Leóchares (sochár)
Leóchares (starogr. Λεωχάρης) bol grécky sochár v 4. storočí pred Kr..[2]
Sochár Leóchares pochádzal pravdepodobne z Atén a bol žiakom slávneho sochárskeho majstra Skopu. Už za svojho života bol uznávaným umelcom.[3] Staroveký autor Plínius uvádza, že aténski sochári Leóchares, Bryaxis, Timotheos a Skopas pracovali na výzdobe Mauzólea v Halikarnasse, jedného zo siedmich divov starovekého sveta, ktorý dala vystavať Artemisia na pamiatku svojho manžela Mausóla, kráľa v Kárii.[4]
Na čele tejto skupiny aténskych umelcov stáli Leóchares a Skopas. Leóchares vyzdoboval západné priečelie, Bryaxis severné, Timotheos južné a Skopas východné.[5] Toto majstrovské dielo sa stalo pomníkom ich slávy. Zrúcaniny mauzólea preskúmal roku 1857 britský archeológ Charles Newton, ktorý objavil zvyšky vlysov zo skulptúr na podstavci, úlomky štvorzáprahu a sochy Mausola a Artemisie.[4]
Odborníci medzi Leócharove diela pripisujú aj mramorové kópie bronzových originálov sôch Artemidy a Apolóna, umiestnených v Musée du Louvre v Paríži. Leóchares dal týmto božstvám krásnu podobu v zhode so svojimi predstavami o ich nadprirodzených činoch a ich zázračnej existencii. Postavy sú zachytené v pohybe, Artemis vyťahuje šíp z tulca, Apolón napína luk s hlavou zľahka naklonenou, čím sa vyvažuje poloha nôh a zdôrazňuje vzdušná plynulosť postojov. Obidve sochy vyžarujú krásu, silu, mladosť a dynamizmus.[1]
Leócharovým dielom je aj súsošie, nazvané Ganymédes unášaný orlom, ktorého kópia je vo Vatikánskych múzeách. Zábavný a pitoreskný detail tohto súsošia je pes čo breše, keď vidí svojho pána vo vzduchu. Bol to zrejme odraz nového záujmu sochárov tohto obdobia o prírodu, ktorý je známy už aj u Praxitela.[6][2]
Pausanias zaznamenal, že macedónsky kráľ Filip II. po svojom najväčšom víťazstve pri Chairóneii dal v olympijskej Altide vybudovať budovu zvanú Filippeion a jej výzdobu zveril aj Leócharovi. Pausanias o tom uvádza: „Je tam umiestnený Filippos, Alexandros, s nimi aj Amyntas, otec Filippov. Taktiež tieto diela sú Leócharove, a to zo slonoviny a zo zlata, rovnako potom sú tu aj sochy Olympiady a Eurydiky.“[7]
Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 135.
- ↑ a b J.R. Osgood, Painters, Sculptors, Architects, Engravers, and Their Works, str. 363
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 141.
- ↑ a b José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 143-147.
- ↑ Plínius Starší. Kapitoly o přírode. Praha : Svoboda, 1974. 25-006-74. S. 294.
- ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 136.
- ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 407.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Leóchares (sochár)
