Česko-slovenské opevnenie

Obojstranný pechotný zrub K-S 5 „U potoka“ pri severomoravskej obci Dolní Morava.

Česko-slovenské pohraničné opevnenie (neformálne v zahraničí označované Benešova línia) je sústava pevností a železobetónových opevnení budovaných Česko-Slovenskom v rokoch 1935 – 1938 na hraniciach s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom a Poľskom a na vybraných vnútrozemských čiarach. Dôvodom budovania opevnenia bola možná agresia susedných krajín. Opevnenie sa skladalo z objektov ľahkého opevnenia vz. 36 a vz. 37 (tzv. řopíky), objektov ťažkého opevnenia a delostreleckých tvrdzí. Medzi jednotlivými ťažkými objektmi sa nachádzal systém protipechotných a protitankových prekážok. Pre účely výstavby a koordinácie výstavby bolo zriadené Riaditeľstvo opevňovacích prác a rada pre opevňovanie. Po prijatí podmienok Mníchovskej dohody bola väčšina postavených objektov odstúpená v prospech nacistického Nemecka, systém opevnení tak z obranného hľadiska stratil svoj význam a nebol nikdy použitý na účely, pre ktoré bol stavaný.

Príčina vzniku opevnení

Česko-Slovensko bolo po prvej svetovej vojne novou krajinou na mape Európy. Jeho existencia bola tŕňom v oku viacerých štátnych celkov, ktoré ho obklopovali. Prakticky jedinou susednou krajinou, ktorá bola spojencom Česko-Slovenska bolo Rumunsko. Spočiatku v 20. rokoch česko-slovenský štáb počítal s aktívnym vedením bojových operácií a pri vzájomnom konflikte so susedmi k preneseniu bojových operácií na nepriateľské územie.

V neskoršom období však začínalo byť jasné, že v prípade budúceho rozsiahleho ozbrojeného konfliktu so svojimi susedmi, hlavne s Nemeckom a Maďarskom nebude mať Česko-Slovensko dostatok ľudských síl na to, aby sa efektívne bránilo bez použitia opevnení, ktoré dokážu viazať väčšie množstvo útočiacich vojsk. Obrana založená na pevných opevneniach v najohrozenejších úsekoch bola z hľadiska ekonomických možností krajiny, ktorá mala brániť rozsiahlu hranicu najvhodnejším riešením. Rozhodujúcim momentom, ktorý ovplyvnil výstavbu opevnení bol rok 1933, kedy sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler, ktorého politickým cieľom bolo revidovať etnické hranice Nemecka na úkor svojich susedov.

Česko-Slovensko nebolo jedinou demokratickou krajinou v Európe, ktorá sa spoliehala na systém opevnení pozdĺž hraníc. Boli nimi napr. Holandsko a Francúzsko. Francúzska koncepcia obrany východnej hranice po prvej svetovej vojne sa tiež spoliehala na systém ťažkých opevnení, známy ako Maginotova línia. Medzi česko-slovenským opevnením a Maginotovou líniou však bol veľký rozdiel už v samotnej koncepcii opevnenia. Maginotova línia mala zastaviť nepriateľa na hraniciach a nepustiť ho ďalej. Česko-slovenské opevnenie malo predovšetkým chrániť krajinu pred nečakaným útokom kým prebehne mobilizácia poľnej armády. Malo teda získať čas spomalením nepriateľského bleskového úderu a v rámci vojenských plánov sa dokonca počítalo s následným ústupom z týchto postavení. Už samotná koncepcia opevnenia pozdĺž hranice s Nemeckom a Maďarskom si vyžadovala zachovanie neutrality Rakúska a Poľska. Po anšluse Rakúska však bolo jasné že podmienky na vedenie úspešnej obrany nebudú dobré. Problematické zostávalo aj nepredvídateľné jednanie Poľska. V rámci vtedajšej koncepcie obrany sa preto počítalo aj s opevnením na čiarach vo vnútrozemí aby bolo možné v prípade nepriaznivej situácie ustúpiť z Česka až na Slovensko.

Pre česko-slovenských architektov pevností bola síce Maginotova línia inšpiráciou, ale z Francúzska nikdy nebola dodaná žiadna projektová dokumentácia. Česko-slovenskí vojenskí a stavební odborníci viackrát navštívili Maginotovu líniu, česko-slovenské pevnosti však boli vlastnou konštrukciou, v mnohom pritom boli dokonalejšie a lepšie.

Potrebu rozsiahleho opevnenia a celkovej defenzívnej stratégie česko-slovenskej armády kritizovalo koncom 30. rokov viacero kompetentných činiteľov, napr. gen. Vojtěch Luža. Aj Luža, napriek svojej stratégii mobilnej vojny, však tiež počítal s pevnostnou obranou niektorých dôležitých úsekov.

Plány a organizácia výstavby

Vstupný objekt K-S 22a „Krok“ do ťažkého opevnenia Bouda pri meste Králíky.

Ľahké objekty vz. 37 pri meste Králíky. „Ropík“ v popredí môže viesť paľbu a kryť okolité objekty.

Prvý prieskum zameraný na vyhľadanie vhodných priestorov pre stavbu opevnenia sa začal na jeseň roku 1934 na príkaz náčelníka štábu armády gen. L. Krejčího. Prieskumom terénu bol poverený podplukovník generálneho štábu J. Fetka a ďalší, ako napr. Bohuslav Fiala.

Následne došlo na jar 1935 ku konkrétnym organizačným krokom s cieľom vytvoriť organizáciu, ktorá bude opevňovacie práce priamo riadiť a vykonávať. 20. marca 1935 vznikla Rada pre opevňovanie (RO) na čele s L. Krejčím. Rada pre opevňovanie mala za úlohu získať finančné prostriedky a materiál potrebný pre výstavbu opevnení. Ako poradný orgán Najvyššej rady obrany štátu, tiež navrhovala postupnosť a naliehavosť výstavby jednotlivých úsekov. Ďalej tiež riadila a koordinovala činnosť Riaditeľstva opevňovacích prác, ktoré malo za úlohu vlastnú realizáciu stavieb. Jej vedením bol poverený K. Husárek. 12. decembra 1935 bol vládou schválený program výstavby ťažkých objektov v najohrozenejších úsekoch hranice. 5. júna 1936 bola odsúhlasená výstavba siete opevnení pozdĺž celej hranice. Definitívny plán opevnení však určil 9. novembra 1936 vo svojom pláne gen. Husárek. Podľa plánu mohlo opevnenie začať plniť svoje funkcie po ukončení prvej etapy výstavby v priebehu roku 1939. Pre výstavbu česko-slovenská vláda uvoľnila 10,14 miliardy vtedajších korún.

Výstavba prvých betónových objektov na ochranu hraníc sa však začala už skôr. V roku 1933 boli na Slovensku na tzv. petržalskom predmostí na pravom brehu Dunaja vybudované prvé tzv. opevnené strážnice. Prvé opevnené objekty, ktorých výstavba sa začala pod vedením Riaditeľstva opevňovacích prác boli ťažké objekty. Boli stavané na strategicky dôležitých miestach najmä v oblasti rozhodujúceho severného smeru v Česku, kde bolo možné v oblasti medzi Odrou a Krkonošami očakávať hlavný smer nemeckého útoku. Tu bola plánovaná výstavba súvislej siete pevností.

Hlavné ťažké objekty sa nachádzali v oblasti Bohumín-Opava, od Králík po Orlické hory a od Olešníc po Rýchory. Okrem toho boli urýchlene opevnené oblasti Petržalky a Komárna.

Po anšluse Rakúska sa hranica s nepriateľsky naladeným Nemeckom predĺžila o 500 km, teda asi o štvrtinu. Urýchlene sa začala ťažkými objektami opevňovať aj hranica na južnej Morave, o ktorej sa dovtedy predpokladalo, že ju bude možné brániť iba ľahkými objektmi.

Typy opevnenia

Opevnenie sa možno rozdeliť na základe odolnosti na ľahké a ťažké objekty. Ťažké objekty, tzv. tvrdze, mali stáť na najviac ohrozených úsekoch. Z projektovaných vyše 1276 objektov bolo postavených 263. Najhojnejšími objektami boli ľahké opevnenia, ktoré mali paľbou ručných zbraní, hlavne guľometov pokrývať celú ohrozenú hranicu. Ich obranu mali zabezpečovať posádky o sile 2 až 8 mužov. Najrozšírenejšie z nich boli ľahké opevnenia vz. 37. Celkovo bolo postavených vyše 10 000 ľahkých objektov, z nich asi 9000 predstavujú opevnenia vz. 37.

Zaujímavosťou je fakt, že väčšina ľahkých opevnení nesmerovala čelom k nepriateľovi, ale mala pokrývať paľbou smer dovnútra českolsovenského územia a tiež okolité opevnenia. Smerom k nepriateľovi boli opevnenia prekryté zemným valom, ktorý ich mal spolu s železobetónovými stenami chrániť pred priamou paľbou nemeckého delostrelectva a ťažkých zbraní. Sila opevnenia mala spočívať vo vzájomnom krytí jednotlivých ľahkých objektov.

Osud opevnenia

V septembri 1938, v období, kedy európske mocnosti začali s jednaním o odstúpení česko-slovenských Sudiet nacistickému Nemecku, nebolo na väčšine územia opevnenie dokončené, alebo plne vybavené. Na viacerých úsekoch ešte neboli zriadené jednotky, ktoré mali bunkre brániť, alebo vybrané jednotky ešte neboli na ich obranu adekvátne vycvičené. Podľa predpokladov mali byť objekty bojaschopné ku koncu roku 1939. V dôsledku Mníchovskej zmluvy však museli česko-slovenské vojská prevažnú väčšinu opevnení po 6. októbri 1938 opustiť. Napriek tomu, že armáda bola pripravená a odhodlaná sa za každú cenu brániť, nová pomníchovská vláda rozhodla jednotky do decembra 1938 demobilizovať. Existujúce vybavenie pevností sa síce podarilo demontovať, ale onedlho padlo do rúk nacistov pri okupácii zvyšku krajiny v marci 1939.

Nacisti využili časť výbavy opevnení pri výstavbe atlantického valu, teda opevnenia pobrežia Francúzska, Belgicka, Holandska, Dánska a Nórska. Nemci tiež využili pevnosti k výcviku a príprave svojich útočných jednotiek na boj s pevnosťami vo Francúzsku a Belgicku.

Na sklonku druhej svetovej vojny bolo nemeckou armádou využité pre obranu pred sovietskymi vojskami iba opevnenie tvrdze Orel pri Hlučíne. O bunkre sa viedli boje od 17. do 26. apríla 1945.

Po vojne bola väčšina bunkrov v dezolátnom stave. Armáda začala na pôvodný účel využívať iba niekoľko objektov na južnej Morave na hranici s Rakúskom. Dodnes sa opevnenia zachovali v rôznom stave. Väčšina chátra, niektoré boli zreštaurované a využívajú sa ako múzeá. V Česku sú to napr. delostrelecké tvrdze Bouda, Hanička, Stachelberg, pechotný zrub N-S 82 Březinka. Na Slovensku boli zrekonštruované niektoré objekty v okolí Bratislavy. Iba niektoré pevnosti sú dodnes využívané českou armádou a vstup do nich je zakázaný. Takou je napr. delostrelecká tvrdza Adam pri Mladkove v okrese Ústí nad Orlicí, ktorá je využívaná ako muničný sklad.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Česko-slovenské opevnenie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Československé opevnění na českej Wikipédii.