keza v Zemplínskej župe je listina z roku 1252 o ukončení sporu o vlastníctvo šľachticov z rodu Bogat­ – Radvan,  prvý uhorský kronikár, ktorý sa narodil v slovenskom prostredí, autor (celej alebo časti) kroniky Činy Hunov a Uhrov (Gesta Hunnorum et Hungarorum; 1282-1285. Podobne, ako Anonymova kronika, aj táto kronika je v starších dejinách úplne nespoľahlivá a opisy príchodu Maďarov do Panónskej panvy a porazenia Veľkej Moravy v týchto dvoch kronikách si úplne protirečia.
  • Ján z Turca (1435-1488) - zastával vysoké funkcie u kráľovského súdu, kde pôsobil hlavne ako notár. Vo svojej kronike okrem iného rozlišuje medzi etnikami, žijúcimi na Slovensku a v kapitole 229 uvádza okrem Čechov a Poliakov i samotných Slovákov, medzi hlavnými aktérmi boja bratríkov (prívržencov husitského hnutia) na Slovensku.
  • Vavrinec Benedikt z Nedožier, okres Prievidza (1555 - 1615) -  inak Vavrinec Benedikt Nedožerský,  Laurenc Benedikt Nudožerský, M. Laurentius Benedictus Nudozierinus - slovenský humanista,básnik pedagóg, klasický filológ, jazykovedec, matematik a hudobník, jedna z našich najvýraznejších a najvýznamnejších osobností z obdobia humanizmu a renesancie, dekan Filozofickej fakulty a prorektor Karlovej univerzity  v Prahe, pedagogický reformátor, autor diel obsahujúcich progresívne návrhy na reformu školstva, jazykovedec a tvorca po latinsky napísanej prvej systematickej gramatiky českého jazyka, humanistický básnik, prvý teoretický skúmateľ metra
  • Peter Révai (1568 – 1622) – inak Révay, Rewa, Réva -  slovenský básnik, krajinský hodnostár, vojak a historik, jeho básnické a historické dielo ovplyvnilo neskoršiu slovenskú historiografiu a národoobranné diela. Ako prvý uhorský historik objasňoval starobylosť Slovanov, vo svojich dielach prezentoval Uhorsko ako mnohonárodnostný štát. S úradníkmi svojho panstva viedol korešpondenciu v kultivovanej slovenčine.
  • Benedikt z Rybníka (1609 – 1656) - inak Benedikt Szöllösi - jezuita, slovenský básnik, zostavovateľ a vydavateľ anonymného a prvého slovenského tlačeného kancionálu s názvom Písne katholické latinské i slovenské, nové i starodávné, predstavoval spevník cirkvou aprobovaných piesní v reči ľudu. Spevník samotný tvorí 290 piesní s notami, pričom nosnými piesňami sú piesne slovenského a najmä českého pôvodu, ako piesne vianočné, veľkonočné, mariánske, poučné.
  • Daniel Sinapius (1640-1688) - autor prvej zbierky slovenských prísloví: "Neo-forum Latino-Slavonicum" a vydavateľ Komenského diela "Orbis pictus". V diele "Perlička Dietok Božích" sa prihováral za užívanie a pestovanie slovenčiny. Ako prvý slovenský vzdelanec vystupoval proti nadmernému počešťovaniu slovenčiny
  • Ján Fischer-Piscatoris (1672-1720) – slovenský historik, spisovateľ, filológ, autor obrany slovenského jazyka, hľadá pôvod Slovanov a Slovákov v slove Sláva.
  • Samuel Timon (1675 – 1736) – slovenský jezuita, polyhistor, pedagóg, historik, vychovávaný v rodine so slovenským povedomím - Slavus i Pannon, bolo v tom čase označenie pre Slovákov, dielom „Imago...“ tzn. Dejiny starého Uhorska, Dejiny nového Uhorska a Dodatky k starému a novému Uhorsku rozoberá minulosť na základe historických dokumentov, čím položil základy kritickej historiografie – dejepisu v Uhorsku a základy prvej koncepcie slovenských národných dejín. Toto dielo slúžilo vtedy ako učebnica dejepisu, zemepisu v Uhorsku a zaznamenalo mnohé vydania. Zaoberal sa etnogenézou Slovákov, poukazoval na ich starobylosť a národnú samostatnosť, kde vo svojich spisoch a dejinách Uhorska dokazuje, že Slováci dávno pred príchodom Maďarov, obývali územie Uhorska. Napísal aj oslavné dielo venované cisárovi Karolovi VI. s názvom Obdivuhodná koruna kráľovstva Uhorského, pripisuje sa mu autorstvo najstaršej zachovanej kroniky Košíc, pomenovanej Košice staré a nové. Nikdy sa nehanbil za svoj pôvod, hrdo sa hlásil za Slováka, za čo sa mu mnohokrát dostalo posmeškov od jeho maďarských spolubratov. 
  • Andrej Kellner (ml.) (1700 – 1747) – kronikár, prvý literárne činný člen rodu, slovakizovanou češtinou zapisoval významné rodinné udalosti, ale aj udalosti mesta Banská Bystrica, v písaní kroniky pokračoval jeho syn Ján, vnuk Pavol, pravnuk Samuel a prapravnuk Daniel (1825-1882).
  • Juraj Papánek (1738 –1802)  -  rímskokatolícky kňaz, slovenský historik, učenec, autor prvých súvislých slovenských národných dejín, Slovákom prisúdil veľkomoravskú aj cyrilometodskú tradíciu, bránil rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, Slovensko považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za pôvodnú „matku“ slovanských jazykov; dielo ovplyvnilo nasledujúce generácie. Keltov a Germánov považoval za Slovákov.
  • Juraj Sklenár (1744 - 1790)  -  jezuita, slovenský historik, v diele  Najstaršia poloha Veľkej Moravy bránil politickú rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, kde sa dostal do nacionalistických sporov s Katonom, maďarským historikom. Polohu Veľkej Moravy umiestnil na územie Moravy v Srbsku. 
  • Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) - katolícky farár, Spisovateľ, autor satír a epigramov, autor prvého románu v slovenčine René mládenca príhody a skúsenosti v roku 1783-1785, ako nevydarený pokus o uzákonenie slovenčiny
  • Anton Bernolák (1762 – 1813) – slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec, v 1790 ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu - bernolákovčina. Ovládal viacero svetových jazykov od klasických až po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Je po ňom pomenovaná planétka  (13916) Bernolák.
  • Juraj Fándly (1750 – 1811) -  slovenský osvietenský spisovateľ, rímskokatolícky kňaz a entomológ – včelár, svoje prvé veľké dielo Dúverná zmlúva s Mníchem a ďáblem vydal  ako prvý v bernolákovskej slovenčine, po ňom pomenovaná planétka (16435) Fándly.
  • Ján Hollý (1785 – 1849) -  slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ, po preklade Vergíliovej Eneidy, vytvoril podobný epos s názvom Svätopluk, ako podpora k zvýšeniu národného povedomia. Dej sa rozhodol vsadiť do obdobia Veľkej Moravy. Hollý pod vplyvom Juraja Papánka a Juraja Fándlyho považoval slovenský národ za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy, vyvolal búrlivú, a nadšenú odozvu. Nastupuje hlavný prúd slovenského národného obrodenia, štúrovci, podnikali k bardovi návštevy a z nich potom čerpali oduševnenie k svojej tvorivej práci. Tieto madunické „púte“ nekonali len oni – k slovenskému básnikovi Hollému sa unúvali merať cestu aj nemecký maliar a spisovateľ Friedrich Kaiser, aj ruský slavista Izmail Ivanovič Sreznevskij a iné zahraničné osobnosti, je po ňom pomenovaná planétka (19955) Hollý
  • Ján Kollár (1793 - 1852) pseudonymom Čechobratr Protištúrsky, slovenský politik, básnik a spisovateľ, ideológ slovenského a predstaviteľ českého a slovenského národného obrodenia, jazykovedec, archeológ, evanjelický kňaz. Patril k zásadným osobnostiam hlásiacim sa k politickému programu panslavismu. Teoretik a propagátor slovanskej vzájomnosti a česko-slovenskej jazykovej jednoty. Utvoril ucelenú filozofickú koncepciu slovanských dejín, ktorá ovplyvnila nielen slovenské, ale aj iné slovanské národné hnutia. Napísal 86 básní. Na svojej fare v Pešti prijímal vzdelancov a literatúru pokladal za ich záležitosti, preto zotrvával pri češtine, hoci revolučné časy žiadali obrátiť sa k ľudu v jeho reči. Tak vznikol rozpor medzi Kollárom a Štúrom. Je po ňom pomenovaná planétka (20991) Jánkollár.
  • Ján Baltazár Magin (1681 - 1735) - právnik, historik, národovec, najvýznamnejšie literárne dielo je prvá písomná národná obrana Slovákov proti osočovaniam, ako prvý kolektívny a organizovaný „národný" prejav v našich dejinách a vo vývoji slovenského politického myslenia a národnej ideológie. Magin v tejto Apológii ďalej uviedol podiel Slovákov na budovaní uhorského štátu od jeho počiatku, pokladá Slovákov za členov slávneho slovanského národa, jasne ich diferencuje od Čechov, Poliakov, Rusínov atd., vymedzuje ich územie a hranice, poukazuje na rozľahlosť, starobylosť a autochtónnosť Slovákov v Uhorsku. V spore Benčik- Magin je pozoruhodné, že tento spor sa viedol o štát, reč,o právo nazývať sa natio hungarica. Zatiaľ, čo Bencsik do tohto sporu vniesol jednoznačne etnický prvok, Magin argumentoval občianskym princípom, čím zdôrazňoval pôvodnú multietnickosť Uhorska. Tak ešte predtým, než sa v Uhorsku rozšírili myšlienky osvietenectva i nacionalizmu, prešla slovenská spoločnosť fázou národnostného zápasu o štát.
  • Ľudovít Štúr (1815 – 1856) – slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg, rebel, autor druhej kodifikácie spisovnej modernej slovenčiny 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši.Je po ňom pomenovaná planétka (3393) Štúr.
  • Jonáš Záborský (1812 - 1876) - spisovateľ, ako kňaz kázal o.i. aj v slovenčine, za svoje postoje bol z politických dôvodov väznený, novinár a hlavne historik, ktorý sa výrazne podpísal pod vývin a dotváranie vtedajšej koncepcie slovenskej historiografie dejín. Svoje najrozsiahlejšie dielo Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových, tvoril takmer 20 rokov
  • Martin Hattala (1821 – 1903) – jazykovedec
  • Pavol Križko (1841 – 1902) – historik
  • Adam František Kollár (1718 – 1783) – slovenský spisovateľ, právny historik, knihovník. Pre múdrosť a rozhľadenosť ho nazývali „slovenským Sokratom“, ovplyvnil školské reformy Márie Terézie, osobný poradca kráľovnej a niektorých ministrov. Autor prameňov k dejinám Viedne a k tureckej expanzii v Uhorsku, znalec zákonov, dejín, filozofie a pedagogiky, slovanských orientálnych jazykov, editor slovníkov. Roku 1775 povýšený do šľachtického stavu. Prejavil sa ako stúpenec osvietenského absolutizmu, žiadal rovnosť občanov. Maďarská šľachta ich odmietala, lebo sa nimi cítila ohrozená. Pobúrenie maďarských zástupcov v parlamente vyústilo do verejného pálenia Kollárových diel na bratislavskom námestí. Kollár ako prvý Slovák založil rozsiahlu knižnicu a s podporou viedenského dvora rozvinul vedecké štúdium slovanských dejín.
  • Janko Matúška (1821 – 1877) – autor slovenskej hymny
  • Dionýz Štúr (1827 – 1893) – okrem iného národovec, roduverný Slovák a rodoľub, zanechal v záveti základinu 15 – tisíc zlatých pre chudobných slovenských študentov
  • Mikuláš Kubíni (1840 - 1937) - historik, archeológ, právnik, Ako jeden z prvých bádateľov sa systematicky zaoberal dejinami Oravy
  • Daniel Rapant (1897 – 1988 ) -  významný slovenský historik, archivár, vysokoškolský pedagóg a rektor UK, inicioval vznik Slovenskej historickej spoločnosti, ktorú pozdvihol z vlastivednej polohy na vedeckú úroveň. Viedol polemiku s Václavom Chaloupeckým o samostatnosti slovenských dejín do roku 1918, keď za spoločné česko-slovenské dejiny považoval len dejiny Čechov a Slovákov po roku 1918. Jeho hlavným dielom v problematike národného obrodenia bol 12-zväzkový dokument Slovenské povstanie roku 1848 - 1849, ako prvý vedecky vyvrátil názor o neosídlení prevažnej časti územia Slovenska pred 13. storočím 
  • Alžbeta Güntherová-Mayerová (1905 – 1973) - spoluzakladateľka slovenskej umenovedy, výtvarná historička, pamiatkárka, popredná osobnosť formujúca modernú slovenskú kultúru v Československej republike, po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie
  • Vendelín Jankovič (1915 –1997) - slovenský archivár, historik, spoluzakladateľ Slovenskej historickej spoločnosti, zaoberal bádaním v maďarských archívoch, kde získal množstvo archívnych prameňov k politickým, kultúrnym a náboženským dejinám Slovenska v 16. – 18. storočí. Postupne ich spracovával a publikoval mnohé ostali doteraz nespracované
  • Jozef Mistrík (1921 – 2001) – jazykovedec
  • Milan Stanislav Ďurica (1925) – kňaz, historik, profesor

Vynálezcovia a inžinieri[upraviť | upraviť zdroj]

  • Samuel Mikovíni (1686 - 1750) - prvý slovenský inžinier, autor prvých podrobných máp župných miest, budovateľ a projektant vodných systémov, tajchov
  • Ján Andrej Segner (1704 - 1777) - bratislavský rodák, nemecký fyzik, praotec turbíny, prispel k rozvoju raketovej techniky a reaktívnych motorov
  • Jozef Karol Hell (1713 - 1789) - slovenský strojmajster, vynálezca, významný konštruktér hydrauliky a banských čerpacích strojov
  • Štefan Anián Jedlík (1800 – 1895) - zostrojil štyri roky pred anglickým Faradayom - objaviteľom magnetickej indukcie, prvé funkčné dynamo
  • Jozef Murgaš (1864 – 1929) – rímskokatolícky kňaz, maliar, vynálezca bezdrôtového telegrafu, prvý vynálezca rádia, priekopník bezdrôtovej telekomunikácie. Počas prvej svetovej vojny sa angažoval pri vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov v Česko-slovenskej republike. Pomocou svojich kontaktov pripravil pôdu pre rokovania na podporu vzniku ČSR, ktorá mala vzniknúť na základe dohody z 30. mája 1918 v Pittsburghu. Murgaš bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody. Zorganizoval medzi americkými Slovákmi zbierku s výťažkom 1 milión dolárov na základný valutový fond ČSR. Na Slovensko sa vrátil v roku 1920. Chcel sa tu usadiť natrvalo, vyučovať elektrotechniku na niektorej škole, čo mu ale úrady neumožnili, lebo na to údajne nemal kvalifikáciu, preto sa vrátil naspäť do USA
  • Samuel Petrikovich ( 1855 - 1919 ) - architekt, archeológ, hydrológ a vynálezca. Vytvoril patent na samočinné zapájanie a odpájanie železničných vozňov.
  • Aurel Stodola (1859 – 1942) – zakladateľ teórie parných a plynových turbín, konštruktér plynovej turbíny a prvého tepelného čerpadla na svete
  • Ján Bahýľ (1865 – 1916) – stavebný a strojný inžinier, konštruktér strojov pre armádu, vynálezca vrtuľníka
  • Michal Majer (1881 - 1956) - v roku 1913 Psiare pri Hranskom Beňadiku, slovenský konštruktér prvého kabrioletu s názvom Drndička, s vyklápacou strechou, vidlicovým motorom, trojrýchlostná prevodovka, spádový karburátor, spotreba 6l/100km, jazdil až do 50. rokov minulého storočia
  • Ján Dopjera (1893 – 1988) – vynálezca hudobných nástrojov, rezonančnej gitary pod názvom dobro a dôležitý podiel má v ranom vývoji elektrickej gitary.
  • Ľudovít Kneppo (1903 – 1986) -  nestor slovenskej elektrotechniky, pedagóg, zakladateľ vedeckej školy teoretickej elektrotechniky na Slovensku, jeden zo zakladateľov slovenského školstva a vedy, SVŠT a SAV, priekopník magnetických zosilňovačov na Slovensku 
  • Bohumil Vančo (1907 - 1990 ) -  psychológ, umelec, vynálezca, fotograf a filmový pracovník. Výrazne sa zaslúžil o začiatky slovenského filmu. Zostrojil kameru na stereoskopické snímanie a projektor na stereoskopické premietanie, Ako aj štúdie o orto-stereoskopii. Medzi jeho záujmy boli astrofyzika a Kozmogónia a napísal niekoľko štúdií k týmto témam
  • Peter Danišovič (1907 - * – profesor, inžinier a konštruktér hrádzí, spoluautor projektu sústavy vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros na Dunaji.
  • Ivan Alexander Getting (1912 – 2003) – fyzik, elektrotechnik, počas druhej svetovej vojny bol zvláštnym poradcom ministra vojny Henryho L. Stimsona vo veciach vojenského použitia radaru, zástupcom náčelníka štábu pre vzdušné sily Spojených štátov, viceprezident pre inžinierstvo a výskum, výbore pre podmorský boj pri Národnej rade pre výskum. zakladajúci prezident Aerospace Corporation / Spoločnosť pre letectvo a kozmonautiku,  zakladajúci člen vedeckej poradenskej skupiny vzdušných síl, predsedal výboru pre elektroniku, predseda vedenia dozornej komisie pri vývoji strategického bombardéra triedy Stealth, B-2 Spirit, vývoj prvého vysokorýchlostného klopného obvodu na Harvarde, vývoj námorného GFCS MK-56 protilietadlového systému riadenia paľby, vývoja a budovanie 350 MeV synchrotronu v laboratóriu radiácie, vývoj rakiet Sparrow III a Hawk, výrobe tranzistorov, V spoločnosti pre letectvo a kozmonautiku(The Aerospace Corporation) plánoval nové balistické raketové systémy, dohliadal nad systémom odpaľovania rakiet, vývojom vysoko výkonných chemických laserov, prispel do Mercury a Gemini raketových systémov, vynálezca GPS
  • František Trebuňa (1947 -     ) - profesor, inžinier, dekan Strojníckej fakulty TU v Košiciach, riaditeľ Ústavu špeciálnych technických vied a vedúci Katedry aplikovanej mechaniky a mechatroniky, tvorca technických monografií, odbornej literatúry, učebníc, skrípt, projektov a výskumných úloh, člen The New York Academy of Sciences USA a mnohých ďaľších inštitúcií.

Letectvo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Štefan Banič (1870 – 1941) – vynálezca padáka
  • Andrej Kvas (1883 – 1974) - prvý slovenský pilot, zostrojil s bratom lietadlo Kvas I a II
  • Tadeáš Vala ( 1932 - * - slovenský konštruktér, českého pôvodu pre ultraľahké lietadlo WT-9 Dynamic, hmotnosť 265kg, rýchlosť 250km, dolet 1200km, spotreba 6,25 l / 100km
  • Štefan Klein (1959 - * - dizajnér, konštruktér patentovaného lietajúceho auta Aeromobil, cestovná rýchlosť 200 km spotreba 15 l na dolet 700km, zmena auto - lietadlo a naopak je automatická
  • Ivan Bella (1964 - * - pilot, prvý slovenský kozmonaut vo vesmírnej posádke Mir - 20.februára 1999

Prírodné vedy a medicína[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ján Sambucus (1531 – 1584) – slovenský lekár, prírodovedec, historik, humanista, ovládal jedenásť jazykov, vydavateľ antických rukopisov, cisársky knihovník,  magister slobodných umení, magister filozofie doktora medicíny v Uhorsku. Jeho meno bolo v 16. storočí známe v celej Európe, „Jeho poetické básne z diela Emblemata sa dostali aj k dramatikovi Williamovi Shakespearovi, ktorý citáty z nich použil v jedenástich svojich významných dramatických dielach ako Rómeo a Júlia, Richard III. či Antonius a Kleopatra,“ V diele Obrazy starších a mladších lekárov a filozofov vydaných roku 1574 udáva svoju príslušnosť k slovenskému etniku
  • Juraj Henisch (1549 – 1618) - nemecký lekár, humanistický vzdelanec a polyhistor, slovenského pôvodu, vedecká štúdia Sexta Platónia bola jednou z najpopulárnejších lekárskych prác tej doby. Je po ňom pomenovaná Spojená škola Juraja Henischa v Bardejove,
  • Ján Jesenský (Johann Jessenius) (1566 – 1621)- fyzik, chirurg, anatóm, rektor Karlovej univerzity, narodený v Poľsku,otec pochádzal z Turca
  • Ján Weber (1622 - 1686) - uznávaný slovenský lekárnik, v roku 1645 založil v Prešove prvú školu pre lekárov a lekárnikov v Uhorsku
  • Michal Ascanius,  (*  – 1700) tiež Panonus, Pannonius, Haskonius -  slovenský lekár v Uhorsku, filozof, humanistický spisovateľ, dvorný lekár Juraja Rákocziho, neskôr lekár v Trenčíne a v Skalici. Autor latinských veršov. Okrem dizertačnej práce sa nezachovalo ani jedno jeho medicínske dielo
  • Karol Rayger (1641 -  1707) - málo známy slovenský lekár, prírodovedec a amatérsky entomológ,  člen vedeckej spoločnosti Academia Leopoldina, cisár Leopold I. ho menoval dvorným lekárom a protomedikom v Uhorsku. Zriadil botanickú záhradu, kde pestoval hlavne liečivé rastliny.
  • Ján Hambacher (Hambach) (1682 - 1759) -  lekár, domáci lekár poľského kniežaťa Wiszniowieckeho, praktický, stoličný lekár v Prešove. Spolupracoval s východoslovenskými vzdelancami, najmä kežmarskými. Roku 1739-1740 sa zúčastnil na boji proti morovej epidémii. Ako popredného odborníka ho často pozývali do Poľska, osobný lekár poľského kráľa Augusta II. Autor medicínskej dizertácie a dišputy, jeho ďalšie práce zostali v rukopisoch.
  • Ján Adam Rayman (1690 - 1770) - lekár, infekcionista, imunológ, farmaceut a polyhistor, mestský lekár mesta Prešova a župný lekár Šarišskej župy, meteorológ. Po prvýkrát v Rakúsko-Uhorsku pravidelne meral a zaznamenával dennú teplotu vzduchu, v chémii vykonával chemický rozbor minerálnych vôd podľa vlastných postupov uznaných aj v zahraničí, venoval sa aj ďalším prírodným vedám.
  • Daniel Fischer (1695 – 1746) - slovenský prírodovedec a komitátny lekár Liptovskej a Spišskej stolice, mestský lekár v Kežmarku, kde založil súkromnú lekársku školu. Istý čas bol aj osobným lekárom ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Csákiho, zaoberal prípravou liečiv, pripravil tzv. karpatský olej z limby a kosodreviny. Na liečbu kiahní používal mliečnu kúru založenú na ľudovej liečbe tejto choroby kyslým mliekom. Napísal správu o epidémii kiahní na Slovensku, v mestskej knižnici v Kežmarku sa zachoval Fischerov obšírny rukopis Princípy fyziky z roku 1730. Svet je podľa Fischera poznateľný a pôsobia v ňom sily, ktorých podstatu nepoznáme.
  • Ján Justus Torkoš (Torkos) (1699  – 1770 ) – rod. v Györi,  lekár, chemik a balneológ - študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Bratislave, žiak Mateja Bela, na univerzite v Halle, farmáciu a chémiu na súkromnej škole K.O. Mollera v Banskej Bystrici, filozofiu a medicínu v Halle. Župný lekár Komárňanskej, Ostrihomskej stolice, rodinný lekár v Bratislave. Zaoberal sa výrobou liekov z alkalických minerálnych solí, výsledky publikoval v štúdiách a monografiách. Autor prvého uhorského liekopisu a prác o dobovom zdravotníctve a verejnej hygiene. Pokúsil sa v Bratislave založiť prvý lekársky spolok. Člen Kráľovskej zdravotníckej rady, čestný člen Societas botanica Fiorenta, člen Societas scientarium Londoniensis.
  • Ján Perlici (1705 – 1778) -  inak  Perlicius, Perliczy,Pelitzi -  lekár a prírodovedec, organizátor zdravotníctva na Slovensku, priekopník súdneho lekárstva, hlavný lekár Novohradskej stolice. Povýšený do zemianskeho stavu. Autor prác s lekárskou, prírodovednou, jazykovednou a pedagogickou tematikou.
  • Ján Severíni (1716 – 1789) – učiteľ, autor prác z dejín Uhorska, autor prvej zoologickej učebnice v Uhorsku, v ktorej uviedol aj slovenské názvy živočíchov
  • Cyprián z Červeného Kláštora (Frater Cyprianus, Jaschke) (1724 – 1775) – mních a vedec, zozbieral zaujímavú farmaceutickú expozíciu, umiestnenú v interiéri stredovekej lekárne ako pamiatka na kamadulského frátra Cypriána, najzaujímavejšími exponátmi tejto časti zbierok sú originálne lekárenské vitríny zo začiatku 18. storočia, lekárenské váhy zo 17. storočia vyrobené v Amsterdame a vzácna prvá slovenská liekopisná literatúra – Bratislavská Torkošova lekárenská taxa z roku 1745, písaná v štyroch rečiach, autor najstaršieho herbára na Slovensku
  • Kristián Paecken (1728 – 1779) - matka pochádzala zo známeho slovenského protestantského rodu Lániovcov, jeho otec bol župným lekárom v Gemeri,syn Kristián sa stal osobným lekárom Kataríny II. Roku 1765 zostavil ruskú farmakopeu a vydal dielo Domáceho lekára pre pospolitý ľud. Pecken zaviedol v Rusku opatrenia proti kiahňam a bol prvým tajomníkom lekárskeho kolégia. Na Lekárskej akadémii prednášal anatómiu, chirurgiu a organizáciu zdravotníctva. 
  • Peter Madáč (1729 - 1805) - slovenský lekár, chemik, odborný spisovateľ a publicista
  • Pavol Adámi (1739 – 1814) – slovenský lekár v Uhorsku, veterinár a zoológ. Pôsobil ako profesor na Viedenskej univerzite a na Lekárskej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove. Bol odborník európskeho významu na nákazlivé choroby dobytka, najmä dobytčí mor.
  • František Eckstein (1749 –1834) – lekár, chirurg, syn župného lekára Ignáca, matku mal Slovensku, peštiansky univerzitný profesor, prednášal pre medikov aj po slovensky,vydal Tabule zobrazujúce najpoužívanejšie chirurgické nástroje. Vo Viedni ako prednosta chirurgickej kliniky pôsobil Juraj Mojţišovič, rodák z Turca. vydal v nemčine odbornú publikáciu Znázornenie vyrovnávajúcej metódy zlomeniny krčka stehennej kosti proti skráteniu. Známym sa stal aj liečením syfilisu jódovými preparátmi. 
  • Zachariáš Teofil Husty (1754 - 1803) – narodil sa v Ruste (Rakúsko), absolvent trnavskej univerzity, prírodovedec, bratislavský mestský lekár, zakladateľ novej disciplíny (zdravotnej polície), predchodca dnešnej sociálnej hygieny v Uhorsku a spoluzakladateľ v európskom rámci, priekopník zavedenia očkovania detí proti kiahňam.
  • Michal Ignác Lenhošek (1773 – 1840) inak Michael Ignac von Lenhossék – slovenský profesor vyššej anatómie, tvorenej v spojení anatómie a fyziológie, biológom, vymenovaný za profesora v 1808 v Pešti na Lekárskej fakulte, prezident lekárskej fakulty (dekan), profesor histológie a vyššej anatómie na viedenskej lekárskej fakulte, verejne činný dosiahol hodnosť promedika – hlavného lekára Uhorska, vymenovaný za kráľovského radcu. Z jeho odborných prác, okrem množstva vedeckých publikácií je najviac cenená trojzväzková Physiologiae medicianalis – Lekárska fyziológia, vydaná v rokoch 1816 – 1818. Pričinením profesora M.I. Lenhošeka sa dostali viacerí nadaní medici Slováci na štúdium medicíny a získali aj jeho podporu po skončení štúdia. 
  • Žigmund Schordann (1794 –1862), lekár, ktorý prispel nemalou mierou k rozvoju vysokého školstva a medicíny, zvlášť vyššej anatómie a fyziológie na peštianskej lekárskej fakulte, podporovateľ medikov zo Slovenska, o jeho vzťahu k rodnému kraju hovorí aj založenie nadácie nesúce jeho priezvisko, táto zabezpečovala finančné zabezpečenie chudobných študentov na stážových pobytoch na univerzitách v Prahe, Viedni, Berlíne a Paríži. Tieto možnosti využili viacerí nadaní poslucháči medicíny zo Slovenska. Významná je jeho publikácia Správa o šírení cholery v Maďarsku  
  • Jonáš Bohumil Guoth (Gvoth) (1811 – 1888) -  lekár a osvetový pracovník, príslušník liptovského šľachtického rodu Gôt (Guoth) s predikátom z Gôtovian.V roku 1833 založil v Pešti prvú Společnost lekársku-slovanskú v Uhorsku, zástanca slovanskej myšlienky Jána Kollára, do ktorého Spievaniek prispieval liptovskými i nitrianskymi piesňami. Neskôr blízko spolupracoval s Ľudovítom Štúrom. V roku 1848 sa zúčastnil slovenského pohybu, od júna 1848 bol väznený v Segedíne. Potom sa ako dobrovoľník participoval v slovenských výpravách v rokoch 1848 – 1849
  • Janka Hrebendová (1812 – 1882) - zdravotníčka, vlastenka, rozvedená s manželom, lekárom – odrodilcom žijúcim v Pešti Jánom Hrebendom. Pre manželské nezhody, hlavne vo vzťahu k národu, sa utiahla do myjavských Vrboviec. V tomto mestečku rozvinula úspešnú zdravotnú výchovu a naučila zvlášť ženy poskytovať prvú pomoc. To sa čoskoro zišlo pri zrážke slovenských dobrovoľníkov, nastupujúcich od Moravy s kossútovskými gardistami na jeseň roku 1848. Takmer neznámy je jej cenný príspevok do histórie Červeného kríža, ako jednej z priekopníčok u nás i v Európe. Nehovoriac o podiele J. Hrebendovej v prvom slovenskom povstaní, o jej väznení a prekrývaní zástavy hurbanovcov. 
  • František Xaver Schillinger (1812 – 1892) - banský lekár, vydal v slovenčine Príručku o prvej pomoci, o niečo mladší Imrich Toth (l844 – 1929) z maďarského Sagváru vydal po slovensky Pomocné ratovanie, zakladateľ Červeného kríža na Slovensku, obaja sa venovali výskumu parazitov u baníkov, ako špecificky banskej choroby. 
  • Ľudovít Markušovský (1815 - 1893) - významný slovenský lekár v Uhorsku, hygienik, jeden z prvých organizátorov moderného zdravotníctva v strednej Európe,vládny radca pre zdravotníctvo v Uhorsku a publicista, priekopník rinológie, ako prvý používal nosové nosné zrkadielko pri vyšetrovaní nosovej dutiny, vyhotovené podľa vlastného návrhu. Zaslúžil sa o založenie Lekárskej fakulty v Kluži (Rumunsko), na peštianskej Lekárskej fakulte založil odbor vojenská chirurgia a aj katedru hygieny (bol jej prvým prednostom). Za mimoriadne zásluhy o rozvoj lekárskej vedy v Uhorsku bol vymenovaný za čestného profesora peštianskej a klužskej lekárskej fakulty.
  • Ján Ambro (1827 – 1890) -  lekár, propagátor a jedným z šíriteľov novátorských názorov I. Semmelsweisa. v Bratislave 1872 zriadil Kráľovskú babskú školu vtedy jediné školské zariadenie u nás. Vydal originálnu učebnicu Knihu o pôrodníctve pre baby, vydané dielo ako prvé v tejto oblasti v slovenčine, Ako vojenský lekár Holandskej východoindickej spoločnosti dostal sa na Indonézsky ostrov Ambon, začal rozvíjať bohatý entomologický výskum, odborné práce z Indonézie vyšli v nemeckom a holandskom jazyku. 
  • Jozef Ľudovít Holuby (1836 – 1923) – botanik, najlepší znalec kveteny Slovenska, najvýznamnejšia slovenská vedecká a kultúrna osobnosť, národne uvedomelý človek a kňaz, prírodovedec, historik, archeológ, spisovateľ a národopisec. Miloval ľud a jeho zvyky a, i keď pomerne veľa času strávil na cestách, takmer celý svoj život prežil na dedine.
  • Kornel Chyzer (1836  - 1909) - lekár, botanik, zoológ, arachnológ, entomológ, apidológ a ichtyológ, poradca ministra, kúpeľný lekár – balneológ, nositeľ rádu Železnej koruny a Leopoldovho rádu, člen Uhorskej akadémie vied
  • František Krommel – biológ v oblasti farmaceutických a medicínskych technológií, svetový patent na báze cesnaku proti herpesu, kútikom, afty
  • Karol Jozef Brančík (1842 - 1915) - slovenský lekár, odborný spisovateľ, múzejník a prírodovedec európskeho formátu, zakladateľ Prírodovedeckého spolku župy Trenčianskej v Uhorsku, ktorý sa venoval prírodným vedám, zoológii, botanike, entomológii, archeológii, ale aj zberateľskej a výskumnej práci,vydával ročenky, dostal titul kráľovského radcu
  • Miroslav Francisci (1853 – 1926) – lekár, národný buditeľ, syn štúrovca a buditeľa Janka Francisciho–Rimavského, žil medzi našimi krajanmi v Amerike. Okrem lekárskej praxe má zásluhu na rozvinutí spolkového života našich krajanov, a šírení slovenských piesní a zborového spevu, ku ktorému prispel aj ako skladateľ, autor prvej slovenskej operety Bohatier veselej družiny, zložil aj operu Rea Sylvia a rapsódiu pre klavír Slovenská rapsódia. Jeho účinkovanie ako lekára, ale aj jeho hudobná a spoločenská angažovanosť pomáhala udržať národné povedomie v ťažkých časoch medzi našimi Slovákmi žijúcimi v Amerike.
  • Vojtech Ignác Alexander (1857 – 1916) – slovenský lekár,profesor, fyzik, revolučný rádiológ v Rakúsko - Uhorsku. Špecializoval sa na röntgenológiu, v roku 1896 prvý v Uhorsku robil röntgenologické pokusy. Jeho prvá snímka bola zhotovená už v roku 1898. Jeho prístroj je uložený v Múzeu v Kežmarku. Vypracoval metodiku tzv. plastického snímkovania a založil plastickú röntgenológiu, v čom mu patrí priekopnícke svetové uznanie. Zhotovil sériu snímok embryonálneho vývinu človeka a podrobne rozobral vývoj pľúcnej tuberkulózy.Po prvej správe o lúčoch X odcestoval do Würzburgu, kde bol v kontakte s nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu, alebo medicínu W. C. Röntgenom a ako prvý spolu s A. Phillippom von Lenardom, bratislavským rodákom, nositeľom Nobelovej ceny za fyziku (1905) robili pokusy súvisiace s objavom röntgenových lúčov, prvý prednosta novozriadeného klinického röntgenologického laboratória a katedry na Lekárskej fakulte v Budapešti. Za zásluhy o založenie a rozvoj tohto medicínskeho odboru je busta s jeho podobizňou vystavená v Mníchove v Panteóne najvýznamnejších svetových osobností, priekopníkov v odbore röntgenológie a rádiológie.
  • Martin Abrahám Pattankyus (1857 – 1931) -  ilavský väzenský lekár, zaslúžil sa v boji s tuberkulózou, podieľal sa na budovaní turistických chát, jeden z prvých v Uhorsku a zaoberal sa fotografovaním slovenskej prírody. Jeho syn Ondrej sa podieľal v Košiciach a neskôr v Budapešti na vývoji zdravotníckej techniky prakticky aj publikačne. Zaslúžil sa o rozvoj turistiky na Slovensku, nikdy nezaprel slovenský pôvod po svojej matke.
  • Dušan Makovický (1866 – 1921) – fyzik, spisovateľ, prekladateľ, osobný lekár ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého v Jasnej Poľane
  • Izabela Textorisová (1866 – 1949) – prvá slovenská botanička
  • Alfonz Zhorský (1868 -   ) alias Július Carmen -  výnimočná slovenská osobnosť, tajomný ľudomil, ľudový liečiteľ Slovákov, šíriteľ lekárskej osvety a kultúry medzi chudobnými krajanmi, ktorého mnohovrstevné aktivity sa viažu k pobytu v Amerike. Okolo roku 1910 vydal skoro 1000 stranovú prvú po slovensky písanú zdravovedu Domáci lekár, ktorá sa stala po biblii pre našich slovenských vysťahovalcov najčítanejšou knihou. Sám autor nakreslil do nej 1116 obrázkov, ktoré vhodne doplnili textovú časť publikácie. Kniha na to obdobie svojim rozsahom 40 kapitol, a aktuálnymi témami splnila náročné kritéria kladené pre takéto populárno–náučné publikácie. Preklad knihy sa dostal na Slovensko až 1996 roku
  • Mária Bellová (1885 – 1973) – lekársky diplom  prebrala do svojich rúk v 1910 ako prvá a jediná slovenská študentka na budapeštianskej univerzite. Významnou mierou prispela k rozvoju lekárskej vedy na Slovensku v oblasti detskej tuberkulózy,  zaoberala sa výskumom liečivých bylín pri liečení tuberkulózy kože, priekopníčka v oblasti zdravotnej výchovy na Slovensku.  
  • Anna Trnovská - Šáchová (1897 - 1957) -  prvá slovenská očná lekárka  
  • Koloman Novacký (1897 – 1969) - slovenský právnik, prírodovedec a entomológ – včelár
  • Alla Mezencevová (1907 - 1999) - prvá slovenská poľnohospodárska inžinierka, ktorá zasvätila celý svoj život rozvoju slovenskej praktickej fytopatológie,
  • Daniel Carleton Gajdusek (1923) – americký fyzik a nositeľ nobelovej ceny slovenského pôvodu
  • Ján Cibuľa (1932 - 2013) - rómsky lekár, politik
  • Ján Vilček (1933 - * ) - profesor, slovenský mikrobiológ, uznávaná medzinárodná kapacita v oblasti mikrobiologického a imunologického výskumu, pracujúci na Newyorskej univerzite. Po vojne emigroval do USA, kde pracoval vo výskume liekov proti autoimunitným chorobám, publikoval viac než 350 článkov v odborných periodikách a je držiteľom a spoludržiteľom 46 patentov, V roku 2013 bol ocenený za výskum, prezidentom Barackom Obamom.
  • Milan Izák (1939 - *) -  slovenský lekár-oftalmológ, Venuje sa mikrochirurgii oka a využitím progresívnej techniky a zavádzaním nových operačných metód do rutinnej praxe. Patrí mu rad priorít v rámci Československa a Slovenska.

Geológia, mineralógia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kristián Andrej Zipser (1783 - 1864) - mineralóg, entomológ, pedagóg a prírodovedec, autor 1. podrobnej topografickej mineralógie Uhorska (najmä Slovensko), člen viac ako 80 vedeckých spoločností a múzeí, ocenený napr. aj cisárskym zlatým krížom s korunou; najvýznamnejší slovenský mineralóg 19. storočia
  • Dionýz Štúr (1827 – 1893) – na vrchole jeho vedeckej slávy a získaných ocenení za výsledky výskumov v oblasti geológie, botaniky a fytopaleontológie ho napriek výhradám neprajníkov na zásah panovníka vymenovali za riaditeľa prestížneho Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. Položil základy nielen slovenskej, ale aj európskej geológie, autor viac ako tristo vedeckých prác a štúdií a statí, čestný člen v prírodovedných spoločnostiach v Moskve, Paríži, Benátkach, Londýne, Drážďanoch a v Bruseli. získal zlatú medailu za vzorové vyhotovenie geografických máp
  • Rudolf Lukáč (1909 - 1985) - mineralóg, zakladateľ univerzitného štúdia mineralógie na filozofickej fakulte ešte pred vznikom Prírodovedeckej fakulty
  • Bohuslav Cambel (1919 – 2006) - geochemik
  • Michal Maheľ (1920 – 1999) - geológ
  • Oto Fusán (1922) - geológ a geofyzik
  • Arnold Nemčok (1926 – 1985) - inžiniersky geológ
  • Milan Mišík (1928 – 2011) – geológ a paleontológ
  • Emil Makovický (1940 -) - popredný svetový mineralóg a kryštalograf pôvodom z Bratislavy, v súčasnosti žijúci v Dánsku
  • Ján Veizer (1941) - slovenský geochemik, zaoberajúci sa izotopovou geochémiou
  • Anna Vozárová (1943) - sedimentárna petrologička
  • Rudolf Mock (1943-1996) - geológ a paleontológ

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Juraj Bohus (Georg Bohus) (1687 – 1722) – kňaz, geograf, historik. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, na univerzite vo Wittenbergu. Konrektor v Banskej Štiavnici, rektor gymnázia a slov. kňaz v Kežmarku. Venoval sa prírodovednému a historickému výskumu Kežmarku a jeho tatranského okolia. Výborne ovládal latinčinu, ktorú uplatnil vo svojich príležitostných básňach, dobrý rečník. V rukopise zanechal Dejiny Kežmarku.
  • Samuel Mikovíni (1686 - 1750) - kartograf
  • Ján Lipský (1766 – 1826) – plukovník cisárskych husárov, vynálezca, priekopník uhorskej kartografie slovenského pôvodu,  na určovanie polohy miest používal astronomické hodnoty, i keď v tom období bola rozšírená triangulačná metóda. Presné mapy spracoval pomocou astronómie. Do histórie sa zapísal Všeobecnou mapou Uhorska,  známy zbierkou máp, ktorej podstatná časť ostala v Maďarsku 

Archeológia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Andrej Kmeť (1841 – 1908) – botanik, archeológ
  • Štefan Janšák (1886 – 1972) -  slovenský archeológ, diplomat a spisovateľ, zakladateľ slovenskej archeológie, zanechal množstvo archeologických nálezov (o.i. je objaviteľom keltského opevneného sídliska na vrchu Pohanská v roku 1928) z vykopávok zo Slovenska, jeho zbierka obsidiánov patrí k najväčšej v strednej Európe a je súčasťou Slovenského národného múzea v Martine.
  • Vojtech Budinský-Krička (1903 – 1994) – archeológ
  • Ján Kollár – pastor, spisovateľ, archeológ, akademik

Fyzika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Štefan Anián Jedlík (1800 - 1895) - uhorský fyzik, slovenského pôvodu
  • Filip Lenard (1862 – 1947) plným menom Philipp Eduard Anton von Lenard, rodák z Bratislavy -  vedec, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, razil cestu k experimentálnemu výskumu atómu. Jeho priekopnícke práce významne prispeli k rozvoju rádiotechniky, televízie a ultramikroskopie. Svojimi objavmi položil základy kvantovej teórie, stúpenec národného socializmu a  A. Hitlera.
  • Dionýz Ilkovič (1907 – 1980) – známy slovenský fyzik
  • Ivan Wilhelm (1942) – český nukleárny fyzik slovenského pôvodu, bývalý rektor Karlovej univerzity

Matematika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jozef Balala – matematik
  • Lev Bukovský – matematik
  • Jur Hronec (1881 - 1959) - významný slovenský matematik v troch oblastiach: vedecká, pedagogická, verejná. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Venoval sa štúdiu problémov Fuchsovej teórie lineárnych diferenciálnych rovníc a zovšeobecnil ich, mal významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku
  • Anton Dubec – matematik
  • Ján Dubovszky – matematik
  • Ján Kršák – matematik
  • Peter Stefan – matematik
  • Ivan Teplička – matematik
  • Štefan Znám – matematik

Počítačové vedy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jozef Gruska – profesor kvantových počítačov
  • Norbert Frištacký (1931 - 2006) - „pionier“ rozvoja výskumu a vzdelávania v oblasti počítačov a ich využívania na Slovensku

Astronómia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jakub Pribicer (1539 – 1582) – alias Pribicerus, Jacobus; Pribitzer, Priwitzer; prímeno Neosoliensis, astronóm, pedagóg. Autor prvej knihy s astronomickou tématikou na Slovensku, Traktát o kométe (lat.Tractatus de cometa), ktorá 10. novembra 1577 zažiarila v súhvezdí Kozorožca a opísal aj výskyt astronomických, meteorologických a seizmických javov v Banskej Bystrici a okolí v 16. storočí
  • Daniel Fröhlich (1595 – 1648) - slovenský matematik, astronóm a geograf, Fröhlichove kalendáre vychádzali v r. 1623 – 1650 každoročne v latinčine a maďarčine, občas aj v nemčine a slovenčine. Okrem praktických poznatkov, ako boli dátumy trhov, obsahovali fundované state o praktickej matematike a astronómii, za čo si Fröhlich vyslúžil od panovníka Ferdinanda III. titul cisársky a kráľovský matematik.
  • Peter Krištof Akai (1706 – 1766) - slovenský astronóm, od roku 1745 pôsobil na Trnavskej univerzite ako profesor logiky, potom odišiel do Košíc prednášať filozofiu. V roku 1737 vyšlo v Košiciach jeho prírodno-filozofické dielo Cosmographia seu philosophica mundi descriptio (po slovensky Kozmografia alebo filozofický opis sveta)
  • Juraj Buchholtz (1688 – 1737) - slovenský astronóm
  • František Weiss (1717 – 1785) - slovenský matematik a astronóm, ako prvý rozvíjal na Slovensku a v Budíne astronómiu na vedeckej úrovni. Konal pravidelné pozorovania a výsledky uverejňoval v zahraničí i v ročenke, ktorú sám vydával. Bol to vlastne prvý odborný prírodovedecký časopis v Uhorsku.
  • Karol Dierenberger (1731- ?) - slovenský astronóm
  • Daniel Matej Kmeť (1783 – 1825) - slovenský astronóm, vysokoškolský pedagóg
  • Karol Leška (1792 – 1857) – slovenský prírodovedec, pedagóg, vynálezca, astronóm. Skonštruoval astronomický prístroj v roku 1845, ktorý bol zvláštnou pohyblivou miniatúrou vesmíru a obsahoval kalendár i hodiny, osud prístroja je neznámy
  • Maximilián (Rudolf) Hell (1720 - 1792) - slovenský astronóm, matematik, fyzik, Bol členom učených spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani, Göttingene, Trondheime a v Londýne. Spolupracoval s anglickou Royal Society a v roku 1790 mu bol udelený Rad anglickej vlády (rad Kráľovskej spoločnosti). Jeho menom je na mape Mesiaca pomenovaný jeden z kráterov. UNESCO v roku 1970 zaradilo 250. výročie jeho narodenia do kalendára výročí významných osobností. Na počesť M. Hella je pomenovaná planétka (3727) Maxhell
  • Mikuláš Konkoly-Thege (1842 – 1916) - slovenský fyzik a astronóm
  • Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) - slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády
  • Alexander Duchoň (1884 – 1964) - slovenský astronóm
  • Ľudmila Pajdušáková (1916 – 1979) - prvá slovenská astronómka, Publikovala do 20 pôvodných vedeckých prác, desiatky odborných prác a viac ako 100 prác vedecko-popularizačného charakteru. V rokoch 1961– 1963 bola členkou Svetovej rady mieru a v r. 1962– 1974 predsedníčkou Slovenskej astronomickej spoločnosti pri SAV. V r. 1967 členka Medzinárodnej astronomickej únie. Najvýraznejšie pozorovateľské úspechy dosiahla pri objavoch komét. Na jej počesť je pomenovaná planétka (3636) Pajdušáková.
  • František Dojčák (1913 – 1989) - slovenský astronóm
  • Juraj Bardy (1919 - 2011) - slovenský astronóm, profesor matematiky, fyziky, zostrojil učebné pomôcky, ktoré sa používajú dodnes
  • Ján Štohl (1932 – 1993) - slovenský astronóm, za výsledky svojej práce dosiahol široké uznanie medzinárodnej vedeckej komunity
  • Ľubor Kresák (1927 – 1994) - slovenský astronóm, počet odvolávok na jeho vedecké práce dávno prekročil číslo 1500 a v posledných rokoch sa pohyboval okolo 100 citácií za rok, za vedecké úspechy bol ocenený aj medzinárodnou astronomickou komunitou. Jeho meno nesie planétka č.1849 Kresák.
  • Vladimír Porubčan (1940 - ) - slovenský astronóm, pracovník Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied, zástupcom vedúceho Oddelenia medziplanetárnej hmoty. Jeho vedecká práca sa sústreďuje najmä na meteory, meteorické prúdy, meteority, asteroidy a kométy. Na jeho počesť bola pomenovaná planétka (6311) Porubčan

Kozmonauti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ivan Bella (1964) prvý slovenský kozmonaut (1998)
  • Eugene Cernan (1934) americký kozmonaut, posledný človek, ktorý pristál na Mesiaci, syn slovenského emigranta, Ondreja Čerňana.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Krista Bendová (1923 - 1988) - najznámejšia autorka kníh pre deti
  • Pavol Dobšinský (1828 - 1885) - autor 150 slovenských povestí a rozprávok
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam slovenských prozaikov

Žurnalistika[upraviť | upraviť zdroj]

Hudba[upraviť | upraviť zdroj]

Klasická[upraviť | upraviť zdroj]

Skladatelia[upraviť | upraviť zdroj]
Dirigenti[upraviť | upraviť zdroj]
Inštrumentalisti[upraviť | upraviť zdroj]
Operní speváci[upraviť | upraviť zdroj]
Rôzne[upraviť | upraviť zdroj]

Jazz[upraviť | upraviť zdroj]

Populárna hudba 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Maliari, grafici[upraviť | upraviť zdroj]

Sochári[upraviť | upraviť zdroj]

Fotografi[upraviť | upraviť zdroj]

Architekti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Emil Belluš (1899 – 1980) – architekt
  • Emery Roth (1871 - 1948) - americký architekt slovenského pôvodu,projektoval prvé mrakodrapy - Ritz Hotel Towers ...
  • Ladislav Eduard Hudec (1983 - 1958) - významný slovenský svetový architekt - Čína - Šanghaj, Amerika
  • Bohuslav Fuchs (1895 – 1972) – architekt
  • Milan Michal Harminc (1869 – 1964) – architekt
  • Dušan Samuel Jurkovič (1868 – 1947) – diela tohto geniálneho slovenského architekta nájdeme na Slovensku, napr.Spolkový dom v Skalici alebo mohylu na Bradle,ale aj v Česku či Británii, od roku 1964 sa udeľuje Cena Dušana Jurkoviča
  • Dušan Kuzma (1927) – architekt
  • Gedeon Majunke (1857 – 1921) – architekt
  • Ferdinand Milučký (1929) – architekt
  • Ivan Matušík (1930) – architekt
  • Alfred Piffl (1907) – architekt, umelec, archeologický historik a zodpovedný za zachovanie Bratislavského hradu
  • Dušan Fisher (1964) – architekt

Film a divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Herci[upraviť | upraviť zdroj]

Scenáristi, režiséri[upraviť | upraviť zdroj]

Tanec, choreografia, folkloristika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ján Hlovik (1804 – 1862) - učiteľ a evanjelický kňaz sa venoval národno buditeľskej práci, bol členom Tatrína a mal široké kultúrne záujmy a aktivity. Známym sa stal najmä ako zberateľ ľudovej slovesnosti a piesní.
  • Jozef Cupra (1810 - 1880) - zberateľ ľudových piesní, učiteľ
  • Samo Bohdan Hroboň (1820 – 1894) - slovenský folklorista, prekladateľ, jazykovedec a básnik  –  predstaviteľ mesianistickej línie slovenského romantizmu.Fascinovaný kollárovskou ideou zjednotenia všetkých slovanských kmeňov videl Hroboň paralelu utrpenia Krista v osude Slovanov a po tisícročnej kliatbe hlásal nástup večnej christoslavianskej ríše.
  • Anton Pavel Bulla (Anton Pavlovič) (1843 - 1873) - folklorista, hudobník, hudobný kritik, úradník.Publikoval kritické príspevky o tvorbe, činnosti a organizácii speváckych súborov. Zbieral a upravoval ľudové piesne, založil a viedol miešaný spevokol Lýra. Autor veršov a dramatických pokusov.
  • Štefan Fajnor (1844 - 1909) - právnik, hudobný skladateľ, folklorista, usporiadal Výstavu všetkých výrobkov slovenského ľudu.
  • Drahotína Kardossová-Križková (1867 - 1944) - slovenská folkloristka a národno kultúrna pracovníčka. Zozbierala asi 300 slov. ľudových prísloví a porekadiel, kt. poskytla A.P. Záthureckému, asi 150 ľudových piesní, zapisovala aj zvyky, obyčaje, detské hry a zbierala predmety ľudovej kultúry pre múzeá, zamerala sa najmä na zbieranie ľudových výšiviek. Podieľala sa na založení priemyselno-kupeckého spolku, kt. by organizoval výrobu a odbyt ľudových výšiviek a čipiek. Za národnú činnosť bola roku 1914 pod zámienkou špionáže odsúdená. Zážitky z väzenia spracovala v autobiografickej črte, písala aj cestopisné črty, krátke prózy a odborne zamerané knižné publikácie a viaceré národopisné štúdie v Slov. pohľadoch, Nár. Novinách, Živene a i. Členka Muzeálnej slov. spoločnosti, Lipy, MS, Živeny, roku 1917 zakladateľa jej odboru v Banskej Bystrici, tajomníčka Čs. jednoty v Kroměříži.
  • Štefan Nosáľ (1927) – folklórny tanečník, choreograf a pedagóg ľudového tanca, známeho folklórneho súboru Lúčnica
  • Juraj Kubánka (1928) – slovenský choreograf a tanečník, pedagóg ľudového tanca, choreograf slovenského ľudového umeleckého kolektívu SĽUK
  • Karol Plicka (pôvodným menom Karel Plicka) (1894 – 1987) - významný slovenský a český výtvarník, fotograf, filmový režisér, kameraman, folklorista a hudobný vedec, patril medzi zakladateľov Akadémie múzických umení v Prahe.Jeho fotografie dokumentujú život dvoch národov - českého a slovenského, pochádzal z českej rodiny a časť svojho života prežil v Česku, jeho srdce patrilo aj Slovensku, kam sa často a rád vracal. Na Slovensku je aj pochovaný (na Národnom cintoríne v Martine) a má svoje múzeum, presvedčený Čechoslovák a umelec oboch krajín, autorom viacerých obrazových publikácií o Slovensku. Prechovával hlbokú lásku k slovenskému folklóru a bol jeho úprimným obdivovateľom. Jestvujú mnohé zápisy slovenských ľudových piesní, ktoré nahral a zapísal pri svojich viacerých návštevách slovenských obcí. Zaoberal sa však aj filmom (od roku 1926 využíva na svojich cestách aj kameru), Po horách, po dolách (1928) a jeho najznámejší film Zem spieva (1933). Po horách, po dolách získava zlatú medailu na výstave fotografického umenia vo Florencii. Zem spieva bol hodnotený dokonca ešte vyššie, pretože na festivale Biennale (1934) získava pohár mesta Benátok. Roku 1935 šiel dokonca nakrúcať do Prahy. Roku 1938 sa stal spoluzakladateľom filmového odboru na Umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, ako prvú filmovú školu v Česko-Slovensku. Zachránil vrchovské piesne. Dokázal, že „antické“ stupnice slovenských ľudových piesní sú domáceho pôvodu a pochádzajú od pastierskych píšťal. Stal sa tak vlastne zakladateľom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne.
  • Jozef Kolarčík - Fintický (1899 – 1961) - slovenský učiteľ,folklorista, etnograf a zberateľ. Osobitnú pozornosť už v 20. rokoch venoval zbieraniu a zapisovaniu rusínskych piesní z okolia Makovice od Bardejova k Humennému a rómskemu folklóru, základ zberateľskej činnosti bol Malý Šariš a Fintice s ich najbližším okolím. Zapísaný folklórny materiál z týchto obcí a ich okolí predstavuje viac ako polovicu folklórnej zbierky Jozefa Kolarčíka-Fintického. Zápisy sú od začiatku jeho pôsobenia vo Fintiaciach (1918) až do smrt. Vo svojom životopise zo začiatku 30-tych rokov uvádza, že už vtedy mal z tejto oblasti zozbieraných vyše 1.200 šarišských piesní, ktoré „prezrel majster Karol Plicka a univerzitný prof.dr. Orel“, vyše 500 porekadiel, riekaniek a povier medzi ľudom, bohatý fotografický materiál, niekoľko sto metrov filmu typických tancov a pod. K tomu materiálu treba ešte prirátať vyše 300 rómskych piesní, zvykov i povier, pozoruhodnú zbierku rusínskych piesní spod Makovice a početné piesne a iný folklórny materiál zo Zemplína, zbierka východoslovenského materiálu obsahovala do 60-tych rokov neobyčajné bohatstvo ľudovej slovesnosti východného Slovenska.
  • Emil Rusko (1900 - 1961) -  folklorista, rozhlasový pracovník. Pseudonym: E. Ľubiet, Emil Rusko Ľubietovský, E. Rumil, Ľubietovský, Rumil, Zakladateľ SĽUK-u, jeho riaditeľ. Autor básnických zbierok, rozhlasových dramatizácií, reportáží a pásiem. Patril medzi prvých dramatizátorov rozprávok pre vysielanie pre deti.
  • Irena Tonkovičová (1908 - 1996) - slovenská pedagogička, výtvarníčka, folkloristka, návrhárka ľudových krojov a spolu organizátorka SĽUK-u v Bratislave. Zakladateľka národopisnej scénografie na Slovensku. Už počas štúdia prekresľovala návrhy ľudových krojov, neskôr sa venovala zberateľsko-výskumnej činnosti, absolvovala množstvo vúskumov v teréne, ale aj v múzeách a v knižniciach, tiež juz aujal aj folklór český, moravský, maďarský,rumunský, bulharský, a srbský folklór.
  • Stanislav Kmeť (1916 – 2002) - slovenský kultúrny a osvetový pracovník, spoluzaložil Krajské bábkové divadlo v Banskej Bystrici, spoluzakladateľ spevohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského, podieľal sa na založení Krajskej (dnes Stredoslovenskej) galérie v Banskej Bystrici a spevácko-tanečného folklórneho súboru Urpín.
  • Oľga Chodáková (1920 - 1989) - popredná slovenská choreografka a invenčná televízna režisérka. Priekopníčka scénického ľudového tanca a folklóru Autorsky a režijne pripravila pozoruhodný 12-dielny dramatizovaný cyklus Slovensko v ľudových baladách, v ktorom originálnym spôsobom spojila folklórne prvky s ich moderným spracovaním.
  • Cyril Zálešák (1920 - 2013) -  slovenský choreograf, hudobník a folklorista. Skúmal slovenské ľudové tance a vydal niekoľko metodických príručiek a zborníkov. V diele Opisovanie ľudových tancov vytvoril systém názvoslovia pre opis tancov. Ako choreograf a vedúci pôsobil 25 rokov vo folklórnom súbore Technik.  Režíroval viaceré scénické programy na folklórnych festivaloch.
  • Ján Olejník (1921 - ) - slovenský etnograf pedagóg, múzejný pracovník, publicista. Patrí k našim najväčším odborníkom na tradičnú kultúru podtatranských oblastí Spiša a Liptova. Zozbieral veľké množstvo dokumentačného materiálu, o čom publikoval v množstve vedeckých, vedecko - populárnych i reportážnych článkov, v knihách, novinách a časopisoch doma i v zahraničí. Člen Spišského dejepisného spolku v Levoči. Člen zahraničných asociácií a spoločnosti Societé Internationale d Ethnologie et Folklore (Švédsko - Lund),Nordic Institut of Foilklore (Fínsko - Turku), National Geographic Society (USA - Washington), Gesselschaft für Vor und Frühgeschichte (Nemecko - Bonn). Je stále aktívny publicisticky doma i v zahraničí.
  • Metod Kaľavský (1924 – 2011) - slovenský folklorista, založil a až do roku 1988 viedol Mužský spevácky súbor Sedličan. Je autorom scenára pre televízny film Šarišské Vianoce, ktorý bol nakrútený v Sedliciach a odvysielaný v Československej televízii pod názvom Slamenná krása.
  • Juraj Králik (1926 – 2012) - slovenský diplomat a spisovateľ, ktorý zastával funkciu poradcu generálneho tajomníka OSN. Významným spôsobom prispel k rozvoju slovenského folklórneho tanca.V roku 1948 sa zaslúžil o vznik umeleckého folklórneho súboru Lúčnica a považuje sa za jedného z jej zakladateľov. Okrem toho stál pri zrode súboru SĽUK.
  • Igor Kovačovič (1938 - ) - slovenský choreograf a kultúrno-osvetový pracovník, vytvoril 94 choreografií pre folklórne súbory v Banskej Bystrici, na Slovensku i v zahraničí. Scenáristicky, choreograficky a režijne pripravil 15 televíznych filmov, 18 scenárov a réžií Slovenského rozhlasu. Autorsky sa podieľal na 26 publikáciách a štúdiách z oblasti tradičnej kultúry. Je zostavovateľom a spoluzostavovateľom viacerých gramoplatní a gramoalbumov s ľudovou hudbou.
  • Milan Leščák (1940 - ) - slovenský folklorista; venuje sa teórii a dejinám folkloristiky a štúdiu súčasných procesov vo folklóre
  • Miroslav Baran (1950 – 2009) - spevák ľudových piesní, pedagóg a folklorista.
  • Peter Ťažký (1981 - ) - multiinštrumentalista (organ, fujara, akordeón...), spevák, textár, skladateľ, producent, moderátor, zabávač, starejší, venujúci sa predovšetkým ľudovej tvorbe a folklóru. Zakladateľ a vedúci mužskej speváckej skupiny Chlapi z Dolnej Lehoty , projektu Spievajúci Jánošík - propagácia fujary v slovenských mestách.

Financie a ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Lubos Pastor ( 1974 – * je držiteľom siedmich prestížnych cien za výskum ekonómie, profesor financií na univerzite v Chicagu.Svoje publikácie uverejňuje v najlepších odborných časopisoch na svete v oblasti finančnej ekonómie (Journal of Finance, Journal of Financial Economics, Review of Financial Studies, Journal of Political Economy).
  • Michal Bosák (1869 - 1937) - významný slovenský a americký bankár rusínskeho pôvodu. V USA začal, ako baník, vzdelával sa. V 1915 založil vlastnú banku Bosak State Bank v Scrantone. Banka sa stala najväčšou slovenskou bankou v USA. Úspechy jeho bánk mu priniesli uznanie amerických finančníkov a členstvo v správnych radách starých amerických bánk. Popri bankovej a obchodnej činnosti sa angažoval v krajanskom hnutí. Bol pokladníkom a neskôr predsedom finančnej komisie Prvej slovenskej katolíckej jednoty. Počas prvej svetovej vojny organizoval miliondolárovú zbierku "Na agitáciu za samostatnosť Slovenska". Stal sa jedným zo signatárov Pittsburskej dohody z mája 1918. V 1920 vznikla v Bratislave Americko-slovenská banka, kde mala Bosak State Bank 60% podiel. Banka začala svoju činnosť s deviatim filiálkami, neskôr ich bolo 12. Budova filiálky v Prešove, postavená v secesnom štýle, je dodnes známa ako "Bosákova banka". V roku 1929 mali jeho finančné podniky hodnotu 12-15 miliónov dolárov. Po vypuknutí hospodárskej krízy však roku 1931 skrachovali. Tesne pred smrťou sa 3. februára 1937 ešte zúčastnil na prijatí delegácie amerických Slovákov prezidentom USA Franklinom D. Roosveltom. Roku 1976 bol pri príležitosti dvestoročnice USA zaradený medzi štrnásť najvýznamnejších Slovákov v amerických dejinách.
  • Imrich Karvaš (1903 - 1981) - guvernér Slovenskej národnej banky, zabezpečil hospodársky Slovenské národné povstanie
  • Štefan Boleslav Roman (1921 - 1988) - najvýznamnejšia postava kanadského priemyslu slovenského pôvodu, založil v Kanade banskú spoločnosť. 

Právo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ján Baltazár Magin (1681 - 1735) - právnik, historik, národovec, prvé verejné vystúpenie Slovákov proti osočovaniu zo strany Uhorska
  • Štefan Marko Daxner (1822 – 1891) -  slovenský šľachtic, politik, právnik, ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ. Patril k štúrovskej generácii, iniciátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1848, spolutvorca Žiadostí slovenského národa, iniciátor Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861, hlavným osnovateľom Memoranda národa slovenského a členom prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne Tatrína.
  • Ivan Dérer (1884 – 1973) - právnik a politik, spoluzakladateľ martinskej Deklarácie slovenského Národného zhromaždenia, na Slovensku po roku 1918 vybudoval  školstvo takpovediac od nuly
  • Ivan Pietor (1904 – 1977) - právnik, politik, minister vnútorného obchodu (1945-1946), minister dopravy (1946-1948)
  • William T. Dzurilla (1953) – medzinárodný zmocnenec a spolupracovník sudcu
  • Peter Tomka (1956) – sudca medzinárodného súdu

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Futbal[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam futbalových reprezentantov Slovenska

Ľadový hokej[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam slovenských hokejistov

Tenis[upraviť | upraviť zdroj]

Vodné športy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Juraj Bača (1977) – rýchlostný kanoista K 4, dvojnásobným majstrom sveta na 1000 a 500 metrov. Majster sveta v dvojkajaku. Bronzová medaila na OH v Aténach 2004.
  • Jana Dukátová (1983) – majsterka sveta vo vodnom slalome z roku 2006 a historicky prvá majsterka sveta v kategórii kanoe ženy z roku 2010.
  • Peter a Pavol Hochschorner (1979) – vodní slalomári v C 2, súťažia ako dvojičky, spoloční trojnásobní olympijskí víťazi a majstri sveta. Obaja sú (ako prví na svete v tejto disciplíne) trojnásobní olympijskými víťazi, Majstri sveta 2002,2007, 2009, 2010,2011, Majstri Európy 1998, 2000, 2002, 2008, 2009, 2011 Svetový pohár - víťazi 1999, 2000, 2002, 2003, 2004, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011
  • Elena Kaliská (1972) – vodná slalomárka K 1, držiteľka zlatej medaily z letných olympijských hier 2004 a 2008, Majster sveta 2005, Majster Európy 2002, 2004, 2005, 2006, Svetový pohár 2005 celkove 1. miesto
  • Slavomír Kňazovický (1967) – rýchlostný kanoista, Bol účastníkom Olympijských hier v roku 1992 v Barcelone, v roku 1996 v Atlante (USA), kde získal striebornú medailu a v roku 2000 v Sydney. V roku 1998 sa stal majstrom Európy.
  • Michal Martikán (1979) – vodný slalomár, prvý olympijský víťaz v novodobej histórii Slovenska, historicky najmladší víťaz Majstrovstiev sveta v kanoistike na divokej vode,Olympijským víťazom 1996, 2008, 7-násobným majstrom sveta (1997, 2002, 2003, 2007), z toho trikrát v kategórii hliadok, a 9-násobným majstrom Európy (z toho šesťkrát v kategórii hliadok). Prvú, bronzovú medailu z majstrovstiev sveta získal vo veku 16 rokov, čím sa stal historicky najmladším medailistom svetového šampionátu. Od vtedy na každých majstrovstvách sveta získal medailu. Na majstrovstvách Európy 2010 v Čuňove získal dve zlaté a to tak v individuálnych pretekoch C1 ako aj v hliadkach 3x C1.
  • Juraj Minčík (1977) – vodný slalomár, kanoista C 1, Majster sveta v hliadkach 1997, 2003, Majster Európy C1 - družstvá 1998, 200, 2002, 2005, 2007, LOH 2000 bronzová medaila
  • Martina Moravcová (1976) – plavecká ikona, držiteľka dvoch strieborných olympijských medailí. Slovensko reprezentovala na olympiáde v roku 1996, 2000, 2004, 2008 a Česko-Slovensko na olympiáde v roku 1992 ešte ako 16-ročné dievča. Zo šampionátov má 63 medailí. Prvú získala ako sedemnásťročná na ME v Sheffielde 1993. Je sedemnásobnou majsterkou sveta a dvojnásobnou striebornou olympijskou medailistkou zo Sydney 2000. Štartovala na piatich olympiádach. Z MS má spolu 22 medailí. Z ME 41 medailí. Prekonala tri svetové, 16 európskych a 207 slovenských rekordov. Dodnes drží 10 slovenských rekordov v dlhom bazéne. Najstarší z nich platí od roku 1995. Seriál Svetového pohára vyhrala celkovo trikrát.
  • Michal Riszdorfer (1977) – rýchlostný kanoista K 4, 500,1000 m, Majster sveta v roku 1998,1999,2002,2003,2006,2007, Majster Európy v roku 2008, Letné olympijské hry v roku 2004 3. miesto 1000 m, 2008 2. miesto 1000 m
  • Richard Riszdorfer (1981) – rýchlostný kanoista, spolu so svojím bratom, Jurajom Bačom a Erikom Vlčekom vybojoval bronzovú medailu na OH 2004 v Aténách. Na OH v Pekingu dosiahla slovenská posádka striebornú medailu (v zostave nahradil Baču Juraj Tarr). Celkovo získal 5 svetových a 6 európskych titulov, všetky v disciplíne K-4
  • Erik Vlček (1981) – rýchlostný kanoista, v súťaži štvorkajaku (K4) a dvojkajaku (K2), účastník OH 2000, 2004 a 2008.Spolu s Michalom Riszdorferom, Richardom Riszdorferom a Jurajom Bačom vybojoval bronzovú medailu na OH 2004 v Aténách (disciplína K4 na 1 000 m). Na OH v Pekingu dosiahla slovenská posádka striebornú medailu (v zostave nahradil Baču Juraj Tarr). Od roku 2013 vystupuje spolu s Jurajom Tarrom v K2

Krasokorčuľovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Leteckí modelári[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jozef Gábriš – letecký modelár kategórie F2B – upútané modely
  • Karol Rybecký – letecký modelár kategórie F1D – halové voľné modely, pohon gumovým zväzkom

Ostatní[upraviť | upraviť zdroj]

Historické osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vannius ( ? - po roku 50 ? )  -  germánsky náčelník a kráľ z kmeňa Kvádov ( Kuvadu, Kuvadui, Quadi, Kovádoi, Kovádois, Kovadi, Kovali ). V 1. stor. po Kr. vytvoril na území dnešného západného Slovenska, rieky Moravy, dolného Rakúska, prvý štátny útvar regnum Vannianum (Vanniove kráľovstvo).
  • Marcus Aurelius resp. Marcus Aurelius Antoninus (121 – 180) -  rímsky cisár a filozof , známy aj z Makomanských bojov. Na vojenskej výprave prenikli rímske vojská až k mestu Trenčín ( Laugaricio – postavené za jeho vlády, ako stanica pre kupcov s jantárom), kde prezimovali v zime 179 – 180. V roku 180 Rimania doviedli vojnové ťaženie do úspešného konca. Marcus sa chystal založiť nové provincie za Dunajom (v dnešných štátoch Česko a Slovensko), ale skonal. 
  • Samo ( ? –  658/659) - kupec z Franskej ríše (jeho etnicita je sporná), vodca kmeňového zväzu Slovanov existujúceho v 7. storočí a označovaného ako Samova ríša. O jeho živote a osobnosti je len veľmi málo dokladov. Jedinú stručnú zmienku obsahuje Fredegarova kronika, v ktorej je Samo označovaný za pohana, aj keď Frankovia už v tej dobe prijali kresťanstvo.  
  • Mojmír I. (? – 846) - moravské a veľkomoravské knieža. Okolo roku 833 vyhnal nitrianske knieža Pribinu a spojením oboch kniežatstiev vznikol nový štátny útvar Veľká Morava  
  • Rastislav alebo Rastic z dynastie Mojmírovcov (cca 820 –  po 870) inak : česky Rostislav, druhé veľkomoravské knieža, za jeho vlády prišli na územie Veľkej Moravy učenci Konštantín a Metod, ako byzantská misia, ktorá vytvorila základy slovanského písomníctva. V textoch je Rastislav titulovaný ako rex - kráľ, regulus doslova "malý kráľ", alebo kňaz či knieža. Podla Fuldských análov rok 855 - Rastislavov veľmi pevný val, 864 - Rastislavov hrad Dovina, 869 - nevýslovne rozsiahle a všetkým starodávnym nepodobné Rastislavovo hradisko, 871 - staré Rastislavovo hradisko  
  • Svätopluk (  ? – 894) inak :  Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk - knieža Nitrianskeho kniežatstva a Rastislavov spoluvládca a od roku 871 do roku 894 tretím a najvýznamnejším panovníkom Veľkej Moravy, podľa niektorých zdrojov mal titul rex, čo znamená kráľ. Pochádzal z rodu Mojmírovcov. Od obdobia národného obrodenia zohral významnú úlohu pri formovaní slovenského, ale i českého národného povedomia, hoci často na základe mýtov a legiend.  
  • Svätý Štefan I. (979/970/975/980? – 1038) inak : Štefan Veľký, pred pokrstením Vajk, maď. István / Szent István király -  v rokoch 995 – 997 knieža Nitrianskeho kniežatstva, v rokoch 997 /1000/1001 veľkoknieža Maďarov / Uhorska a v rokoch 1000/1001 –1038 prvý kráľ Uhorska, zreorganizoval cirkev vznikom Ostrihomského arcibiskupstva, zaslúžil sa o rozvoj (ak nie vôbec vznik) systému komitátov, ktorý prevzal z Nitrianska (to zas z Veľkej Moravy) a čiastočne z Nemecka. Komitátne hrady boli na území Slovenska a severného Maďarska často identické s hradmi bývalej Veľkej Moravy, neštítil sa tyranie, systém donácie sa považoval za základ zemepanského vlastníctva v Uhorsku.  
  • Boleslav I. Chrabrý (asi 967 – 1025) - poľské knieža a kráľ, vojenskou silou ovládol celé územie Nitrianskeho kniežatstva až po Dunaj a odovzdal ho do správy Ladislavovi Lysému bratrancovi Štefana I.ako utečencovi, Poľská zvrchovanosť nad územím Slovenska až po Dunaj, trvala až do smrti Boleslava Chrabrého r. 1025 alebo až do r. 1029, získal aj Moravu a prechodne aj Česko, kráľovskú korunu, ktorú dal vyhotoviť rímsky pápež pre Boleslava, však získal Štefan I, ktorý po smrti Boleslava nechal Ladislava Lysého oslepiť  
  • Ondrej II. ( 1177 – 1235) inak : maď. II. András/II. Endre - najneschopnejší kráľ Uhorska z arpádovského rodu, neuvážená donačná politika a neefektívne zahraničné avantúry kráľa začali hospodársky prepad a zaostalosť Uhorska.   
  • Batuchán (cca 1205 – 1255) - Džingischánov potomok, mongolský chán, vodca Zlatej hordy. Spolu s chánom Ordom mal cieľ dobyť Európu. Smerovali zväčša do krajín oslabených vnútornými rozpormi, čo Uhorsko bolo. Na území dnešného Slovenska vyplienili, vyvražďovali územie pozdľž Váhu, Hrona až po Zobor, Zemplín, Abov, Gemer,  vpadli na Spiš, došli po Prešov s ťažkými následkami hladu a epidémií, ktoré zabíjali tých, čo vpády Mongolov prežili. Odolali iba dobre opevnené kamenné hrady Trenčín, Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo. V roku 1242 Mongoli kvôli voľbe nového chána náhle z Európy odišli, spätným pustošením či odvlečením zajatcov  
  • Belo IV. (1206 – 1270)  inak : maď. IV. Béla -  slavónsky a sedmohradský údelný vojvodca, uhorský kráľ z rodu Arpádovcov, obnoviteľ Uhorska po vpáde Mongolov - Tatárov, s jeho vládou sú spojené začiatky mestotvorného procesu na území Slovenska, neúspešný v bojoch, mierotvorca 
  • Matúš Čák Trenčiansky( asi 1260 – 1321) maď. Máté Csák -  uhorský šľachtic a vojvodca, hlásil sa k maďarstvu. V súdobých reáliách bol najmocnejším vládcom celého terajšieho západného a stredného Slovenska. Prezývali ho aj pán Váhu a Tatier, zdedil majetky rozptýlené po celom Slovensku, o získanie ďalších sa pričinil sám, okrem iného spustošil a vypálil Nitriansky hrad (aj s katedrálou), zbúral hradné múry a veže, zničil artefakty, neustálymi vojnami brzdil rozvoj hospodárstva aj spoločnosti, decimoval a ožobračoval obyvateľstvo, diplomat, komunikoval s poddanými po slovensky, príbuzenské zväzky s moravskou šľachtou podmienili styky Slovenska so susednou Moravou. Ani v čase najväčšieho rozkvetu sa Matúšova dŕžava nerozprestierala na celom etnicky slovenskom území, lebo východné Slovensko bolo doménou Abovcov
  • Stibor zo Stiboríc a Beckova alebo Ctibor z Ctiboríc alebo Štibor zo Štiboríc poľ. Ścibor ze Ściborzyc, lat. Styborius de Stiborich (1347? – 1414) - uhorský šľachtic poľského pôvodu, rytier, pán beckovského hradu a vojvoda sedmohradský, župan bratislavskej, trenčianskej, nitrianskej a banskobystrickej župy, označoval sa pán celého Považia, v 1422 roku vyhotovený úpis o dlžobe Stibora v slovakizovanej češtine  
  • Prokop Holý, nazývaný Veľký (asi 1380 - 1434) - český husitský radikálny kňaz, politik a vojvodca, po smrti Jána Žižku viedol husitské poľné vojská o.i. hlavne na územie dnešného Slovenska. Propagátor husitských myšlienok v cudzích zemiach, hlavne na území dnešného Slovenska, hrubým vojenským nátlakom, plienením či koristníctvom
  • Ján Jiskra z Brandýsa ( asi 1400 – 1469) inak : čes. Jan Jiskra z Brandýse, nem. Johann Giskra von Brandeis, angl. John Giskra, maď. Giskra János - katolík, šľachtic, stratég, diplomat, český vojvodca, najatý  Českou a Uhorskou kráľovnou Alžbetou Luxemburskou, na ochranou záujmov svojho syna Ladislava Habsburského. Po nezhodách s uhorskou šľachtou vypukli devastujúce boje, najväčšie sa odohrávali takmer nepretržite práve na území dnešného Slovenska, ktoré bolo v jeho dŕžave s prestávkami skoro 22 rokov. Hlavné sídla: Zvolenský hrad a Košice
  • Peter Aksamit ( asi1400 – 1458) - český zeman, v začiatkoch spolubojovník a kapitán Jána Jiskru z Brandýsa, zakladateľ bojovných skupín českých husitov na Slovensku tzv. Bratríci, vyplienili kartuziánske kláštory a veľa feudálnych sídel, organizoval poddaných na Slovensku a prepadával s nimi obchodnícke karavány bardejovského a prešovského patriciátu. Od mešťanov i poddaných na Slovensku vyberal poplatok 
  • Štefan Zápoľský (1434 – 1499 ) -  pôvodom Chorvát, krajinský hodnostár, palatín, vojvodca a silný spojenec kráľa Mateja Korvína, mladší brat Imricha Zápoľského. Významnú úlohu zohral pri dosadení Jagelovcov na uhorský trón. Prvorodený syn Ján, narodený na Spišskom hrade, sa stal Uhorským kráľom. Na sklonku života bol najbohatším magnátom Uhorska, vlastnil sedemdesiatdva hradov a panstiev. 
  • Matej Korvín alebo Matej I. (1443  – 1490)  inak : rumunsky Matei Corvin, maď. Hunyadi (Corvin) Mátyás alebo Mátyás király - legendárny uhorský kráľ, rakúsky vojvoda a od roku 1469 si nárokoval aj titul českého kráľa, zlikvidoval bratrícke skupiny aj za pomoci Blažeja Maďara - kapitána Horného Uhorska - dnešného Slovenska, rodáka z Košíc s nevlastným synom Pavlom Kanižim, kráľ podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol iba čiastočné úspechy, začal rozvoj vzdelanosti 
  • Pavol Tomori (cca 1457 - 1526) - vojak -arcibiskup, hlavný veliteľ uhorského vojska kráľa Ľudovíta Jagelovského v boji s Turkami, protiturecký bojovník, prehratá bitka pri Moháči sa odohrala mimo územia Slovenska, ale otvorila tureckým nájazdníkom vstup aj do oblastí Slovenska a  zásadne negatívnym spôsobom ovplyvnila vývoj v hmotnej a duchovnej kultúre slovenských dejín v Uhorsku  
  • Juraj Dóža alebo Juraj Sikul/Juraj Sékeľ (1470 - 1514) maď. Székely György, Dózsa György -  sedmohradský sikulský zeman, vodca najväčšieho sedliackeho povstania v Uhorsku, nazvané aj Povstanie Juraja Dóžu, rabovali a plienili šľachtické, cirkevné majetky aj na východnom Slovensku, Bratislave. Povstanie bolo porazené, vedúci predstavitelia boli popravení krutým spôsobom. Výsledkom čoho, okrem neuveriteľnej biedy, bolo  prijatie nevoľníctva uhorským snemom v roku 1514.  
  • Süleyman I. (1494 – 1566) - vynikajúci turecký vojenský stratég, v 1521 po prvýkrát zamierili do Európy, dobil Rhodos, Belehrad,  v 1526 porazil v bitke pri Moháči českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagelovského, do slovenských dejín sa zapísal krutým spôsobom, jeden a pol storočia bolo Horné Uhorsko teda súčasné Slovensko, vystavené neprestajným tureckým nájazdom s tragickými následkami  
  • Erasmus von Teuffel (  ? - 1552 )  - poľný maršal cisárskych vojsk, strategický cieľ mal chrániť hrady v Poiplí a prevziať dobitý hrad Dréger, svojou nerozhodnosťou, nevhodným výberom budúceho bojiska  v Pliešovcach, umožnil svoje zajatie a zajatie 4000 ľudí, medzi nimi boli mnohí Slováci.   
  • Ján Balaša (cca 1510 - 1576) - kapitán, zvolenský župan, organizátor odboja proti Ferdinandovi Habsburskému na strednom a východnom Slovensku, v bojoch s Turkami sa nevyznamenal, hlavne o hrad Fiľakovo a v bitke pri Sečanoch, kde Turci zničili spojené vojská Zvolenskej stolice a hornouhorských banských miest o sile asi 10 000 mužov, bola to najväčšia bitka po Moháči.   
  • Karl (II.) von Mansfeld (1543 - 1595) - najatý generál kráľom Matejom, rešpektovaný hlavný veliteľ cisárskych síl rôznych národností, Slovákov aj Čechov, proti Turkom    
  • Giorgio Basta (1544 - 1607) - gróf, generál albánskeho pôvodu v službách Habsburgovcov a neskorší vládca Sedmohradska, ako cisársky vazal, známy aj víťaznou bitkou s Bočkajom pri Ožďanoch na Slovensku   
  • Mikuláš Pálfi (1552 - 1600) - významný uhorský politik, podnikateľ a diplomat, župan Bratislavskej, Komárňanskej župy, kapitán Bratislavy,Komárna , ríšsky gróf, Rábsky hrdina, účastník početných bojov proti Turkom   
  • František I. Nádašdy (1555 – 1604) - uhorský šľachtic, významný bojovník proti Osmanom, manžel Alžbety Bátoriovej   
  • Štefan Bočkaj (1557 – 1606) maď. Bocskay István, Bocskai - príslušník sedmohradskej magnátskej rodiny, vodca prvého protihabsburského stavovského povstania na území Slovenska (jadra Kráľovského Uhorska), ktoré v konečnom dôsledku umožnilo Turkom znovu dobyť niektoré z území (Pešť, Ostrihom), násilnosti a rabovanie ukončené Žitavským mierom, sedmohradské knieža a uhorský protikráľ, 
  • Juraj VII. Turzo (1567 – 1616) - gróf, župan Oravy, palatín Uhorska. Syn Františka I. Turzu,  mecenáš umelcov a vzdelancov, v Bytči agendu viedol sčasti v slovenčine a zastával sa Slovákov v národnostných sporoch.
  • Karl Buquoy (1571 - 1621) a Henri Dampierre (1580 - 1621) - generáli cisárskych vojsk, mali spoločný osud, protivníci Betlena, Rákociho
  • Gabriel Betlen (1580 – 1629) maď. Bethlen Gábor, nem. Gabriel Bethlen -  sedmohradské knieža, radca Štefana Bočkaja, protestant, vodca druhého protihabsburského povstania v Kráľovskom Uhorsku, dobyl takmer celé územie dnešného Slovenska, ozbrojené vystúpenie bolo sčasti súčasťou tridsaťročnej vojny, ktoré v konečnom dôsledku znamenalo zase represálie cisára Ferdinanda II. nielen proti porazeným Čechom, ale aj na Slovensku, povstanie skončilo Mikulovským mierom a mierom v Bratislave
  • Albrecht Václav Eusebius z Valdštejna (1583 – 1634)  inak :  Valdštejn, Wallenstein, Waldstein - český vojvodca, politik,najvyšší veliteľ cisársko-ligistických vojsk počas tridsaťročnej vojny, zavraždený, zabránil úplnému rozkladu cisárskych vojsk v Uhorsku mierovými rokovaniami s Betlenom
  • Juraj I. Rákoci (1593 - 1648) maď. Rákoczi - páža Štefana Bočkaja, sedmohradské knieža s podporou Turkov, nevyberavým spôsobom zveľaďoval svoje rozsiahle majetky aj na Slovensku, prívrženec kalvinizmu, vodca tretieho drancujúceho protihabsburského povstania, ako spojenec Švédska a Francúzska využil Rákoci nepriaznivú situáciu pre Habsburgovcov, aby sa vyhlásil za ochrancu nespokojných uhorských protestantov. Lineckým mierom rozšíril slobodné vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale inak jeho ustanovenia bránili iba privilégiá šľachty, upevňovali moc a rozširovali majetok Rákóciovskej rodiny.
  • František Vešeléni (1605 - 1667) starším slovenským pravopisom František Wesselényi, historickým pravopisom aj Wesselini, maď.Wesselényi Ferenc  - slúžil v protitureckej armáde baróna Tomáša Bosniaka svojho svokra, uhorský podžupan, župan Gemerskej a začas Peštianskej župy, palatín, kapitán Horného Uhorska, gróf, vodca protihabsburského sprisahania, zomrel skôr, ako mohol svoje plány zrealizovať.
  • Juraj II. Rákoci (1621 - 1660) - uhorský šľachtic, syn Juraja I. Rákociho, toto povstanie sa jediné neodohrávalo na území Slovenska,  neprezieravo sa vrhol do bojov o poľský trón (1656 spolu so Švédmi obsadili Varšavu), čím vyvolal konflikt Sedmohradska s Turkami. To malo za následok úpadok moci Sedmohradska a jeho plnú závislosť od Turecka
  • Imrich Tököli (1657 – 1705) staršie Imrich Thököly, maď. Thököly Imre - sedmohradské knieža, vazal Osmanskej ríše, knieža resp. kráľ Horného Uhorska čiže východného Slovenska, vodca piateho protihabsburského stavovského povstania a štvrtého ničiaceho protihabsburského povstania na Slovensku. Počas výpravy osmanskej armády proti Viedni, rozšíril svoj štát skoro na celé Slovensko, ale porážka Turkov znamenala aj rýchly koniec jeho moci, prezývaný osmanmi Kráľ stredného Uhorska a svojimi súčasníkmi slovenský kráľ (tót király) alebo kurucký kráľ, od roku 1672 do roku 1684 malé družiny Thökölyho vojsk dvanásťkrát vydrancovali Spišskú Novú Ves.
  • František II. Rákoci (1676  – 1735 ) maď. II. Rákóczi Ferenc - uhorský šľachtic, šarišský župan, sedmohradské knieža, vodca posledného piateho - najväčšieho protihabsburského stavovského povstania. Výsledkom čoho boli dlhotrvajúce boje, spustošená celá krajina na Slovensku a mor.  Rozpory v povstaleckom tábore viedli povstanie k pomalému úpadku. Napriek prezieravej zahraničnej politike, vďaka ktorej dostalo povstanie významnú podporu zo zahraničia, nedokázalo po skončení vojny o španielske dedičstvo odporovať sústredeným silám rakúskej monarchie. Po podpísaní Satmárskeho mieru, zvyšky kuruckej armády kapitulovali v 1711 a zabezpečili Habsburgovcom vládu nad Uhorskom.

Šľachta[upraviť | upraviť zdroj]

  • Balassa (Balaša) – prominentná uhorská šľachtická rodina od 14. storočia
  • Bubek (Bebek) – prominentná slovenská šľachtická rodina 15. storočia
  • Donč inak Donch  (1277 - 1345) –  krajinský hodnostár, magister, magnát, diplomat, administrátor, kráľovský poradca a vojvodca, známy majiteľ hradov a panstiev, staviteľ hradov, podporovateľ gotickej architektúry, účastnik bitky pri Rozhanovciach na strane kráľa, Výmenou jeho dedičného majetku v Orave dostal od kráľa Karola I. Róberta hrady Čakovec a Štrigova v Chorvátsku, ktoré následne v roku 1334 vymenil za hrad a panstvo Komárno. V roku 1330 bol členom súdneho tribunálu, ktorý nariadil potrestať rod Feliciána Zacha až do tretieho pokolenia za účasť na nevydarenom atentáte na kráľa Karola I. Róberta.
  • Palóci (Lords of Pavlovce) – prominentná slovenská šľachtická rodina stredoveku z Pavloviec nad Uhom
  • Podmanický – prominentná šľachtická rodina od 15. storočia v Uhorsku
  • Hont (997 - 1037) - prominentný šľachtic, zakladateľ dynastie Hontovcov v začiatkoch Uhorska
  • Poznan (997 - 1030) – prominentný šľachtic, zakladateľ dynastie Poznanovcov v začiatkoch Uhorska
  • Kozma (1113 - 1123) - komes, zakladateľ prvej línie poznanovskej vetvy – prominentný šľachtic v začiatkoch Uhorska
  • Mikuláš Tót zvaný Kont (1340 – 1367) syn Vavrinca Tóta nazývaného Sclavus a najstarší z bratov ( Mikuláš, Leukuš a Bartolomej), vyniesol rod na úplný vrchol, okrem iného „zdedil“ po svojom otcovi hodnosť kastelána Šintavy (pravdepodobne ako bratislavský župan spolu s ďalšími kráľovskými hradmi v tejto župe), bol županom asi desiatky ďalších žúp a od roku 1352 aj Uhorským palatínom. Stal sa zakladateľom rodu Újlakiovcov.
  • Leustach z Jelšavy (14. storočie) – palatín, šľachtic a bojovník, z rodu Ratoldovcov
  • Turzo (14. storočie) – prominentná uhorská šľachtická rodina
  • Ján, syn Mikuláša zo Šarišských Sokoloviec (1320 – 1326) – kronikár kráľa Ľudovíta Veľkého
  • Ján z Podmanína  (14. Stor.) –  hlavný kráľovský komorník - Articuli Podmanických 1506 – pečať Považskej Bystrice
  • Ján Sambucus (1531 – 1584)  - slovenský lekár, prírodovedec, historik, humanista, v 1567 získal titul comes palatinus udelený cisárom Maximillianom, ktorý mu priniesol isté výhody. Titul dával Sambucovi významné právomoci v kultúrnej sfére a to odmeňovať a vyznamenávať ľudí. Keďže sa neuspokojil len s týmto, žiadal od cisára, aby mu udelil tzv. malý palatinát, v čom cisár vyhovel. Malý palatinát zahŕňal výsadu vymenovávať notárov a sudcov, legitimovať nemanželské deti a udeľovať meštianske armálesy. Taktiež zahrňoval aj akademickú právomoc, ktorá sa vzťahovala na všetky stupne akademických hodností, ktoré mohol udeliť (doctores, licentiatios, magistros, poetas, baccalaureos). Spolu s touto výsadou dostal Sambucus ešte diplom, ktorý mu umožňoval vyučovať jazyky na Viedenskej univerzite. 
  • Tomáš Bosniak (1572 -1634) – barón v Uhorsku, srbského pôvodu, syn Ondreja Bosniaka a Kataríny Ilešháziovej. Významný protiturecký bojovník, kapitán a od roku 1613 majiteľ Šurianskeho hradu, rytier Zlatej ostrohy kráľa Mateja II., hlavný ceremoniár kráľa Ferdinanda II. a hlavný župan Tekovskej župy. V roku 1605 bol prívržencom stavovského povstania Štefana Bočkaja a ako povstalecký kapitán, obsadil niektoré hrady, prenikol aj na Moravu. Vyjednávač s Turkami - Osmanmi o mier, čoho výsledkom bolo podpísanie žitavského mieru v roku 1606. Panovník mu 10.12.1609 udelil titul baróna.  
  • Anton I.Grasalkovič (1694 - 1771) - slovenský šľachtic a politik v Uhorsku. Podľa neho je pomenovaný Grasalkovičov palác v Bratislave. Zastával funkcie vysokého uhorského hodnostára, kráľovského personalis, strážcu uhorskej kráľovskej koruny, predsedu uhorskej kráľovskej komory, kráľovského hlavného koniara a bol aj županom Novohradskej a Aradskej stolice. Reformoval činnosť uhorskej komory. 
  • Ján Perlici (1705  –  1778) -  inak  Perlicius, Perliczy,Pelitzi -  lekár a prírodovedec, organizátor zdravotníctva na Slovensku, priekopník súdneho lekárstva, hlavný lekár Novohradskej stolice. Povýšený do zemianskeho stavu.  
  • Andrej Hadík (1711 - 1790) - uhorský gróf slovenského pôvodu, rakúsky poľný maršal slovenského pôvodu, turčiansky rod,   
  • Adam František Kollár (1718 – 1783) - slovenský spisovateľ, právny historik, knihovník, slovenský "Sokrates" . V roku 1775 povýšený Máriou Teréziou do šľachtického stavu. 
  • Samuel Tešedík (1742 - 1820) - slovenský evanjelický kňaz a kazateľ, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ, polyhistor, filantrop. Za svoje pokrokové myslenie a zásluhy ho cisár František II. dňa 17. februára 1809 spolu s rodinou povýšil do šľachtického stavu a jeho rodina dostala erb. 
  • Móric Beňovský (1746 - 1786) - rodák z Vrbového, slovenský dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, gróf, plukovník francúzskej armády 
  • Alexander Štefan Rudnay de Rudnó et Divékujfalu (1760 – 1831 )  -  slovenský šľachtic, rímskokatolícky arcibiskup a kardinál, biskup sedmohradský a od roku 1819 uhorský prímas a ostrihomský arcibiskup 
  • Anton Bernolák (1762 – 1813)– slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec 
  • Michal Ignác von Lenhošek (1773 – 1840) inak Michael Ignac von Lenhossék – slovenský profesor vyššej anatómie v Pešti 
  • Jonáš Bohumil Guoth (Gvoth) (1811 – 1888) -  lekár a osvetový pracovník, príslušníkom liptovského šľachtického rodu Gôt (Guoth) s predikátom z Gôtovian.V roku 1833 založil v Pešti prvú Společnost lekársku-slovanskú v Uhorsku 
  • Štefan Marko Daxner (1822 – 1891) -  slovenský šľachtic, politik, právnik,ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ 
  • Ignác Kolisch (1837 -1889) – nem. Ignatz von Kolisch - bratislavský rodák, rakúsko-uhorský bankár a jeden z najvýznamnejších šachistov 19. storočia. V Paríži v roku 1867 vyhral jeden z najsilnejších turnajov 19. storočia. Po tomto turnaji nehral viac súťažne šach, bol však známy ako šachový mecén. Cez kráľovskú hru spoznal právnika Julesa Grévyho, neskoršieho prezidenta Francúzska a multimilionára Alberta Rothschilda. Špekuláciami na burze zbohatol, saský kráľ Juraja II. ho povýšil do šľachtického stavu - titul barón 

Modelky[upraviť | upraviť zdroj]

Rôzne[upraviť | upraviť zdroj]

  • Majster Konrád (asi 13.stor. -  ?) - zakladateľ prvej písomne doloženej zvonolejárne na Slovensku vedenej laikom, ďalší nasledovníci liali zvony a príležitostne aj dvojdielne bronzové krstiteľnice 156 rokov, a to od roku 1357.
  • Desider May (1900 – †koncentračný tábor 1942 – 45) -  slovenský šachový amatér židovského pôvodu. Pôsobil v medzivojnovom období. Bol majster Slovenska v šachu 1926 a majster ÚJČŠ 1931.
  • Maximilián Ujtelky (1915 – 1979) - slovenský šachista, medzinárodný majster od roku 1961.Od päťdesiatych rokov predseda Slovenského a desať rokov aj Československého šach. zväzu. Originálne prispel do teórie zahájení, tzv. ježko inšpiroval Horta aj Spasského, vynikajúci v bleskovkách, znalec jazykov a histórie. Svoju bohatú šachovú knižnicu odkázal Slovanu Bratislava.
  • Ľudovít Lačný (1926) – slovenský šachových skladateľ a rozhodca. V Albumoch FIDE získal 25,5 bodu,. rozhodca v kompozičnom šachu a v roku 2005 získal titul medzinárodného majstra v kompozičnom šachu. Vytvoril viac než 100 veľmi kvalitných šachových skladieb, ako prvý na svete zložil r. 1949 cyklickú zámenu troch matov, ktorá neskôr dostala názov Lačného téma, ako jediný na svete získal 4 zlaté medaily vo svetových súťažiach WCCT.
  • Ľudovít Lehen (1925 - 2014)  - známy ako Ľudo Lehen - slovenský maliar a šachový skladateľ. V Česko-slovensku mu je prisudzované prvenstvo obrazu aktu, ktorý bol povolený na zverejnenie. Vyhral verejnú súťaž na tvorbu opony Košického divadla.
  • Július Kozma (1929 – 2009) - prvý slovenský šachový medzinárodný majster v roku 1957.
  • Ivan Gašparík (1943 - ) - slovenský moreplavec s nemeckým občianstvom, preplával sám cez Atlantický a Tichý oceán na 12m oceľovej plachetnici menom Hrošík, ponor 1,8 m, šírka 3,60 m, plachty 70 m2, váha 13 ton, stavba lode 6 rokov, preplával cca 50 000 nm t.j. cca 90 000 km
  • Ján Plachetka (1945 -  ) - sa stal prvým slovenským šachovým veľmajstrom (ak nerátame Rétiho). Tento titul získal v roku 1978. Delil prvé miesto v Polanici Zdrój 1975, zvíťazil v Sofii aj na Tirnavii 1979, delil prvé miesto vŠtrasburgu 1985. Z majstrovstiev ČSR má jednu striebornú a dve bronzové medaily. Majster Slovenska v rokoch 1975 a 1993. Na olympiádach päťkrát reprezentoval ČSR a dvakrát SR. Významne sa podieľal na zisku striebra v Luzerne 1982, keď na poste druhého náhradníka výsledkom 6/8 obsadil štvrté miesto. Spoluautor publikácie o šachových olympiádach. 
  • Tomáš Likavský (1971 -  )  -  slovenský šachový veľmajster.
  • Mikuláš Maník (1975 - ) -  slovenský šachový veľmajster. Najvyššie ELO - 2512 - dosiahol v roku 2005, v aktuálnej listine má 2439 bodov. Dvakrát reprezentoval SR na olympiádach, hráč bleskoviek, najlepší na Slovensku, jeden z najväčších talentov na Slovensku po Kolischovi.
  • Ján Báňas (1947 - ) je slovenský šachový medzinárodný majster. Tento titul získal v roku 1979, ekonóm. Majster Slovenska 1985 a 1999, v r. 1993 druhý. Vyhral turnaj v Odense 1993, Open Slovan 2001, druhý na turnaji Porabka 1986 za Lančom, tretí na Imperia Open 2005. Jeho rating osciluje okolo 2400, najviac mal 2425.
  • Jozef Franzen (1946 -  )  -  slovenský šachový medzinárodný majster v praktickom šachu a medzinárodný veľmajster v korešpondenčnom šachu.
  • Max Walter ( 1896 – 1940) -   slovenský šachový majster židovského pôvodu. Získal 3 medaily z československých šampionátov: zlatú v Pardubiciach 1923, striebornú v Českých Budějoviciach 1927 (pri rovnosti bodov s víťaznýmOpočenským) a bronzovú v Prahe 1931. Stal sa prvým majstrom Slovenska v roku 1924, viacnásobným majstrom Bratislavy. Zúčastnil sa niekoľkých špičkovo obsadených turnajov, pravda so skromnejšími výsledkami. Bol 14. na turnaji v Ostrave 1923 (vyhral Emanuel Lasker), kde remizoval s Saviellym Tartakowerom a Akibou Rubinsteinom. V Trenčianskych Tepliciach 1928 bol 8. (vyhral Kostič), ale pekne porazil Rétiho.
  • Richard Réti (1889 -1929) - slávny rakúsko-uhorský šachový majster, neskôr po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie česko-slovenský šachový veľmajster s nemeckým materinským jazykom.
  • Ivan Tatranský (1934 - ) -  slovenský chemický inžinier, šachista a hráč bridžu. Zaoberal sa skladaním šachových problémov. Po asi 10–ročnej činnosti zanechal kompozičný šach a začal sa venovať bridžu. Je autorom licitačného systému Tatry
  • Martin Mrva (1971 -  )  -  slovenský šachový veľmajster. Najvyššie ELO dosiahol v roku 2005 2512 bodov.
  • Eva Repková (1975 -  ) -   slovenská šachová veľmajsterka (WGM) a zároveň medzinárodný majster (IM mužov), vyhrala chorvátske turnaje: Rijeka 2003, Punat 2003, Malinska 2005. V roku 2004 dosiahla rating 2411, dnes (september 2010) má svoj vôbec najvyšší: 2447,reprezentovala ČSR a SR aj na ME družstiev žien a na Mitrope.opora našej ženskej reprezentácie na olympiádach od r. 2004
  • Regina Pokorná (1982 -  ) -  slovenská šachová veľmajsterka (WGM). Najvyšší rating mala 2429. Trénoval ju veľmajster Ján Plachetka. Majsterka SR dievčat do 18 rokov 1997, juniorská majsterka Európy r. 1998. K najväčším úspechom patrí zlato z Majstrovstiev Európy junioriek, Patras 1999. Vyhrala sériu chorvátskych ženských turnajov, Rijeka 2001, 2002, 2005, Vrbnik 2008. Na olympiádach reprezentuje Slovensko kontinuálne od roku 1998 podnes. V roku 1999 bola členkou ženského družstva, ktoré zvíťazilo na ME v Batumi a na druhej šachovnici získala výkonom 6/8 malú bronzovú medailu.
  • Peter Michalík (1990 -  ) -  slovenský šachový veľmajster
  • Ján Literát z Madočian (? – 1390) – stredoveký falzifikátor donačných listín
  • Sándor Petőfi (1823 – 1849) – básnik slovenského pôvodu
  • Michaela Mansour (1979) Sobrance
  • Pavol Rothan (1510 – 1577) – spisovateľ, politik, vedec, podnikateľ
  • Ján Farkaš (1923 – 2000) bol slovenský enológ a výskumník, vedúci tímu vinárov, ktorý stvoril nealkoholický hroznový nápoj Vineu.
  • Rudolf Vrba (1924 – 2006) – človek, ktorý prežil Auschwitz
  • Imrich Lichtenfeld (1910 - 1998) - zakladateľ sebeobrany Krav Maga
  • Janko Filipča (1893 - 1917) - básnik, pseudonym,J.G.F. Ponický, Veporín, spoluzakladateľ tajného spolku Mor ho!, vylúčený zo všetkých škôl

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Škvarna D., Bartl J., Čičaj V., Kohútová M., Letz R., Segeš V., 1997: Lexikón slovenských dejín. SPN, Bratislava, 359 s.
  2. Memoirs and Travels of Mauritius Augustus Count de Benyowsky: Consisting of His Military Operations in Poland, His Exile into Kamchatka, His Escape and Voyage from that Peninsula through the Northern Pacific Ocean, Touching at Japan and Formosa, to Canton in China, with an Account of the French Settlement He Was Appointed to Form upon the Island of Madagascar. (1790). prístup: 2013-07-06.