Carihradská konferencia

Delegáti konferencie

Carihradská konferencia trvala od 23. decembra 1876 do 20. januára 1877 v Carihrade. Zúčastnili sa na nej zástupcovia veľmocí – Spojené kráľovstvo, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko, Rusko a Turecko.

Ešte pred začiatkom konferencie v období od 30. novembra do 10. decembra sa splnomocnenec britskej vlády markíz Sollbery a gróf Ignatiev dohodli na politickom rozdelení Bulharska a Bosny a Hercegoviny.

Od 11. decembra do 22. decembra sa konali predbežné zasadania, ale bez tureckých predstaviteľov. Bolo prijaté stanovisko o vytvorení 3 autonómnych oblastí, z ktorých dve boli obývané bulharským obyvateľstvom. Vznikol projekt pre ich organizáciu. Spomínaný ruský projekt navrhoval bulharskú autonómnu oblasť, do ktorej malo patriť územie Mizie, Trácka a Macedónska. To sa však nepáčilo rakúsko-uhorskému ministrovi zahraničných vecí, grófovi Andrássymu. Svoj odpor voči projektu vyjadril aj markíz Sollbery, ktorý navrhoval, aby sa bulharské územie rozdelilo na dve oblasti – východnú, s centrom v meste Târnovo a západnú, s centrom v Sofii (ale bez oblasti Belomorie, Odrinska, Trácka a väčšej časti Rodop, aj napriek tomu, že oblasti mali bulharský charakter). Sollbery žiadal o vertikálne rozdelenie bulharského územia, pretože vedel, že vo východnej časti žijú predovšetkým Turci a Gréci, a preto toto územie musí mať samostatnú vládu.

Hranice Bulharska podľa záverov konferencie

Hlavnou otázkou carihradskej konferencie nie je oslobodenie Bulharska, ale úloha zrovnoprávnenia záujmov veľmocí, ktoré chceli eliminovať vplyv Ruska na Balkáne. Preto spomínaný projekt odporúča autonómiu dvoch bulharských oblastí – nie štátu, alebo štátov, ani slobody a nezávislosti.

1. Základnou administratívnou jednotkou v krajine bude kantón s 5 až 10 tisíc ľuďmi, rozdelenými do skupín podľa vierovyznania (katolíci a moslimovia).
2. Niekoľko kantónov vytvorí sandžak (menšiu administratívnu jednotku), v ktorom vládne turecký občan (katolík alebo moslim, podľa počtu obyvateľstva v sandžaku). Tento turecký občan je volený Vysokou portou.
3. Niekoľko sandžakov vytvorí oblasť, v ktorej má najväčšie kompetencie valia (niečo ako dnešný predseda VÚC), volený Vysokou portou a s vedomím Veľkých síl na obdobie 5 rokov. Valia musel byť katolíkom, mohol však byť aj cudzinec.
4. Systém súdnictva sa mal prebrať od Turkov.
5. Vzniká policajný zbor, ktorého členovia sú volení Vysokou portou.

Na všetky tieto dohodnuté zmluvy mala jeden rok dohliadať medzinárodná pozorovateľská komisia. Všetky vypracované projekty na Carihradskej konferencii mali za úlohu chrániť Osmanskú ríšu proti záujmom Ruska, ktoré sa snažilo ovládnuť územie okolo úžiny Bospor a Dardanely.

Carihradskú konferenciu oficiálne otvoril Savet Mehmed paša 23. decembra 1876. Otvorenie konferencie využil na možnosť prijatia novej tureckej ústavy. To sa však nepáčilo ostatným prítomným predstaviteľom. Ale neústupčivosť Turkov v otázke prijatia ich základného zákona štátu a zákulisné machinácie Anglicka blokujú jej hladký priebeh a privádzajú ju do absolútneho fiaska. Na protest proti Turecku, štáty, ktoré sa na konferencii zúčastnili, odvolali svojich veľvyslancov z Carihradu. Predstavitelia sa vôbec nedohodli, a tak sa Carihradská konferencia skončila neúspechom.

Dôsledky

Odmietnutie Osmanskej vlády splniť rozhodnutie Carihradskej konferencie vyvolalo Rusko-tureckú vojnu v rokoch 1877-1878 a zároveň zbavilo Turecko (na rozdiel od predchádzajúcej Krymskej vojny) politickej a vojenskej podpory zo strany západných štátov.

Bibliografia

• R.W. Seton-Watson. Disraeli, Gladstone and the Eastern Question: A Study in Diplomacy and Party Politics. New York: W.W. Norton & Co., 1972. p. 108. ISBN 978-0-393-00594-3
• George Washburn. Fifty Years in Constantinople and Recollections of Robert College. Boston and New York: Houghton Mifflin, 1909. p. 115–119. ISBN 978-1-4067-0530-0
• H. Sutherland Edwards. Sir William White K.C.B., K.C.M.G., For Six Years Ambassador at Constantinople. London: John Murray, 1902.
• Buckle G.E., W.F. Monypenny, The Constantinople Conference, in: The Life of Benjamin Disraeli, Earl of Beaconsfield. Vol. VI, p. 84.
• Sneh Mahajan. British Foreign Policy, 1874-1914: The role of India. London and New York: Routledge, 2002. p. 40.
• L.S. Stavrianos. Constantinople Conference, in: The Balkans Since 1453. Austin: Holt, Rinehart and Winston, 1963.
• The Eastern Question. The Constantinople Conference. What May Be Expected from the Meeting. The Foreign Representatives and How They Are Treated. The Report of the American Consul General. Various Items of Interest. New York Times, 31 December 1876.
• Turkey and the Great Powers. The Constantinople Conference. The Commissioners' Last Proposals to the Porte. An Ultimatum Presented the Great Dignitaries of State to Decide Upon an Answer. New York Times, 16 January 1877.
• Conference de Constantinople. Reunions Préliminaires. Compte rendu No. 8. Scéance du 21 décembre 1876. Annexe III Bulgare. Règlement organique.
• Correspondence respecting the Conference at Constantinople and the affairs of Turkey: 1876–1877. Parliamentary Papers No 2 (1877). p. 140.
• Further Correspondence respecting the affairs of Turkey. (With Maps of proposed Bulgarian Vilayets). Parliamentary Papers No 13 (1877).