Farnosť svätých Petra a Pavla Oponice

Rímskokatolícka farnosť Oponice je farnosť obcí Oponice a Súlovce.

OBCE OPONICE A SÚLOVCE, OSADA PODLUŽANY

Farnosť Oponice od nepamäti tvorili dve obce – Oponice a Súlovce. Oponice sa približne do roku 1910 delili na Veľké Oponice a Malé Oponice. Ku filiálnej obci Súlovce patrí časť, ktorá sa dodnes nazýva Betlehem. Od druhej polovice 19. storočia sa k územiu obce Súlovce počíta aj osada Podlužany, na území ktorej bol vybudovaný dodnes jestvujúci mlyn. V katastrálnom území obce Súlovce má dodnes Nitrianska kapitula veľké majetky.

HISTORICKÉ UDALOSTI NA ÚZEMÍ FARNOSTI

OD POLOVICE 13. STOROČIA DO ZAČIATKU EVANJELICKEJ REFORMÁCIE

13. storočie

Najstaršie dejiny farnosti Oponice sú úzko spojené s Nitrianskou kapitulou. Totiž v nasledujúcom období sa územie dnešnej filiálnej obce Súlovce a jej prislúchajúce časti dostávajú pod majetkovú správu Nitrianskej kapituly.

Najskôr kráľ Belo IV. (1235–1270) daroval 12.10.1256 Nitrianskej kapitule osadu Podlužany, ktorej chotár mal rozlohu 2 poplužia a 30 jutár (okolo 140 ha). Kráľ týmto aktom odškodnil kapitulu za stratu Dvorčian, ktoré udelil nitrianskym mešťanom.

Ďalší veľký majetok na území dnešnej farnosti Oponice získava Nitrianska kapitula na základe dohody o vzájomnej výmene majetkov so šlachticmi z Lefantoviec. Za kapitulský majetok Fančal (dnes v Chotári Budmeríc) sa zriekli šľachtici z Lefantoviec svojho majetku Dubnice (neskôr nazývanej Súlovce). Zástupcovia Nitrianskej kapituly po tomto akte vyhľadali kráľa Belu IV., ktorý svojou listinou, vydanou 18.10.1261, spomínanú majetkovú výmenu odobril. Od tohoto dátumu sa teda novým majiteľom filiálnej obce Súlovce stala významná cirkevná inštitúcia, ktorej príslušníci sa cieľavedome starali o zveľadenie svojho novozískaného majetku.

Jedným z prvých krokov Nitrianskej kapituly bolo nepochybne spojenie Dubnice (Súloviec) a Podlužian do jedného majetkového celku. Ďalšími krokmi sledovali predstavitelia Nitrianskej kapituly zaokrúhlenie svojho majetku o ďalšie drobnejšie osady ležiace severne od Dubnice. Išlo o majetok niekdajšieho hradného vojaka Graba, Egídovho syna, a potom aj o osadu Trepkovce. Čas, ani spôsob získania týchto majetkov kapitulou nepoznáme, ale došlo k tomu bezpečne pred rokom 1300. Je veľmi pravdepodobné, že Nitrianska kapitula koncom 13. storočia iniciovala v chotári Dubnice (Súloviec) založenie novej osady, ktorá pravdepodobne podľa mena zakladateľa dostala svoje nové meno.

14. storočie

Na prelome 13. a 14. storočia do majetkových pomerov na strednom Ponitrí výrazne zasiahol dravý rod Čákovcov, ktorého príslušníci sa bez veľkých škrupúľ zmocnili mnohých, dovtedy kráľovských majetkov.

Pred rokom 1300 nad obcou Oponice nechal postaviť magister Čák, brat Matúša Čáka Trenčianskeho, kamenný hrad. Po jeho smrti hrad pripadol Matúšovi, ktorý sa dostal do ostrého konfliktu s nitrianskym diecéznym biskupom Jánom III. (1301–1328). Matúš Čák s pomocou svojich ozbrojencov postupne zaberal a nivočil biskupské i kapitulské majetky. V sťažnostnej listine vydanej nitrianskym diecéznym biskupom Jánom III. 3.3.1318 sa uvádza, že Matúš Trenčiansky sa už dávnejšie zmocnil okrem iného aj majetkov Nitrianskej kapituly Dragova Vec či Grabova Vec (Dragfolwa), Súlovce (Zuloch), Dubnica (Dubnicha) a Podlužany (Podlusan). Majetky Nitrianskej kapituly Matúš Čák okupoval až do svojej smrti v marci 1321. Potom sa všetkých jeho majetkov zmocnil kráľ Karol Róbert (1308–1342), ktorý iba časť z nich vrátil predchádzajúcim zákonitým vlastníkom. Je prekvapujúce, že aj Nitrianska kapitula musela čakať na vrátenie a potvrdenie svojej majetkovej držby až do roku 1326. Zástupcovia kapituly dôvodili tým, že väčšina ich privilégií zhorela v predchádzajúcich nepokojných časoch. Kráľ Karol Róbert uznal tento argument a nariadil reštituovať všetky staré kapitulské majetky. Medzi nimi sa spomínajú aj obec Súlovce a osady Podlužany, Grabova Ves a Dubnica ležiace v priestore medzi obcami Oponice a Kovarce. Z tohoto výpočtu kapitulských majetkov je zrejmé, že centrom tunajších majetkov sa stala obec Súlovce a ostatné osady sa postupne vyľudňovali a menili sa iba na miestne časti obce Súlovice.

Dňa 14.8.1336 Bratislavská kapitula potvrdila, že Margita, dcéra grófa Barlea a zároveň vdova po grófovi Moghovi, darovala svoju zem nazývanú Grab Nitrianskej kapitule.

Bezpečne vieme, že v tomto období, medzi rokmi 1332–1337, keď po okolí chodili vyberači desiatkov pre Svätého Otca, obec Oponice bola už farnosťou, ktorá mala svoj vlastný chrám zasvätený svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi. Tento chrám sa spomína už 16.11.1244. Zároveň poznáme aj prvé meno kňaza, ktorý vtedy v Oponiciach pôsobil. Tento kňaz sa volal Getard (Getardus plebanus de Opan) , ktorý svoj majetok ohodnotil na 3 marky (ad III. marcas) a vyberačom vyplatil až 20 grošov. Getard v Oponiciach vtedy zastával funkciu farára a zároveň aj funkciu dekana. Z toho vyplýva, že farnosť Oponice z hľadiska cirkevnej správy bola v tomto období ako aj počas celého stredoveku súčasťou Nitrianskeho archidiakonátu v rámci Ostrihomskej arcidiecézy. Keďže v Súlovciach nemali v tom čase vlastný chrám, tvorili filiálku farského chrámu svätých apoštolov Petra a Pavla v blízkych Malých Oponiciach. V súlade s predpismi cirkevného práva do tohto chrámu chodili obyvatelia obce Súlovce v každú nedeľu a prikázaný sviatok na bohoslužby a vysluhovanie sviatostí. Do požehnanej pôdy v bezprostrednom okolí farského chrámu pochovávali aj svojich zomrelých.

Obdobie 14. storočia predstavuje vrcholnú fázu vývinu stredovekej spoločnosti. Vďaka dlhému vnútornému mieru a reformám anžuovských kráľov zažila celá krajina nebývali rozmach. Stredovekí hospodári klčovali lesy na podhorí Tribečských vrchov a menili ich na oráčiny a na teplých juhozápadných svahoch zakladali vinice. Tento fakt sa odzrkadlil aj v erbe obce Oponice, kde je vyobrazená mužská postava so strapcom hrozna v pravej ruke.

Dňa 26.3.1392 sa hradné panstvo Oponice dostalo do šľachtických rúk. Jeho držiteľom bol spočiatku Beňadik z Turca, ktorý na hrad dosadil svojho kastelána Michalka. Medzi novou vrchnosťou na hrade a poddanými Nitrianskej kapituly došlo čoskoro k sporom o chotárne hranice. Okolo sviatku svätej Márie Magdalény (22.7.1394) poslal kastelán Michalko poddaných z Oponíc, aby pokosili trávu na súlovských lúkach a odviezli ju na vozoch do Oponíc. V tom istom roku v čase žatvy poslal spomínaný kastelán poddaných z osady Lehôtka ležiacej pod hradom na súlovske polia, aby odtiaľ odniesli 39 krížov obilia. Ani s tým sa držiteľ Oponického hradu neuspokojil a v čase oberačky poslal svojich ľudí, aby obrali hrozno Súlovčanov vo viniciach pod hradom. Vinice Beňadik z Turca zaujal pre seba. Nitrianska kapitula sa na tieto neprávnosti sťažovala u kráľa, ktorý nariadil celú záležitosť prešetriť Zoborskému konventu.

Dňa 21.4.1395 došlo k deľbe Oponického hradného panstva medzi jeho spoluvlastníkov. Hrad spolu s Veľkými Oponicami a osadami Lehôtka a Polianka pripadol Petrovi, synovi Tomáša zo Stráží, zakladateľovi rodu Apponyiovcov. Peter, ako nový majiteľ, rešpektoval práva svojich susedov.

Dňa 21.5.1396 v Bratislave kráľ Žigmund (1387–1437) povolil Tomášovi Strážnickému, aby sa na území jeho majetku v Oponiciach mohli konávať týždenné trhy.

15. storočie

Vzťahy so Súlovcami sa znovu vyostrili začiatkom 15. storočia, keď správu panstva prevzali Petrovi synovia Tomáš a Mikuláš, zvaný aj Nikuš. Predmetom sporov bolo rešpektovanie starej chotárnej hranice, oddeľujúcej majetky hradu od majetkov Nitrianskej kapituly v Súlovciach. Roku 1406 nakoniec došlo k vzájomnej dohode a znovu sa vytýčila spoločná chotárna hranica. Je zaujímavé, že Súlovce sa tu označujú pod svojím starým menom Dubnica. Vzájomná hranica (medza) začala pri ceste, ktorá viedla z Oponíc k viniciam. Spoločné vinice oddeľovala medza z trnkových kríkov, potom veľká skala (Vlčia skala) a ďalej prieseky v lese až k ceste vedúcej zo Súloviec cez Tríbečské pohorie až k miestu, ktoré sa nazýva Svätý prameň. Tu sa rozhraničenie aj skončilo a obe stránky sa dohodli, že vyššie sa nachádzajúce lesy budú užívať spoločne.

Využívanie lesov na okrajoch chotárov sa už v 15. storočí stalo veľmi problematickým, pretože každý vlastník si svoj majetok strážil. Roku 1424 napríklad vystúpil na palatínskej kongregácii nitriansky kanonik magister Kozmas a v mene celej kapituly sa sťažoval na zemanov z Malých Oponíc, ktorí počas minulej zimy zaujali časť hája ležiaceho na pomedzí súlovského a malooponického chotára v blízkosti rieky Nitry, stromy v ňom vyrúbali, pne vyklčovali a premenili ho na oráčinu.

Susedské spory začiatkom tridsiatych rokov 15. storočia načas ustali, pretože sa na Ponitrí objavili husiti. Najmä husitská posádka v Topoľčanoch dlho ohrozovala celé okolie a vyberala tzv. holdovacie poplatky (výpalné). Situácia v krajine sa upokojila až po nastúpení kráľa Mateja Korvína na uhorský trón roku 1458. Je zaujímavé, že čoskoro sa znovu obnovili aj staré chotárne spory medzi Apponyiovcami a poddanými Nitrianskej kapituly v Súlovciach. Roku 1467 musel do chotárneho sporu zasiahnuť sám kráľ Matej Korvín. Nariadil nové vytýčenie hraníc (hraničných medzníkov), aby sa predišlo ďalším sporom. Na samotnom akte sa potom zúčastnilo viacero významných osôb. Boli to zoborský opát Mikuláš, ludanický opát Ondrej a šľachtici Peter Forgáč, Peter Ludanický, Ondrej z Lefantoviec, Ladislav a Imrich z Nitrianskej Stredy a zemania z Malých Oponíc. Ani tento akt však nezabránil sporom v ďalších rokoch, pretože početné potomstvo Apponyiovcov vyvíjalo neustály tlak na svojich susedov v Súlovciach.

V priebehu osemdesiatich rokov 15. storočia sa mimoriadne vyostrili susedské spory medzi Apponyiovcami a Súlovčanmi. Dlhodobé prechmaty zo strany Aponiovcov viedli k odvetným akciám zo strany Nitrianskej kapituly. Roku 1482 poslali nitrianski kanonici svojich poddaných zo Súloviec (ale pomohli im aj poddaní z Lefantoviec a Sokolníkov) do veľkooponického chotára, skosili tu lúky a seno odviezli. V máji 1483 predstavitelia Nitrianskej kapituly opätovne žiadali vytýčenie hraníc s Veľkými Oponicami. Apponyiovci samozrejme využili túto príležitosť a začali ešte s tvrdšími atakmi voči Súlovčanom.

Dňa 15.7.1783 sa mala znovu uskutočniť obchôdzka spornej chotárnej hranice. Apponyiovci (Juraj a Gašpar) sa však nezdržali a zhromaždených zástupcov Svätobeňadického konventu a palatínovho človeka jednoducho pod hrozbou ozbrojeného útoku prinútili, aby z miesta nútene odišli.

Dňa 27.7.1483 pri farskom kostole Apponyiovci znovu zaútočili na Súlovčanov Štefana a Ján Romlíka a Tomáša Jakušoviča. Týchto poddaných pred ťažkým ublížením na tele zachránilo iba to, že našli útočište v zemianskej kúrii Štefana Čuklasa v Malých Oponiciach. Násilnícke správanie zo strany Apponyiovcov najmä pri vytýčení hraníc nezostalo bez odozvy a celá záležitosť sa dostala až na kráľovský súd, kde ich správanie „ohodnotili“ pokutou vo výške 60 zlatých. Ešte ani roku 1487 ju však nezaplatili. V nasledujúcom období sa vzájomné vzťahy medzi Súlovčanmi a Apponyiovcami upokojili. Svedčí o tom aj fakt, že roku 1495 si Juraj Apponyi požičiava od nitrianskeho kanonika Gašpara Lipovníckeho 50 zlatých, aby mohol vystrojiť svadbu svojej dcére Kataríne.

16. storočie

Začiatkom 16. storočia vládli medzi dlhoročnými rivalmi pokojné vzťahy, pretože pri vovádzaní Petra Apponyiho a jeho príbuzných do držby starých rodových majetkov sa zúčastnili aj predstavitelia Súloviec, Štefan a Ján Romlíkovci, a proti tomuto aktu nevyslovili žiadne námietky. Obdobie po bitke pri Moháči roku 1526 charakterizuje narastanie Tureckého nebezpečenstva. Osmanská ríša začala systematickú expanziu s cieľom podmaniť si celé Uhorsko. Aj územie Ponitria veľmi skoro pocítilo ťaživú prítomnosť koristníckych osmanských vojenských oddielov, ktoré v priebehu septembra roku 1530 prekročili Dunaj a prenikli popri Hrone, Nitre a Váhu hlboko na územie dnešného Slovenska. Dôsledky ich rabovania plasticky zachytávajú portálne súpisy Nitrianskej stolice z roku 1531. Z nich je zrejmé, že turecké oddiely postupovali po ceste vedúcej z Nitry cez Oponice, Kovarce a Solčany na sever a všetky dediny na tejto ceste takmer úplne zničili ohňom a množstvo ľudí odvliekli do zajatia. Obce Oponice a Súlovce vďaka svojej polohe prežili túto ťažkú pohromu bez väčších strát.

Približne v polovici 16. storočia preniká na naše územie učenie Martina Luthera (*1483 †1546). Okolité farnosti i farnosť Oponice sa dostávajú pod správu Evanjelickej cirkvi.

Dňa 04.04.1570 kráľ Maximilián (1564–1576) vydal súhlas na vzájomnú výmenu majetkov medzi nitrianskym diecéznym biskupom Pavlom Abstemiom-Bornemissom (1557–1579) a Jánom Apponyim.

Koncom 16. storočia sa v obci Veľké Oponice nachádzalo viac ako 30 obývaných sedliackych domov. K tomuto počtu sa pravdaže musia prirátať aj kúrie Aponiovcov, ktorých tu bolo najmenej 5. Ak by sme brali do úvahy aj blízke Malé Oponice, kde stálo okolo 10 obývaných domov, vychádza nám, že v oboch Oponiciach bolo približne 45 obývaných domov a v nich žilo viac ako 250 obyvateľov.

V obci Súlovce bolo pred tureckým vpádom 23 sedliackych usadlostí, čo ich radí k stredne veľkým sídlam Ponitria. Okolo roku 1598 bolo v Súlovciach 45 obývaných domov. Ak počítame, že v jednom dome mohlo bývať 5-6 osôb, vychádza nám, že dedina mohla mať na konci 16. storočia od 225 do 270 obyvateľov.

OBDOBIE EVANJELICKEJ REFORMÁCIE

Počiatok Evanjelickej cirkvi vo Veľkých Oponiciach začína podobne ako v Prašiciach, Topoľčanoch a Vesteniciach približne v polovici 16. storočia a jej pôsobenie prakticky trvalo až do roku 1674.

Patróni Apponyiovci čoskoro pristúpili k Evanjelickej cirkvi a ich príklad v zmysle hesla Cuius regio – eius religio nasledovalo aj poddanstvo. Horlivosťou a láskou k Evanjelickej cirkvi vynikal menovite Pavol Apponyi (*1546 †1624), strážca koruny, ktorý spolu s Tomášom Vizkeletim a Ondrejom Ostrošičom pracoval v roku 1606 na docielení viedenského mieru, a ktorý podpísal i jeho listinu. Taktiež aj Gašpar i Peter Apponyiovci sa vyznačovali náboženskou horlivosťou. Ku koncu 16. storočia Turci napadli okolie Topoľčian. V Oponiciach vypálili chrám, faru i školu. Chrám dal na svoje náklady opraviť a z vnútra aj ozdobiť Gašpar Apponyi, manžel Kataríny rodenej Törökovej.

Neskoršie, v období v čase pohybov vojsk kniežaťa Gabriela Betlena, niektorí Apponyiovci a podobne aj Turzovci odstúpili pod vplyvom ostrihomského arcibiskupa kardinála Petra Pázmaňa (†1637) od evanjelického vierovyznania. V sťažnostiach evanjelikov sa udáva, že vo Veľkých i Malých Oponiciach Štefan a Blažej Apponyiovci odobrali chrám, zaujali faru i školu a farára vyhnali. Stalo sa tak pravdepodobne okolo roku 1620, pretože práve v tom čase je v menoslove oponických farárov medzera. Blažej Apponyi, manžel Barbory rodenej Šeréniovej, bol v roku 1622 vicišpánom Nitrianskej župy. Medzitým však evanjelický ľud i panstvo bez odkladu opäť zaujali svoj chrám. Možno to pozorovať aj z toho, že v roku 1621 bol do Oponíc povolaný za farára Vavrinec Pelargus (1621–1627), ktorý predtým pôsobil ako farár vo Veľkých Kostoľanoch. Od toho času mali evanjelici v Oponiciach pokoj až do roku 1674. Vtedy odchodom posledného evanjelického pastora Juraja Bohuša (1647–1674) táto miestna Evanjelická cirkev prakticky zanikla. Oficiálne sa však tak stalo až v priateľskom dohovore, ktorý sa uskutočnil v roku 1705 v Sečanoch. Oponice boli vtedy opäť vrátené katolíkom. Evanjelická kongregácia tu bola jedna a konala sa 05.09.1616.

Zatiaľ najstaršia známa vizitácia, ktorá sa uskutočnila v čase evanjelickej reformácie, je z roku 1559. V roku 1613 vizitoval miestnu evanjelickú cirkev v Oponiciach nitriansky superintendent Izák Abrahamides. Ďalšia vizitácia sa uskutočnila pravdepodobne až v roku 1657, ktorú vykonal Martin Tarnóci.

Z obdobia evanjelickej reformácie poznáme mená ôsmich evanjelických pastorov, ktorí pôsobili v Oponiciach.

Je veľmi pravdepodobné, že práve v tomto čase vznikla aj prvá škola, v ktorej ako učitelia-rektori pôsobili: 1591 Ján Rosa, 1605–1607 Mikuláš Michaelis, 1607–1632 Štefan Molcanus, 1633–1656 Ján Zajác a 1657–1675 Ján Pastierovič.

OBDOBIE PO EVANJELICKEJ REFORMÁCII AŽ PO SÚČASNOSŤ

Nové začlenenie Rímskokatolíckej farnosti Kovarce-Oponice

Medzi rokmi 1707 až 1719 sa farnosť Oponice spojila s farnosťou Kovarce. Označovaná bola ako farnosť Kovarce-Oponice no niekedy iba ako farnosť Kovarce. Oponice boli pokladané za jej filiálku. Nejestvuje však žiadny dokument, ktorý by oficiálne potvrdzoval takéto cirkevnoprávne ustanovenie. Spoločný farár sídlil v obci Kovarce. Dôležité je však zdôrazniť, že hoci farnosti boli spojené, všetky obrady a sviatosti sa v každej obci konali osobitne. Na jasné rozlišovanie iste poukazuje aj fakt, že hoci farnosti boli spojené, predsa matriky sa viedli pre každú farnosť zvlášť. Počas tohto obdobia boli založené dve matričné knihy, do ktorých sa spoločne zapisovali údaje o vykonaných krstoch, sobášoch a pohreboch. Prvú matričnú knihu zaviedol 30.07.1719 kovarsko-oponický farár Ján Mihalovič (1719–1723). Druhú matričnú knihu zaviedol 01.01.1777 kovarsko-oponický farár Jozef Selecký (1775–1782).

Dňa 15.03.1775 Svätý Otec Pius VI. (1775–1799) bulou Regalium principium zriadil na území Arcibiskupstva Ostrihom nové diecézy – Banská Bystrica, Spiš a Rožňava. Vtedy trinásť farností Arcibiskupstva Ostrihom bolo pripojených k Diecéze Nitra. Medzi týmito farnosťami bola aj farnosť Kovarce a farnosť Oponice, ktoré vlastne v tom čase boli spojené a vytvárali tak jednú farnosť Kovarce-Oponice. Obe farnosti pôvodne v rámci arcidiecézy Ostrihom patrili do Archidiakonátu Nitra a Dekanátu Topoľčany. Po pripojení k Diecéze Nitra boli zaradené do Katedrálneho archidiakonátu a Dekanátu Skačany. Toto rozdelenie a pripojenie podporovala aj samotná cisárovná Mária Terézia (1740–1780).

Obnova autonómie farnosti

V nedeľu 19.10.1788 bola počas slávnostnej bohoslužby znovuobnovená autonómia starobylej farnosti Oponice (Malé Oponice). Zároveň Štefan Skladanovič, dekan Dekanátu Kovarce (1782-1800), inštaloval ako prvého farára znovuobnovenej farnosti Juraja Hollého (1788–1790). Novoinštalovaný farár v tomto roku začal písať nové účtovné knihy týkajúce sa príjmov a výdavkov farského chrámu i miestneho chudobinca. Farnosť Oponice bola začlenená do Dekanátu Skačany. Dňa 14.04.1789 na podnet PhDr. ThDr. Františka Fuchsa, biskupa Diecézy Nitra (1788–1804) vznikol nový Dekanát Kovarce, do ktorého bola pripojena aj farnosť Oponice. Novým dekanom sa stal kovarský farár Štefan Skladanovič, ktorý už predtým zastával funkciu dekana Dekanátu Skačany, kam pôvodne aj farnosť Oponice po svojom znovuobnovení 19.10.1788 začala patriť. Dekanát Kovarce zanikol roku 1952.

Kanonické vizitácie

V 18. a 19. storočí sa konali nasledujúce kanonické vizitácie: 05.11.1731 gróf František Zichy, archidiakon Archidiakonátu Nitra; 26.05.1755 gróf Anton Révay, archidiakon Archidiakonátu Nitra; 20.03.1798 PhDr. ThDr. František Fuchs, biskup Diecézy Nitra; 17.07.1816 Jozef Kluch, biskup Diecézy Nitra; 21.06.1828 Jozef Wurum, biskup Diecézy Nitra.

KŇAZI, KTORÍ PÔSOBILI NA RÍMSKOKATOLÍCKOM FARSKOM ÚRADE V OPONICIACH (1788-2005)

1788-1791 Juraj Hollý, 1790-1791 Jozef Komlóši, 1791-1797 Anton Kubica, 1797-1799 Anton Dzian, 1799-1815 Peter Valachy, 1815-1815 František Hegner, 1815-1837 Jozef Lindenbauer, 1835-1837 Alexander Zamarovský, 1837-1860 Ľudovít Nyáry, 1860-1860 Alojz Durdik, 1860-1872 Jozef Vagner, 1872-1872 Ján Dudaj, 1872-1891 Teodor Lukáč, 1891-1891 Viktor Kardoš, 1892-1892 Alojz Fiebig, 1892-1903 Ignác Wohland, 1903-1903 Karol Slauka, 1903-1911 Koloman Hamar, 1911-1912 Jozef Kianička, 1912-1924 Rudolf Biringer, 1924-1924 Štefan Čerenej, 1924-1925 Alexander Laudon, 1925-1952 Štefan Szőllősy, 1952-1952 Florián Sabo, 1952-1969 Filip Košík, 1969-1978 Jozef Kúdela, 1978-1991 Rudolf Bošnák, 1991-1997 Gašpar Fronc, 1997- Ján Ninis.

ORGANISTI, KTORÍ PÔSOBILI V RÍMSKOKATOLÍCKEJ FARNOSTI OPONICE (1719-2005)

1719-1728 Mikuláš Kovarči, 1728-1735 Ján Jacovský, 1735-1757 Andrej Hallo, 1757-1764 Ján Hallo, 1764-1787 Ján Klinkovič, 1788-1795 Pavol Klinkovič, 1795-1798 Martin Janík, 1798-1804 Ján Korilly, 1804-1846 Ján Lásny, 1846-1863 Václav Gazdagh, 1863-1868 Ján Tomčáni, 1868-1874 František Hronkovič, 1874-1880 Jozef Kučera, 1880-1892 František Krajchely, 1892-1898 Viktor Kumery, 1898-1911 Emil Špaček, 1911-1932 Šebastián Cako, 1932-1939 Jozef Bezák, 1939-1951 Štefan Opáth, 1953-1958 Edmund Schottert, 1958-1979 Ján Horváth, 1979-1992 Anton Paučír, 1992-1994 Roman Gerši, 1994-1999 Vladimír Kopec, 1993-1998 Miroslav Obertáš, 1999- Lenka Fráterová.