Alojz Rigele
| Alojz Rigele | |
| slovenský sochár a maliar | |
.jpg) | |
| Narodenie | 8. február 1879 Bratislava, Rakúsko-Uhorsko |
|---|---|
| Úmrtie | 14. február 1940 (61 rokov) Bratislava, Slovensko |
| Alma mater | Akadémia výtvarných umení vo Viedni |
| Odkazy | |
| Commons |  Alojz Rigele |
Alojz Rigele (* 8. február 1879, Bratislava, Rakúsko-Uhorsko – † 14. február 1940, Bratislava, Slovensko) bol slovenský sochár a maliar.[1] Väčšinu svojho života pôsobil v Bratislave, kde možno dodnes vidieť množstvo z jeho sochárskych diel. Rigele je považovaný za popredného sochára na Slovensku v období pred Prvou svetovou vojnou. V sochárskej tvorbe sa špecializoval najmä na portrét.
Spolu s Róbertom Kühmayerom, Jozefom Arpádom Murmannom a Alojzom Stróblom bol Alojz Rigele súčasťou skupiny slávnych umelcov, ktorá výraznou mierou ovplyvňovala umenie a architektúru Bratislavy.[2] Generácia sochárov narodená koncom 19. storočia často vyobrazovala historické a sociálne témy.[3] Rigele bol aktívnym členom zoskupenia Pressburger Kunstverein[4] a Bratislavského okrášlovacieho spolku. Jeho socha Alchymista z dvadsiatych rokov sa pokladá za jeden z jeho najlepších sochárskych výtvorov.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Alojz Rigele sa narodil v roku 1879 v Prešporku (Blumentál) v rodine Františka Riegeleho a jeho manželky Rózy Lapócsy. Jeho rané vzdelávanie absolvoval v bratislavskom ateliéri úžitkového sochára Adolfa Messmera. Svoje vlastné práce začal vystavovať v Bratislave od roku 1899. Študoval na Akadémii výtvarných umení vo Viedni (1901 - 1908)[4] pod vedením Jána Bitterlicha a Edmunda von Hellmera. V roku 1907 bol vyhlásený za víťaza autorského epitafu Petra Pázmányho a dostal ponuku 2-ročného študijného štipendia v Ríme (1908 - 1910). V roku 1911 sa Rigele natrvalo usadil v rodnej Bratislave.
Ako plodný autor bral množstvo objednávok rôzneho rozsahu, čo malo za následok aj rôznu kvalitu jeho produkcie. Väčšinu svojich diel vytvoril v rokoch 1897 až 1938. Vytrvalo odmietal množstvo ponúk pracovať ako profesor na univerzitách v Prahe a Budapešti. Napriek vysokej kvalite niektorých sôch, ktoré vytvoril, nepodarilo sa mu na svojej práci zbohatnúť a preto nemal súkromný profesionálny ateliér. Alojz Rigele zomrel v chudobe v Bratislave v roku 1940.
Početné sochy prežili na verejných priestranstvách, najmä v Bratislave, ale aj vo viac ako 50 obcí a miest na Slovensku, v Rakúsku a Maďarsku. Mnohé Rigeleho sochy a obrazy sú zachované v Galérii mesta Bratislavy, Slovenskej národnej galérii a v Múzeu mesta Bratislavy.
Ateliér[upraviť | upraviť zdroj]
Jeho hlavným pracoviskom bol okrem izby v nájomnom byte v Lafranconiho paláci na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra „ateliér“ na Štefánikovej ulici (vtedy číslo 27a). V skutočnosti je to drevený prístrešok s jednou presklenou stenou vo dvore medzi troma obytnými objektmi, ktoré si v deväťdesiatych rokoch 19. storočia postavil stavebný podnikateľ Karl Mahr. Pozdĺž cesty do vinohradov, ktorá bola od 40. rokov 19. storočia cestou k hlavnej železničnej stanici a tým aj spojnicou mesta s Viedňou a Pešťou vznikala ulica reprezentačných palácov a víl, ktorá niesla meno nešťastnej korunnej princeznej Štefánie. Karl Mahr tam pomerne lacno získal pozemok, ktorý slúžil ako stavebný dvor počas výstavby neďalekých domov (aj na Palisádach a v Novom Svete). Dvor bol súčasne sídlom známej kamenárskej firmy MAHR, ktorej majiteľkou bola nevydatá sestra Karla Mahra.
Mahrovci počas prvej svetovej vojny vložili svoje peniaze do vojnových úpisov. Verili, že Rakúsko-Uhorsko vo vojne vyhrá. Po prehre prišli všetci, ktorí ju finančne podporili o svoje úspory. Mahrovci museli domy predať a žili v nich ďalej ako nájomníci. Nájomné platil aj Rigele. Ešte dlho po jeho smrti (+ 1940) a po znárodnení ležali na dvore torzá jeho nedokončených diel a vzácny kamenný materiál pripravený na umelecké spracovanie, medzi iným aj blok carrarského mramoru z rozbitého Fadruszovho súsošia Márie Terézie, ktoré stálo od roku 1897 do dvadsiatych rokov na mieste terajšieho pomníku štúrovcov na dnešnom Námestí Ľ. Štúra.
Ateliér, ktorý Alojz Rigele používal, ešte stále stojí. Ateliér bol Mestským ústavom ochrany pamiatok zaradený (2007) do evidenčného listu pamätihodností Bratislavy pod názvom Ateliér firmy Mahr a Alojza Rigeleho (kategória 1A).[5]
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
-
Alojz Rigele - ateliér -
Alojz Rigele - ateliér -
Alojz Rigele - ateliér -
Alojz Rigele - ateliér -
Relief biskupa Petra Pázmaňa -
Pamätník Olgy Trebisch (* 1887, † 1919), Georgievitsov palác v Bratislave
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
| Obrázok | Meno / Preklad | Rok | Umiestnenie / Súradnice | Poznámky |
|---|---|---|---|---|
 |
Kristus Spasiteľ | 1904 | Lekáreň Salvator budova, Panská ulica č. 35, Staré Mesto | Vyrobené z kameňa. |
 |
Dievča so srnkou (Diana) | 1942 | horná časť Hviezdoslavovho námestia, Staré Mesto | Alojz Rigele je spoluautorom pieskovcovéhp súsošia, ktoré je súčasťou fontány spolu s Robertom Kühmayerom. |
 |
Reliéf kráľovnej Alžbety | 1910-1912 | Modrý kostolík, Bezručova 2, Bratislava | mramor |
- Mramorová socha svätej Alžbety (Bratislava, 1907);
- Návrat márnotratného syna (1907);
- Príďte ku mne (Kaplnka svätého Ondreja apoštola, Bratislava, 1907);
- Hlavný oltár (Rača, 20. roky 20. storočia);
- Hlavný oltár, Srdce Ježišovo (Ohrady, 1925);
- Sedembolestná Panna Mária, Pietà (Šaštín, 1927);
- Kazinczyho pamätník (Brno, 1927);
- Oltár svätého Františka, svätostánok, (1929);
- Srdce Ježišovo, svätý Anton (Modrý kostolík, Bratislava, 20. roky 20. storočia);
- Oltár Panny Márie (Kostol sv. Ladislava, 1929),
- Svätý Cyril, svätý Metod, svätá Alžbeta, svätá Ludmilla (Kostol Navštívenia Panny Márie, 1929);
- oltár, svätý Jozef (Kostol Najsvätejšej Trojice, 1931);
- Bočný oltár svätej Terezy (Galanta, 30. roky 20. storočia);
- Svätý Ján Krstiteľ (Detva, 30. roky 20. storočia);
- Mária, Ježiš (Dlhá nad Váhom, 30. roky 20. storočia);
- Krucifix (Bratislava-Petržalka, 1933);
- Pamätník 1. svetovej vojny (Pezinok, 1933);
- Svätý Jozef (na nádvorí bratislavskej nemocnice, 1935);
- Svätý Sebastian, Don Bosco (obaja 1935);
- Hrob Imre Madácha, (Dolná Strehová, 1936);
- Srdce Ježišovo (Rožňava, 1936);
- Stojaca Pietà (neznáme miesto, 1937);
- Kalvária, Svätý Anton, Pietà (Senec, 1937);
- svätostánok (Veľká Paka, 1938).
Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]
- Gundelova plaketa
- Epitaf Petra Pázmányho (1907)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Alojz Rigele [online]. osobnosti.sk, [cit. 2023-04-21]. Dostupné online.
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2018-12-28]. Dostupné online. Archivované 2018-12-28 z originálu.
- ↑ http://www.slovakia.culturalprofiles.net/?id=-13265
- ↑ a b Alojz Rigele vytvoril väčšinu diel na dvore (Alojz Rigele created most of his works on a yard). Bratislavské Noviny, 15 July 2006. Dostupné online [cit. 2012-10-07].
- ↑ www.muop.bratislava.sk, [cit. 2018-12-28]. Dostupné online.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- LEHEL, Zsolt. Alojz Rigele. 1. vyd. Bratislava : Albert Marenčín - Vydavateľstvo PT, c2008. 191 s. ISBN 978-80-89218-56-1.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alojz Rigele
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
- Diela Alojza Rigeleho v katalógu Web umenia Slovenskej národnej galérie
- Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 84 – farnosť Blumentál; pokrstený ako Aloysius Augustinus Riegele