Lorenzo Da Ponte: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
pokračujem |
pokračujem |
||
| Riadok 15: | Riadok 15: | ||
Da Ponte bol pôvodom [[Žid]], ktorý konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku [[1774]] sa stal profesorom klasickej literatúry v [[Treviso|Trevise]]. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, bol opakovane napomenutý cirkevnou aj svetskou mocou. Roku [[1776]] mal za [[Jean-Jacques Rousseau|rousseauovsku]] kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku [[1779]] ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo. |
Da Ponte bol pôvodom [[Žid]], ktorý konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku [[1774]] sa stal profesorom klasickej literatúry v [[Treviso|Trevise]]. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, bol opakovane napomenutý cirkevnou aj svetskou mocou. Roku [[1776]] mal za [[Jean-Jacques Rousseau|rousseauovsku]] kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku [[1779]] ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo. |
||
| ⚫ | |||
Najprv odišiel do [[Drážďany|Drážďan]], ale roku [[1781]] sa usadil vo [[Viedeň|Viedni]] a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára [[Jozef II.|Jozefa II.]] |
Najprv odišiel do [[Drážďany|Drážďan]], ale roku [[1781]] sa usadil vo [[Viedeň|Viedni]] a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára [[Jozef II.|Jozefa II.]] po [[Pietro Metastasio|Pietrovi Metastasiovi]]. Nesmrteľným sa stal vďaka libretám, ktoré napísal pre [[Wolfgang Amadeus Mozart|Wolfganga Amadea Mozarta]] ([[Cosi fan tutte]], [[Figarova svatba]], [[Don Giovanni]]). V čase príprav premiéry Dona Giovanniho sa zdržiaval s Mozartom v [[Praha|Prahe]]. Okrem toho však napísal celý rad libriet aj pre [[Antonio Salieri|Antonia Salieriho]], [[Vicente Martín y Soler|Vicenta Martína y Solera]], [[Francesco Giuseppe Bianchi|F. G. Bianchiho]] a mnoho ďalších skladateľov ktorých mená už upadli do zabudnutia. Ovládal zrejme veľmi dobre viacero rečí, pretože písal s hlbokým citom pre jazyk v niekoľkých jazykoch: taliansky, latinsky, nemecky, francúzsky a anglicky. |
||
| ⚫ | |||
Po smrti Josefa II. ještě krátce pracoval pro jeho nástupce [[Leopold II.|Leopolda II.]] Z neznámých důvodů však byl propuštěn a odešel do [[Londýn]]a, kde kromě toho, že pokračoval v dráze libretisty v divadle King´s Theatre se stal i knihkupcem, antikvářem a nakladatelem. Dostal se do finančních potíží a protože se musel starat o početnou rodinu hledal možnost lépe honorované činnosti za mořem. |
Po smrti Josefa II. ještě krátce pracoval pro jeho nástupce [[Leopold II.|Leopolda II.]] Z neznámých důvodů však byl propuštěn a odešel do [[Londýn]]a, kde kromě toho, že pokračoval v dráze libretisty v divadle King´s Theatre se stal i knihkupcem, antikvářem a nakladatelem. Dostal se do finančních potíží a protože se musel starat o početnou rodinu hledal možnost lépe honorované činnosti za mořem. |
||
| Riadok 25: | Riadok 25: | ||
Zemřel v New Yorku ve vysokém věku [[17. srpen|17. srpna]] [[1838]]. Pohřben byl na katolickém hřbitově na [[Manhattan]]u v blízkosti staré katedrály sv. Patricka. Hřbitov byl později zrušen a ostatky byly převezey na hřbitov Calvary Cemetery v Queens, aniž se někdo staral o to kdo je kdo. Tak se dožil podobného osudu jako jeho dávný přítel Mozart, místo jeho skutečného hrobu není známo. |
Zemřel v New Yorku ve vysokém věku [[17. srpen|17. srpna]] [[1838]]. Pohřben byl na katolickém hřbitově na [[Manhattan]]u v blízkosti staré katedrály sv. Patricka. Hřbitov byl později zrušen a ostatky byly převezey na hřbitov Calvary Cemetery v Queens, aniž se někdo staral o to kdo je kdo. Tak se dožil podobného osudu jako jeho dávný přítel Mozart, místo jeho skutečného hrobu není známo. |
||
| ⚫ | |||
== |
== Dielo == |
||
=== |
=== Operné libretá === |
||
* Ifigenia in Tauride ([[1783]], [[Christoph Willibald Gluck]]) |
* Ifigenia in Tauride ([[1783]], [[Christoph Willibald Gluck]]) |
||
* La Scuola de' gelosi (1783, [[Antonio Salieri]]) |
* La Scuola de' gelosi (1783, [[Antonio Salieri]]) |
||
| Riadok 56: | Riadok 56: | ||
* Il Ratto di Proserpina (1804, Peter von Winter) |
* Il Ratto di Proserpina (1804, Peter von Winter) |
||
=== |
=== Oratóriá a kantáty === |
||
* Per la ricuperata salute di Ofelia (1785 – |
* Per la ricuperata salute di Ofelia (1785 – spoločné dielo [[Wolfgang Amadeus Mozart|Mozarta]], [[Antonio Salieri|Salieriho]] a Cornettiho – stratené) |
||
* Davidde penitente (1785, Wolfgang Amadeus Mozart) |
* Davidde penitente (1785, Wolfgang Amadeus Mozart) |
||
* Il Davidde (1791) - Pasticio z |
* Il Davidde (1791) - Pasticio z diel niekoľkých skladateľov |
||
* Hymn to America ([[Antonio Bagioli]]) |
* Hymn to America ([[Antonio Bagioli]]) |
||
| ⚫ | |||
=== Ďalšie literárne diela === |
=== Ďalšie literárne diela === |
||
Da Ponte okrem tvorby libriet písal po celý život poéziu. Zachovali sa oslavné verše na rôzne kráľovské osobnosti, niektoré z nich však sa však podobajú na hanopisy. Pôvabné a precítené sú sonety, ktoré písal na pamiatku svojej ženy (18 [[sonet]]ov – [[1832]]). Okrem toho je autorom historicky cenného vlastného životopisu, ktorý vyšiel v New Yorku roku [[1807]]). Najdôležitejšie sú však jeho štvordielne [[Pamäti]] (New York 1723 – 1727). Kniha je pútavým obrazom prelomovej doby konca [[18. storočie|18.]] a začiatku [[19. storočie|19. storočia]], ale aj veľkým príbehom autorovho bohatého a premenlivého života. V roku [[1970]] vyšli aj v českom jazyku. |
Da Ponte okrem tvorby libriet písal po celý život poéziu. Zachovali sa oslavné verše na rôzne kráľovské osobnosti, niektoré z nich však sa však podobajú na hanopisy. Pôvabné a precítené sú sonety, ktoré písal na pamiatku svojej ženy (18 [[sonet]]ov – [[1832]]). Okrem toho je autorom historicky cenného vlastného životopisu, ktorý vyšiel v New Yorku roku [[1807]]). Najdôležitejšie sú však jeho štvordielne [[Pamäti]] (New York 1723 – 1727). Kniha je pútavým obrazom prelomovej doby konca [[18. storočie|18.]] a začiatku [[19. storočie|19. storočia]], ale aj veľkým príbehom autorovho bohatého a premenlivého života. V roku [[1970]] vyšli aj v českom jazyku. |
||
Verzia z 10:52, 18. júl 2007
 |
Na tomto článku sa práve pracuje. Prosím, nezasahujte. Kým je tu zobrazená táto správa, prosím, neupravujte túto stránku. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri ukladaní. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať. |
| Lorenzo da Ponte | |
| Da Ponte.jpg taliansky básnik a libretista | |
| Narodenie | 10. marec 1749 Vittorio Veneto |
|---|---|
| Úmrtie | 17. august 1838 New York |
| Odkazy | |
| Commons |  Lorenzo Da Ponte |
Lorenzo Da Ponte, pôvodným menom Emanuele Conegliano (* 10. marec 1749, Vittorio Veneto – 17. august 1838, New York) bol taliansky básnik a libretista.
Život
Da Ponte bol pôvodom Žid, ktorý konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku 1774 sa stal profesorom klasickej literatúry v Trevise. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, bol opakovane napomenutý cirkevnou aj svetskou mocou. Roku 1776 mal za rousseauovsku kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku 1779 ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo.
Najprv odišiel do Drážďan, ale roku 1781 sa usadil vo Viedni a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára Jozefa II. po Pietrovi Metastasiovi. Nesmrteľným sa stal vďaka libretám, ktoré napísal pre Wolfganga Amadea Mozarta (Cosi fan tutte, Figarova svatba, Don Giovanni). V čase príprav premiéry Dona Giovanniho sa zdržiaval s Mozartom v Prahe. Okrem toho však napísal celý rad libriet aj pre Antonia Salieriho, Vicenta Martína y Solera, F. G. Bianchiho a mnoho ďalších skladateľov ktorých mená už upadli do zabudnutia. Ovládal zrejme veľmi dobre viacero rečí, pretože písal s hlbokým citom pre jazyk v niekoľkých jazykoch: taliansky, latinsky, nemecky, francúzsky a anglicky.
Dielo
Operné libretá
- Ifigenia in Tauride (1783, Christoph Willibald Gluck)
- La Scuola de' gelosi (1783, Antonio Salieri)
- Il Ricco d'un giorno (1784, Antonio Salieri)
- Il Burbero di buon cuore (1786, podle Carlo Goldoniho, Vicente Martín y Soler)
- Il Demogorgone ovvero Il filosofo confuso (1786, Vincenzo Righini)
- Il finto cieco (1786, Giuseppe Gazzaniga)
- Le nozze di Figaro (1786, podle Beaumarchais, Wofgang Amadeus Mozart)
- Una cosa rara ossia Bellezza ed onesta (1786, Vicente Martín y Soler)
- Gli equivoci (1786 Stephen Storace)
- L'arbore di Diana (1787, Vicente Martín y Soler)
- Il dissoluto punito o sia Il Don Giovanni (1787, Mozart)
- Axur, re d'Ormus (1787/88, Antonio Salieri)
- Il Talismano (1788, Antonio Salieri)
- Il Bertoldo (1788, Antonio Brunetti)
- Il Pastor fido (1789, Antonio Salieri)
- La Cifra (1789, Antonio Salieri)
- Cosi fan tutte (1789/90, Mozart)
- La Caffettiera bizzarra (1790, Joseph Weigl)
- La Capricciosa corretta (1795, Vicente Martín y Soler)
- Antigona (1796, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Il consiglio imprudente (1796, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Merope (1797, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Cinna (1798, Francesco Giuseppe Bianchi)
- Armida (1802, Francesco Giuseppe Bianchi)
- La Grotta di Calipso (1803, Peter von Winter)
- Il Trionfo dell'amor fraterno (1804, Peter von Winter)
- Il Ratto di Proserpina (1804, Peter von Winter)
Oratóriá a kantáty
- Per la ricuperata salute di Ofelia (1785 – spoločné dielo Mozarta, Salieriho a Cornettiho – stratené)
- Davidde penitente (1785, Wolfgang Amadeus Mozart)
- Il Davidde (1791) - Pasticio z diel niekoľkých skladateľov
- Hymn to America (Antonio Bagioli)
Ďalšie literárne diela
Da Ponte okrem tvorby libriet písal po celý život poéziu. Zachovali sa oslavné verše na rôzne kráľovské osobnosti, niektoré z nich však sa však podobajú na hanopisy. Pôvabné a precítené sú sonety, ktoré písal na pamiatku svojej ženy (18 sonetov – 1832). Okrem toho je autorom historicky cenného vlastného životopisu, ktorý vyšiel v New Yorku roku 1807). Najdôležitejšie sú však jeho štvordielne Pamäti (New York 1723 – 1727). Kniha je pútavým obrazom prelomovej doby konca 18. a začiatku 19. storočia, ale aj veľkým príbehom autorovho bohatého a premenlivého života. V roku 1970 vyšli aj v českom jazyku.