Zoznam kampaní Süleymana I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Nutné opraviť formát referencií.

Toto je zoznam kampaní Süleymana I.

Legenda[upraviť | upraviť zdroj]

Stĺpce tabuľky (okrem poznámok a obrázkov) sú zoradené podľa symbolov šípok. Nasledujúci text poskytuje prehľad toho, čo obsahuje tabuľka a ako funguje triedenie.

  • #: počet kampaní, ktoré Süleyman osobne viedol. Nezahŕňa kampane vedené jeho vezírmi a admirálmi.
  • Kampaň: názov kampaní (alternatívne mená pre niektoré kampane sú uvedené pod názvom)
  • Zelená farba: Kampane v kontinentálnej Európe
  • Červená farba: Kampane na Blízkom východe
  • Modro-sivá farba: Kampane v Stredozemnom mori
  • Dátumy kampane: časové obdobie kampane s otváracím a konečným dátumom každej kampane
  • Poznámky: Cesta kampane, ktorá je napísaná malým písmom, popisuje presný smer Süleymana v konkrétnej kampani. Hlavná bitka/cieľ Süleymana je zvýraznená tučným písmom. Pod cestou kampane sa nachádza krátky popis kampane, ktorý sa týka všetkých významných udalostí.
  • Obrázok: prezentovaný obrázok úzko súvisí s kampaňou, zvyčajne zobrazuje hlavnú bitku/cieľ

Kampane[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Süleyman I.
# Kampaň[1] Dátum kapane[1] Poznámky Obrázok
1 Belehrad 18. máj 1521 –

19. október 1521

Cesta kampane: Filibe (Plovdiv)–Niš–Belehrad–Semendire (Smederevo)[1]
Osmani sa pod Süleymanovym vedením pripravovali na dobytie Belehradu, ktoré neúspešne obliehal Mehmed II.[2] S posádkou iba 700 mužov a bez pomoci od Uhorského kráľovstva v auguste 1521 Belehrad padol.[3]
Belehrad v 16. stročí
2 Rodos 16. jún 1522 –

30. január 1523

Cesta kampane: Kütahya–Denizli–Rodos–Alaşehir[1]
Obliehanie Rodosu bolo druhým a nakoniec úspešným pokusom Osmanov o vyhnanie ródskych rytierov (Maltézsky rád) z ich ostrovnej pevnosti, a tým si zaistili osmanskú kontrolu nad východným Stredozemím. V lete 1522 vyslal Süleyman armádu asi 400 lodí, pričom osobne viedol stotisícovú armádu cez Malú Áziu až ku ostrovu.[4] Po päť mesačnom obliehaní Rodos kapituloval a Süleyman umožnil ródskym rytierom odísť.[4]
Obliehanie Rodosu
3 Moháč 23. apríl 1526 –

13. november 1526

Cesta kampane: Belehrad–Peterwardein (Petrovaradin)–Eszek (Osijek)–Moháč–Buda (Ofen)–Szeged(Szegedin)–Bécse (Bečej)[1]
29. augusta 1526, v bitke pri Moháči, boli kresťanské vojská vedené uhorským kráľom Ľudovítom II. porazené osmanským vojskom vedeným Süleymanom.[5] Po tom, čo bol v bitke zabitý kráľ Ľudovít, sa Uhorské aj Chorvátske kráľovstvo stalo sporným územím medzi habsburskou a osmanskou ríšou. Zatiaľ čo šľachtici Uhorska a Chorvátska nominovali rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. za kráľa Uhorska a Chorvátska, Osmani ustanovili za kráľa Jána Zápoľského.[6] Po kolapse maďarského odporu sa Osmanská ríša stala hlavnou mocnosťou v juhovýchodnej Európe.[7]
Bitka pri Moháči
4 Viedeň 10. máj 1529 –

16. december 1529

Cesta kampane: Moháč–Buda(Ofen)–Komorn (Komárom)–Győr–Viedeň[1]
Prvý pokus Osmanov o dobytie Viedne zlyhal v roku 1529.[8][9][10] Za vlády Karola V. a jeho brata Ferdinanda Habsburgovci znovu obsadili Budín, avšak Süleyman získal znovu rýchlo kontrolu nad Budínom a na nasledujúcu jeseň obkľúčil Viedeň.[8] Hoci to skončilo neúspechom, obliehanie signalizovalo vrchol moci Osmanskej ríše a maximálny rozsah osmanskej expanzie v strednej Európe.[8] Kampaň možno považovať aj za úspešnú, pretože Ján Zápoľský mal až do svojej smrti vládnuť nad väčšinou Uhorska ako vazal Osmanov.[11]
Obliehanie Viedne
5 Kőszeg (Güns) 25. apríl 1532 Cesta kampane: Eszek (Osijek)–Babócsa–Rum–Styria–Güns (Kőszeg)–Pettau (Ptuj)–Varaždin–Požega[1]
Druhý pokus Osmanov o dobytie Viedne zlyhal v roku 1532.[12] Po tom, čo Süleyman prekročil rieku Drávu v Osijeku, namiesto obvyklej cesty do Viedne odbočil na západ na Ferdinandovo držané maďarské územie.[13] Po obsadení niekoľkých menších miest obliehal pohraničné mesto zvané Güns (Kőszeg).[13] Podľa niektorých zdrojov bol Süleyman odrazený pri obliehaní Günsu.[12][14][15] Na druhej strane boli chorvátskemu barónovi Nikolovi Jurišićovi, ktorý bol veliteľom mesta, ponúknuté podmienky nominálnej kapitulácie.[13] V oboch verziách sa Süleyman stiahol po príchode augustových dažďov.[13][16]

Hoci bol odrazený v Kőszegu a nepodarilo sa mu dobyť Viedeň, pretože Ferdinand a Karol sa vyhli bitke na otvorenom poli, zaistil si navyše svoju držbu v Maďarsku dobytím niekoľkých pevností.[17] Bezprostredne po stiahnutí Osmanov Ferdinand znovu obsadil spustošené územie v Rakúsku a Maďarsku.[18] Napriek tomu bola o rok neskôr s Ferdinandom uzavretá mierová zmluva.[19] Zmluva potvrdila právo Jána Zápoľského ako kráľa celého Uhorska, uznala však Ferdinandovo vlastníctvo tej časti krajiny, ktorá mala status quo. Konštantínopolská zmluva (1533)[19]


Pamätník obliehania Günsu (Kőszegu)
6 Perzia 11. jún 1534 –

8. január 1536

Cesta kampane: Konya–Sivas–Erzurum–Erciş–Tabriz–Sultaniye (Soltaniyeh)–Dargazin–Qasr-e Shirin–Bagdad–Irbil (Arbil)–Zagros–Tabriz–Khoy–Lake Van–Amid–Urfa (Şanlıurfa)–Aleppo–Adana–Konya–Istanbul[1]
Dobytie Bagdadu Süleymanom od Safíjovskej dynastie za vlády Tahmaspa I. bolo súčasťou vojny medzi Osmanmi a Safíjovcami (1532–1555).[20] Bagdad bol získaný bez odporu, pretože Safíjovská vláda utiekla a nechala mesto bez ochrany.[20]
Mapa Tabrizu zo 16. storočia, Matrakçı Nasuh
7 Korfu 17. máj 1537 –

22. november 1537

Cesta kampane: Filibe (Plovdiv)–Uskup (Skopje)–Elbasan–Avlonya (Vlorë)–Korfu–Manastir (Bitola)–Selanik (Thessaloniki)[1]
Ako súčasť francúzsko-osmanského spojenectva vtrhli Osmani do južného Talianska do Apúlii[21] Hoci Osmani vyvolali veľa teroru, Otranto a Brindisi vydržali.[21] Pretože Francúzsko nesplnilo svoj záväzok, Süleyman opustil kampaň v Taliansku a viedol obliehanie Korfu proti benátskemu ostrovu Korfu.[21] Bolo to súčasťou osmansko-benátskej vojny (1537–1540). Osmanom sa nepodarilo Korfu dobyť.[22][23]
Korfu v 16. stotočí
8 Moldávia 9. júl 1538 – 27. november 1528 Cesta kampane: Babadaği (Babadag)–Jasy (Iaşi)–Suceava[1]
V roku 1538 napadol Süleyman Moldáviu.[24] Knieža Peter IV. Rareş ušiel do exilu v Sedmohradsku a Süleyman obsadil hlavné mestá Moldavska vrátane hlavného mesta Jasy (Iaşi).[24] Za nového kráľa Moldávie vymenoval Ştefana.[25] Süleyman tiež obsadil Suceavu a anektoval Besarábiu.[24]
Hrad Suceava
9 Uhorsko
alebo
Budín 		20. jún 1541 –

27. november 1541

Cesta kampane: Ofen (Budín)[1]
Keď Ján Zápoľský zomrel, Ferdiand si uvedomil príležitosť napadnúť Uhorsko.[26] Habsburgovci sa pokúsili o obkľúčenie Budína (1541), ktorému za podpory Süleymana vládla Isabella Jagellonská.[21] Süleyman prevzal osobné velenie nad osmanskou pomocnou armádou, dostal sa do Budína a porazil Habsburgovcov.[21] Süleyman pripojil Uhorsko k Osmanskej ríši a ustanovil Isabellu za kráľovnú regentku Transylvánie (turecky: Erdel).[27]
Obliehanie Budína
10 Uhorsko
alebo
Gran (Ostrihom) 		23. apríl 1543 –

16. november 1543

Cesta kampane: Eszek (Osijek)–Siklós–Ofen (Budín)–Gran (Ostrihom)–Tata–Pešť[1]
V apríli 1543 sa Süleyman vrátil, aby dobyl maďarské mestá, ktoré prešli k Rakúšanom počas poslednej Ferdinandovej invázie.[21] V auguste 1543 uspeli Osmani v obliehaní Ostrihomu (1543), po ktorom nasledovalo dobytie troch maďarských miest, ktoré poskytli lepšiu bezpečnosť pre Budín: Székesfehérvár, Siklós a Szeged.[21]
Obliehanie Ostrihomu
11 Perzia

alebo

Irán

29. marec 1548 –

21. december 1549

Cesta kampane: Tabriz–Van–Muş–Bitlis–Amid (Diyarbakır)–Ergani–Harput (Elâzığ)–Amid–Urfa–Birecik–Aleppo–Hama–Hims–Antioch[1]
Počas vojnových konfliktov medzi Osmanmi a Safíjovcami bola Perzia zvyknutá útočiť na Osmanov zozadu.[26] Pokúšajúc sa raz a navždy poraziť šáha, sa Süleyman pustil do druhého ťaženia proti dynastii Safíjovcov. Süleyman kampaň opustil s dočasnými osmanskými ziskami v Tabríze a Perzskom Arménsku, trvalou prítomnosťou v provincii Van a niektorými pevnosťami v Gruzínsku.[26]
Opevnené mesto Van
12 Perzia

alebo

Nachičevan

28. august 1553 –

31. júl 1555

Cesta kampane: Kütahya–Ereğli (kde Süleyman nechal popraviť princa Mustafu)–Aleppo (kde prezimoval)–Amid (Diyarbakır)–Erzurum–Kars–Karabağ (Nagorno-Karabach)–Nahçıvan (Nachičevan)–Erzurum–Sivas–Amasya (druhé prezimovanie)[1]
Süleyman začal svoje tretie a posledné ťaženie proti Safíjovskej ríši, v ktorom najskôr prehral a potom získal späť Erzurum. Osmanské územné zisky boli zabezpečené Amasyjským mierom v roku 1555. Süleyman vrátil Tabriz, ale ponechal si Bagdad, dolnú Mezopotámiu, ústie Eufratu a Tigrise a časť pobrežia Perzského zálivu.[28]
Sulejman pochoduje do Nachičevanu
13 Szigetvár 1. máj 1566 –

6. september 1566

Süleyman zomrel deň pred Osmanským víťazstvom

Cesta kampane: Siklós–Pécs–Szigetvár (6. septembra Süleyman zomrel)[1]
Počas osmanského postupu smerom na Viedeň a dozvedenia sa o úspechu Zrinského pri útoku na turecké táborenie pri Siklóse sa Süleyman rozhodol odložiť svoj útok na Jáger (nemecky: Erlau) a namiesto toho zaútočiť na Zrinského pevnosť pri Szigetvári, aby ho eliminoval ako hrozbu.[29][30] Počas obliehania Szigetváru zahynul pri chorvátsky veliteľ Nikola Šubić Zrinski a Süleyman zahynul v jeho stane z prirodzených príčin, deň pred víťazstvom Osmanov.[31] Dlhotrvajúci odpor v Szigetvári odložil v tom roku osmanský nátlak na Viedeň.[31][32] Aj keby Süleyman žil, jeho armáda nemohla v krátkom čase, ktorý zostal medzi pádom Szigetváru a začiatkom zimy, dosiahnuť veľa.[32]
Obliehanie Szigetváru

Süleymanovi protivníci[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o Pitcher (1972), pp. 111–112.
  2. ↑ Faroqhi (2008), p. 62.
  3. ↑ Imber (2002), p. 49.
  4. ↑ a b Kinross (1979), p. 176.
  5. ↑ Turnbull (2003), p. 49.
  6. ↑ Turnbull (2003), pp. 55–56.
  7. ↑ Kinross (1979), p. 187.
  8. ↑ a b c Turnbull (2003), pp. 49–51.
  9. ↑ Sander (1897), p. 49.
  10. ↑ Egemen (2002), p. 505.
  11. ↑ Encyclopaedia Britannica, Expo 70 ed., Vol 21, p.388
  12. ↑ a b Wheatcroft (2009), p. 59.
  13. ↑ a b c d Turnbull (2003), p. 51.
  14. ↑ Thompson (1996), p. 442.
  15. ↑ Ágoston and Alan Masters (2009), p. 583.
  16. ↑ Vambery, p. 298.
  17. ↑ Akgunduz and Ozturk (2011), p. 184.
  18. ↑ Black (1996), p. 26.
  19. ↑ a b Turnbull (2003), pp. 51–52.
  20. ↑ a b Cavendish (2006), p. 193.
  21. ↑ a b c d e f g Turnbull (2003), p. 52.
  22. ↑ Setton (1984), pp. 432–433.
  23. ↑ Kurat (1966), p. 49.
  24. ↑ a b c Shaw (1976), p. 100.
  25. ↑ Iorga (2005), p. 356. (Vol 2)
  26. ↑ a b c Akgunduz and Ozturk (2011), p. 185.
  27. ↑ Iorga (2005), pp. 26–27. (Vol 3)
  28. ↑ Kinross (1979), p. 236.
  29. ↑ Setton (1984), pp. 845–846.
  30. ↑ Shelton (1867), pp. 82–83.
  31. ↑ a b Turnbull (2003) pp. 57
  32. ↑ a b Elliott (2000), p. 118.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku List of campaigns of Suleiman the Magnificent na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Zoznam_kampaní_Süleymana_I.&oldid=7731435“