Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 04:07, 28. apríl 2008

Veľvyslanec patrí do najvyššej skupiny úradníkov diplomatickej služby (Corps Diplomatique - CD) a je zároveň aj hlavou veľvyslanectva. Sídlom veľvyslanca je veľvyslanectvo.

Popis

Pôvodne sa styky na tejto úrovni pestovali iba medzi veľmocami, no počas 20. storočia se veľvyslanectvá stali bežnou formou diplomatického zastúpenia. Titul veľvyslanca používajú niekdy aj vysokí úradníci rôznych medzinárodných organizácií, ako napr. OSN.

Veľvyslanci, ktorých si vymieňajú krajiny britského Spoločenstva národov, sa spravidla nazývajú vysokí komisári (high commissioner), čo vyplýva zo skutočnosti, že zastupujú krajiny, ktoré majú (alebo mali) spoločnú hlavu štátu – britského panovníka. Veľvyslanci Svätej stolice (pozor, nie Vatikánu: Svätá stolica prostredníctvom svojich diplomatických služieb zastupuje aj záujmy štátu Vatikán) zas používajú titul nuncius a v mnohých krajinách sú automaticky doyenom diplomatického zboru (jeho služobne najstarším členom). V ďalších krajinách sa doyenom stáva spravidla veľvyslanec s najdlhšou dobou pobytu v danej krajine.

Tak ako iní vysokí diplomatickí zástupcovia, požívajú aj veľvyslanci (a veľvyslanectvá) výsady diplomatickej imunity a exteriorality. Najmä v nedemokratických krajinách to v minulosti viedlo ku konfliktom. Ako príklad je na tomto mieste možné uviesť občanov NDR, ktorí v roku 1989 našli útočisko na veľvyslanectvách SRN vo východnej Európe (v Prahe, Varšave a Budapešti), či v roku 2003, keď občania Severnej Kórey, ktorí hľadali ochranu na rôznych veľvyslanectvách v Pekingu atď.

Veľvyslanec v cudzej krajine representuje hlavu svojho štátu -- nie jeho vládu. Od hlavy štátu tiež dostáva tzv. "poverovacie listiny", t.j. dokument pre hlavu prijímajúceho štátu, v ktorom ho hlava vysielajúceho štátu žiada o prijatie veľvyslanca ako svojho zástupcu na jej území. Ešte pred odchodom je potrebné pre veľvyslanca od prijímajúcej krajiny vyžiadať tzv. "agrément", čo je súhlas prijímajúcej krajiny s osobou veľvyslanca. Po príchode do cieľovej krajiny potom veľvyslanec na základe agrémentu požiada o odovzdanie poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu (čo niekedy trvá niekoľko týždňov) a až po absolvovaní ceremónie odovzdania poverovacích listín sa stáva oficiálne veľvyslancom vysielajúcej krajiny v prijímajúcej krajine.

Jeden veľvyslanec môže byť akreditovaný aj vo viacerých štátoch. V praxi vtedy zvyčajne sídli v najdôležitejšom z týchto štátov (napríklad slovenský veľvyslanec na Kube má zároveň na starosti aj všetky ostatné štáty Karibiku). Môže tiež nastať situácia, že veľvyslanec je poverený stykmi s niektorým štátom, v ktorom nie je oficiálne akreditovaný (napríklad ešte nestihol odovzdať poverovacie listiny apod.) V takomto prípade veľvyslanec vyvíja svoju činnosť v danom štáte neoficiálne a nepožíva tam status ani výsady veľvyslanca.

V prípade konzulov, ktorí reprezentujú ministra zahraničných vecí vysielajúcej krajiny a nepatria medzi členov diplomatického zboru (sú členmi konzulárneho zboru - Corps Consulaire - CC), sa žiada pred ich vyslaním do prijímajúcej krajiny o udelenie "consequatur" (súhlasu) a po príchode sa konzul preukazuje "konzulským patentom" (a odovzdáva ho do rúk ministra zahraničných vecí prijímajúcej krajiny).

Diplomatické hodnosti

Vyššie
- Veľvyslanec
- Radca Minister (Radca vyslanec)
- Radca
Stredné
- 1. Tajomník
- 2. Tajomník
Nižšie
- 3. Tajomník
- Atašé

Diplomatické funkcie

Veľvyslanec / Nuncius / Vysoký komisár
Vyslanec / Internuncius (v súčasnosti sa takmer nepoužíva - Slovensko nemá v žiadnej krajine zastúpenie na úrovni vyslanectva)
Chargé d'affaires (poverený vedením veľvyslanectva)
- ad interim (dočasne v neprítomnosti veľvyslanca)
- ad permanens (pri narušených vzťahoch medzi krajinami, keď nie je záujem o styky na úrovni veľvyslancov)

Konzulárne funkcie

Generálny konzul
Konzul
Vicekonzul
Konzulárny jednateľ
Honorárny konzul (býva príslušníkom prijímajúceho štátu, funkciu konzula vykonáva bezplatne a vzťahujú sa na neho iba obmedzené výsady podľa Viedenského dohovoru)

Súvisiace články

Zdroje

http://www.mzv.sk/App/WCM/main.nsf?Open

@@ Riadok 10: / Riadok 10: @@
 Veľvyslanec v cudzej krajine representuje hlavu svojho štátu -- nie jeho vládu. Od hlavy štátu tiež dostáva tzv. "[[poverovacie listiny]]", t.j. dokument pre hlavu prijímajúceho štátu, v ktorom ho hlava vysielajúceho štátu žiada o prijatie veľvyslanca ako svojho zástupcu na jej území. Ešte pred odchodom je potrebné pre veľvyslanca od prijímajúcej krajiny vyžiadať tzv. "[[agrément]]", čo je súhlas prijímajúcej krajiny s osobou veľvyslanca. Po príchode do cieľovej krajiny potom veľvyslanec na základe agrémentu požiada o odovzdanie poverovacích listín hlave prijímajúceho štátu (čo niekedy trvá niekoľko týždňov) a až po absolvovaní ceremónie odovzdania poverovacích listín sa stáva oficiálne veľvyslancom vysielajúcej krajiny v prijímajúcej krajine.
+Jeden veľvyslanec môže byť akreditovaný aj vo viacerých štátoch. V praxi vtedy zvyčajne sídli v najdôležitejšom z týchto štátov (napríklad slovenský veľvyslanec na [[Kuba|Kube]] má zároveň na starosti aj všetky ostatné štáty [[Karibik]]u). Môže tiež nastať situácia, že veľvyslanec je poverený stykmi s niektorým štátom, v ktorom nie je oficiálne akreditovaný (napríklad ešte nestihol odovzdať poverovacie listiny apod.) V takomto prípade veľvyslanec vyvíja svoju činnosť v danom štáte neoficiálne a nepožíva tam status ani výsady veľvyslanca.
 V prípade konzulov, ktorí reprezentujú ministra zahraničných vecí vysielajúcej krajiny a nepatria medzi členov diplomatického zboru (sú členmi konzulárneho zboru - Corps Consulaire - CC), sa žiada pred ich vyslaním do prijímajúcej krajiny o udelenie "consequatur" (súhlasu) a po príchode sa konzul preukazuje "konzulským patentom" (a odovzdáva ho do rúk ministra zahraničných vecí prijímajúcej krajiny).