Synapsia (neurológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Synapsia (z gr. syn = spolu, haptein = chopiť) je miesto styku medzi neurónmi alebo medzi neurónmi a inými bunkami. Slúži na prenos vzruchov z bunky do bunky, väčšinou jednosmerne. Plazmatická membrána synapsie je úzko špecializovaná a obsahuje špecifické receptory.

Názov synapsia zaviedol v roku 1897 Charles Scott Sherrington.[1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti bol nervový systém človeka považovaný za sieť vzájomne pospájaných buniek. Až tzv. neurónová teória považovala každú nervovú bunku za samostatnú funkčnú i štrukturálnu jednotku. Presadila sa koncom 19. storočia a jej definitívnu platnosť potvrdil elektrónový mikroskop, ktorý dokázal priamo synapsie zobraziť.[1]

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Synapsie sa delia podľa miesta prepojenia na:

  • axo-dendritické – k prenosu vzruchu dochádza z axónu na dendrit ďalšieho neurónu
  • axo-somatické – prenos axón – telo neurónu
  • axo-axónové – prenos axón – axón
  • dendro-dendritické – prenos dendrit – dendrit
  • somato-dendritické – prenos telo neurónu – dendrit
  • somato-somatické

Podľa efektu na:[2]

  • excitačné – stimulujú nejakú činnosť (prevod vzruchu, činnosť špecializovanej bunky)
  • inhibičné – utlmujú nejakú činnosť

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Synapsia sa skladá z 3 základných častí:

  • presynaptickej,
  • postsynaptickej,
  • synaptickej štrbiny, ktorá sa nachádza medzi nimi.

Presynaptická časť je obvykle vakovito rozšírenou koncovou časťou axónu. Táto časť okrem mitochondrií a ďalších organel obsahuje predovšetkým synaptické vačky, nahromadené pri synaptickej štrbine. Potom čo šíriaci sa vzruch dosiahne túto časť neurónu, dochádza k aktivácií napäťovo ovládaných kalciových kanálov a vtoku Ca2+ do bunky. Zvýšená koncentrácia vápnika aktivuje proces exocytózy a zo synaptických vačkov sa do štrbiny uvoľňuje chemická látka – mediátor do synaptickej štrbiny.[2] Mediátor putuje synaptickou štrbinou, až dosiahne membránu postsynaptickej časti. Väzbou mediátora na jej receptory v nej dochádza k spusteniu kaskády procesov, ktorého výsledkom je vznik akčného potenciálu a ďalšie šírenie vzruchu. Prenos vzruchu je pomerne pomalý, trvá minimálne 0,5 ms.

Funkčné typy[upraviť | upraviť zdroj]

Ak synapsie fungujú vyššie popísaným spôsobom, označujú sa ako tzv. chemické synapsie. Tieto prevládajú u človeka a vyšších stavovcov. Okrem chemických existujú ešte elektrické a zmiešané synapsie.

Elektrické synapsie umožňujú neobyčajne rýchly prenos vzruchovej aktivity medzi neurónmi. Presynaptická a postsynaptická membrána sú pri tomto type prenosu veľmi blízko (ich vzdialenosť je menšia ako 2 nm), čo umožňuje priamy prechod vzruchu. U cicavcov (Mammalia) sa tento typ vyskytuje iba zriedka (napr. v mozočku potkanov a mačiek).

Zmiešané synapsie predstavujú kombináciu chemickej a elektrickej synapsie. Je to zvláštny typ spojenia, kde sa na jednej a tej istej synapsie uskutočňuje chemický aj elektrický prenos vzruchu. Tento typ sa vyskytuje iba u nižších stavovcov (napr. v CNS rýb, v mozočku a mieche žiab a pod.).

Regulácia[upraviť | upraviť zdroj]

Inhibícia (zníženie citlivosti synapsie na podnety) môže byť vyvolaná dvomi spôsobmi:

  • postsynaptická inhibícia – uvoľnený mediátor z inhibičnej synapsie spôsobí otvorenie Cl- a K+ kanálov na postsynaptickej membráne a tým vyvolá jej hyperpolarizáciu; následkom toho je potrebný silnejší stimul na dosiahnutie prahu pre vznik akčného potenciálu
  • presynaptická ihnibícia – inhibičná synapsia tu končí v presynaptickej oblasti výbežku neurónu, ktorého signál má utlmovať; čiastočnou depolarizáciou presynaptickej membrány znižuje účinok „hlavného“ akčného potenciálu – časť presynaptickej membrány na určitý čas prestane reagovať na prichádzajúce vzruchy. Množstvo mediátora uvoľneného do „hlavnej“ synapsie sa tak pri príchode „hlavného“ akčného potenciálu zmenší a následne tak zníži jeho schopnosť preniesť signál na ďalší neurón.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b PETROVICKÝ, Pavel. Klinická neuroanatomie CNS. Praha : Triton, 2008. ISBN 978-80-7387-039-3. Kapitola Obecná neuroanatomie, s. 35. (česky)
  2. a b KITTNAR, Otomar a kol. Lékařská fyziologie. Praha : Grada, 2011. ISBN 978-80-247-3068-4. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Radovan Malina: Všeobecná zoológia – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.