Bratríci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bratríci
Karel Vítek, 1942: Bitka pri Lučenci
Karel Vítek, 1942: Bitka pri Lučenci

Karel Vítek, 1942: Bitka pri Lučenci
KrajinaUhorsko Uhorsko
Existencia40. roky 15. storočia - 1467
Zánik1467 - Bitka pri Veľkých Kostoľanoch
PosádkaPlaveč (hrad)
Gajary – Posádka
Haligovce
Richnava
Veľké Kostoľany
Zelená hora
VeliteliaPeter Aksamit
Ján Talafús z Ostrova
Jašek Údrcký
Martin Valgata
Václav (Vaňko) z Rachmanova
Ján Švehla
Účasť
VojnyBoje bratríkov v Uhorsku
BitkySomoš (Drienov)
Lučenec
Žebrač/Myšlenice
Blatný Potok
Kapušany
Veľké Kostoľany

Bratríci boli vojenské oddiely zložené z bývalých husitských bojovníkov, pôsobiaci na území Slovenska, Moravy, severného Rakúska a južného Poľska, kam v rokoch 1445 – 1467 priniesli nielen idey husitstva, ale aj plienenie kláštorov, mnohých feudálnych osídlení. Prepadávali mešťanov, obchodníkov, duchovných a neraz aj poddaných sedliakov, takže mali povesť skôr zbojníkov, než šíriteľov vznešených husitských ideí, ako sa im to neskôr pripisovalo.[1]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Jadro bratríckeho vojska tvorili českí bojovníci, ktorí odišli z krajiny po porážke husitského hnutia v bitke pri Lipanoch. Bratrícke vojská najskôr vstúpili do služieb šľachticov či kapitánov ako bol napr. Fridrich z Ostrogu alebo Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1453 z jeho vojska dezertovalo a osamostatnilo sa množstvo bratríkov pod vedením Petra Aksamita, ktorý si zriadil svoje sídlo na hrade Plaveč[2]:88. Ďalšie oddiely bývalých husitských bojovníkov pôsobili nezávisle na západnom Slovensku pod velením Čecha Vaňka z Rachmanova. Bratríci obsadili alebo získali viaceré hrady a mestá, napr. Jasov[2]:83, Jelšavu[2]:83, Kežmarok[2]:84, Richnavu[2]:89 a vybudovali niekoľko poľných táborov napr. v Haligovciach, Chmeľove[2]:81, Zelenej hore pri Hrabušiciach[2]:79, Spišskej Teplici, Gajaroch a Vyšehrade v Turci, dobudovali tiež predhradie Spišského hradu[2]:89, čím z neho vytvorili jeden z najväčších hradov v Strednej Európe.

Idey husitstva sa preniesli i do života v táboroch. Panovala v nich priam biblická atmosféra, z najudatnejších bojovníkov boli vyberaní velitelia, korisť sa delila rovnakým dielom pre všetkých. Do roku 1458 patrilo bratríkom tridsaťšesť táborov a hradných pevností a ich vojská mali 15 – 20 tisíc ozbrojených bojovníkov. Vojensky ovládali celé východné a sčasti i stredné Slovensko a predstavovali vážnu politickú a bojovú silu v dynasticko-magnátskych zápasoch v Uhorsku v druhej polovici 15. storočia. Z obavy z ich narastajúcej sily sa už od r. 1453 na kráľovskom dvore organizovali proti nim bojové výpravy. Prvá výprava, ktorú proti nim viedol v r. 1454 mladší syn Jána Huňadyho Ladislav sa skončila prímerím.

Úpadok bratríckeho hnutia nastal po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón. V bitke pri Blatnom Potoku v roku 1458, v ktorej utrpeli bratrícke oddiely prvú vážnu porážku (zahynul v nej i Peter Aksamit) sa naštrbila jednota ich hnutia. Súčasne s ďalšími porážkami (v Poľsku – pri Myšleniciach a v Rakúsku) od nich odpadli mnohí uhorskí feudáli. V dôsledku týchto okolností boli bratríci nútení neustále meniť svoju dislokáciu. Najväčšia časť z nich sa uchýlila na západnom Slovensku, kde po neúspešnom pokuse o dobytie Trnavy dal veliteľ rakúskych bratríkov Henrich Šmikovský zo Žďáru (syn husitského hajtmana Jána Šmikovského zo Žďáru, zomr. po 1442) okolo roku 1461 postaviť dobre opevnený tábor vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch. Tu bola v roku 1467 zvedená rozhodujúca bitka, znamenajúca definitívny zánik bratríctva na Slovensku. Henrich Šmikovský zo Žďáru bol zabitý v roku 1465 v Rakúsku.

Bratríci v prameňoch[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti kráľa Albrechta darovala kráľovná Alžbeta hrad Zvolen aj ostatné pevnosti, čo k nemu patrili, istému Jánovi Jiskrovi z Brandýsa. ... hneď sa pustil za korisťou a napadol celú Matúšovu krajinu ... Prechádzal uhorskou krajinou, založil tábory, a všetko, čo mu prišlo do cesty, neľútostne plienil a pustošil ohňom. Ďalej tiež Pongrác z Liptovskej stolice, ... Peter Komorovský aj Aksamit, Talafús, Ribald, Kerský, Uřyk a Slovačko a ďalší Česi, Poliaci a Slováci, ktorí mali potešenie z koristi, verbovali do vojska a všetky svoje sily zamerali na lúpenie krajiny. ... Celé Uhorsko prežívalo hrozné roky rinčiacich zbraní a na ladom ležiacich poliach bola krv zabitých pánov i sluhov. ... A keby náš panovník, slávny kráľ Matej, nebol asi roku pána 1462 energickým ramenom spútal túto hroznú búrku, mohli by sme povedať, že tieto rozbroje by boli neobyčajne prudko pokračovali až do našich dní.
– Čo vystrojili cudzie národy v krajine[3]:543


Bola tam aj iná kategória zbojníkov, ktorí pustošili Hornú Zem. Verbovali sa z bývalých žoldnierov. Ich bojové oddiely sa dopúšťali násilia a mnohé sídla si získali zradou, zbraňou alebo novou výstavbou. Osvojili si pomenovanie podľa kláštorných mníchov - brat, v ich reči „bratrík“. Spomedzi seba si určili kapitánov a pustošením, zabíjaním a požiarmi nivočili všetky oblasti v ich susedstve a boli horší než ostatní. V krajine sa rozrástla ich opovážlivosť do takej miery, že sa rozšírilo uzatváranie manželstiev s úmyslom zostať tu natrvalo.
– O Čechoch, ktorí pustošili uhorskú krajinu a ktorých nazývali bratríkmi[3]:563

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. KOVÁČ, Dušan, et al. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. 616 s. ISBN 80-7153-174-X. S. 183.
  2. a b c d e f g h POLLA, Belo; SLIVKA, Michal. Husiti, Jiskrovci a bratríci na východnom Slovensku vo svetle archeologického bádania. Archaeologia historica, 1980, roč. 5, čís. 1, s. 69-103.
  3. a b DE THUROCZ, Johanes. Kronika Jána z Turca. Preklad Július Sopko. 1. vyd. Bratislava : Libri Historiæ; Post Scriptum, 2014. 590 s. ISBN 978-80-8046-692-3.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BOUBÍN, Jaroslav. bratříci. In: Akademická encyklopedie českých dějin. Ed. Jaroslav Pánek. Zväzok 1 A – C. Praha : Historický ústav AV ČR, 2009. 384 s. Dostupné online. ISBN 978-80-7286-147-7. S. 258 – 259.
  • ŠPIRKO, Jozef. Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša (1431-1462). Levoča : Spišský dejepisný spolok, 1937. 146 s. Dostupné online.

Prozaická a dramatická tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Najznámejšia je románová trilógia Aloisa Jiráska Bratrstvo :

  • JIRÁSEK, Alois. Bratrstvo: Tři rapsódie. 1. [díl], Bitva u Lučence. 1. vyd. v Čs. spis. Praha: Československý spisovatel, 1978. 400, [4] s.
  • JIRÁSEK, Alois. Bratrstvo: Tři rapsódie. 2. [díl], Mária. 1. vyd. v Čs. spis. Praha: Československý spisovatel, 1978. 426, [4] s.
  • JIRÁSEK, Alois. Bratrstvo: Tři rapsódie. 3. [díl], Žebráci. 1. vyd. v Čs. spis. Praha: Československý spisovatel, 1978. 479, [4] s.