Tatrikum

Tatrikum je najspodnejšia obnažená tektonická jednotka Centrálnych Západných Karpát. Z hľadiska pásmovej stavby je ich najexternejšou jednotkou. Vo vzťahu k naň nasunutým celkom je chápané ako relatívne autochtónna jednotka. Kryštalinikum tatrika spolu s obalovými sekvenciami a subtatranskými príkrovmi tvorí pásmo jadrových pohorí, kde vystupuje v terciérnych hrasťových štruktúrach Malých Karpát, Považského Inovca, Tribeča, v Strážovských vrchoch, Žiari, Malej a Veľkej Fatre, Tatrách a Ďumbierskych Tatrách. Tatrikum podľa dnešných predstáv nemá plne porovnateľný ekvivalent vo Východných Alpách, avšak jeho severná (vonkajšia) časť môže čiastočne pripomínať unterostalpin, najmä semmeringský príkrov, od ktorého sa však odlišuje viacerými osobitosťami, najmä slabou alpínskou metamorfózou.

Označenie tatrikum (u Andrusova pôvodne tatridy) je odvodené od prvých študovaných typových oblastí v Tatrách a ďumbierskej časti Nízkych Tatrier.

Geologická stavba

Štruktúrna pozícia

Tatrikum je plošne najvýznamnejšou tektonickou jednotkou Karpát na území Slovenska a najväčším celkom Centrálnych Západných Karpát. Na seizmických rezoch má tvar doskovitého asi 10 km hrubého, miestami nahor vyklenutého telesa, ktoré na juhu nadväzuje na fundament fatrika zakorenený v spodnej kôre pod veporickým klinom. Na povrchu je rozhraním medzi tatrikom a veporikom násun označovaný ako čertovická línia. Predpokladá sa, že v hĺbke svojej severnej časti by malo tatrikum prekrývať oceánske komplexy váhika. Na povrchu sú v tejto časti pozorované viaceré násuny na predpolie. Tatrikum na východe aj na západe postupne vykliňuje. Pôvodne tvorilo súvislú oblasť, počas treťohôr však bolo postihnuté zlomovou tektonikou, ktorá spôsobila poklesy niektorých krýh a tým vznik naložených panví.

Vonkajšia (severná) časť tatrika je niektorými autormi označovaná ako infratatrikum. Do infratatrika sú však začleňované viaceré horninové komplexy, medzi ktorými však nemožno dokumentovať žiadnu štruktúrnu ani paleogeografickú súvislosť, čo na vymedzenie infratatrika ako samostatnej podjednotky tatrika vrhá pochybnosti.

V niektorých pohoriach je tatrikum skomplikované čiastkovými násunmi a prevrátenými vrásami (napr. Malé Karpaty, Považský Inovec, Tatry, Tríbeč).

Fundament

Celok tatrika pozostáva z komplexov hornín kryštalinického fundamentu predalpínskeho veku a jeho mladopaleozoického až mezozoického sedimentárneho obalu. Kryštalinikum tvoria granitoidy a metamorfity, hlavne ruly a migmatity, menej amfibolity, svory a fylity. Prevažujú granitoidy, z premenených hornín ich stredne až vyššiestupňové variety. Všeobecne sa usudzuje, že kryštalinikum tatrika bolo konsolidované počas hercýnskej orogenézy intrúziami granitov a výraznou metamorfózou, ktorá zotrela znaky starších magmatických aj usadených hornín.

Granitoidy tatrika pozostávajú z troch hlavných typov:

• devónske resp. až kambrické granitoidy premenené počas hercýnskej orogenézy na ortoruly
• spodnokarbónske peraluminózne kolízne mezohercýnske granity S-typu (napr. bratislavský a bojniansky masív)
• vrchnokarbónske granitoidy I-typu, zastupujú hlavne granodiority a tonality

Pri hercýnskom vrásnení boli príkrovy kryštalinika presúvané približne zo severu na juh, čo malo za následok, že horninové komplexy, ktoré sa nachádzali viac na severe boli viac postihnuté metamorfózou. V priestore tatrika po tejto orogenéze nasledoval v spodnom karbóne výzdvih a erózia vzniknutej horskej reťaze.

Obalové jednotky

Nad kryštalinikom ležia väčšinou druhohorné (mezozoické) súvrstvia označované ako obalové jednotky tatrika. V jednotlivých pohoriach má obal svoje špecifiká a označuje sa lokálne podľa názvov pohorí. Všeobecne však na základe mezozoického (hlavne jurského) sledu vyčleňujú dva typy sukcesií: hlbokovodná – šiprúňska a plytkovodná – vysokotatranská.

Vrchné paleozoikum až trias

V niektorých pohoriach, hlavne z Považského Inovca a Malej Fatry sú zachované miestami aj viac ako 500 m hrubé mladopaleozoické (karbónske a hlavne permské) vulkanoklastiká a sedimenty (v Považskom Inovci označované ako kálnická skupina). Permské sedimenty sú ešte častejšie a nachádzajú sa i v Malých Karpatoch a Tatrách (devínske a meďodolské súvrstvie). Mezozoická sedimentácia je spoločná pre všetky oblasti tatrika. Začala sa sa v spodnom triase – skýte terigénnymi pieskovcami (hlavne kremencami) lúžňanského súvrstvia. Vyššiu časť lúžňanského súvrstvia tvoria jemnozrnné kremence až bridlice so sľudou, v minulosti označované ako werfénske bridlice. Po ich depozícii, resp. v ich najvyššej časti nastúpila karbonátová sedimentácia (v anise – gutensteinské vápence, v ladine až karne – ramsauské dolomity). Vo vrchnom triase – noriku sedimentovalo lagunárne ílovcové až piesčité súvrstvie karpatského keupru. V réte väčšinou pozorovať hiát alebo dokonca terestrické sedimenty tomanovského súvrstvia (so stopami dinosaurov rodu Liliensternus), iba miestami sa nachádzajú plytkovodné organodetritické až biohermné vápence. Tieto horniny však boli často oderodované pri vrchnojurskom riftingu.

Spodná jura až spodná krieda šiprúnskeho typu

Od spodnej jury možno rozčleňovať dva sedimentačné vývoje. Vyjadrujú rozpad kontinentu, ktorý vznikol pri hercýnskom vrásnení. Rifting, teda rozpad Pangey mal na území dnešných Západných Karpát za následok vznik vyzvihnutých (plytšie panvy alebo erózia) a poklesnutých priestorov (hlbšie panvy). Sedimentárny záznam sa začína v hlbokovodnom slede (hlbších panvách) krinoidovými a piesčitými vápencami s rohovcami (trlenského súvrstvia) v hetanži a sinemúre. Mladšie pliensbachsko-toarské allägauské súvrstvie tvoria slieňovce (fleckenmergel) a nadložnými kremitými spikulitmi, označovanými ako „kremitý fleckenmergel“, ktoré sú álenského veku. V ich nadloží sa nachádzajú strednojurské (bajok až oxford) rádioláriové vápence až rádiolarity ždiarskeho súvrstvia a hľuznaté vápence adnetského súvrstvia. Vo vrchnej jure začali prevládať v oboch oblastiach aptychovo-sakokómové vápence (kimeridž) a v najvyššej jure kalpionelové vápence (titón). Spodnokriedová sedimentácia pokračovala tmavým slieňovcovým lučivnianskym súvrstvím. Na rozhraní jury a kriedy prebiehal v Západných Tatrách aj limburgitový (alkalicko bazaltový) vulkanizmus, ktorý nebol dokumentovaný v iných častiach tatrika. V hlbších oblastiach prevládala sedimentácia slienitých vápencov s rohovcami, ktorá postupne prechádzala do porubského súvrstvia, ktoré tvorili vápnité pieskovce, až bridlice lokálne i brekcie a zlepence obsahujúce klasty exotických hornín. Porubské súvrstvie predstavovalo synorogénne sedimenty, ktoré sa usadzovali v predpolí pohybujúcich sa násunov v interných častiach orogénu. Sedimentácia sa na väčšine územia skončila v strednej kriede v cenomane, iba lokálne v Tatrách a Veľkej Fatre pretrvávala až do spodného turónu. Po tomto období sa na tatrikum pomerne rýchlo nasunuli príkrovy fatrika a vzápätí aj hronika.

Spodná jura až spodná krieda vysokotatranského typu

Plytkovodný sled sa vyznačuje dlhším obdobím erózie alebo hiátom. Plytkovodné sledy sú v dôsledku veľkých odlišností plytkovodnej sedimentácie často pomerne variabilné. Vo Vysokých Tatrách sedimentácia na začiatku jury pokračovala pieskovcami a piesčito-krinoidovými vápencami. V niektorých iných pohoriach, napr. v Malých Karpatoch tvoria najstaršie jurské sedimenty až vrchnokriedové (bajocko-batské) krinoidové vápence (trlenské a hierlatzské súvrstvie). Nad nimi možno nájsť pelitomorfné alebo hľuznaté vápence, ktoré siahajú až do najvyššej jury. Miestami sa kimeridži a titóne usadili aj sakokómové vápence. V plytkovodných oblastiach v spodnej kriede ďalej sedimentovali organodetritické urgónske vápence (plytkovodné biodetritické). Podobne ako v hlbokovodnej sukcesii bola sedimentácia zakončená turbiditovým porubským súvrstvím.

Referencie

Portál vied o Zemi