Alchýmia: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah

V textu

Verzia z 09:28, 15. júl 2008

Alchýmia (prostredníctvom arab. الكيمياء al-kímijá’) je protovedecká a filozofická disciplína, ktorá kombinuje prvky chémie, metalurgie, fyziky, medicíny, astrológie, sémiotiky, mystiky a umenia. Alchýmiu praktizovali v starovekom Egypte, Indii, Číne, starovekom Grécku, Ríme, islamskej ríši a nakoniec v Európe do konca 19. storočia v sieti škôl a filozofických systémov starých aspoň 2500 rokov.

Vychádza z náuky o príbuznosti a premenách látok a zameriava sa na proces zdokonaľovania prírody, skúma prirodzenosť tiel a ich meniacu sa silu.

Snahy alchymistov sa označujú ako Veľké dielo (Opus Magnum). Predstava rastu poukazuje na fakt, že človek nemôže urobiť strom, ale môže sa podieľať na jeho pestovaní (v prenesenom slova zmysle, podieľať sa na Diele Božom). Alchymisti nepoužívali vedeckú metódu. Všetky ich „poznatky“ neskôr materialistická veda označila za banálne, obmedzené, nesprávne alebo aspoň nezmyselné. Napriek tomu bola alchýmia jedna z hlavných predchodcov moderných vied a starým alchymistom vďačíme za objavenie mnohých látok a procesov, ktoré sú dnes dôležité pre modernú chémiu a kovospracujúci priemysel. Dnes je alchýmia zaujímavá hlavne pre historikov vedy a filozofie, pre svoj mystický, ezoterický a umelecký aspekt.

Etymológia

Slovo alchýmia pochádza z arabského الكيمياء al-kímijá alebo الخيمياءal-chímijá), ktoré je pravdepodobne vytvorené z predpony al- a gréckeho slova chumeia (χυμεία) znamenajúce „zlievať spolu“, „zvárať“, „spájať“ (z khumatos „ten ktorý je poliaty“). Podľa predpisu Diokleciána, napísaného asi v roku 300 po Kr. v Grécku, proti „starovekým dielam Egypťanov, ktoré vyjadrovali khēmia ako transmutáciu zlata a striebra“.

Predpokladalo sa, že arabské slovo al-kímijá vlastne znamená „egyptskú vedu“, vypožičaním koptského slova pre „Egypt“ kēme (alebo jeho ekvivalentu v starovekom Bohairickom dialekte koptčiny, khēme). Koptské slovo bolo vytvorené z démotického kmỉ, zo starého egyptského jazyka kmt. Staroveké egyptské slovo uvádza obe krajiny a farbu „čierna“ (egypt bola čierna krajina, pri kontraste ku „červeným krajinám“ púštnych oblastí), preto tento etymologický význam môže taktiež vyjadrovať označenie „egyptskej čiernej mágie“. Napriek tomu je táto teória iba príklad ľudovej etymológie.

Celkový prehľad

Protovedecká alchýmia

Alchymisti boli všeobecne vnímaní ako podvodníci, blázni a šarlatáni ktorí sa snažili zmeniť olovo na zlato a verili, že vesmír sa skladá zo štyroch základných prvkov - zeme, vetra, ohňa a vody. Trávili väčšinu svojho času vytváraním zázračných liekov (všeliekov), jedov a magických elixírov.

Tento názor možno z určitého pohľadu označiť za nelichotivý. Mnohí alchymisti boli skutočne šarlatáni a podvodníci, mnohí však boli „protovedeckí“ - skúmali a robili pokusy s prírodnými chemickými látkami bez vedeckých pomôcok a postupov, ktoré sú dnes k dispozícii. Museli sa spoliehať na nesystematické pokusy, tradičné znalosti, odhady a množstvo špekulatívnych myšlienok, ktorými napĺňali už existujúce vedomosti. Táto chyba mysticizmu bola neodvratná: ranní alchymisti sa mýlili v tom, že chemické transformácie opisovali ako magické javy riadené nezrozumiteľnými zákonmi, ktoré vtedy nebolo možné pochopiť. Objavenie špecifickej metódy zmeny hrudy zeme (rudy) na lesklý kov znamenalo začatie špekulácii o zmene kovu na nejaký iný.

V rovnakom čase bolo alchymistom jasné, že „niečo“ sa v chemických procesoch zachováva, dokonca aj v najviac dramatických zmenách fyzického štádia alebo zovňajšku. Látka obsahuje nejaké „princípy“ ktoré môžu byť ukryté pod mnohými vonkajšími znakmi, ale napriek tomu môžu byť rôznymi metódami odhalené. Počas celej histórie tejto disciplíny alchymisti bojovali s pochopením týchto metód, hľadali nejaký zmysel vo výsledných chemických reakciách, ktoré boli často ovplyvňované nečistými alebo zle označenými činidlami, nedostatkom presných meraní a mätúcimi názvami.

Napriek ťažkostiam a mnohým zlým výkladom, alchymisti zaznamenali veľký pokrok v porozumení prirodzeného sveta. Ďakujeme im za objavenie dôležitých látok a chemických procesov, ktoré vydláždili cestu pre modernú chémiu a nesú stále hlavnú oporu pre dnešnú chémiu a metalurgické procesy.

Zmena smerovania alchýmie

Najznámejšie ciele alchymistov boli premena obyčajných kovov na zlato alebo striebro, vytvorenie „všelieku“, odstránenie všetkých chorôb a predĺženie života. V stredoveku európski alchymisti investovali najviac času na hľadanie „kameňa murdcov“ - mystickej látky, ktorá by mohla odstrániť všetky choroby a zároveň predĺžiť život. Napriek tomu, nemožno zabudnúť na hlavný dôvod, prečo sa alchymisti stáročia tešili takej obľube a podpore. Nebol to mysticizmus a filozofické premýšľanie, ale ich svetské príspevky pre dobový „chemický“ priemysel, testovanie a rafinácia rudy, spracovanie kovov, tvorba atramentu, farieb, kozmetiky, pokrok pri výrobe keramiky a v sklenárstve, výťažkov z rastlín, nápoje, a podobne (Zdá sa, že zhotovenie Aqua vitae "vody života" bol pre európskych alchymistov veľmi populárny „experiment“).

Na druhej strane, alchymisti nikdy nemali dôvod na oddeľovanie fyzikálnych (chemických) aspektov z metafyzických interpretácií. Na jednej strane nedostatok pomenovaní pre chemické koncepty a procesy a na druhej strane potreba utajovania viedli alchymistov k tomu, aby si prepožičiavali termíny a symboly z biblickej alebo pohanskej mytológie, astrológie, kabbalahu a iných mystických a tajuplných oblastí. Toto zmenilo jednoduchý návod na ťažko pochopiteľné magické zaklínadlo.

Počnúc starovekom, alchymisti kládli čoraz väčší dôraz na metafyzické aspekty, metafory pre duchovné podstaty a transformácie ako na ozajstné základy alchýmie - chemické látky a materiálne procesy. Premena obyčajných kovov na zlato a vytvorenie všelieku symbolizovala evolúciu nedokonalého, chorého, pominuteľného štádia ku perfektnému, zdravému a neskorumpovateľnému štádiu. Kameň mudrcov vtedy reprezentoval mystický kľúč, ktorý spôsobil napredovanie tohto „zlého“ vývoja. Tieto ciele symbolizovali vývin alchýmie z nevzdelanosti ku osvietenej vede a kameň predstavoval nejakú skrytú, spirituálnu pravdu alebo moc, ktorou smeroval ku „najvyššiemu“ cieľu. V dielach, ktoré sú napísané k tejto téme, sa nachádzajú tajné alchymistické symboly, diagramy a textové obrazce, v ktorých alchymisti typicky zaznamenávali viacnásobné významy, alegórie a odkazy na rovnako tajuplné práce. Tie museli byť laboratórne „dekódované“ za účelom objavenia ich pravých významov.

Niektorí vedci teraz vidia duchovnú a metafyzickú alegóriu ako najcennejší aspekt alchýmie a zdôrazňujú, že vývoj chémie mimo alchýmie bola „chyba“ z originálnej hermetickej tradície. Iná názorová skupina na to pozerá z druhého hľadiska: pre nich, cesta od materiálnej strany alchýmie k modernej chémii bola „priama“, zatiaľ čo metafyzicky orientovaná alchýmia bola „zle orientovaná“, nikam neviedla. V každom prípade, interpretácie niektorých podvodníkov zmenšovalo úsilie tých, ktorí sa snažili rozšíriť vtedajšie poznanie.

Alchýmia a astrológia

Pre hlavný článok, pozri alchýmia a astronómia.

Alchýmia v západnom svete a v iných lokalitách bola tesne spojená a prepletená s tradičným Babylónsko-Gréckym typom astrológie. Alchymisti a astrológovia sa snažili spojiť svoje vedomosti s cieľom pokroku vo svojich "vedných disciplínach". Každá známa planéta v slnečnej sústave bola spojená a ovládaná jednotlivým kovom.

Alchýmia v dobe vedy

Na začiatku 18. storočia bola alchýmia v Európe považovaná za serióznu vedu. Isaac Newton strávil podstatne väčšiu časť svojho života skúmaním a opisovaním alchýmie než venovaním sa optike alebo fyzike. Iní vynikajúci alchymisti západného sveta boli napríklad Roger Bacon, Saint Thoman Aquinas, Tycho Brahe, Thomas Browne a Parmigianino. Rozpad alchýmie začal v 19. storočí zrodom modernej chémie, ktorá poskytovala presnejšie a spoľahlivejšie vysvetlenia pre zmeny látok.

V prvej polovici 19. storočia jeden uznávaný chemik, Baron Carl Reichenbach, skúmal nápady podobné tým v starej alchýmii, napríklad Ódicku silu. Jeho výskum však nepostúpil do hlavného prúdu vedeckej diskusie.

Zmena hmoty - stará myšlienka alchýmie - sa znovu dostala do popredia v 20. storočí, keď fyzici dokázali vďaka nukleárnej reakcii zmeniť atómy kovov na atómy zlata. Vzniknuté zlaté atómy však boli nestabilné a zanikali do piatich sekúnd.

Alchymistické symboly boli občas použité v 20. storočí psychológmi a filozofmi. Carl Jung znovu preskúmal alchymistické symboly a teóriu. Alchymistická filozofia, symboly a metódy boli často používané v renesančných a v post-moderných kontextoch. Niektorí fyzici si zahrávali s alchymistickými myšlienkami v knihách - napr. Tao fyziky alebo Tancujúci Wu Li Masters.

Alchýmia ako veda historického skúmania

História alchýmie sa stala predmetom na niektorých vysokých školách. Záhadná - hermetická reč alchymistov je postupne dešifrovaná, historici si začínajú viac uvedomovať intelektuálnu spojitosť medzi touto disciplínou a inými aspektami západnej histórie, ako napríklad sociológia a psychológia duchovných spoločností, kabalizmus, spiritualizmus, Rosikrucianizmus, šifrovanie, čarodejníctvo a samozrejme vývoj vedy a filozofie.

Psychologická interpretácia alchýmie

Carl Gustav Jung vyslovil názor, že alchýmia sa dá chápať ako projekčná technika nevedomých psychických procesov. Prirodzenosť ľudskej duše smeruje k celistvosti a alchýmia nesie všetky znaky individuality. Tendenciu ľudskej pýchy nájsť cieľ v bytostnom Ja, ktoré zahŕňa vedomie aj nevedomie, má alchymistickú analógiu pri snahe o zjednotenie protikladov. Jung interpretoval alchymistické obrazové série v svetle svojej terapeutickej metódy nazývanej aktívna imaginácia. Práca, ktorá sa odohráva v alchymistovem tégliku je víziou, imagináciou a produkuje obrazy medzi spánkom a bdením. Dôsledkom je premena (transmutácia) samotného adepta integráciou nevedomých archetypov vystupujúcich ako symboly s vedomým ja.

Dôležité na pochopení vzťahu alchýmie a psychológie je vnímanie chemického experimentu ako cesty plnej prekážok. Na tejto ceste sa dajú urobiť chyby, ktoré nezostanú bez následkov na adeptovej duši. Podobne v procese individuácie hrozí pohltenie nevedomím alebo naopak prílišná inflácia vedomím. Zaobchádzanie s pravdou ako s mystériom je psychicky príznačné pre alchymistické vnímanie javov, jej metódam práce a spôsobom poznávania skutočnosti.

Dejiny

Vysvetlenie symbolu zo 17. storočia. Symboly sa používali v alchýmii aj v astrológii.

Alchýmiu obklopuje niekoľko filozofických tradícií, preklenutých niekoľkými stovkami rokov a troma kontinentami. Tieto tradície majú záľubu v tajuplných symboloch, ktoré robia jazyk alchymistov ešte viac zložitejším.

Alchýmia sa vyvíjala v najmenej v dvoch hlavných smeroch, ktoré boli prevažne nezávislé, hlavne v ich začiatkoch:

Čínska alchýmia - centralizovaná v Číne a v zóne jej kultúrneho vplyvu,
Západná alchýmia - ktorej centrom bol Egypt, Grécko a Rím, islamské krajiny a nakoniec Európa.

Čínska alchýmia bola úzko spojená s Taoizmom, zatiaľ čo západná alchýmia sa rozvinula do vlastného filozofického systému s iba povrchnými spojeniami s hlavnými západnými náboženstvami. Je naďalej otvorenou otázkou, či tieto dva hlavné prúdy mali spoločný alebo odlišný pôvod alebo či ovplyvnili jeden druhého.

Alchýmia starovekom Egypte

Za pôvodnú krajinu západnej alchýmie môžme považovať staroveký Egypt. Metalurgia a mysticizmus boli v starovekom svete neoddeliteľne spojené, zmena hocakej rudy na lesklý kov sa ľuďom vtedajšej doby pripadala ako mágia riadená tajuplnými pravidlami. Predpokladá sa, že alchýmia bola v starom Egypte dominantou kňazskej triedy.

Egyptská alchýmia je známa hlavne vďaka starodávnym (helénskym) gréckymi filozofom, ktorí často prepisovali egyptské diela do islamských prekladov, ktoré pretrvali omnoho dlhšie ako egyptské. Prakticky žiadne originálne egyptské dokumenty sa nezachovali. Tie spisy, ktoré existovali, sa pravdepodobne stratili, keď cisár Dioklecián nariadil spálenie alchymistických kníh pri povstaní v Alexandrii (292), ktorá bola centrom Egyptskej alchýmie.

Napriek tomu, nedávne archeologické výpravy našli dôkazy o chemických analýzach v priebehu obdobia Naqada. Napríklad medený nástroj datovaný do tohto obdobia, ktorý sa používal na chemické experimenty (odkaz: artefakt 5437 zobrazený na [1]). Taktiež proces spracovania zvieracích koží bol známy už z pred-dynastického Egypta, aj keď možno bol objavený náhodne.

Iné dôkazy naznačujú, že už ranní alchymisti v Egypte objavili maltu asi 4 tisíc rokov pred Kr., a hrnčiarske techniky asi 1500 rokov pred Kr. Chemická reakcia spojená s výrobou oxidu vápenatého je pravdepodobne najstaršou známou reakciou:

\mathrm {CaCO_{3}+teplo\longrightarrow CaO+CO_{2}}

Staroveký Egypt už vyrábal kozmetiku, cement, fajansovú keramiku a tiež smolu pre stavbu lodí. Papyrus bol používaný v Egypte už 3000 rokov pred Kr.

V legendách sa píše, že zakladateľom egyptskej alchýmie bol boh Thoth, v Grécku nazývaný Hermes-Thoth alebo Thrice-Veľký Hermes (Hermes Trismegistos). Podľa legendy napísal dielo, ktoré dnes voláme Štyridsať dva kníh Vedomostí ktoré zahrňovali všetky vtedajšie znalosti, vrátane alchýmie. Hermesov symbol bolo merkúrové žezlo alebo tyč obkrútená hadom - stal sa jedným z hlavných symbolov alchýmie. „Smaragdová doska“ alebo Hermetica of Thrice-Greatest Hermes z gréckych a arabských prekladov, je v západnej alchymistickej filozofii a praxi známa ako hermetická filozofia.

Prvý kontakt so „Smaragdovou doskou“ naznačuje účel hermetickej vedy: To, čo je hore, je ako to, čo je dole... A tak ako všetko bolo odvodené z jedného... tak všetky veci pochádzajú z jedného. Šablóna:Ref harvard Toto je centrum viery hermetickej filozofie. "Ľudské telo (mikrokozmos) je ovplyvňované vonkajším svetom (makrokozmom), ktoré zahrňuje oblohu cez astrológiu a zem cez prírodné živly." Šablóna:Ref harvard

Možná hádanka zo smaragdovej dosky - „bolo to nosené v maternici pomocou vetra“ - odkazuje na destiláciu kyslíka zo strelného prachu - proces, ktorý bol v Európe neznámy až do jeho (znovu)objavenia Sendivogiusom v 17. storočí.

V 4. storočí n.l. po grécky hovoriaci Macedónci dobili Egypt a v roku 332 založili Alexandriu. To ich doviedlo ku kontaktu s egyptskou alchýmiou (alchýmia v Gréckom svete).

Čínska alchýmia

Zatiaľ čo západná alchýmia sa koncentrovala na premenu základných kovov na zlato alebo striebro, čínska alchýmia mala iný cieľ, medicínu. Kameň mudrcov európskych alchymistov možno prirovnať k Veľkému elixíru nesmrteľnosti čínskych alchymistov.

Čierny prach bol dôležitý vynález čínskych alchymistov. Bol opísaný v 9. storočí a použitý v ohňostrojoch v 10. storočí. V delách sa začal používať okolo roku 1290. Použitie pušného prachu sa z Číny rozšírilo do Japonska, Mongolska, arabského sveta a nakoniec do Európy. Strelný prach bol použitý Mongolmi proti Maďarom v roku 1241 a v Európe na začiatku 14. storočia.

Čierny prach bol najpravdepodobnejšie vynájdený na strednom východe Číny. Liadok (dusičnan draselný), kritická oxidačná zložka, sa ťažila v Indii a pozdĺž obchodných ciest na Strednom východe.

Čínska alchýmia bola úzko prepojená s taoistickou formou medicíny, akupunktúrou a niektorými bojovými umeniami.

Indická alchýmia

Na západe je charakter Indickej alchýmie málo známy. V 11. storočí Perzský alchyhmista al-Biruni oznámil, že oni „majú vedu podobnú alchýmie ktorá je celkom podobná im a tá sa volá Rasavātam. To znamená, že toto umenie je špecializované na spoľahlivé operácie, lieky, zlúčeniny a medicínu, ktorá je väčšinou vzatá z rastlín. V princípe, lieky vrátili zdravie tých ktorý boli beznádejne chorý a vrátilo mladosť tým ktorá boli starý“. Najlepší príklad textu založeného na tejto vede je The Vaishashik Darshana z Kanad (600 rokov n.l.), ktorý opisoval atómovú teóriu takmer storočie pred Demokritom.

Dielo Ayurvedacká medicína a veda obsahovala aspekty týkajúce sa alchýmie, napríklad objavenie liekov na známe choroby. Podobnosť s Ayurvedou v alchýmie bolo to, že metódy ošetrenie ľudí bolo charakteristické tým, že sa natierali olejom.

Niektorí ľudia si povšimli podobnosti metafyzikov Samkhya filozofickej tradície Hinduizmu a metafyziky alchýmie. Aj keď neexistuje žiadne priame spojenie, otázka je stále otvorená.

Alchýmia v Gréckom svete

Grécke mesto Alexandria v Egypte bolo centrom gréckej znalosti alchýmie. Toto postavenie si zachovalo aj počas obdobia rímskej nadvlády. Gréci si privlastnili hermetické názory Egypťanov a spojili ich s filozofiami Pytagorasa, ionianizmu a gnosticizmu. Pytagorejská filozofia je založená na viere v číselnú moc vesmíru, ktorá vznikla z pozorovania zvuku, hviezd a geometrických tvarov.

Iónska filozofia má pôvod v Tálesovi a jeho žiakovi Anaximandrosovi. Neskôr bola vylepšená Platónom a Aristotelom, ktorých diela sa stali neoddeliteľnou súčasťou alchýmie. Podľa nej môže byť vesmír opísaný niekoľkými prírodnými zákonmi, ktoré môžu byť odhalené iba cez opatrnosť(?), dokonalosť(?) a náročné filozofické výskumy.

Tretia zložka uvedená do gréckej hermetickej filozofie bol gnosticizmus, viera prevažne kresťanov a ľudí v rannej Rímskej ríši. Filozofia opisuje svet ako nedokonalý, pretože bol stvorený chybným spôsobom. Učenie o duchovnej podstate skutočnosti smerovalo ku spaseniu duše. Podľa gnosticizmu Boh nevytvoril vesmír v klasickom vnímaní, ale vesmír bol vytvorený z neho. Postupom času sa však pokazil (skôr, ako bol skazený hriechom Adam a Evy). Gnostická filozofia uctievala vesmír, prírodu, bytosti sveta a jedného skutočného Boha. Gnostici nehľadajú spásu zo svojich hriechov, ale snažia sa vzdelávať, pretože veria, že hriech je dôsledkom nevzdelanosti. Prijímajú tiež platónsku a neoplatónsku teóriu o celkovej všemohúcnosti Boha.

Objavil sa jeden veľmi dôležitý koncept, pravdepodobne pochádzajúci od Empredociesa rozvinutý Aristotelom: všetky veci vo vesmíre boli vytvorené iba zo štyroch základných prvkov: zeme, vzduchu, vody a ohňa. Podľa Aristotela, každý prvok mal rozsah do ktorého spadal a do ktorého sa vráti ak opustí svoju pozíciu. Šablóna:Ref harvard

Grécke štyri elementy boli hlavne kvalitatívne aspekty hmoty, nie kvantitatívne, za aké považujeme naše moderné elementy dnes. „Pravdivá alchýmia nikdy nepovažovala zem, vzduch, vodu a oheň za hmotné alebo chemické látky ako ich vnímame v dnešnej dobe. Štyri prvky sú jednoducho prvotné a väčšinou hlavné kvality, pomocou ktorých sa amorfné a čisté kvantitatívne látky všetkých tiel prvý krát odhaľujú v rozličných formách.“ Šablóna:Ref harvard Neskorší alchymisti (ak Platón a Aristoteles môžu byť nazvaní alchymistami) prevzali značne aspekty tohto konceptu.

Alchýmia v Rímskej ríši

Rimania si prisvojili grécku alchýmiu a metafyziku, tak ako si prisvojili väčšiu časť ich vedomostí a filozofie. Na konci Rímskeho impéria sa grécka alchymistická filozofia spojila s egyptskou a vytvorila kult Hermecizmus.Šablóna:Ref harvard

Avšak, vývoj kresťanstva v impériu priniesol nepriaznivú líniu myslenia ktorá pochádzala od Augustína (354 - 430), raného kresťanského filozofa ktorý napísal o jeho viere krátko pre pádom Rímskeho impéria. V podstate cítil, že úsudok a vernosť by mohla byť použitá na porozumenie Boha, ale experimentálna filozofia bola hriešna: „V duši sa tiež nachádza, prostredníctvom rovnakého fyzického zmyslu, istá prázdna túžba a zvedavosť, ktorá nemá za cieľ hľadať telesné ukojenie ale prežívať zážitky pomocou tela, a táto nenaplnená zvedavosť sa ctí názvom učenie a veda.“ Šablóna:Ref harvard

Augustiánske myšlienky boli uznané za proti-experimentálne, keď Aristotelovské experimentálne techniky sa stali prístupnými na západe, nevyvíjali sa. Augustiánske myšlienky sú stále zakorenené v stredovekej spoločnosti a ukazuje sa, že používatelia alchýmie boli bezbožníci.

Veľká časť Rímskych vedomostí o alchýmii, ako od Grékov a Egypťanov, je teraz stratená. V Alexandrii, v centre alchymistických štúdii v Rímskej ríši, zručnosť a vedomosti sa odovzdávali hlavne ústne, aby sa predišlo odhaleniu. (Odtiaľ pochádza definícia „hermetickej“ ako „tajnej“). Šablóna:Ref harvard Je možné, že niektoré spisy boli napísané v Alexandrii a následne boli stratené alebo zničené v ohni alebo v nepokojoch ktoré nasledovali v priebehu vekov.

Alchýmia v Islamskom svete

Po páde Rímskeho impéria, ohnisko alchymistického vývinu sa presunulo na blízky východ. Islamská alchýmia je omnoho známejšia pretože je lepšie doložená. Väčšina spisov sa dostala do islamského sveta, kde boli chránené pred zničením ako islamské preklady. Šablóna:Ref harvard

Islamský svet bolo centrum vývoja alchýmie. Platónové a Aristotelove myšlienky, ktoré už boli nejakým spôsobom privlastnené v hermetickej vede, boli naďalej prispôsobované pre potreby alchýmie. Islamský alchymisti ako napríklad al-Razi (Latin Rasis alebo Rhazes) prispieval kľúčovými chemickými znalosťami, ako napríklad technikou destilácie (slovo alemic a alkohol sú arabského pôvodu), objavenie síry, dusičnatých kyselín, sódy, potašu a inými. (Arabské mená dvoch posledných látok, al-natrun a al-qali-y boli premenované do latinčiny ako natrium a kalium, tie sa v modernej chémii stali názvami pre sodík a draslík.) Objavenie lúčavky kráľovskej, zlúčenina dusíka a kyseliny, ktorá dokáže rozpustiť najvznešenejší kov, zlato, bol katalyzátorom pre nasledujúce objavy v alchýmie v ďalšom tisícročí.

Islamský alchymisti urobili obrovské pokroky v alchymistickom hermetizme. Najvplyvnejší autor v tomto smere bol Jabir Ibn Hayyan (arabsky جابر إبن حيان, latinsky Geberus, v angličtine známy ako Geber). Jabirov konečný cieľ bol takxwin, umelé vytvorenie života v alchymistickom laboratóriu, vrátane ľudského života. Analyzoval každý Aristotelov element v štyroch základných akostí: teplotu, chlad, sucho a vlhkosť. Šablóna:Ref harvard Podľa Gebera, v každom kove dve z týchto akostí sú interné a dve externé. Napríklad, olovo je navonok studené a suché, zatiaľ čo zlato je horúce a vlhké. Takto Jabir predpokladal, že pri zmene jedného alebo viac akostí, nastane zmena kovu. Šablóna:Ref harvard Podľa tejto teórie, hľadanie kameňa mudrcov bolo predstavené v západnej alchýmie.

Je všeobecne prípustné, že čínska alchýmia ovplyvnila Islamskú alchýmiu Šablóna:Ref harvard Šablóna:Ref harvard, aj keď rozsah ovplyvnenia je stále diskutabilný. Podobne bolo aj hinduistické učenie prispôsobené islamskej alchýmii, ale zase, rozloha a účinok nieje známy.

Alchýmia v stredovekej Európe

*Alchymici skúmajúci kameň mudrcov*. Od Joseph Wright of Derbyho, 1771

Kvôli silnému spojeniu s Gréckou a Rímskou kultúrou, alchýmia začala byť ľahšie akceptovaná v kresťanskej filozofii a stredoveký európsky alchymisti značne prijali islamistické vedomosti. Gerbert z Aurillacu, ktorý sa neskôr stal pápežom Silvestrom II. († 1003) bol medzi prvými ktorý priniesli Islamskú vedu do európy zo Španielska. Neskôr, muži ako Adelard z Bathu, ktorý žil v 12. storočí, priniesli ďalšie učenie. Šablóna:Ref harvard

V tomto čase sa objavili drobné odchýlky od Augustiánskych zásad z ranných kresťanských mysliteľov. Anselm z Canterbury (* 1033 – † 1109) bol benediktín ktorý veril, že vernosť musí predchádzať racionalizmus, ako augustíni a mnoho teológov pred Anselmom verili, ale Anselm vyslovil názor, že vernosť a racionalizmus bol zlúčený a povzbudil racionalizmus v kresťanskom súvislosti. Pierre Abélard nasledoval Anselmovu prácu, položil základy pre akceptáciu Aristotelovho myslenia predtým ako prvá aristotelova práca dorazila na západ. Jeho hlavný vplyv na alchýmiu bola viera v tom, že Platónov vesmír nemal oddelenú existenciu od ľudského myslenia. Abélard tiež zorganizoval analýzy filozofických protirečení. Šablóna:Ref harvard

Robert Grosseteste (* 1170 – † 1253) bol priekopník vedeckej teórie ktorá bola neskôr použitá a upravená alchymistami. Zobral Abelardovu metódu analýzy a pridal používanie pozorovania, pokusy a zhrnutie vo vytváraní vedeckých hodnotení. Grosseteste tiež urobil veľký pokrok pre premostenie Platónového a Aristotelového uvažovania. Šablóna:Ref harvard

Albert Veľký (* 1193 – † 1280) a Tomáš Akvinský (* 1225 – † 1274) boli obaja dominikáni ktorý študovali Aristotelove myšlienky a pracovali na uzmierení rozdielov medzi centrálnou filozofiou a kresťanstvom. Akvinský taktiež urobil obrovskú prácu pri vytváraní vedeckej metódy. Ak dovolíš, pokúsim sa ti to preložiť ja. "Dokonca zašiel tak ďaleko, že tvrdil, že univerzáliá (všeobecné pojmy) je možné objasniť iba logickým zdôvodňovaním, a keďže myseľ nemôže ísť proti Bohu, rozum musí byť kompatibilný s teológiou. Šablóna:Ref harvard Toto bolo protikladom k zvyčajnej Platonistickej viere, že vesmír bol založený cez božské osvietenie. Magnus a Aquiras bolo prvý ktorý preskúšali alchymistickú teóriu, a mohli sa považovať za alchymikov, aj keď urobili iba málo pri vedeckých experimentoch.

Prvý pravý alchymista v stredovekej Európe bol Roger Bacon. Jeho práca urobila toľko pre alchýmiu ako urobila Galileova práca pre astronómiu a fyziku alebo Robert Boyleova práca pre chémiu. Bacon (* 1214 – † 1294) bol Oxfordský františkán ktorý preskúmal optickú a jazykovú stránku alchýmie. Františkánsky nápad prijatia sveta namiesto jeho odmietania ho viedlo k jeho presvedčeniu, že experimentovanie je omnoho dôležitejšie ako vysvetlenie: „Tri cesty s ktorých ľudia získavajú vedomosti sú: autorita, myslenie a skúsenosť a iba ten posledný je účinný pre prínos intelektu.“ (Bacon, strana 367) „Experimentálna veda ovláda zhrnutie mnohých ďalších vied. Odhaľuje pravdu ktorá vyplýva zo všeobecných zásad ktoré by nikdy neboli odhalené.“ Šablóna:Ref harvard Roger Baconovy bol taktiež prisúdený výrok s východzím hľadaným kameňa mudrcov a elixíru života: „Medicína ktorá odstráni všetky nečistoty a skazenosti z lacných kovov, uberie toľko zo skazenosti ľudského života, že pozemský život môže byť predĺžený na mnoho stáročí.“ Nápad nesmrteľnosti bol nahradený predstavou dlhého života. Napokon, život človeka na zemi bol iba prípravou pre nesmrteľný život vo svete Boha. Nesmrteľnosť na zemi sa nezhodovala s kresťanskou teológiou. Šablóna:Ref harvard

Bacon nebol iba alchymistom starovekých čias, bol najvýznamnejší alchymista týchto čias. Jeho práce boli použité nespočetnými alchymistami od 15. do 19 storočia. Iný alchymisti Baconovho času si privlastňovali jeho rysy. Všetci boli členovia cirkvi. Bolo to preto, lebo iba zopár ľudí mimo cirkevnej školy bolo schopných preskúmať arabské práce. Tiež, alchýmia v tomto čase bola schválená cirkvou ako dobrá metóda skúmania a vyvíjania teológie. Alchýmia bola zaujímavá pre široké spektrum kňažstva, pretože ponúkala racionalistický pohľad na svet v čase, keď sa ľudia iba začali učiť o racionalizme. Šablóna:Ref harvard

Tak koncom trinásteho storočia, alchýmia sa sa vyvinula do značne štruktúrnej viery. Znalci verili v makro-mikro kozmo teórii Hermetizmu. Verili, že proces ktorý pôsobí na minerály a iné zlúčeniny môže mať efekt aj na ľudské telo (napríklad ak niekto sa môže naučiť tajomstvo rafinácie zlata, druhý môže túto techniku použiť na očistenie ľudskej duše.) Verili v štyri elementy a štyri kvality, ako je popísané vyššie a mali silnú tradíciu v zahalovaný ich napísaných myšlienok v labyrinte kódovaného žargónu s pascami ktoré môžu naviesť k omylu nezasvätených. Nakoniec, alchymisti si cvičili svoje umenie: aktívne experimentovali s chemikáliami a robili poznámky k teóriám ako je vesmír ovládaný. Celá filozofia sa krúti okolo ich viery, že ľudská duša bola rozdelená potom ako Adam spáchal hriech. Vyčisteným dvoch častí ľudskej duše, sa človek môže stretnúť s Bohom. Šablóna:Ref harvard

V 14. storočí tieto hľadiská podstúpili hlavnou zmenou. William Occam, oxfordský františkán ktorý zomrel v roku 1349, zaútočil na Tomizmusský náhľad na kompatibilitu medzi vierou a dôvodom. Jeho pohľad je značne akceptovaný dodnes, boh musí byť prijatý vo viere a nemôže byť limitovaný ľudskými dôvodmi. Samozrejme, že tento náhľad nebol správny ak jeden akceptoval predpoklad nekonečnosti Boha proti ľudskému nadaniu myslieť, ale prakticky vymazal alchýmiu z praxe v 14 a 15 storočí. Šablóna:Ref harvard Pápež Ján XXII. v skorých 30 rokoch 14. storočia vydal nariadenie proti alchýmii, ktorý definitívne odstránil všetkých kostolných pracovníkov z tejto pravedy. {ref_harvard|Edwardes|Edwardes, p.49|d}} Ale podmienky sa zmenili, Čierny mor, vzrastajúci vojnový stav a hladomor ktorý charakterizoval toto storočie nesporne taktiež slúžilo ako brzdiaci prostriedok filozofickým záležitostiam vo všeobecnosti.

Nicolas Flamel mal napísané tieto záhadné symboly v jeho hrobke v kostole Holy Innocents v Paríži.

Alchýmia zostala nažive vďaka mužom ako bol Nicolas Flamel, ktorý bol pozoruhodný hlavne preto, že ako jeden z mála alchymistov písali v týchto nepokojných časoch. Flamel žil v rokoch 1330 až 1417 a neskôr žil ako vzor pre nasledujúce generácie alchymikov a fázy alchýmie. Nebol náboženský odborník ako mnoho jeho predchodcov a jeho celý záujem v tomto predmete sa krútil okolo snahy vynájsť kameň mudrcov, ktorý ho preslávil, pretože sa predpokladá, že ho aj vytvoril. Jeho práca opisuje ohromný čas strávený nad experimentami a reakciami, ale nikdy v skutočnosti nedal vzorec pre vytvorenie kameňa. Väčšina z jeho práce smerovala ku zhromažďovaniu alchymistických vedomostí ktoré boli zistené v minulosti, hlavne tie, ktoré sa týkali kameňa mudrcov. Šablóna:Ref harvard

Počas stredoveku (1300 - 1500) alchymisti ako Flamel sa koncentrovali na hľadanie kameňa mudrcov a elixíru mladosti, vo viere, že sú to odlišné veci. Ich zložité a tajomné domnienky a symbolizmus viedli k širokým striedaniam interpretácii umenia. Napríklad, mnoho alchymikov počas tohto obdobia interpretovali očistenie duše ako význam transmutácie olova na zlato (v ktorom verili, že ortuť hrá dôležitú úlohu v tomto procese). Títo muži boli videný ako kúzelníci a čarodejníci mnohými ľuďmi a boli mnohokrát prenasledovaný pre ich praktiky. Šablóna:Ref harvard Šablóna:Ref harvard

Jeden z mužov ktorý sa vynorili na začiatku 16. storočia bol Heinrich Cornelius Agrippa. Tento alchymista veril, že je čarodejník a je schopný v skutočnosti využívať kúzla. Jeho vplyv bol nepatrný, ale ako Flamel, napísal spisy ktoré boli využívané alchymistami v neskorších rokov. Tak ako Flamel, urobil veľa pre zmenu alchýmie z mysterióznej filozofickej vedy na okultistickú mágiu. Udržiaval myšlienku rannej filozofickej alchýmie, vrátane experimentov, numerológie a iného, ale pridal magickú teóriu, ktorá zosilnila považovanie alchýmie ako dokultizmu. Napriek všetkému tomuto, Agrippa sa stále považoval za kresťana, aj keď jeho zmýšľanie sa nezhodovalo s postojom cirkvi. Šablóna:Ref harvard Šablóna:Ref harvard

Alchýmia v modernej dobe a renesancii

Európska alchýmia pokračovala v tejto ceste aj počas začiatku renesancie. Éra taktiež ukázala kvitnúci nárast podvodníkov ktorý používali chemické triky a šikovnosť ruky na demonštrovanie premeny obyčajného kovu na zlato, alebo tvrdili, že vlastnia nejaké vedomosti ktoré za malú počiatočnú investíciu ich nasmerujú na správny cieľ zmeny kovu na zlato.

Najdôležitejšie meno v tomto období je Philippus Aureolus Paracelsus, (Theophrastus Bombastus von Hohenheim, 1493 – 1541) ktorý vrhol alchýmiu do novej formy, odmietaním niektorých okultizmov ktoré sa nahromadili v priebehu vekov a poukazoval na poznámky ktoré viedli ku liečbe ľudského tela. Vrátil gnostickú tradíciu, ale nechal väčšiu časť Hermetizmu, neo-platinizmu a pytagorasovu filozofiu. I keď Hermetická veda mala tak veľa Aristotelovej teórie, že jeho vrátenie gnosticizmu bolo takmer bezvýznamné. Predovšetkým, Paracelsus vrátil čarovné teórie Agrippa a Flamela. Nemyslel si, že je čarodejník a opovrhoval tými ktorý si to mysleli.

Paracelsus ako prvý začal používať chemické látky a minerály v medicíne, napísal „Mnoho bolo povedané o alchýmii iba to, že je pre tvorbu zlata a striebra. Pre mňa to nie je cieľ, ale akási sila ktorá môže ležať v liekoch.“ Šablóna:Ref harvard Jeho hermetické náhľady boli, že nevoľnosť a zdravie v ľudskom tele existovali v harmónii mužskom mikrokozme a v prírodnom makrokozme. Tento prístup zobral inak ako jeho predchodcovia, použitím analógie nie v spôsobe duša-očista ale v metóde, že ľudia musia mať bezpodmienečne stabilnú bilanciu minerálov v ich tele a tieto škodlivé choroby tela môžu byť odstránené chemickými látkami ktorými sa dá liečiť. Šablóna:Ref harvard Aj keď niektoré jeho poznatky o liečení tela ortuťou môžu byť nerozumné v tej dobe moderného aspektu, jeho základná myšlienka, že chemické látky tvoria lieky, sa ujala napodiv dobre.

V Anglicku téma alchýmie v tom čase je často spojená s doktorom Johnom Deenom (* 13. júl 1527 – † december 1608), známy hlavne ako astronóm, kryptograf a všeobecný „vedecký konzultant“ kráľovnej Elizabet I.. Dee bol považovaný za autoritu v dielach Rogera Bacona a zaujímal sa o alchýmiu tak, že ovplyvnený kabbala napísal knihu o tejto téme (Monas Hieroglyphica, 1564). Dee bol v úzkom spojení s Edward Kelleym ktorý tvrdil, že konzultuje s anjelmi cez krištáľovú guľu a vlastný prášok ktorý premení ortuť na zlato. Tieto znaky boli častým a populárnym znakom alchymistu-šarlatána.

Iný, menej známy alchymista bol Michael Sendivogius (Michał Sędziwój, *1566 – † 1636) poľský alchymista, filozof, doktor a zakladateľ chémie. Podľa niektorých poznatkov destiloval kyslík v jeho laboratóriu niekedy v roku 1600, 170 rokov skôr ako Scheele a Priestley ohrievaním dusíka (liadku). Myslel si, že vytvoril elixír života. Krátko po objavení tejto metódy sa predpokladá, že Sendivogious naučil túto techniku Corneliusa Drebbela. V roku 1621 Drabbel prakticky aplikoval túto metódu do ponoriek.

Tycho Brahe (* 1546 – † 1601), viac známy pre jeho astronomické a astrologické výskumy, bol taktiež alchymista. V jeho Uraniborg observatóriu mal postavené laboratórium ktoré mu slúžilo na alchymistické účely.

Rozpad západnej alchýmie

Zánik západnej alchýmie bol spôsobený vzostupom modernej vedy s dôrazom na prísne kvantitatívne experimenty a ich pohŕdanie „starovekým učením“. I keď zárodok sa objavil už v 17. storočí, alchýmia stále prosperovala ešte niekoľko sto rokov a jej vyvrcholenie možno považovať aj 18. storočie.

Robert Boyle (* 1627 – † 1691), známy pre svoje štúdie plynov (Boylov zákon) bol priekopníkom vedeckej metódy v chemických experimentoch. Nepredpokladal žiadne priebehy v reakcii, ale preveroval každú časť chemického pokusu. Boyle zaznamenal miesto, kde sa konal experiment, chovanie vetra, pozíciu slnka a mesiaca a prepisoval barometrické merania, všetko iba pre prípad, že by tieto informácie boli relevantné pre reakciu. Šablóna:Ref harvard Tento prístup napokon viedol k založeniu modernej chémie v 18. a 19. storočí, založenej na revolučných objavoch Lavoisiera a Johna Daltona, ktorý konečne poskytli ligické, kvantitatívné a spoľahlivé práce pre pochopenie skutočnosti premeny prvkov a odhalili bezvýslednosť dlhoročných alchymistických cieľov ako bol napríklad kameň mudrcov.

Medzitým, Perecelsianská alchýmia viedla k vývoju moderných liekov. Výskumný pracovníci postupne objavovali činnosť ľudského tela, ako cirkuláciu krvi (Harvey, 1616) a napokon vystopovali mnoho chorôb spôsobených baktériami (Koch a Pasteur, 19 storočie) a niekoľko prírodných živín a vitamínov (Lind, Eijkman, Funk a iný). Podporovaný s rovnobežným vývojom organickej chémie, nový vedci ľahko prešli z alchýmie na medicínu.

Tak ako veda stále pokračovala v odkrývaný a racionalizácii príčin vesmíru, založenej na vlastnej materialistickej metafyzike, alchýmia bola ochudobnená o jej chemické a lekárske smery, ale stále bola neoddeliteľne súvisiaca s chémiou. Redukovaným tajomného filozofického systému chabo pripojenému k materialistickému svetu spôsobil všeobecný zánik iných ezoterických disciplín ako astrológiu a Kabbalahu, vylúčením ich z učebných plánov vysokých škôl, vyhýbaním sa im ich bývalými propagátormi, ignoráciou vedcov a všeobecne videnou ako šarlatánstvo či povery.

Tieto vývojové trendy môžu byť interpretované ako časť zo širšieho obsahu v Európskom intelektuálu oproti romantickým chodom predošlého storočia. Tak ako to bolo, je zaujímavé pozorovať ako disciplína ktorá udržovala toľko intelektuálu a materiálnej prestíže viac ako 2 tisíc rokov, môže tak ľahko zmiznúť to sveta západnej myšlienky.

Moderná "alchýmia"

V modernej dobe, bol učinený pokrok k dosiahnutiu cieľov ktoré by alchýmia nazvala skôr vedecké ako alchymistické. Tieto vývojové trendy môžu byť pomenované ako „alchýmia“ pre niekoľko dôvodov.

V roku 1919, Ernest Rutherford použil reakciu umelého rozbitia látky na premenu dusíka na kyslík. Tento proces bombardovania atómov jadier s vysoko energetickými časticami bola metóda ktorá bola vpred pred klasickými časticovými akcelerátormi, kde základy premeny boli všeobecné. V roku 1980 Glenn Seaborg tranzmutoval olovo na zlato, aj keď za použitia obrovského množstva energie.

V roku 1964, George Ohsawa a Michio Kushi, založenej na základoch Loisa Kervrana, prezentovali úspešnú premenu sodíka na draslík, použitím elektrického oblúka a neskôr uhlík a kyslík na železo. V roku 1994, Sundaresan and Bockris oznámili, že pozorovali syntézu jadier v elektrických nabitých batériách medzi uhlíkovými tyčami ponorených vo vode. Aj keď, žiaden s týchto pokusov nemohol byť opakovaný inými vedcami a nápad je dnes spochybnený.

Aj v roku 2005 všeliek stále zostáva neodhalený, i keď sa verí, že používanie nanotechnológie pri liečbe človeka, môže radikálne predĺžiť dĺžku života.

Cieľ skúmania umelej inteligencie môže byť považovaný za tvorenie života od začiatku a to je filozoficky opačné ku možnej umelej inteligencie s alchýmiou, ako Herbert a Stuard Dreyfus napísali v ich práci v roku 1960, Alchýmia a UI.

Hlavné ciele alchýmie

Kameň mudrcov

Pre hlavný článok, pozri Kameň mudrcov.

Kameň mudrcov (lat. Lapis philosophorum) bol druh fermentu ktorý urýchlil zrenie a dokázal premeniť (transmutovať) bežné kovy na zlato - dokonalý kov. Rozpustený vo víne pôsobí ako všeliek (panacea). Je to červený projekčný prášok ktorý sa vhadzuje do taveniny bežného kovu.

Podobne ako Ježiš Kristus spasil mikrokozmos človeka, kameň mudrcov spasí makrokozmos. Medzi známych výrobcov Kameňa sú zaradený Nicolas Flamel, ktorý vlastnil okultnú knihu, podľa ktorej vyrábal zlato, Basilius Valentinus, ktorý vlastnil projekčný prášok, Alexander Setonius Scotus nazývaný Seton Kosmopolita, ktorý urobil niekoľko úspešných transmutácii. Ďalej to boli Ireneus Philaletha, mních Laskaris alebo Michał Sędziwój.

Elixír života

Pre hlavný článok, pozri panacea.

Lat. panacea. V rámci alchymistického procesu premeny bežných kovov na zlato sa tiež označuje ako „Pitné zlato“ (lat. aurum portabile). Na jednej strane má byť liekom na choroby (napríklad rakovinu) a tým zaistiť predĺženie života. Na druhej strane má predĺžiť život. Liek má účinkovať regeneratívne, tak ako had vyzlieka starú kožu, alebo ako regenerácia, omladnutie.

V čínskej tradícii je známa ako dosiahnutie diamantového tela, v indickej je známa ako ayurvéda.

Materia prima

Hlavný článok, pozri Materia prima.

Alebo pralátka z ktorej môže zmenou formy vzniknúť nekonečný rad rôznej hmoty. Je nazývaná aj semenom, chaosom alebo univerzálnou substanciou. Nie je ľahké ju v prírode nájsť, i keď je obsiahnutá vo všetkých substanciách. Materia prima je východzou látkou Veľkého diela, jeho vyjadrenie spočíva v téze, že všetko je v jednom. Pretože alchymista nie je zásluhou svojej nedokonalosti schopný pracovať s materiou prima, volí iné východzie látky.

Z pralátky pramenia protiklady duality hore/dole, mužské/ženské, sulfur/merkur. Cieľom alchymistického procesu je protilátky opäť zjednotiť (coniunctio oppositorum). Výsledkom má byť hermafrodit (androgyn, filozofický rebis, compositum de compositiis).

Tria principia

Pre hlavný článok, pozri Tria principia.

Alebo tri piliere (arkány), z ktorých je tvorený celok sveta.

Sal (soľ, telo) - princíp prirodzenosti
Sulfur (síra, duša) - fixný princíp
Merkur (ortuť, Duch) - prchavý princíp

Delenie vychádza zo starej hermeticko-gnostickej tradície. V spojení s alchýmiou došlo k novým interpretáciam v smere prírodných poznatkov, hlavne k prehodnoteniu prirodzenosti. Sal ako prirodzenosť je sprostredkovateľ spojenia medzi Sulfurom (dušou) a Merkurom (Duchom). Duša je fixovaná na telesnosť a Merkur (analogicky k Hermovi ako sprostedkovateľovi spojenia medzi Olympom a podsvätím) je aktívnym princípom protikladov duše a tela.

Tento koncept prijal Jakub Böhme a neskôr zneho čerpá nemecká naturofilozofia (Friedrich Schelling a G. W. F. Hegel).

Alkahest

Alebo alkali est je univerzálne rozpúšťadlo ktoré dokáže rozpustiť všetky látky (ale aj nádobu v ktorej sa nachádza). Je dôležitou zložkou pri procese Veľkého Diela. Za rozpúšťadlá sa považuje potaš alebo lúčavka kráľovská.

John Rudolf Glauber (1604-1668) pracoval na univerzálnom rozpúšťadle a ako vedľajší produkt svojho snaženia získal síran sodný.

Iné ciele alchýmie

Kvintesence, Spiritus mundi, Homunkulus, Monáda

Alchýmia v umení a zábave

Knihy

Mnohí autori zosmiešnili alchymistov a využívali ich k posmešným útokom. Dve najznámejšie príklady sú:

Geoffrey Chaucer, Canon Yeomanové príbehy (asi 1380)
Ben Johnson, Alchymista Je päť aktovka, hrdinovia postavia alchymistické laboratórium aby podvádzali ľudí.

V iných dielach sa alchymisti objavili ako romantický, mystický alebo tajuplný hrdinovia:

Mary Shelly, Frankenstein Victor Frankenstein využil alchýmie a modernej vedy na vytvorenie Frankensteina.
Johann Wolfgang von Goethe, Faust 2.časť Goethe portrétuje Fausta ako služobníka Wagnera ktorý používa alchýmiu na vytvorenie homunculusu.
Gabriel García Márquez, Sto rokov samoty Román je obohatený alchymistickými témami.
Paulo Coelho, Alchymista (1988)
Joanne Rowlingová, Harry Potter a kameň mudrcov (1997)
Robert Stanek, The Kingdoms and the Elves and the Reaches (2002) Hrdinovia praktikujú alchýmiu a kúzla.
Neal Stephenson, The Baroque Cycle (2003 – 2004) Predstavuje reálnych a vymyslených alchymistov ako Isaac Newtona, de Duilliera a Enoch Roota
Martin Booth, Doctor Illuminatus: The Alchemist's Son (2003).
Margaret Mahy, Alchýmia (2004).
John Fasman, The Geographer's Library Dej sa točí okolo 13 alchymistických artefaktov.
Gregory Keyes, Age of Unreason Predstavuje Isaac Newtona a de Duilliera.

Komiks, manga a video hry

Stan Lee a Jack Kirby, Fantastic Four komiks. Villain Diablo je deväťstoročný alchymista ktorý pozná tajomstvo nesmrteľnosti.
Mike Mignola Hellboy komiks. Hrdina Roger the Homunculus bol vytvorený alchýmiou z krvy a rastlín.
Golden Sun video hra na Nintendo. Alchýmia je zlá sila ktorá terorizuje svet.
Hiromu Arakawa, Fullmetal Alchemist manga, anime a video hra. Dvaja hlavní hrdinovia sú alchymisti.
Nobuhiro Watsuki, Weapon Alchemist manga.
Kazuki Takahashi, Yu-Gi-Oh! GX anime. Hrdina Daitokuji (Lyman Banner) je alchymista a výrobca homoculusu.