Stredoveká gréčtina

Stredoveká gréčtina je jazyk Grékov z Byzantskej ríše v období 4./6. storočie - 1453 po Kr.

V tomto období sa ako jazyk písomností a správa používal archaizujúci štýl, dnes spravidla nazývaný byzantská gréčtina, ktorý v podstate zodpovedal klasickej atičtine. Hovorový jazyk pôvodne vychádza z helenistického koiné.

Helenistické koiné sa v 4./6. storočí po Kr. rozpadlo a začali sa tvoriť stredoveké grécke nárečia. O jednotnom gréckom jazyku môžeme hovoriť od 10. do 12. storočia. Najväčšie zmeny sa udiali medzi 10. a 11. storočím, keď sa definitívne prestala používať hláska H. Nastala aj zmena vo výslovnosti písmena η (éta,E) na íta (I). Z tohto dôvodu vznikli odlišnosti v jazyku kapadóckych a pontských Grékov, ktorí si novú gramatiku prispôsobili po svojom. Začala sa vytvárať aj gréčtina v Itálii.

Po tom, ako v 7. stor. odpadol od Byzancie Egypt v prospech Arabov, egyptskí Gréci sa odlúčili od hlavného gréckeho jazyka a začali sa vyvýjať separovane. Dodnes žije v Alexandrii grécka menšina, hovoriaca miestnou formou gréčtiny.

Po páde Byzantskej ríše v roku 1453 sa stredoveká reč definitívne rozpadla, pričom začali vznikať silné rozdiely medzi gréčtinou z Istanbulu, Grécka a západnej Anatólie a medzi ostatnými nárečiami. Po páde Byzantskej ríše sa gréčtina začala poturčovať, z čoho vznikli moderné grécke jazyky. Najbližšie ku klasickej stredovekej gréčtine je úradný ľudový jazyk v Grécku a na Cypre. Tento jazyk používa grécka menšina v Istanbule a západnej Anatólii.