Bokmål

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Bokmål (doslova: knižný jazyk) alebo zriedkavo knižný jazyk je jedna zo štyroch oficiálnych jazykových foriem nórčiny (riksmål, bokmål, klasický nynorsk, radikálny nynorsk).

Spolu s (klasickým) nynorskom je to dnes najbežnejšie používaná forma nórčiny a je to tá forma, ktorú sa učia cudzinci ako „nórčinu“. Používa ho (spolu s riksmålom) 80 – 90 % obyvateľstva. Používa sa hlavne v hlavnom meste a vo východnom Nórsku.

Predtým sa nazýval riksmålu (ríšsky jazyk) a tento názov sa dodnes používa na označenie konzervatívnej podoby bokmåli. Risksmål a bokmål sú založené na spisovnej dánčine a vznikli postupnou adaptáciou dánčiny v období dánskej nadvlády nad Nórskom (1380 – 1814).

V jazyku bokmål sa používajú niektoré špeciálne znaky. Taktiež výslovnosť všetkých rovnakých písmen nie je rovnaká, prípadne sa nie vždy vyslovia. Napríklad: znak - číta sa:

  • c – s,
  • o – väčšinou u,
  • z – v nórskej abecede neexistuje, nachádza len v cudzích slovách,
  • æ – podobne ako naše ä,
  • ø – ö,
  • å – o.

Zdvojené spoluhlásky ako kk, ll, mm, tt,... , sa vždy vyslovujú dlho a s dôrazom.