Parochňa
Parochňa (z latinského slova pilus = vlas) je pokrývka hlavy, ktorá nahrádza alebo vylepšuje z estetických, zdravotných alebo módnych príčin vlastné vlasy.
Parochne v staroveku[upraviť | upraviť zdroj]
Parochňe poznali naši predkovia už v staroveku. Vyrábali ich z chlp, vlákien rastlín alebo trávy. Do starovekého Ríma a starovekého Grécka ich priniesli Peržania. Pôvodne slúžila ako ozdoba hlavy u kráľov a bojovníkov, no v starovekom Ríme začali nosiť parochne aj ženy.
Parochne v Európe[upraviť | upraviť zdroj]
V Európe sa začali parochne šíriť z Francúzska, kde sa začali nosiť približne za vlády Ľudovíta XI. (15. storočie), no skutočný rozmach parochní nastal až v 17. storočí s príchodom baroka. Mimo územia Francúzska sa parochne rozšírili až koncom 17. storočia. Spočiatku sa tvorcovia parochní snažili verne napodobniť skutočné vlasy, no neskôr od napodobňovania upustili. Miesto prirodzených vlasov tak vznikla móda veľkých, hustých kučeravých parochní, ktoré siahali pod ramená a často končili až na prsiach. Na ich výrobu sa používali konská alebo kozia srsť, hodváb, vlna, bavlna a tenký drôt, no drahé parochne sa vyrábali tiež zo skutočných ženských vlasov, ktoré pochádzali najmä z Holandska. Nosili sa napudrované a najmä u žien upravené do rozmanitých účesov (do podoby uzla, krátko zastrihnuté pod bradou, stiahnuté do copu alebo zviazané v sieťke na zadnej časti hlavy). Výrobcovia parochní sa združovali do cechov, z ktorých prvé vznikali v Paríži v druhej polovici 17. storočia.
Úpadok parochní[upraviť | upraviť zdroj]
Koncom baroka sa módne trendy zmenili a obľuba parochní prudko poklesla. Zachovali sa však u niektorých profesií, keď ich naďalej nosili napr. lekári alebo sudcovia. V 19. storočí sa parochne takmer výhradne používali už len ako náhrada za chýbajúce vlasy alebo ako ochrana pred nachladnutím hlavy. V súčasnosti sa parochne používajú už takmer výhradne len v divadle, cirkusoch alebo sa navliekajú figurínam.
