Balalajka

	Balalajka
	;
V iných jazykoch
	tal. balalaika
	nem. balalaika
	angl. balalaika
	franc. balalaïka
Klasifikácia
Podľa orchestrálnej; praxe	Brnkacie nástroje
Podľa spôsobu; vzniku tónu	Chordofóny
Tónový rozsah
	;
Príbuzné nástroje
	domra, dombra

Balalajka (rus. балалайка) je ruský ľudový strunový hudobný nástroj. Zaraďuje sa do skupiny brnkacích nástrojov, stavbou sa podobá gitare, má však iba tri struny a trojuholníkový tvar tela. Balalajka je pomerne rozšíreným hudobným nástrojom predovšetkým v krajinách východnej Európy (Ukrajina, Bielorusko) a na území Ruska. Využíva sa ako sólový i orchestrálny koncertný hudobný nástroj.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Trojuholníkové telo balalajky je vytvorené zlepením šiestich až siedmich drevených dielov, hlava na dlhom drevenom krku je mierne ohnutá dozadu. Tri struny sú ladené v kvartách (dve sú unisono). Na hmatníku súčasnej balalajky sa nachádza 16 – 31 kovových pražcov (do konca 19. storočia ich bolo 5 – 7).

Zvuk je zvonivý, ale mäkký. Medzi najčastejšie techniky vytvárania zvuku na balalajke je štrnganie, pizzicato, dvojité pizzicato, jednoradové pizzicato, vibrato, tremolo a gitarové techniky.

Druhy balalajky[upraviť | upraviť zdroj]

V súčasnosti sa rozlišuje podľa veľkosti šesť druhov balalajok:

picollo,
prima,
sekunda,
altová,
basová,
kontrabasová.

Ako sólové koncertné a ľudové nástroje sa používajú predovšetkým „prima“ balalajky. Ostatné sa využívajú predovšetkým v zmiešaných či balalajkových orchestroch.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Neexistuje jednoznačný dôkaz o čase vzniku balalajky. Na základe nájdených písomných dokumentov sa predpokladá, že hra na balalajke bola rozšírená už koncom 17. storočia.^[1] Je pravdepodobné, že pochádza z podobného ázijského nástroja dombra. Pôvodne bola balalajka okolo 30 cm dlhý dvoj-, troj- alebo štvorstrunový hudobný nástroj, ktorého telo bolo okrúhle alebo oválne.^[1]

Postupne sa stal z balalajky populárny ľudový nástroj a kvôli ľahšiemu a jednoduchšiemu spôsobu výroby ľudoví majstri zmenili tvar jej tela na trojuholníkový.^[1] Ako napísal vedec Andrej Famincyn v jednom zo svojich diel: „Stačilo iba zlepiť niekoľko trojuholníkových doštičiek a telo balalajky bolo hotové... To všetko naznačuje, že ľud zhotovujúci si sám svoje nástroje, prešiel od kruhového tvaru tela k trojuholníkovému z čisto praktických dôvodov, keďže to bolo jednoduchšie a výhodnejšie pre domácu výrobu“.^[1].

Dnešný vzhľad balalajka získala koncom 19. storočia vďaka hudobníkovi a hudobnému popularizátorovi Vasilijovi Vasilievičovi Andrejevovi. Ten navrhol hornú dosku vyrábať zo smreku, dno z buku a celý nástroj skrátiť. Séria balalajok vytvorená majstrom F. Paserbským (picollo, prima, alt, tenor, bas, kontrabas) sa stala základom ruských ľudových orchestrov. Neskôr Paserbskij získal v Nemecku patent na výrobu balalajok.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Dokonca aj názov tohoto hudobného nástroja odráža jeho „ľudovosť“. Základ slova „balalajka“, alebo, ako ju taktiež volali, „balabajka“ sa odvodzuje od ruských archaických slovies „balakať“ (rus. балакать), „balaboniť“ (rus. балабонить), „balaboliť“ (rus. балаболить), ktorých význam je „hovoriť o niečom nepodstatnom, tárať, trepať“. Všetky tieto významy odrážajú charakteristiku balalajky – ľahkého, zábavného, „brnčiaceho“ a nie príliš seriózneho hudobného nástroja.

Prvá písomná zmienka o balalajke je v dokumente z 13. júna 1688 „Pamjať iz Streleckogo prikaza v Malorossijskij prikaz“ (rus. Память из Стрелецкого приказа в Малороссийский приказ), ktorý sa nachádza v Ruskom štátnom archíve starobylých dokumentov v Moskve.

V ukrajinskom jazyku sa balalajka preukázateľne po prvýkrát spomína v denníkových zápiskoch zo začiatku 18. storočia, kde sa hovorí o „tatárovi hrajúcom na balabajku“.^[2] Podobne sa slovo „balabajka“ (балабайка) vyskytuje v juhoruských nárečiach a v bieloruštine.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b ^c ^d STECIUK, Piotr. Возникновение русской балалайки [Vozniknovenie russkoj balalajki] [online]. narodny.info, 14.01.2010, [cit. 2013-07-12]. Dostupné online. Archivované 2010-11-26 z originálu. (v ruštine)
↑ ТИМЧЕНКА, Є.. Історичний словник українського язика [online]. К.-Х.: Державне видавництво України, 1930, [cit. 2013-07-13]. Kapitola Зошит 1: А — Глу, s. 52. Dostupné online. (v ukrajinčine)