Peter Jilemnický
| Peter Jilemnický | |
| slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Pseudonym | Al Arm, Peter Malý, Peter Hron |
| Narodenie | 18. marec 1901 |
| Kyšperk (dnes Letohrad), Rakúsko-Uhorsko | |
| Úmrtie | 19. máj 1949 (48 rokov) |
| Moskva, Sovietsky zväz | |
| Súrodenci | Jindřich, Marie |
| Manželka | Ružena Jilemnická Oľga, rod. Pivková |
| Odkazy | |
 | Peter Jilemnický (multimediálne súbory na commons) |
Peter Jilemnický (pseudonymy Al Arm, Peter Malý, Peter Hron) (* 18. marec 1901, Kyšperk (súčasný Letohrad), Rakúsko-Uhorsko – † 19. máj 1949, Moskva, Sovietsky zväz) bol komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v rodine rušňovodiča a mal dvoch súrodencov, brata Jindřicha a sestru Mariu. Základné vzdelanie získal na meštianskej škole v Kyšperku a v Červenej Vode, potom pokračoval na Strednej poľnohospodárskej škole v Chrudime, maturoval (zložil učiteľskú skúšku) na učiteľskom ústave v Leviciach v roku 1921. Medzitým pracoval ako učiteľ v Česku (Verměřovice 1920 – 1921). Vojenskú službu vykonával v rokoch 1921 až 1923, najprv v Rimavskej Sobote, neskôr v Banskej Bystrici[1], kde sa zoznámil s Gottwaldom[2] a aj pod jeho vplyvom roku 1922[2] vstúpil do KSČ. Potom sa živil ako učiteľ na Slovensku (vo Svrčinovci 1923 – 1926, krátko v roku 1926 v Čadci). Na Slovensku hovoril po slovensky bez poznateľného akcentu.[3]
Dva roky v krajine sovietov (1926 – 1928)[upraviť | upraviť zdroj]
12. júla 1926[2] bez povolenia úradov[3] emigroval do ZSSR ako učiteľ a kronikár družstva Interhelpo (založené 1924 v Žiline) vycestoval do kirgizského Frunze. Od roku 1927 bol registrovaný ako občan ZSSR, keď žil v krajanskej obci Pavlovka (Krasno-Čechovka). Zároveň dva roky (1928 – 1929) študoval na Štátnom inštitúte žurnalistiky (GIŽ) v Moskve. Urobil si aj výlet na Kaukaz, kde pôsobil medzi inými českými a slovenskými kolonistami Interhelpo a z tohto prostredia neskôr (1930) napísal román Zuniaci krok.
Spisovateľ - bojovník[upraviť | upraviť zdroj]
Po návrate zo ZSSR najprv (1929) pracoval v Ostrave ako redaktor Pravdy a potom ako učiteľ v Trnave a v Šajdíkových Humenciach (1930 – 1932), Kostolci-Záskalí (1932 – 1936) a od roku 1936 vo Svätom Jure, kde si dal postaviť dom. Medzitým v roku 1934 sa v Moskve zúčastnil na prvom zjazde Zväzu sovietskych spisovateľov. V roku 1937 strávil niekoľko mesiacov v obci Lednické Rovne, kde dokončil dielo Kompas v nás. Z tohto prostredia napísal aj novelu Sklári.
Roku 1938 ako český učiteľ odchádza nie celkom dobrovoľne do Česka (Poříčí u Litomyšle, neskôr Budislav), kde nielen učí, ale sa aj zapája do ilegálnej činnosti KSČ. 27. októbra 1942 ho zatklo Gestapo a bol odsúdený na osem rokov nútených prác a prevezený do pracovného tábora Griebo pri Coswigu, neskôr do tábora Dessau.
Kariéra po vojne[upraviť | upraviť zdroj]
Do Svätého Jura sa opäť vrátil v júni 1945. Sám, bez manželky Ruženy, ktorá sa liečila v Tatrách (zomrela v Jure v r. 1947 na krčnú tuberkulózu). V rovnakom roku nastúpil na Povereníctvo školstva a osvety ako vedúci oddelenia pre deti a mládež. Od 21. októbra 1945 do 16. mája 1946 bol poslancom Dočasného národného zhromaždenia za Komunistickú stranu Slovenska.[4] V roku 1947 bol vymenovaný za stáleho delegáta Všeslovanského výboru v Belehrade. Od roku 1948 do predčasnej smrti 19. mája 1949 bol kultúrnym atašé česko-slovenského veľvyslanectva v Moskve.
Pochovaný je na cintoríne v Letohrade.[5]
Vyznamenania a memorábilie[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1949 mu bol posmrtne udelený titul národný umelec.[6]
Druhá manželka Oľga, rod. Pivková, iniciovala zriadenie Jilemnického múzea v jeho dome v Svätom Jure. Múzeum bolo verejnosti sprístupnené k 5. výročiu smrti spisovateľa v r. 1954. V blízkosti múzea bola v r. 1961 postavená prevádzková budova múzea s prednáškovou miestnosťou a pracovňou pre pracovníkov múzea, kde aj múzeum dočasne sídlilo. Vo februári 1996, na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave bola expozícia zrušená a rodinný dom bol vrátený druhej manželke Oľge.
Po Jilemnickom bolo a je pomenovaných viacero škôl. Jeho meno stále nesie 60 ulíc a námestí[7] na Slovensku. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.
Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]
S literárnou tvorbou začal ešte počas stredoškolských štúdií 1919. Začínal písaním poézie, ako aj prózy a svoje diela uverejňoval v časopise Mladé proudy. V jeho dielach možno spočiatku pozorovať prvky expresionizmu, neskôr socialistický realizmus (sociálne cítenie, autobiografické prvky, politická agitácia), ale i lyriku a opisy prírodných krás (napr. Kysuce). Veľká časť jeho diel ostala len v rukopisnej forme. Publikoval v ľavicových časopisoch (Proletárka, Hlas ľudu, Pravda chudoby a Pravda, DAV).
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
- 1921 – Devadesátdevět koní bílých, prozaická prvotina
- 1924 – 1925 – Červená sedma, výber z prozaickej tvorby z týchto rokov zhrnutý do tejto zbierky (poviedky: Vražda v aeropláne A-71, Život po smrti, Zakryté karty)
- 1925 – Štrajk, proletárska dráma
- 1929 – Víťazný pád, románová prvotina
- 1929 – Dva roky v kraji Sovietov
- 1930 – Zuniaci krok
- 1932 – Pole neorané
- 1934 – Kus cukru
- 1937 – Kompas v nás
- 1938 – Návrat
- 1947 – Kronika
- 1947 – Cesta
- 1951 – Prečo som sa stal komunistom
- 1955 – Tri rozprávky, próza pre deti
- Pěšinky, zbierka (rukopis)
- Oheň majáků, cyklus (rukopis)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Peter Jilemnický, referáty.sk, online
- ↑ a b c Encyklopédia Slovenska II E-J. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1978. s.
- ↑ a b Vzpomínka Ignáce Strýčka, žáka Petra Jilemnického, online
- ↑ Peter Jilemnický [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online.
- ↑ Hrob Petera Jilemnického [online]. literarnimuzea.cz, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Čestný titul národní umělec - seznam nositelů [online]. prazskyhradarchiv.cz, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ epsilon.sk [online]. epsilon.sk, [cit. 2017-01-01]. Dostupné online.
Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Libor Knězek: O Petru Jilemnickém (1951)
- Břetislav TRUHLÁŘ: Peter Jilemnický, spisovateľ-bojovník (1952, 1. diel 1955, 2. diel 1958)