Giulio Ricordi
| Giulio Ricordi | |
 taliansky vydavateľ, hudobný publicista, maliar a hudobný skladateľ | |
| Narodenie | 19. december 1840 Miláno, Taliansko |
|---|---|
| Úmrtie | 6. jún 1912 (71 rokov) Miláno, Taliansko |
| Odkazy | |
| Commons |  Giulio Ricordi |
Giulio Ricordi (* 19. december 1840, Miláno, Taliansko - † 6. jún 1912, Miláno) bol taliansky vydavateľ, hudobný publicista, maliar a hudobný skladateľ.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Giulio Ricordi bol najvýznamnejší člen vydavateľskej rodiny Ricordiovcov. V roku 1808 založil jeho dedo Giovanni Ricordi (1785-1853) v Miláne hudobné vydavateľstvo, ktoré sa onedlho stalo jednou z najznámejších hudobných inštitúcií v krajine. Jeho zásluhou sa o vyšli operné diela skladateľov ako boli Gioacchino Rossini, Vincenzo Bellini, Gaetano Donizetti či mladý Giuseppe Verdi.
Giuliovi sa podarilo doviesť firmu na obchodný a umelecký vrchol. Bol to muž všestranných záujmov. Pôsobil ako novinár (Gazzetta musicale di Milano), maliar, návrhár, hudobník a pod pseudonymom Jules Burgmein aj ako hudobný skladateľ. V roku 1879 založil Società Orchestrale di La Scala. Ako hudobný vedec výrazne prispieval do prestížnych publikácií rodinného nakladateľstva (La biblioteca del pianista, l'Opera Omnia di Frédéric Chopin, L'arte musicale in Italia, Le Sonate di Domenico Scarlatti).
Jeho najväčšia zásluha však tkvie v bezkonkurenčnej hudobnej predvídavosti a podpore začínajúcich hudobných skladateľov, ktorým pomáhal k svetovému úspechu. Patrí medzi nich Amilcare Ponchielli, Alfredo Catalani, Umberto Giordano aj Giacomo Puccini. Pre posledného menovaného napísal libreto k opere Manon Lescaut a úzke spolupracoval na vzniku opery La bohème. Zrejme bol aj rozhodujúcim podnetom, ktorý vrátil starnúceho Verdiho k opernej kompozícii a umožnil tak vznik skvostov opernej literatúry: Otella a Falstaffa.
S jeho smrťou pomaly končí aj éra podnikateľov v umení, pre ktorých umenie nepredstavovalo len tovarom, ale trvalú životnú náplní.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Opery[upraviť | upraviť zdroj]
- La principessa invisibile, fiaba umoristica, (pod pseudonymom M. Iremonger - 1869)
- La secchia rapita (Turín, 1910)
- Tapis d'orient (1912)
Orchestrálne skladby[upraviť | upraviť zdroj]
- Le Livre des Serenades
- Nymphes dans le bois (notturno)
- Pulcinella innamorato, dal poemetto eroicomico di Roberto Bracco
- Fantaisie Hongroise
- Le Livre des Histoires : Histoire d'un soldat
Klavírne skladby[upraviť | upraviť zdroj]
- Le Bal de la poupee (8 piccole danze per pianoforte a 2 o 4 mani)
- La Valse de Mademoiselle Lili
- La Polka de la poupee
- Le Quadrille des Bebes Incassables
- La Mazurka de Monsieur Loulou
- Les Lanciers de Mademoiselle Ninette
- Sir Roger de Coverley
- Galop abracadabrant
- Bonne nuit poupee! (petite berceuse)
- Babau! (galop-surprise)
- Berceuse de Noel (pagina d'album)
- Bicicletta (galop caratteristico - anche per altri organici)
- Carnaval Venitien (piccola suite per pianoforte a 4 mani - anche in versione per piccola orchestra)
- Mon carnet de jeunesse (5 pezzi)
- Fantaisie Hongroise (morceau de Concert)
- Esquisses au Crayon (tre pezzi facili)
- Studio melodico n. 4 in forma di tarantella (op. 57)
- La Regina dei fiori, capriccio fantastio (op. 58)
- Dolori e gioje! (studio melodico n. 5 - op. 59)
- Canto del cuore (op. 60)
- Valzer popolari milanesi (op. 62)
- La Battaglia di S. Martino (op. 65)
- Polka (op. 75)