Červený kláštor

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
O obci pozri Červený Kláštor.
Červený kláštor
kláštor
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský
Okres Kežmarok
Obec Červený Kláštor
Súradnice 49°23′58″S 20°25′00″V / 49,39944°S 20,41667°V / 49.39944; 20.41667
Štýl gotika
Vznik 14. storočie
Správa Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
Pre verejnosť verejnosti prístupný
Štátny znak SR Národná kultúrna pamiatka SR
Pred r. 2002[1]
 - názov Kláštor Kartuziánov
 - dátum vyhlásenia 1970
ÚZPF[2]
 - číslo 865/1
 - dátum zápisu 30. 10. 1963
Stav zachovalý
Využitie muzeálne expozície
Poloha Červeného kláštora na Slovensku
Poloha Červeného kláštora na Slovensku
Poloha Červeného kláštora na Slovensku
Wikimedia Commons: Červený Kláštor Monastery
Adresa: Pod lipami 20, Červený Kláštor
Webová stránka: www.muzeumcervenyklastor.sk/
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Červený kláštor je pôvodne gotický kartuziánsky kláštor, ležiaci v malebnom vyústení potoka Lipník do prielomu Dunajca v Pieninskom národnom parku v obci Červený Kláštor v okrese Kežmarok.

História a majitelia[upraviť | upraviť zdroj]

Červený kláštor, oficiálne Lechnický kláštor, začali budovať pravdepodobne po roku 1320 v katastrálnom území obce Lechnica. Svoje pomenovanie dostal podľa červenej farby striech kláštorných objektov. Jeho história je úzko spätá s pôsobením príslušníkov dvoch reholí – kartuziánov (v rokoch 1320 – 1567) a kamaldulov (v rokoch 1711 – 1782). Obe spoločenstvá patrili k najprísnejším pustovníckym reholiam. Mnísi-pustovníci žili v klauzúre, t. j. v uzavretej časti kláštora (zo stredovekého lat. clausura, t. j. uzavreté miesto,[3] od lat. clausus, t. j. uzavretý). Obývali samostatné domčeky – cely, pri ktorých boli záhradky. Pre príslušníkov oboch spoločenstiev platila zásada mlčanlivosti, nosili biely habit a striedmo sa stravovali.

Založenie kláštora potvrdila v roku 1319 spišská kapitula a v roku 1320 dal súhlas na jeho postavenie kráľ Karol I. Róbert z Anjou.

Kláštor dobyli v prvej polovici 15. storočia husitské vojská. Ďalšie obliehanie kláštora začiatkom 16. storočia prinútilo mníchov ho opustiť. Kláštor upadal. Objekt dostal svetských majiteľov, napr. v roku 1609 kláštor nadobudol Štefan Tököli, v roku 1625 sa stal vlastníctvom Pavla Rákociho, ktorý dal vybudovať niektoré jeho vnútorné zariadenie a opevnil ho múrom.

Až začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do cirkevných rúk. Jeho majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý kláštor po svojej smrti v r. 1705 v testamente odkázal benediktínskej reholi – kamaldulom, pomenovaným podľa materského kláštora Camaldoli pri Arezze v Toskánsku. Ich príchodom začala nová etapa rozmachu kláštora.

Areál kláštora

Po príchode kláštor pomenovali „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Celý objekt dali zrenovovať pre svoje potreby v duchu súdobého slohu – baroka. Na miestach starších pustovní si postavili svoje domčeky na južnej a východnej strane od kostola. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom. Podľa pôvodných kartuziánskych predpisov malo žiť v každom kláštore štrnásť mníchov a šestnásť bratov-laikov. V Červenom kláštore bolo desať pustovní. Okrem toho mnísi sa sústredili na prestavbu hospodárskych budov. V roku 1747 opravili i kostol, najmonumentálnejšiu stavbu celého kláštorného komplexu. Jeho exteriér ostal zachovaný v gotickom slohu, interiér doznal obnovy v duchu baroka. Steny i gotické klenby ozdobili maľbami s rozsiahlymi dekoráciami rastlinných motívov. V interiéri umiestnili nové lavice pomaľované barokovými maľbami, zachytávajúcimi každodenný život tunajších obyvateľov vo chvíľach práce, odpočinku i modlitieb.

Z tunajších mníchov sa do našich kultúrnych dejín významne zapísali dvaja členovia rehole – mních Cyprián, zberateľ liečivých rastlín, svojím herbárom (na prvom poschodí konventu mal zriadenú lekáreň, preslávenú v širokom okolí) a Romuald Hadbavný latinsko-slovenským slovníkom.

Do rozvoja kláštora nepriaznivo zasiahlo nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1782 o zrušení niektorých reholí, medzi nimi i kamaldulov. Rehoľníci boli nútení opustiť kláštor, ktorý začal následne pustnúť.

Až v roku 1820 František I. Habsburský daroval lechnický kláštor i s jeho majetkami gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Napriek tomu kláštor kvôli nedostatku prostriedkov na jeho obnovu naďalej upadal. Dielo skazy zavŕšil zničujúci požiar v roku 1907. Až zásluhou nadšencov z Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove sa podarilo po roku 1918 opraviť niektoré časti areálu. Napriek tomu bol kláštor do roku 1945 už na ceste k zrúcanine.

Komplexná rekonštrukcia Červeného kláštora sa začala v roku 1956. I keď sa jeho opravné práce dlho preťahovali, dostal napokon po oprave v júni roku 1966 kultúrne využitie umiestnením muzeálnej expozície Východoslovenského múzea v Košiciach, reštaurácie a ubytovne. Budova kláštora bola využívaná aj ako škola v prírode v správe organizácie Školy v prírode hlavného mesta SSR Bratislavy (spravovala aj dnešnú chatu J.A.Komenského v Račkovej Doline). Jej dlhoročný riaditeľ Ladislav Schimpl sa zaslúžil aj o rozvoj areálu, kde pribudol napr. tenisový kurt. V rokoch 1999 – 2007 v kláštore prezentovalo svoju expozíciu Ľubovnianske múzeum zo Starej Ľubovne. Od roku 2008 je návštevníkom sprístupnená múzejná expozícia, ktorú zriadil Pamiatkový úrad SR.

V roku 2007 bola ukončená 1. etapa náročných reštaurátorských prác v Kostole sv. Antona Pustovníka a kostol bol verejnosti sprístupnený ako súčasť múzejnej expozície.

Muzeálna expozícia približuje históriu a kláštorný život spomínaných rádov a vzácne umelecko-historické pamiatky z Červeného Kláštora, ale aj z celej oblasti severného Spiša. Jeho bohatú históriu možno podľa bývalých vlastníkov rozdeliť do štyroch období:

  • 1320 – 1567 kartuziánsky kláštor
  • 1569 – 1710 kláštor v majetku svetského panstva
  • 1711 – 1782 kamaldulský kláštor, Kongregácia Monte Corona
  • od roku 1782 kláštor v majetku cirkvi a štátu

Areál Červeného kláštora bol pre jeho prínos do histórie Slovenska z hľadiska architektúry i využitia vyhlásený v roku 1970 za národnú kultúrnu pamiatku.

Areál kláštora[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavnými stavbami sú gotický jednoloďový Kostol svätého Antona Pustovníka (jeho stavbu začali po r. 1360) s bočnými kaplnkami, kláštorná budova s krížovou chodbou (pristavaná po r. 1400 k severnej strane kostola), tzv. hodinová veža a hospodárske budovy. Okolo týchto stavieb obiehalo opevnenie, ktorého múr mal aj cimburie. V ostatnom priestore boli samostatné domce pre mníchov.

Jedným z historicky i umelecko-architektonicky najcennejších interiérov kláštornej budovy je refektár. Miestnosť zaklenutá dvoma poľami sieťovej klenby z druhej polovice 15. storočia je nádherným príkladom neskorogotickej architektúry. Rebrá s terakotových tvaroviek umožňujú dokonale vyniknúť jej krásnej geometrii. Miestnosť zaujme i svojou vzácnou nástennou výzdobou. Steny refektára po roku 1520 vyzdobili okolo okna ornamentálnymi vzormi a na stenách výjavmi z pašiového cyklu.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove. Zabil ho istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov. Podarilo sa mu ich založiť však iba dva – prvý na Skale útočiska nad Letanovcami a druhý v údolí sv. Antona v blízkosti obce Lechnica.
  • V rokoch 1754 až 1772 pri kláštore existovalo vzdelávacie zariadenie – vysoká teologická škola pre mladých mníchov.
  • V roku 2009 nakrúcala režisérka Mariana Čengel Solčanská v Červenom kláštore celovečerný slovensko - poľský historický film Legenda o Lietajúcom Cypriánovi.
  • V kláštore je aj lacné ubytovanie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Zoznam vybraných národných kultúrnych pamiatok [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-09-14]. Dostupné online.
  2. ↑ Register nehnuteľných NKP [online]. Bratislava: Pamiatkový úrad SR, [cit. 2015-09-14]. Dostupné online.
  3. ↑ LLMAeH [online]. clph.elte.hu, [cit. 2019-06-06]. Dostupné online. Archivované 2019-06-06 z originálu.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Červený_kláštor&oldid=7810225“