Štvormocenský status
Pod pojmom štvormocenský status sa chápu rôzne zmluvné zásady štyroch víťazných mocností druhej svetovej vojny, podľa ktorých mal byť spravovaný povojnový Berlín ako celok.
Správa mesta štyrmi veľmocami[upraviť | upraviť zdroj]
Berlín bol oslobodený a dobytý ku koncu druhej svetovej vojny Červenou armádou. Víťazné veľmoci sa však dohodli, že bývalé hlavné mesto Nemecka bude vyčlenené zo sovietskej okupačnej zóny, rozdelené do sektorov a spravované všetkými štyrmi víťaznými veľmocami. Tomuto účelu mala slúžiť spoločná takzvaná Komandatúra (ktorej zriadenie bolo dohodnuté 12. septembra 1944 v Londýnskom protokole).
Práca Komandatúry v tejto zostave netrvala dlho. V dôsledku nezhôd v celonemeckej politike opustil Sovietsky zväz 20. marca 1948 Spojeneckú kontrolnú radu (ktorá mala spravovať okupačné zóny) a 1. júla 1948 aj Spojeneckú komandatúru. Západní spojenci to však nepovažovali za zrušenie statusu. V decembri 1948 bola práca Komandatúry obnovená za účasti troch západných veľmocí, zostala však aj naďalej de jure štvormocenským orgánom, jej právomoci však mali dopad len na tri západné sektory.
Vzťah Západného Berlína k SRN[upraviť | upraviť zdroj]
Západný Berlín síce po celý čas svojej existencie vysielal 22 poslancov do spolkového parlamentu (Bundestag), neboli však volení priamo, ale boli menovaní berlínskou poslaneckou snemovňou, a mali v mnohých prípadoch len poradný hlas. To isté platilo aj pre štyroch zástupcov mesta v druhej komore, v Spolkovej rade (Bundesrat).
Tiež všetky zákony, ktoré nemecký parlament schválil, nemali v Západnom Berlíne platnosť automaticky, ale boli preberané zvláštnym výnosom poslaneckej snemovne mesta (s výnimkou zákonov o vojenskej službe, stannom práve a podobne, ktoré preberané neboli, pretože v Západnom Berlíne neplatila branná povinnosť).
Vzdušný priestor[upraviť | upraviť zdroj]
Na rozdiel od iných spojení medzi Západným Berlínom a SRN (diaľničné, železničné, vodné cesty), o ktorých neexistovali žiadne písomné zmluvy či dohody, bola kontrola vzdušného priestoru zmluvne dohodnutá. To sa týkalo vzdušného priestoru nad celým Berlínom, ako aj troch vzdušných koridorov (smerom na Hamburg, Hannover a Frankfurt nad Mohanom). Ich kontrola podliehala spoločnej Spojeneckej ústredni pre bezpečnosť vzdušného priestoru, na práci ktorej sa aj naďalej zúčastňovali pracovníci všetkých štyroch veľmocí.
Táto okolnosť zohrala značnú úlohu počas berlínskej blokády v rokoch 1948 – 1949, kedy letecké koridory boli jedinou možnosťou, ako zásobovať západné sektory potravinami a iným materiálom.
Dôsledkom bola okrem iného aj skutočnosť, že západoberlínske letiská boli nalietavané len tromi civilnými leteckými spoločnosťami spojencov (Pan American, British European Airways, Air France), a aj pri letoch medzi Západným Berlínom a letiskami v SRN (tieto lety boli spolkovou vládou silno subvenciované). Iné spoločnosti, ani západonemecká Lufthansa, nemali do Západného Berlína prístup.
Demilitarizovaná zóna[upraviť | upraviť zdroj]
Berlín sa mal podľa rôznych dohovorov stať demilitarizovanou zónou. To znamená, že okrem posádok štyroch veľmocí na území mesta nesmeli byť umiestnené iné vojenské zbory, ani výnimočne (napríklad pri príležitosti vojenských prehliadok a podobne) a obyvatelia mesta nesmeli byť povolávaní na vojenskú službu.
Táto časť štvormocenského statusu bola rešpektovaná len v Západnom Berlíne. Východonemecká Národná ľudová armáda NDR (NVA, Nationale Volksarmee) sa vo východnom Berlíne voľne pohybovala, ale západonemecká armáda (Bundeswehr) nemala do Západného Berlína prístup. Navyše stačilo prihlásiť si v Západnom Berlíne na polícii prvé bydlisko (u príbuzného, kamaráta atď.) a v tomto prípade nesmel takýto občan dostať povolávací rozkaz. to sa veľmi často a s úspechom využívalo na vyhnutie sa povinnej vojenskej službe).
Istou kuriozitou bola skutočnosť (uznávaná všetkými štyrmi veľmocami), že uniformovaný vojenský personál všetkých spojencov mal voľný prístup do všetkých štyroch sektorov bez kontroly. Obe strany to využívali.
Dôsledky pre obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Pre západoberlínske obyvateľstvo mal tento stav predovšetkým pozitívne dôsledky. Trvanie západných spojencov na zmluvách zaručovalo, že všetky možné snahy Sovietskeho zväzu, obmedziť slobodu Západného Berlína (ako tomu bolo počas berlínskej blokády), budú bezpredmetné.
Jedinou výnimkou bola otázka preukazov. Na rozdiel od občanov SRN resp. Západného Nemecka, ktorí mali nárok na občiansky preukaz (Personalausweis) a cestovný pas (Reisepass) SRN, mali občania Západného Berlína len zvláštny takzvaný výpomocný preukaz (Behelfsmäßiger Personalausweis). Západnonemecká vláda síce vydávala západonemecké cestovné pasy aj občanom Západného Berlína, ktorí o ne požiadali, avšak tieto pasy (ak tam bol ako bydlisko uvedený „Berlin“) neboli v krajinách východného bloku uznávané a nedali sa tak použiť na cesty do týchto krajín. V Západnom Berlíne pritom po celý čas platila povinnosť mať preukaz pri sebe za všetkých okolností.