Krymská vojna
| Krymská vojna | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
 Obraz Franza Roabauta Obliehanie Sevastopoľa | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Francúzsko.svg){kind=small} Osmanská ríša Spojené kráľovstvo.svg){kind=small} Sardínske kráľovstvo
|
 Ruská ríša Bulharské légie.svg){kind=small} Grécki dobrovoľníci
| ||||||
| Sila | |||||||
| Francúzsko: 400 000 vojakov Osmanská ríša: 300 000 vojakov Spojené kráľovstvo: 250 000 vojakov Sardínia: 18 000 vojakov Spolu: 968 000 vojakov |
700 000 ruských vojakov 4 000 bulharských vojakov | ||||||
| Straty | |||||||
| Francúzsko: 100 000 mŕtvych Osmanská ríša: 175 000 mŕtvych Spojené kráľovstvo: 31 097 mŕtvych Sardínia: 36 mŕtvych Taliansko: 2 056 mŕtvych Spolu: 308 189 mŕtvych (Niektoré zdroje udávajú 320000) |
522 000 mŕtvych, zranených alebo chorých (220000 mŕtvych)
Niektoré zdroje udavajú 143000 mŕtvych | ||||||
Krymská vojna bol ozbrojený konflikt medzi Ruským impériom a koalíciou Osmanskej ríše, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Sardínskeho kráľovstva v rokoch 1853 až 1856. Väčšina bojových operácií sa uskutočnila na polostrove Krym, k bojom menšej intenzity došlo aj v oblasti západného Turecka a Čierneho mora.
Krymská vojna je spolu s americkou občianskou vojnou niekedy považovaná za prvú modernú vojnu, počas ktorej technické novinky výrazne ovplyvnili chod bojových operácií.
Príčiny[upraviť | upraviť zdroj]
Vojnu vyvolal vpád ruských vojsk na územie dnešného Rumunska, Moldavska a Valašska v júli 1853, ktoré v tom čase patrilo Osmanskej ríši. Rusko sa snažilo posilniť svoje mocenské pozície na Balkáne na úkor Turkov. To nevyhovovalo ostatným veľmociam, hlavne Spojenému kráľovstvu a Francúzsku.
Po napadnutí svojho územia vypovedala Osmanská ríša v októbri 1853 Rusku vojnu. Británia a Francúzsko vyslali na ochranu Istanbulu svoje vojnové lode. Turci porazili Rusov pri rumunskom meste Oltenita, Rusom sa však podarilo zničiť tureckú flotilu pri Sinope.
Začiatkom roku 1854 vplávali do Čierneho mora vojnové lode Spojeného kráľovstva a Francúzska na ochranu osmanského loďstva. Ruské jednotky zaútočili na osmanské vojsko v Bulharsku.
Útok na Krym[upraviť | upraviť zdroj]
28. marca 1854 vypovedali vojnu Rusku Spojené kráľovstvo a Francúzsko. Spojenci sa 13. marca vylodili na západnom Kryme s asi 55 000 mužmi, severne od mesta Sevastopoľ. Pri rieke Alma sa im 21. septembra 1854 podarilo zvíťaziť nad Rusmi (okolo 4 000 mŕtvych Rusov a 2000 mŕtvych spojencov). Nakoniec sa spojeneckej armáde podarilo 4. októbra obkľúčiť Sevastopoľ, ktorý bol pevnosťou a dôležitou námornou základňou ruského námorníctva. 25. októbra sa Rusi neúspešne pokúsili prelomiť obkľúčenie v časti britského sektoru, neďaleko od prístavného mestečka Balaklava. Následný protiútok britskej ľahkej kavalérie skončil masakrom vďaka ruskej krížovej delostreleckej paľbe.[1] Začala sa zákopová vojna, ktorá predznamenala spôsob boja na frontoch 1. svetovej vojny. 5. novembra nevyšiel Rusom pokus o vrazenie klinu medzi spojenecké vojská pri Inkermane. Porážka si vyžiadala 12 000 mŕtvych. Spojenci stratili viac ako 4 000 mužov.
V januári 1855 vypovedalo vojnu Rusku aj Sardínske kráľovstvo. Jeho premiér gróf C. Cavour vyslal na Krym vojsko. Spojenci sa 7. júna pokúsili útokom dobyť Sevastopoľ, ale nepodarilo sa im to ani za cenu 7 000 mŕtvych a ranených. Straty Rusov boli ešte vyššie.
Druhý pokus o desať dní neskôr bol takisto neúspešný. 16. augusta sa neúspechom skončil pokus Rusov o prelomenie obliehania. Výsledkom bolo viac ako 8 000 mŕtvych. Obrancovia Sevastopoľa boli v ťažkej situácii a 8. septembra 1855 kapitulovali.
Výsledok[upraviť | upraviť zdroj]
30. marca 1856 bola v Paríži podpísaná mierová zmluva. Podpísali ju Rusko, Osmanská ríša, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Sardínske kráľovstvo (Piemont), Rakúsko a Prusko. Boli obnovené predvojnové hranice medzi Ruskom a Tureckom a Turci museli súhlasiť s demilitarizáciou Čierneho mora a dolného toku Dunaja. K Moldavsku bola pripojená južná Besarábia a došlo k medzinárodnému uznaniu autonómie Moldavska a Valašska pod formálnou tureckou zvrchovanosťou.
Neschopnosť spojencov poraziť za krátky čas ruskú armádu, ktorá bola technicky zaostalejšia, súvisela okrem nepochopenia nového druhu vojny spojeneckým velením s neschopnosťou a niekedy aj nemožnosťou využiť vlastnú technologickú a vojenskú prevahu. Svoju úlohu zohrávala tiež dĺžka zásobovacích línií armád bojujúcich na Kryme. Samozrejme aj húževnatosť ruských vojakov brániacich sa na svojom území a ich dokonalá znalosť terénu spolu so systémom opevnení okolo Sevastopoľa prispeli k tomu, že ruská armáda dokázala tak dlho odolávať. Krymská vojna sa stala prvou vojnou, o ktorej aktuálnom vývoji sa čitatelia dozvedali vďaka telegrafu a fotografii (spojeneckých vojakov a miesta bojov fotografoval najmä Angličan Roger Fenton). Utrpenie vojakov na bojisku sa prostredníctvom fotografie a telegrafie dostalo na stránky novín a prinášalo čitateľom aktuálne informácie o dianí na bojisku.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Zo 673 útočiacich jazdcov niekoľkých regimentov ľahkej jazdy, ktoré viedol lord Cardigan, ich zahynulo 113, a 134 bolo zranených. Túto udalosť oslávil v populárnej básni dobový básnik Alfred Tennyson. In: CHANDLER, D. G. (ed.): The Oxford History of the British Army. Oxford : Oxford University Press, 1996, s. 182.
Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- FIGES, Orlando. Crimea : The Last Crusade. 1. vyd. London : Penguin Books, 2011. 575 s. ISBN 978-0-141-01350-3.
- KUNEC, Patrik: Krymská vojna (1853 - 1856) : Prvý médiami sledovaný vojnový konflikt. In: Historická revue č. 11/2016, s. 44 - 49. ISSN 1335-6550 Dostupné online.
- TARLE, Jevgenij Viktorovič. Krymská válka I., II.. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 1951. 599 a 704 s.
- WOHLMUTH, Petr. Východ proti Západu? Krymská válka (1853-1856) pohledem historické antropologie. 1. vyd. Praha : Univerzita Karlova - Karolinum, 2020. 432 s. ISBN 978-80-246-4602-2.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Krymská vojna
