František Višváder
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
| František Višváder | |
 slovenský pedagóg, historik a novinár | |
| Iné mená | Vandervis |
|---|---|
| Narodenie | 22. október 1934 (89 rokov) Suchohrad, Slovensko |
| Bydlisko | Malacky |
| Národnosť | slovenská |
| Zamestnanie | novinár, univerzitný učiteľ |
| Profesia | novinár, historik |
| Aktívne roky | 1955 - súč. |
doc. PhDr. František Višváder (* 22. október 1934, Suchohrad) je slovenský vysokoškolský pedagóg, historik a novinár.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa ako druhorodený syn Matúša Višvádera (1903-1988) a Štefánie, rodenej Chrupkovej (1908-1988). Starší brat Ján (* 1927) je novinár.
František Višváder je absolventom gymnázia v Malackách (1949-1953) a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, odbor žurnalistika (1953-1958). Pred vstupom na VŠ pracoval v redakcii Smena.V roku 1955 založil a redigoval akademické noviny Naša univerzita[1], ktoré existujú dodnes. Po návrate zo základnej vojenskej služby (1958-1960) pracoval tri roky na poste zahraničnopolitického redaktora v denníku Pravda. V rokoch 1963 – 1997 bol zamestnancom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského na Katedre všeobecných dejín, kde do roku 1970 prednášal a vedecky pracoval v oblasti najnovších svetových dejín (v školskom roku 1966/67 za zúčastnil polročného postgraduálneho pobytu na Kube). V rokoch 1968 – 1969 sa angažoval pri podpore spoločenských reforiem (napr. vypracoval projekt účasti Slovenska na zahraničnej politike ČSSR, zúčastnil sa na koncipovaní vládneho programu prvej slovenskej vlády v rámci federácie, ako člen delegácie Matice slovenskej sa pri návšteve Kanady snažil zapojiť krajanských podnikateľov do našej ekonomiky, článkami v novinách žiadal vystúpenie ČSSR z Varšavskej zmluvy a pod.), za čo mu o rok neskôr zakázali pedagogickú a vedeckú činnosť, nesmel publikovať, vycestovať za hranice, vstupovať do archívov, obhájiť kandidátsku prácu a pod. V nasledujúcich devätnástich rokoch pracoval v seminárnej knižnici katedier histórie. V období sovietskej „perestrojky“ mu koncom roku 1988 umožnili založiť a viesť akademický vedeckopopulárny časopis Universitas Comeniana, taktiež vydať jednu z jeho kníh. Roku 1990 bol rehabilitovaný. Po získaní docentúry sa stal vedúcim Katedry všeobecných dejín FiF UK, členom akademického senátu a vedeckej rady fakulty.
Počas svojej kariéry napísal stovky novinových článkov, najviac z oblasti histórie a krajín „tretieho sveta“ (viaceré práve v období zákazu publikovania, kedy sa ich vďaka priateľom podarilo pod cudzími menami a pseudonymami prepašovať do novín a rozhlasu). Je autorom mnohých literárno-dramatických pásiem v rozhlase a niekoľkých kníh, napríklad Pochod zla, Nové dni Afriky (v maďarčine Afrika regelle), Latinská Amerika – nepokojný kontinent, Tiene storočia, Diktátor z tábora Columbia, cyklus reportáží Nezabil som Fidela a iné, zostavil viacero publikácií (napr. knihu Oldrich Majda a i.) Je držiteľom Ceny SLF za Historickú revue ako najlepší časopis roka 1995 a Zlatej medaily za zásluhy o Filozofickú fakultu UK. Bol vedúcim autorského kolektívu Encyklopédie Suchohradu, ktorá roku 2011 vyhrala súťaž o najlepšiu knihu Záhoria a zároveň získala hlavné ocenenie i v celoslovenskej súťaži Kronika 2011. V tom istom roku mu obecné zastupiteľstvo udelilo titul Čestný občan Suchohradu.
Roku 1997 odišiel do dôchodku, o tri roky neskôr sa z Bratislavy presťahoval do Malaciek.
Manželka (od 1957) Lýdia, rod. Bajová (* 1937), tajomníčka časopisu SAV Filozofia, syn Vladimír (* 1958), akademický sochár, Bratislava; dcéra Ing. PhD. Jana Schmitzová, CSc (1963), vedecká pracovníčka, Biofyzikálny inštitút Maxa Plancka v Gőttingene (Nemecko).
Historická revue[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1989 založil Historickú revue, prvý slovenský populárno-vedecký časopis o histórii a archeológii. Redakcia bola v Bratislave na Riazanskej 71 vo Výskumnom ústave zváračskom. Časopis obsahoval 40 strán s obrázkami a textom (čierno biely, farebná obálka) a vychádzal desaťkrát do roka.[2] V roku 1997 po rozhodnutí ísť do dôchodku časopis predal.[3]
Založil vydavateľstvo Kleio, v ktorom Historická revue vychádzala. Vydavateľstvo zostalo vo Višváderovom vlastníctve do roku 1997, kedy ho zrušil.
Diela[upraviť | upraviť zdroj]
- Pochod zla: od Mníchova k 14. marcu 1958, SVPL vydavateľstvo
- Nové dni Afriky, 1961, Vydavateľstvo politickej literatúry (VPL)
- Afrika reggele (maďarský preklad knihy Nové dni Afriky), 1961, VPL
- Latinská Amerika -- nepokojný kontinent , 1963,VPL
- Malý album veľkých osobností, 1988, Slovenské pedagogické nakladateľstvo
- Tiene storočia, 1989, vydavateľstvo Obzor , ISBN 978-80-215-0042-6
- Kniha kráľov a ďalší, editor, 1998,vydavateľstvo KLEIO , ISBN 978-80-9678-620-6
- Diktátor z tábora Columbia: Fulgencio Batista a jeho doba, 2005, vydavateľstvo Stimul , ISBN 80-88982-98-7
- Oldrich Majda a ďalší, 2008, Vydavateľstvo Michala Vaška , ISBN 978-80-7165-674-6
- Encyklopédia Suchohradu - Dimburka a ďalší, 2011, obec Suchohrad, ISBN 978-80-970873-1-9
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ uniba.sk Archivované 2013-05-24 na Wayback Machine Strana 2 kocka vpravo dole riadok 14
- ↑ ssag.sk Archivované 2009-01-24 na Wayback Machine vydania 1994-95
- ↑ historickarevue.com Súčasný editor časopisu [online]. [Cit. 2014-10-25]. Dostupné online. Archivované 2014-10-20 z originálu.