Harald III. (Nórsko)

Harald III. (* 1015 – † 25. októbra 1066) plným menom Harald Sigurdson, známy tiež ako Hardråde, Hardrada alebo Harðráði bol nórsky kráľ v rokoch 1046 – 1066. Prídomok Hardråde sa dá v tomto kontexte preložiť ako neľútostný (doslova tvrdá vláda).

Detstvo

Harald sa narodil (pravdepodobne koncom augusta) 1015 ako najmladší z troch nevlastných bratov Olafa Svätého. Po smrti Olafa v bitke pri Stiklastade vroku 1030, kde bránil svoje kráľovstvo pred Knutom Veľkým bol ranený Harald donútený utiecť z krajiny.

Život vo vyhnanstve

Novgorod, Kyjevská Rus

Jeho útek najprv smeroval do Švédska a následne do Novgorodu kde ho prichýlil knieža Jaroslav Múdry. Hoci Harald neskôr Novgorod opustil, s Jaroslavom kontakt nestratil a tento sa aj staral o Haraldove najmä finančné záležitosti a roky neskôr stal Haraldovým svokrom.

Konštantinopol, Byzantská ríša

Z Novgorodu sa Harald vybral sa do Byzancie, bájneho Miklagardu (Konštantinopol). Tam sa dal do služieb cisára Michala IV a vstúpil aj so svojimi mužmi do elitnej žoldnierskej gardy Varjagov. Vďaka svojej udatnosti v boji proti Saracénom na východe a Normanom na západe sa stal čoskoro veliteľom tejto elitnej jednotky, ktorá vtedy podliehala byzantskému generálovi Georgiovi Maniakovi.

V Byzancii bol vtiahnutý nielen do víru bojov na hraniciach ale i intríg v bojoch o cisársky trón. Po smrti Michala IV nastúpil na trón Michal V, ktorého pokus o reformy priviedol zdieraním a neschoponosťou unavený ľud k všeobecnému povstaniu, ktoré Michala V zvrhlo a na trón uviedlo cisárovnú Zoé. Harald, ktorý nového cisára nijako zvášť neobdivoval (a vôbec, bol celkom neutrálny ku ktorejkoľvek strane) dostal svojej prísahe a bránil so svojimi mužmi palác do poslednej chvíle, pobijúc nespčetné množstvo povstalcov. A hoci, chtiac ušetriť svojich mužov od zbytočného krviprelievania, sa stiahol, dostalo sa mu nemilosti, od ktorej ho zachránila len cisárovná Zoé, ktorá chcela Haralda za svojho milenca. Haraldovo srdce ale už patrilo inej, Márii Skleraine, dvornej dáme cisárovnejKvôli láske k Márii bol Harald ochotný prehltnúť od Zoé mnohé urážky. Okrem toho bol neustále posielaný do rôznych bojov pod velením Georgiosa Maniaka. Posledný sa ale pre svoj hnev na jemu podriadeného (a mimochodom náramne neschopného) veliteľa z cisárskej rodiny dostal do nemilosti a bol uveznený. Toto sa stalo na Sicílii a následne ríša o Sicíliu prišla. Pod tlakom okolností bol neskôr Georgios prepustený a jeho hodnosť vrátená, ale krivdy, ktoré boli spáchané na jeho rodine ho prinútili vyhlásiť vojnu cisárovi. Po jeho smrti (zvíťazil ale padol) bol ale Harald, hoci sa ku Georgiosovi nepridal žiarlivou cisárovnou uväznený pod zámienkou podpory Georgia (a okrem iného aj dlhodobej sprenevery vojnovej koristi). Harald bol nútený konať a podarilo sa mu aj so svojimi priateľmi utiecť.

Po spektakulárnom úteku (dokázal so svojimi drakkarmi prekonať reťaz uzatvárajúcu zlatý roh) sa vrátil späť do Novgorodu. Tam zistil, že korisť ktorú nalúpil počas pôsobenia v garde Varjagov sa vďaka Jaroslavovej obchodnej zručnosti nesmierne rozmnožila.

Tu sa aj oženil s Jaroslavovou dcérou Ellisif. Manželstvo nebolo veľmi šťastné. Spolu mali neskôr dve dcéry.

Návrat do Nórska

Spoluvláda

Po návrate Harald zistil, že v Nórsku sa medzičasom odohrali prekvapujúce veci: Knut bol z Nórska vyhnaný Olafovým synom Magnusom a veľká časť Nórov prijala kresťanstvo. Magnus sa navyše tešil veľkej podpore šľachty i prostého ľudu a ten nebol ochotný Haralda prijať. A navyše Magnus napriek inak miernej povahe a mladému veku bol ťažší súper ako Harald očakával. Napokon ale Magnus výmenou za polovicu Haraldovho majetku privolil deliť sa s ním o moc, pričom Magnus si vymohol isté prednostné výsady (na čestné miesto, na kotviská, na kráľovské insígnie atď.). Tieto výsady si Magnus strážil a i tvrdohlavý Harald, ktorý nikoho pred sebou nezniesol to musel so škrípajúcimi zubami akceptovať. Táto spoluvláda trvala ale len do roku 1047, keď sa Magnus počas vojenskej výpravy do Dánska proti Svenovi Estridssenovi nešťastnou náhodou smrteľne zranil. Napriek veľkým rozporom sa Magnusova smrť Harada dotkla a neskôr dal svojmu prvorodenému synovi meno Magnus.

Samovláda

Na smrteľnej posteli určil Magnus Svena Estridssena za svojho dediča v Dánsku a Haralda v Nórsku. S tým sa ale Harald nemienil zmeniť a neskôr každoročne podnikal pustošivé nájazdy do Dánska. Svena však poraziť nemohol, keďže ten sa rozhodujúcej bitke vyhýbal.

Počas tohoto obdobia založil Harald Oslo a keďže mu thing neschválil potrebné zvýšenie daní, vybudoval ho z vlastného vrecka.

V tejto dobe sa i podruhýkrát oženil, využijúc medzery vo výklade cirkevného práva s Thorou Gudbrandsdottir. S ňou mal neskôr dvoch synov; Magnusa a Olafa.