Hlas (časopis)
Hlas bol významný slovenský časopis. Vychádzal v rokoch 1898 – 1904. Bol to mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky a začal sa vydávať v Skalici. Zodpovedným redaktorom, vydavateľom a nakladateľom bol Dr. Pavel Blaho, neskôr dr. Vavro Šrobár. Skupina prispievateľov a prívržencov línie Hlasu bola označovaná ako hlasisti.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
V 90. rokoch 19. storočia sa začína na Slovensku rozvíjať činnosť mladej inteligencie – poslucháčov a stúpencov T. G. Masaryka na pražskej univerzite, ktorí prebrali jeho demokratické názory. Títo slovenskí vysokoškoláci v Prahe porovnávali hospodárske, kultúrne a politické pomery oboch národov. Videli v nich veľké disproporcie, ktoré bolo treba v záujme hospodárskeho pokroku a politického liberalizmu odstraňovať. Kritizovali preto oficiálny národný program slovenskej buržoázie, reprezentovanej martinským vedením Slovenskej národnej strany. Vyčítali jej konzervativizmus, politickú pasivitu i nedostatok starostlivosti o ľudové vrstvy.
Postavili sa do boja za demokratické práva ľudu a presadzovali predovšetkým politickú požiadavku liberálneho meštiactva a ďalších spoločenských vrstiev v Uhorsku – všeobecné volebné právo. V tom čase malo z pätnástich miliónov obyvateľov Uhorska volebné právo iba deväťstotisíc. Toto úsilie, spolu so snahou uskutočniť aj ostatné demokratické požiadavky – slobodu prejavu, zhromažďovania a slobodu tlače, zbližuje hlasistov so sociálnymi demokratmi.
Priekopníci tohto hnutia medzi mladou slovenskou inteligenciou sa preto už od začiatkov svojho pôsobenia snažili o založenie časopisu, ktorý by sa stal ich skutočným reprezentantom. Ohniskami tohto hnutia sa stali spolky slovenských vysokoškolákov: v Prahe Detvan, vo Viedni Tatran a v Budapešti Slovenský spolok. Najväčší význam z nich mal pražský Detvan, ktorého poprední príslušníci Martin Kukučín (Bencúr), Ladislav Nádaši-Jégé, Ondrej Kalina (Ján Smetanay) a Vavro Šrobár, boli prvými priekopníkmi názorov Masaryka na riešenie slovenskej problematiky tak, ako ich sám formuloval hlavne v pražských novinách Čas.
Už roku 1889 im Masaryk navrhoval založenie samostatného slovenského časopisu, nezávislého od politiky martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Za jeho redaktora navrhoval advokáta dr. Štefanoviča. To sa však neuskutočnilo, hlavne pre Štefanovičov tolerantný vzťah k martinskému vedeniu. Iniciátorom hnutia za založenie takéhoto časopisu sa potom stal Vavro Šrobár.
Pred realizáciou tohto plánu dr. Smetanay (pod pseudonymom Ondrej Kalina), vydal dve brožúry Slovensko, sborník časových úvah o věcech verejných a Slovensko, odpovědi Národním novinám, v ktorých sa pokúsil načrtnúť politický a kultúrny program slovenskej liberálnej inteligencie. Na augustových slávnostiach v Martine. (4. august 1897) sa reprezentanti slovenskej študujúcej mládeže zbytočne pokúšali o dohodu s Vajanským a jeho stúpencami. Po roztržke s nimi sa Vavro Šrobár, dr. Minárik, dr. A. Ráth, dr. Makovický, Viliam Dula a Jozef Ruman vybrali na Bystričku k profesorovi Masarykovi, s ktorým sa dohodli nielen na potrebe vydávania vlastného časopisu, ale aj na jeho programe.
Prvé číslo nového časopisu Hlas vyšlo 30. júna 1898 v Skalici za redakcie Dr. Vavra Šrobára. Jeho podtitul bol: Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu. Od roku 1903 (V. roč.) vychádzal v Ružomberku, kde aj nasledujúceho roku zanikol. Jeho zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Dr. Pavel Blaho, od IV. roč. (r. 1901 – 2) spolu s Dr. Vavrom Šrobárom, a od roč. VI. (1904) bol jeho redaktorom a vydavateľom samotný Šrobár. Zvláštnosťou Hlasu bolo, že ako študentský časopis obyčajne počas letných prázdnin (júl, august) nevychádzal. Hlasisti cez prázdniny chodievali pracovať “medzi ľud", aby bližšie, z vlastnej skúsenosti poznali jeho hospodárske a spoločenské pomery, o čom potom podávali v časopise mnohé správy.
Okolo redakcie Hlasu sa sústredili prívrženci rozličných politických názorov, od buržoáznych demokratov až po kresťanských socialistov (Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek, Fedor Houdek, aj Andrej Hlinka, Ján Kempný, František Jehlička, Jozef Buday atď.). Preto sa aj v Hlase, ako typicky liberálnom časopise, objavovali články a predovšetkým úvodníky, ktoré formulovali iba “rámcový program" tejto skupiny, pričom ostatný materiál v čísle býval od tohto programu dosť odlišný. Objavovali sa tu stanoviská pozitivistov vedľa socialistov, stúpencov Masaryka vedľa obdivovateľov Tolstého, priekopníkov drobnej práce medzi ľudom aj buržoáznych predstaviteľov, ktorí chceli udávať hlavnú politickú líniu slovenského národa.
Hlas však celkom jednoznačne kritizuje politickú pasivitu národniarov, ich zužovanie boja za nacionálnu rovnoprávnosť predovšetkým na otázku jazykovú, ich nekritický obdiv k cárskemu Rusku, aj snahu o presadzovanie konzervativizmu vo verejnom živote i v národnom hnutí. Hlasisti tu okrem iného žiadajú všeobecné volebné právo, autonómiu obcí, progresívnu daň, reformu súdnictva a administrácie, bezplatné vyučovanie, slobodu tlače a spolčovania sa, zakladanie ľudovýchovných a hospodárskych spolkov. Hlasisti však realizáciu týchto plánov nemohli zabezpečiť, a to o to viac, že im išlo o evolučné a nie revolučné premeny spoločnosti.
Nesporným prínosom bola orientácia hlasistov na hospodársku prácu medzi ľudom (zakladanie potravných družstiev, hospodárskych spolkov, vzájomných pomocníc a pod.), v čom vedome, pravda na inej úrovni, chceli nadväzovať predovšetkým na ľudovýchovnú a osvetovú prácu Daniela Licharda. Pozitívna bola aj ich podpora československej spolupráce, rozvíjanej z českej strany slovakofilmi (Adolf Heyduk, Jozef Holeček, Rudolf Pokorný, Karel Kálal a iní.). Treba však zdôrazniť, že hlasisti nekriticky súhlasili aj s výbojným kapitalizmom, s expanzívnou politikou českej veľkoburžoázie a s jej koristníckym vzťahom ku Slovensku a k Slovákom.[chýba zdroj] Významnú úlohu v československým vzťahoch mala v tejto dobe Československá jednota, založená 5. mája 1896 v Prahe.
V Hlase našla svoje miesto aj literárna kritika reprezentovaná hlavne Vavrom Šrobárom, ktorý vo svojej recenzii Vajanského diela Kotlín, skoncentroval názory starších hlasistov na literatúru. Mladší z nich – prúdisti – prebojovávali zase demokratickú, realistickú, ľudovú slovenskú literatúru (František Votruba, Pavel Bujnák). Hlasisti za vzor vydávali tvorbu kritického realistu Jozefa Gregora – Tajovského a označovali ho za “skutočného spisovateľa pre ľud".
Hlas vychádzal v náklade 600 – 800 exemplárov, pričom však už na konci druhého ročníka redakcia oznámila, že až 40 % predplatiteľov si predplatné za časopis nesplatilo. V posledných dvoch ročníkoch, vedených dr. Vavrom Šrobárom Hlas zúžil svoju tematiku. Zameral sa hlavne na otázky filozofické a stratil na bohatstve a pestrosti spravodajstva, čo zapríčinil hlavne nedostatok dopisovateľov. Náklad časopisu vtedy klesol na 400 exemplárov. Roku 1904 mal Vavro Šrobár deficit 1142 korún, ktoré musel aj po zániku časopisu splácať zo svojho. V Slovenskom týždenníku síce vyšlo roku 1905 /č. 8 s. 6/ oznámenie o obnovení Hlasu, ktorý mal vychádzať naďalej v Budapešti s novou redakciou: Jozef Gregor-Tajovský, Dr. Ivan Hálek, Milan Hodža, Igor Hrušovský, Fedor Houdek, Dr. Janko Jesenský, Dr. Ján Ruman, Dr. Ján Smetanay, Dr. Vavro Šrobár, Anton Štefánek, František Votruba a iní, ale z tohto nakoniec zišlo. Roku 1927 sa síce Šrobárovi podarilo založiť časopis Hlas, ale išlo tu len o čisto formálne obnovenie.
Roku 1901 navrhol Milan Rastislav Štefánik, ktorý zastupoval slovenskú vysokoškolskú mládež, združenú v pražskom Detvane, aby Hlas okrem úvodných článkov a úvah prinášal raz do mesiaca aj literárny, umelecký, politický, školský, študentský a národohospodársky obzor. Obzory mali podávať stručný, ale podľa možnosti úplný obraz toho, čo sa v patričnej oblasti počas posledného mesiaca na Slovensku, prípadne aj v ostatných oblastiach Uhorska vyskytlo. Tieto Obzory potom v Hlase patrili k najkvalitnejším informatívnym a syntetizujúcim materiálom. Mali dobrú odbornú úroveň a doteraz zostávajú cenným dokladom pre poznanie života súdobého Slovenska.
Roku 1903, keď bol majiteľom a zodpovedným redaktorom Hlasu dr. Vavro Šrobár a časopis sa tlačil u Karola Salvu v Ružomberku, vzniká jeho príloha Umelecký hlas, ktorý okrem dr. V. Šrobára vedie akademický maliar Al. Kalvoda. Túto prílohu tlačil Eduard Leschinger v Prahe. Bola venovaná predovšetkým výtvarnému umeniu “umeleckých kruhov československých", ale aj “kvietkam domácej slovenskej záhrady". Už v prvom čísle prílohy sa objavili reprodukcie diel J. Mánesa, St. Suchardu, E. Holárika a v ďalšom dvojčísle reprodukcie obrazov J. Myslbeka, M. Aleša, F. Urbana a M. Švabinského. V prílohe bola aj rubrika Zo sveta umeleckého, drobničky o výtvarnom umení, ako aj štúdie o významných maliaroch /Joža Úprka/.
Ako sa hovorí v Úvodnom slove prvého čísla Umeleckého hlasu, tento časopis vznikol za podpory “umeleckých kruhov československých". Jeho redakcia predpokladala, že ušľachtilé snahy sprístupňovať výtvarné umenie Slovákom “nájdu porozumenie aj pod Tatrami". Preto sa nechcela obmedziť len na slovenských umelcov, ale mienila prinášať aj reprodukcie českých výtvarníkov, lebo k Čechom majú Slováci najbližší “pokrokový svaz a z toho vyplývajúce sympátie”. Redakcia bola za česko-slovenskú kultúrnu jednotu, ktorej takto mienila v praktickom živote sama napomáhať.
Skutočným redaktorom Umeleckého hlasu bol Al. Kalvoda – akademický maliar, rodák z Moravy, ktorý ako sa tu výslovne spomína, “zdvihol v Mánesovi prápor nového umenia". Pozitívne treba hodnotiť snahu redakcie pestovať estetické cítenie a učiť chápať výtvarné umenia príslušníkov ľudových vrstiev slovenskej spoločnosti. Svedčí o tom aj tu uverejnený článok na pokračovanie “Ako sa dívať na umelecké dielo?; Umenie a ľud" a pod., v ktorých sa pranieruje literárny a umelecký snobizmus.
Umelecký hlas vyšiel iba v troch dvojčíslach a toho istého roku sa hlasisti na “žilinskej schôdzi mládeže a jej priateľov" rozhodli pre nízky počet odberateľov a pre deficit s tým súvisiaci, “Umelecký hlas nateraz zastaviť". Vážnym dôvodom zániku Hlasu a jeho umeleckej prílohy boli rozpory medzi Dr. Blahom a Dr. Šrobárom, i vnútorná diferenciácia skupín zainteresovaných na tvorbe a rozšírení Hlasu.
Určitým pokračovaním Hlasu sa stal Slovenský obzor – Mesačná revue, ktorú v Budapešti raz do mesiaca vydával a redigoval Anton Štefánek (r. 1907 – 1908). Bola to revue orientovaná na politiku, národné hospodárstvo a literatúru z hľadiska záujmov slovenskej buržoáznej inteligencie. Časopis však vo februári 1908 prestal vychádzať, keď A. Štefánek prešiel z Budapešti do Skalice, kde sa stal redaktorom Ľudových novín. Roku 1907 vychádzal ako doplnok Slovenského týždenníka pospolitý mesačník pre politické a hospodárske vzdelanie slovenského ľudu zvaný Naša zástava. Jej hlavným redaktorom bol Milan Hodža, zodpovedným redaktorom Milan Lichard s hlavným spolupracovníkom dr. Jánom Wagnerom. Vychádzala roku 1907 a po prestávke roku 1910 vyšlo ešte jedno jej číslo.
Periodicita[upraviť | upraviť zdroj]
- 1898/1899 – I. roč. – 12 čísiel – 384 s.
- 1899/1900 – II. roč. – 11 čísiel – 400 s.
- 1900/1901 – III. roč. – 12 čísiel – 384 s.
- 1901/1902 – IV. roč. – 12 čísiel – 384 s.
- 1903 – V. roč. – 8 čísiel – 384 s.
- 1904 – VI. roč. – 12 čísiel – 380 s.
Časopis v elektronickej podobe[upraviť | upraviť zdroj]
- HLAS : Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu - 1898 - 1904 - dostupné v Digitálnej knižnici UKB
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Hlas. In: Bibliografia slovenských novín a časopisov do roku 1918. Martin : Matica slovenská, 1958. 145 s.