Racionalizmus (filozofia)

Racionalizmus je stanovisko rozumu, súbor filozofických smerov, ktoré do centra svojej pozornosti stavajú rozličné druhy rozumu (ratio), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v 17. storočí a v 18. storočí, a to najmä v dielach Descarta, Spinozu, Leibniza a Ch. Wolffa. Pascal, ako aj empiristi John Locke, Hume, Condillac proti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil Kant. Fichte, Schelling, Hegel sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu.

Plne racionalistický je historický materializmus, pozitivizmus, pragmatizmus a od týchto filozofií závislé alebo nimi ovplyvnené myšlienkové smery súčasnosti: marxizmus, novopozitivizmus, logicizmus, fyzikalizmus.

Racionalizmus je spôsobom myslenia osvietenstva a zdieľa jeho optimizmus, pokiaľ verí v bezhraničné možnosti ľudského poznania. Racionalizmus uznáva iba dočasne, nie však principiálne neriešiteľné problémy. V poosvietenskom období sa výrazne stavala proti racionalizmu romantika, iracionalizmus ( Schopenhauer, Kierkegaard, Maine de Biran, Nietzsche) a filozofia života ( Bergson, Dilthey), hoci nezriedka a nechcene v ňom sami neprestali väziť.

Za racionalizmus možno považovať každú doktrínu, ktorá z metafyzického hľadiska vyhlasuje, že nič neexistuje bez dôvodu a teda že nič nie je nepochopiteľné rozumom.

Externé odkazy

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Racionalizmus v architektúre

Racionalizmus, il Racionalismo

Smer talianskej architekúry 20. a 30. Rokov 20. Storočia; prakticky oficiálny sloh Mussoliního Talianska. Zakladateľmi smeru boli mladí absolventi techniky v Miláne, ktorí roku 1926 vytvorili Gruppo 7. Odvolávali sa na W. Gropia, termínom architettura razionalista, chceli poukázať na programovú vecnosť svojej architektúry. Roku 1928 bola usporiadaná prvá výstava projektov racionalistickej architektúry, roku 1929 vznikla prvá racionalistická stavba – apartmány Novocum od Guiseppeho Terragniho, inšpirované ruským konštruktivizmom. Neskôr v racionalizme narástali tendencie k monumentalite (Poštový palác v Neapoli, 1931 ), Typická je prísna symetria, pravidelné rozmiestnenie malých okien tvoriacích plošný ornament, vykrojenie kubickej hmoty z hlavného bloku stavby (vzniká akási kockatá jaskyňa ), opakovanie rovnakých architektonických prvkov, (okien, oblukov atď.). Tieto znaky sa vo vyhranenej podobe prejavujú napr. V budove rektorátu rímskej univerzity ( 1935, architekt Piacentini), v budove Chemicko-farmaceutického inštitútu rímskej univerzity (1935, architekt Capponi), V pavilóne Taliansko na Svetovej výstave v Bruseli ( 1935, Adalberto Libera ), na verejných stavbách G. Cancellotiho, v nemocnici E. Caniggia. V štýle racionalizmu boli budované taktiež vybavenie talianských dialníc ( Giorgo Calza Bini ). Neskôr vznikol monumentálny Pallazo della civita Italiana v Ríme ( 1942, architekti Guerini, La Padula, Romano ), viacposchodová kubická budova s fasádou tvorenou radou oblúkov na každom poschodí.

Použitá literatúra :

Dudák, V. a kol.: Encyklopédie Světové architektúry II., Miloš Uhlíř - Baset, Praha 2000, s. 759-760