Paleogén

**Aktuálna medzinárodná stratigrafická tabuľka**
	neogén (mladšie treťohory)
	paleogén (staršie treťohory)
mezozoikum ; (druhohory)	krieda
	jura
	trias
paleozoikum ; (prvohory)	perm
	karbón
	devón
	silúr
	ordovik
	kambrium
	kryogén
	tón
mezopro-; terozoikum	sten
	ektas
	kalym
paleopro-; terozoikum	statér
	orosir
	ryak
	sider
archaikum ; (prahory)	neoarchaikum
	mezoarchaikum
	paleoarchaikum
	eoarchaikum
	hadean

Paleogén
Zaradenie
Perióda kenozoika
← krieda	neogén →
Časové rozpätie paleogénu; (v miliónoch rokov)
Začiatok	65,5 (± 0,3)
Koniec	23,03 (± 0,05)
Trvanie	42,47
	Charakteristika atmosféry paleogénu; (hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka	26 obj. %; (130 % oproti dnešku)
Priemerná koncentrácia CO2	500 ppm; (2-násobok oproti dnešku)
Priemerná teplota	18 °C; (4 °C nad dneškom)
Grafická časová os paleogénu
	; -70 — – -65 — – -60 — – -55 — – -50 — – -45 — – -40 — – -35 — – -30 — – -25 — – -20 — Neogén Krieda Oligocén Eocén Paleocén ← Prvé zaľadnenie Antarktídy ← Teplotné maximum; paleocén-eocén ← Masívne vymieranie; na hranici; krieda-paleogén Kenozoikum Mezozoikum Paleogén Približné časové rozdelenie paleogénu.; (hodnoty sú v mil. rokov)
	Portál vied o Zemi

Paleogén (iný názov: staršie treťohory; z gr. dávnozrodený) je starší útvar kenozoika, ktorý sa začal približne pred 65,5 ± 0,3 miliónmi rokov a skončil pred 23,03 ± 0,05 mil. rokov. Je prvým útvarom terciéru.

Názov zaviedol r. 1865 Moritz Hörnes.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Klasickou oblasťou paleogénu je Anglo-parížska panva (najmä okolie Paríža), podľa ktorej sa určilo aj rozdelenie paleogénu na tri oddelenia (od najmladšieho po najstarší):

Paleocén sa začína definitívnym vymretím globotrunkán a nástupom globigerín a globorotálií. Vrchnou hranicou je v karpatskom delení stupeň eger, ktorého časť sa prelína so začiatkom neogénu (miocénu)^[1].

Paleogeografia[upraviť | upraviť zdroj]

Pre celý paleogén je typické značné kolísanie morskej hladiny. Zmena konfigurácie paniev a dotváranie severného Atlantiku. V eocéne došlo k oddeleniu Indickej platne od Afriky.

Spomedzi paniev, ktoré sa nachádzali na platformách, kde prevažovala sedimentácia klastických sedimentov, karbonátov, evaporitov a miestami i uhlia bola najvýznamnejšia Anglo-parížska panva. Významným sedimentom Anglo-parížskej panvy je nespevnený, tzv. londýnsky íl s množstvom dobre zachovaných skamenelín. Medzi ďalšie významné oblasti zaliate epikontinentálnym morom patrila Akvitánska panva.

V alpsko-karpatskej oblasti tethýdy pokračovala z kriedy intenzívna sedimentácia vo flyšových trógoch. Usadzovanie flyšových turbiditov trvalo do eocénu, kedy postupne prechádza do molasovej sedimentácie. V Západných Karpatoch došlo na prelome kriedy a paleogénu k vrásneniu v oblasti bradlového pásma, pri čom bol uzavretý Váhický oceán, ktorý podobne ako v Alpskej oblasti Piemontsko-ligurský oceán v paleocéne celkom zanikol. Významné hrúbky paleogénnych sedimentov sa zachovali i vo vnútrohorských depresiách, najmä v Centrálnokarpatskej paleogénnej panve a na juhu v paleogéne Budínskeho vývoja (na Slovensku v okolí Štúrova a Lučenca).

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Zo živočíchov najväčší rozvoj dosiahli dierkavce (foraminifera). Ich veľké formy, najmä až 15 cm veľké numulity pomohli detailnejšie členiť paleogénne vrstvy. Dôležitý bol i nanoplanktón a mrežovce – radiolaria, solitérne koraly, machovky a článkonožce (lastúrničky, kôrovce i hmyz). Objavilo sa niekoľko nových druhov lastúrnikov, ulitníkov i ježoviek. Koniec kriedy prežilo asi pol milióna rokov i niekoľko málo druhov amonitov, ktoré však už iba vymierali.

Významný rozvoj na zemi i v morskom prostredí zaznamenali stavovce, hlavne vtáky a cicavce^[2], objavili sa korytnačky i hady. Rozvojom prešli i žraloky.

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírené boli hlavne magnóliovité rastliny ako fikus. V chladnejších oblastiach vŕby, jelše, brezy, topole. Význam húb v porovnaní s druhohorami veľmi klesol. Horninotvorný význam nadobudli litotamniové riasy.