Renzo Piano

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Renzo Piano
taliansky architekt
taliansky architekt
Narodenie14. september 1937 (86 rokov)
Janov, Taliansko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Renzo Piano

Renzo Piano (* 14. september 1937, Janov, Taliansko) je taliansky architekt.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Je synom staviteľa. Jeho starý otec, otec, štyria ujovia a brat boli podnikatelia. On si však vybral radšej architektúru. V roku 1964 vyštudoval Polytechnickú Školu Architektúry v Miláne. Jeho spolužiakmi boli Jean Prouvé a Franco Albini (1959 – 1964). Študoval dva roky na univerzite vo Florencii. Ako študent pracoval s Frankom Albinim a navštevoval staršie staveniská, kde získal cenné a praktické skúsenosti.

Počas štúdií sa prvý raz oženil. S manželkou Magdou Arduinovou majú tri deti: Carlo, Matteo a dcéra Lia, ktorá je tiež architektkou.

Prvú architektonickú kanceláriu si otvoril v Miláne (1964 – 1970). Popri tom spolupracoval s Luisom Kahnom vo Philadelphii a so S. Makowským v Londýne.

Prvou veľkou zákazkou, ktorú dostal v roku 1969, bol taliansky priemyselný pavilón na Expo 1970 v japonskej Osake.

Do súťaže pre Centre national d’art et de culture Georges-Pompidou v Paríži sa spojil s architektom Richardom Rogersom a následne ju vyhrali. Vytvorili spoločnosť Piano&Rogers (1971 – 77)

Neskôr pracoval v spoločnosti L'Aterier Piano&Rice (1977 – 1981).

V roku 1989 sa zoznámil z Emiliou Rossata, s ktorou sa v roku 1992 oženil.

V súčasnosti má kancelárie v Janove a v Paríži pod názvom Renzo Piano Building Workshop s asi 100 zamestnancami (architekti, inžinieri, špecialisti…).

Dielo Renza Piana zahŕňa viac ako 40 svetoznámych projektov (múzea, galérie, kostoly, pódia, inštitúty, nákupné strediská, mosty…). Je nositeľom mnohých medzinárodných cien.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

„Prečo sa chceš stať len architektom? Môžeš byť predsa staviteľom.“ Keď Renzo Piano počul tieto otcove slová, mal len 17 rokov. Až neskôr ho skúsenosti presvedčili, že byť len architektom nestačí, aj preto mohol povedať: „Viem, že architektúra mení život. Videl som to.“ Aj preto svoje kancelárie nazval Renzo Piano Building Workshop. Ale tiež tvorí aj ako dizajnér.

Pianová veta: „kontinuálne redukovanie mierky a atomizácia detailu nám umožňujú priblížiť sa k biologickému.“ Piano skúma detail aby pochopil celok. Minimalizuje tvary predmetov do základných foriem. Všetko z jeho tvorby má svoj predobraz v prírode.

Pianov názor na otázky štýlu: „Štýl je veľmi nebezpečný koncept,“, „ Je to príliš narcistický názor. Pripomína mi to komerčnú značku dizajnéra. Spomínam si, ako napríklad Giacomettiho rozčuľovalo, keď za ním prišli kupci a povedali mu: „Chceme takú vec, ktorú sme videli u iných - jednoducho ako to robíte.“ Štýl je veľké obmedzenie, ale zároveň pohodlná zlatá klietka, v ktorej vás každý hneď spozná. Preto som voči štýlu zdržanlivý.“

Projekty a realizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1978 – Union Internationale des Architects Honorary Fellowship, Mexico City, Mexico
  • 1981 – Compasso d´Oro award, Miláno, Taliansko
  • 1981 – AIA Honorary Fellowship, USA
  • 1984 – Commandeur des Arts et des Lettres Award, Paríž, Francúzsko
  • 1985 – Legion d´Honneur Paris, Francúzsko
  • 1985 – R.I.B.A. Honorary Fellowship in London, UK
  • 1989 – R.I.B.A. Royal Gold Medal for Architecture, UK
  • 1989 – Cavaliere di Gran Croce award by the Italian Government, Rím, Taliansko
  • 1990 – Honorary Doctorship, Universität Stuttgart, Nemecko
  • 1990 – Kyoto Prize, Inamori Foundation, Kyoto, Japonsko
  • 1991 – Neutra Prize, Pomoda, Kalifornia, USA
  • 1992 – Honorary Doctorship, Delft University, Holandsko
  • 1993 – American Academy of Arts and Sciences, Fellow, Londýn, UK
  • 1994 – American Academy of Arts and Letters Honorary Fellowship, USA
  • 1994 – Arnold W. Brunner Memorial Prize, USA
  • 1994 – Chevalier, l´Odre National du Mérite, Paríž, Francúzsko
  • 1994 – Goodwill Ambassador of Unesco for Architecture
  • 1994 – Premio Michelangelo in Roma, Taliansko
  • 1994 – Prize for Actuactiones temporales de Urbanismo y Arquitectura from the Ayuntamiento de Madrid, Španielsko
  • 1995 – Art Prize of the Akademie der Kunste, Berlín, Nemecko
  • 1995 – Praemium Imperiale, Tokio, Japonsko
  • 1995 – Erasmus Prize, Amsterdam, Holandsko
  • 1996 – Premio Capo Circeo, Rím, Taliansko
  • 1997 – Pritzkerova cena
  • 1998 – The Pritzker Architecture Prize, Biely dom, Washington, USA
  • 1999 – Architect of the National Academy of San Luca, Rím, Taliansko
  • 2000 – Officier, Ordre National de la Legion d´Honneur, Paríž, Francúzsko
  • 2000 – Leone d´Oro for the career, Benátky, Taliansko
  • 2000 – Spirit of Nature Wood Architecture Award, Helsinki, Fínsko
  • 2000 – Premio Leonardo, Palazzo del Quirinale, Rím, Taliansko
  • 2001 – Wexner Prize, Wexner Center for the Arts, Columbus, Ohio, USA
  • 2002 – Honorary Doctor of Fine Arts Degree, Pratt Institute, New York, USA
  • 2002 – Medaille D´Or UIA (International Union of Architects), Berlin
  • 2002 – Michelangelo Antonioni for the Arts, Rome Auditorium, Taliansko
  • 2003 – Gold Medal to Italian Architecture, “Triennale“of Milan, Taliansko
  • 2003 – Prize“Una vita nella musica-Artur Rubinstein“, Benátky, Taliansko
  • 2004 – Grifo d´oro, Comune di Genova, Janov, Taliansko
  • 2004 – Italy-America Chamber of Commerce Business Cultural Award, za rok 2003, New York, USA
  • 2008 – AIA Gold Medal

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jodidio P.:Renzo Piano Building Workshop 1966-2005. Koln, TASCHEN,2005
  • Stephen R.:Encyclopedia of 20th-century Architecture, (volume 3 P-Z index). New York, FITZROY DEARBORN, 2004
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Renzo_Piano&oldid=7468356“