Lorenzo Da Ponte: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bubamara (diskusia | príspevky)
pokračujem
Bubamara (diskusia | príspevky)
pokračujem
Riadok 17: Riadok 17:
Najprv odišiel do [[Drážďany|Drážďan]], ale roku [[1781]] sa usadil vo [[Viedeň|Viedni]] a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára [[Jozef II.|Jozefa II.]] po [[Pietro Metastasio|Pietrovi Metastasiovi]]. Nesmrteľným sa stal vďaka libretám, ktoré napísal pre [[Wolfgang Amadeus Mozart|Wolfganga Amadea Mozarta]] ([[Cosi fan tutte]], [[Figarova svatba]], [[Don Giovanni]]). V čase príprav premiéry Dona Giovanniho sa zdržiaval s Mozartom v [[Praha|Prahe]]. Okrem toho však napísal celý rad libriet aj pre [[Antonio Salieri|Antonia Salieriho]], [[Vicente Martín y Soler|Vicenta Martína y Solera]], [[Francesco Giuseppe Bianchi|F. G. Bianchiho]] a mnoho ďalších skladateľov ktorých mená už upadli do zabudnutia. Ovládal zrejme veľmi dobre viacero rečí, pretože písal s hlbokým citom pre jazyk v niekoľkých jazykoch: taliansky, latinsky, nemecky, francúzsky a anglicky.
Najprv odišiel do [[Drážďany|Drážďan]], ale roku [[1781]] sa usadil vo [[Viedeň|Viedni]] a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára [[Jozef II.|Jozefa II.]] po [[Pietro Metastasio|Pietrovi Metastasiovi]]. Nesmrteľným sa stal vďaka libretám, ktoré napísal pre [[Wolfgang Amadeus Mozart|Wolfganga Amadea Mozarta]] ([[Cosi fan tutte]], [[Figarova svatba]], [[Don Giovanni]]). V čase príprav premiéry Dona Giovanniho sa zdržiaval s Mozartom v [[Praha|Prahe]]. Okrem toho však napísal celý rad libriet aj pre [[Antonio Salieri|Antonia Salieriho]], [[Vicente Martín y Soler|Vicenta Martína y Solera]], [[Francesco Giuseppe Bianchi|F. G. Bianchiho]] a mnoho ďalších skladateľov ktorých mená už upadli do zabudnutia. Ovládal zrejme veľmi dobre viacero rečí, pretože písal s hlbokým citom pre jazyk v niekoľkých jazykoch: taliansky, latinsky, nemecky, francúzsky a anglicky.
<!--
Po smrti Josefa II. ještě krátce pracoval pro jeho nástupce [[Leopold II.|Leopolda II.]] Z neznámých důvodů však byl propuštěn a odešel do [[Londýn]]a, kde kromě toho, že pokračoval v dráze libretisty v divadle King´s Theatre se stal i knihkupcem, antikvářem a nakladatelem. Dostal se do finančních potíží a protože se musel starat o početnou rodinu hledal možnost lépe honorované činnosti za mořem.


Po smrti Jozefa II. ešte krátko pracoval pre jeho nástupcu [[Leopold II.|Leopolda II.]] Z neznámych dôvodov ho však prepustili, odišiel do [[Londýn]]a, kde okrem toho, že pokračoval v dráhe libretistu v divadle King´s Theatre sa stal aj kníhkupcom, antikvárom a nakladateľom. Dostal sa do finančných problémov a pretože sa musel starať o početnú rodinu hľadal možnosť lepšie honorovanej činnosti za morom.
V roce [[1804]] odjel do [[New York]]u s úmyslem pobýt tam jen nějaký čas, ale do Evropy se už nikdy nevrátil. Protloukal se všelijak. Jeden čas byl dokonce vedl obchod s potravinami ve [[Filadelfie|Filadelfii]] a soukromě vyučoval italštinu. Nakonec se mu v roce [[1825]] podařilo získat místo profesora italské literatury na Columbia College (nyní Columbia University). Byl prvním universitním profesorem židovského původu a patrně také prvním profesorem s kněžským svěcením. V roce [[1828]], ve věku 79 let, se stal americkým občanem.


V roku [[1804]] odišiel do [[New York (mesto)|New York]] s úmyslom pobudnúť tam len nejaký čas, ale do Európy sa už nikdy nevrátil. Pretĺkal sa všelijak. Jeden čas dokonca viedol obchod s potravinami vo [[Filadelfia|Filadelfii]] a súkromne vyučoval taliančinu. Nakoniec sa mu v roku [[1825]] podarilo získať miesto profesora talianskej literatúry na Columbia College (teraz Columbia University). Bol prvým univerzitným profesorom židovského pôvodu a zrejme aj prvým profesorom kňazom. V roku [[1828]], vo veku 79 rokov sa stal americkým občanom.
Snažil se také uvést do Ameriky italskou operu; i jeho přičiněním byla padesát let před založením proslulé [[Metropolitní opera|Metropolitní opery]] postavena v New Yorku první samostatná operní budova. Prosadil provedení Dona Giovanniho roku [[1825]] v New Yorku.


Snažil sa uviesť do Ameriky taliansku operu; aj jeho pričinením bola päťdesiat rokov pred založením vychýrenej [[Metropolitná opera|Metropolitnej opery]] postavená v New Yorku prvá samostatná operná budova. Presadil uvedenie Dona Giovanniho roku [[1825]] v New Yorku.
<!--
Zemřel v New Yorku ve vysokém věku [[17. srpen|17. srpna]] [[1838]]. Pohřben byl na katolickém hřbitově na [[Manhattan]]u v blízkosti staré katedrály sv. Patricka. Hřbitov byl později zrušen a ostatky byly převezey na hřbitov Calvary Cemetery v Queens, aniž se někdo staral o to kdo je kdo. Tak se dožil podobného osudu jako jeho dávný přítel Mozart, místo jeho skutečného hrobu není známo.
Zemřel v New Yorku ve vysokém věku [[17. srpen|17. srpna]] [[1838]]. Pohřben byl na katolickém hřbitově na [[Manhattan]]u v blízkosti staré katedrály sv. Patricka. Hřbitov byl později zrušen a ostatky byly převezey na hřbitov Calvary Cemetery v Queens, aniž se někdo staral o to kdo je kdo. Tak se dožil podobného osudu jako jeho dávný přítel Mozart, místo jeho skutečného hrobu není známo.
-->
-->

Verzia z 19:48, 18. júl 2007

Lorenzo da Ponte
Da Ponte.jpg
taliansky básnik a libretista
Narodenie10. marec 1749
Vittorio Veneto
Úmrtie17. august 1838
New York
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Lorenzo Da Ponte

Lorenzo Da Ponte, pôvodným menom Emanuele Conegliano (* 10. marec 1749, Vittorio Veneto17. august 1838, New York) bol taliansky básnik a libretista.

Život

Da Ponte bol pôvodom Žid, ktorý konvertoval k rímskokatolíckej cirkvi. Meno, pod ktorým je známy, patrí biskupovi, ktorý ho pokrstil. Zmenu viery zobral natoľko vážne, že vstúpil do seminára a bol vysvätený na kňaza. V roku 1774 sa stal profesorom klasickej literatúry v Trevise. Bol však príliš nepokojný a za svoje názory, ktoré verejne hlásal, bol opakovane napomenutý cirkevnou aj svetskou mocou. Roku 1776 mal za rousseauovsku kritiku vtedajších spoločenských pomerov zakázanú výuku a v roku 1779 ho dokonca v neprítomnosti odsúdili na pätnásťročné vyhnanstvo.

Najprv odišiel do Drážďan, ale roku 1781 sa usadil vo Viedni a podarilo sa mu dosiahnuť najvyššie možné postavenie. Stal sa dvorným básnikom cisára Jozefa II. po Pietrovi Metastasiovi. Nesmrteľným sa stal vďaka libretám, ktoré napísal pre Wolfganga Amadea Mozarta (Cosi fan tutte, Figarova svatba, Don Giovanni). V čase príprav premiéry Dona Giovanniho sa zdržiaval s Mozartom v Prahe. Okrem toho však napísal celý rad libriet aj pre Antonia Salieriho, Vicenta Martína y Solera, F. G. Bianchiho a mnoho ďalších skladateľov ktorých mená už upadli do zabudnutia. Ovládal zrejme veľmi dobre viacero rečí, pretože písal s hlbokým citom pre jazyk v niekoľkých jazykoch: taliansky, latinsky, nemecky, francúzsky a anglicky.

Po smrti Jozefa II. ešte krátko pracoval pre jeho nástupcu Leopolda II. Z neznámych dôvodov ho však prepustili, odišiel do Londýna, kde okrem toho, že pokračoval v dráhe libretistu v divadle King´s Theatre sa stal aj kníhkupcom, antikvárom a nakladateľom. Dostal sa do finančných problémov a pretože sa musel starať o početnú rodinu hľadal možnosť lepšie honorovanej činnosti za morom.

V roku 1804 odišiel do New York s úmyslom pobudnúť tam len nejaký čas, ale do Európy sa už nikdy nevrátil. Pretĺkal sa všelijak. Jeden čas dokonca viedol obchod s potravinami vo Filadelfii a súkromne vyučoval taliančinu. Nakoniec sa mu v roku 1825 podarilo získať miesto profesora talianskej literatúry na Columbia College (teraz Columbia University). Bol prvým univerzitným profesorom židovského pôvodu a zrejme aj prvým profesorom kňazom. V roku 1828, vo veku 79 rokov sa stal americkým občanom.

Snažil sa uviesť do Ameriky taliansku operu; aj jeho pričinením bola päťdesiat rokov pred založením vychýrenej Metropolitnej opery postavená v New Yorku prvá samostatná operná budova. Presadil uvedenie Dona Giovanniho roku 1825 v New Yorku.

Dielo

Operné libretá

  • Ifigenia in Tauride (1783, Christoph Willibald Gluck)
  • La Scuola de' gelosi (1783, Antonio Salieri)
  • Il Ricco d'un giorno (1784, Antonio Salieri)
  • Il Burbero di buon cuore (1786, podle Carlo Goldoniho, Vicente Martín y Soler)
  • Il Demogorgone ovvero Il filosofo confuso (1786, Vincenzo Righini)
  • Il finto cieco (1786, Giuseppe Gazzaniga)
  • Le nozze di Figaro (1786, podle Beaumarchais, Wofgang Amadeus Mozart)
  • Una cosa rara ossia Bellezza ed onesta (1786, Vicente Martín y Soler)
  • Gli equivoci (1786 Stephen Storace)
  • L'arbore di Diana (1787, Vicente Martín y Soler)
  • Il dissoluto punito o sia Il Don Giovanni (1787, Mozart)
  • Axur, re d'Ormus (1787/88, Antonio Salieri)
  • Il Talismano (1788, Antonio Salieri)
  • Il Bertoldo (1788, Antonio Brunetti)
  • Il Pastor fido (1789, Antonio Salieri)
  • La Cifra (1789, Antonio Salieri)
  • Cosi fan tutte (1789/90, Mozart)
  • La Caffettiera bizzarra (1790, Joseph Weigl)
  • La Capricciosa corretta (1795, Vicente Martín y Soler)
  • Antigona (1796, Francesco Giuseppe Bianchi)
  • Il consiglio imprudente (1796, Francesco Giuseppe Bianchi)
  • Merope (1797, Francesco Giuseppe Bianchi)
  • Cinna (1798, Francesco Giuseppe Bianchi)
  • Armida (1802, Francesco Giuseppe Bianchi)
  • La Grotta di Calipso (1803, Peter von Winter)
  • Il Trionfo dell'amor fraterno (1804, Peter von Winter)
  • Il Ratto di Proserpina (1804, Peter von Winter)

Oratóriá a kantáty

  • Per la ricuperata salute di Ofelia (1785 – spoločné dielo Mozarta, Salieriho a Cornettiho – stratené)
  • Davidde penitente (1785, Wolfgang Amadeus Mozart)
  • Il Davidde (1791) - Pasticio z diel niekoľkých skladateľov
  • Hymn to America (Antonio Bagioli)

Ďalšie literárne diela

Da Ponte okrem tvorby libriet písal po celý život poéziu. Zachovali sa oslavné verše na rôzne kráľovské osobnosti, niektoré z nich však sa však podobajú na hanopisy. Pôvabné a precítené sú sonety, ktoré písal na pamiatku svojej ženy (18 sonetov1832). Okrem toho je autorom historicky cenného vlastného životopisu, ktorý vyšiel v New Yorku roku 1807). Najdôležitejšie sú však jeho štvordielne Pamäti (New York 1723 – 1727). Kniha je pútavým obrazom prelomovej doby konca 18. a začiatku 19. storočia, ale aj veľkým príbehom autorovho bohatého a premenlivého života. V roku 1970 vyšli aj v českom jazyku.

Externé odkazy