Tritón (mesiac): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Eryn Blaireová (diskusia | príspevky)
doplnenie
MisoH (diskusia | príspevky)
d štylistika
Riadok 90: Riadok 90:
| 0,1%
| 0,1%
|}
|}
'''Triton''' (zriedkavo '''Tritón''', označenie '''Neptun I''') je prirodzený a najväčší [[mesiac (družica)|satelit]] planéty [[Neptún]], siedmy najväčší mesiac [[slnečná sústava|slnečnej sústavy]]. Súčasne je to najchladnejšie teleso v slnečnej sústave, najväčší [[retrográdna dráha|retrográdne]] obiehajúci mesiac v slnečnej sústave a najväčšie teleso v slnečnej sústave vôbec s retrográdnym pohybom.
'''Triton''' (zriedkavo '''Tritón''', označenie '''Neptun I''') je prirodzený a najväčší [[mesiac (družica)|satelit]] planéty [[Neptún]], siedmy najväčší mesiac [[slnečná sústava|slnečnej sústavy]]. Súčasne je to najchladnejšie teleso v slnečnej sústave, najväčší [[retrográdna dráha|retrográdne]] obiehajúci mesiac v slnečnej sústave a najväčšie teleso v slnečnej sústave s retrográdnym pohybom vôbec.


Zatiaľ bol preskúmaný iba jedinou [[planetárna sonda|sondou]] a to [[Voyager 2|Voyagerom 2]] v roku [[1989]] – tieto pozorovania ale priniesli prekvapivé údaje: povrch mesiaca je veľmi mladý a mesiac sám teda zrejme veľmi ([[kryovulkanizmus|kryovulkanicky]]) aktívny. Bol objavený v roku [[1846]] britským astronómom [[William Lassell|Williamom Lassellom]] iba 17 dní po objave samotného Neptúna. Pomenovaný bol po synovi [[Poseidón]]a (Neptúna), vládcu morí, [[Tritón]]ovi.
Zatiaľ bol preskúmaný iba jedinou [[planetárna sonda|sondou]] a to [[Voyager 2|Voyagerom 2]] v roku [[1989]] – tieto pozorovania ale priniesli prekvapivé údaje: povrch mesiaca je veľmi mladý a mesiac sám teda zrejme veľmi ([[kryovulkanizmus|kryovulkanicky]]) aktívny. Bol objavený v roku [[1846]] britským astronómom [[William Lassell|Williamom Lassellom]] iba 17 dní po objave samotného Neptúna. Pomenovaný bol po synovi [[Poseidón]]a (Neptúna), vládcu morí, [[Tritón]]ovi.

Verzia z 09:37, 16. september 2008

Neptúnove mesiace:
Triton

Triton na mozaike záberov sondy Voyager 2

Objav
Objaviteľ William Lassell
Dátum objavu 10. október 1846
Elementy dráhy
Veľká polos 354 800 km
(0,0024 AU)
Excentricita 0,0000
Obežná doba -5,877 d (retrográdna)
Sklon dráhy 130,267° (k ekliptike)
157,340° (k Neptúnovmu rovníku)
130,063° (k Neptúnovej orbite)
Mesiac planéty Neptún
Fyzikálne vlastnosti
Stredný priemer 2706,8±1,8 km [1]
(0,212 Zeme)
Povrch 23 018 000 km2
(0,045 Zeme)
Objem 10 384 000 000 km3
(0,010 Zeme)
Hmotnosť 2,147×1022 kg
(0,0036 Zeme)
Priemerná hustota 2,05 g/cm3
Rovníková
gravitácia
0,782 m/s2
(0,080 g)
Úniková rýchlosť 1,455 km/s
Perióda rotácie 5 d 21 h 2 min 28 s
(synchrónna)
Vychýlenie osi
k orbite mesiaca
0,0
Albedo 0,76
Povrchová teplota
- minimálna
- priemerná
- maximálna

34,5 K (-238,65 °C)
Atmosférické charakteristiky
Tlak 0,001 kPa
Dusík 99,9%
Metán 0,1%

Triton (zriedkavo Tritón, označenie Neptun I) je prirodzený a najväčší satelit planéty Neptún, siedmy najväčší mesiac slnečnej sústavy. Súčasne je to najchladnejšie teleso v slnečnej sústave, najväčší retrográdne obiehajúci mesiac v slnečnej sústave a najväčšie teleso v slnečnej sústave s retrográdnym pohybom vôbec.

Zatiaľ bol preskúmaný iba jedinou sondou a to Voyagerom 2 v roku 1989 – tieto pozorovania ale priniesli prekvapivé údaje: povrch mesiaca je veľmi mladý a mesiac sám teda zrejme veľmi (kryovulkanicky) aktívny. Bol objavený v roku 1846 britským astronómom Williamom Lassellom iba 17 dní po objave samotného Neptúna. Pomenovaný bol po synovi Poseidóna (Neptúna), vládcu morí, Tritónovi.

Fyzikálne charakteristiky

Tritonove vlastnosti sú prekvapivo podobné vlastnostiam Pluta, najväčšieho objektu Kuiperovho pásu – predpokladá sa, že zhruba 25% tvorí ľad a zvyšok hornina s výrazným podielom kovov. Jeho jadro tvorí až 2/3 jeho celkovej hmotnosti, čo je najviac zo všetkých satelitov s výnimkou Io a Europy. Na povrchu sa nachádza množstvo zamrznutého dusíka a asi aj vodného ľadu; je pravdepodobné, že veľa kilometrov hrubý plášť mesiaca je tvorený práve z ľadu. Existencia oceánu ukrytého pod ním je diskutabilná, ale ak by dochádzalo napr. k slapovému zahrievaniu, nemožno ho vylúčiť. Ten by potom mohol byť hostiteľom teoretických primitívnych foriem života.

Triton je síce menší ako Mesiac Zeme, napriek tomu si ale dokáže udržať atmosféru. To je spôsobené hlavne tým, že teploty na Tritóne sú veľmi nízke a tepelný pohyb molekúl neprekoná únikovú rýchlosť. Tá je 1,455 km/s.

Dráha a rotácia

Neobyčajný retrográdny pohyb mesiaca viedol k špekuláciám, že Triton nevznikol na obežnej dráhe Neptúna, ale bol planétou iba zachytený. Predpokladá sa, že pôvodná dráha bola oveľa výstrednejšia. V terajšej vzdialenosti 354 800 km od centra planéty obieha asi miliardu rokov. Ide o relatívne nízku dráhu, vďaka ktorej je mesiac vystavený pôsobeniu slapových síl planéty. Tie v ňom vytvárajú teplo potrebné pre vulkanizmus. Triton sa po špirále pomaly blíži k planéte, do ktorej narazí podľa výpočtov v priebehu nasledujúcich 100 miliónov rokov.

Sklon dráhy Tritóna k rovine Neptúnovho rovníka je 157,35°, čo potvrdzuje teóriu, že Triton bol zachytenou planétkou. Rotácia Tritóna je viazaná, to znamená, že planéta sa otočí okolo svojej osi za rovnakú dobu, za akú obehne okolo planéty, čo je necelých 6 dní.

Magnetosféra

Mesiac nemá vlastné magnetické pole. Prechádza radiačnými pásmi Neptúna, v ktorých sa nachádzajú elektricky nabité častice. Tie pri kontakte s hornými vrstvami atmosféry vyvolávajú polárnu žiaru.

Atmosféra

Triton je od Slnka najvzdialenejší mesiac s atmosférou. Tá je riedka, zložený hlavne z dusíka a metánu. Pretože je povrchová teplota (-235°C) Slnkom ožarovanej pologule nižšia ako teplota topenia týchto dvoch plynov (dusík -210°C a metán -182°C pri pozemskom tlaku), vyparovanie a prísun dvoch najzákladnejších zložiek atmosféry z povrchu je nepatrný. Atmosférický tlak preto dosahuje len stotisícinu pozemského tlaku. Voľný dusík vzniká z amoniaku, ktorý na povrch mesiaca preniká zvnútra a tam sa rozkladá tak rýchlo, že v atmosfére tvorí amoniak už len nepatrnú časť. Dusík po uvoľnení v chladnejších vrstvách atmosféry opäť zamŕza a padá na povrch mesiaca v podobe snehu. Pozorovania z Hubbleovho ďalekohľadu (HST) v 90.-tych rokoch ukazujú, že Triton sa postupne otepľuje. To vedie k sublimácii zmrznutého dusíka a postupnému zahusťovaniu atmosféry. Z meraní HST vyplynulo, že atmosférický tlak sa od preletu sondy Voyager 2 v roku 1989 minimálne zdvojnásobil.[2]

Merania v ultrafialovej oblasti spektra ukázali v atmosfére tiež prítomnosť vodíka. Ten sa však postupne z atmosféry vytráca, pretože teleso nemá dostatočnú gravitáciu na jeho udržanie. Vodík vzniká tiež ako produkt rozkladu amoniaku. Ďalší spôsob vzniku molekulárneho vodíka je rozklad metánu na uhľovodíkové zlúčeniny. Tie potom vytvárajú v atmosfére mraky a smog. Slabý zákal atmosféry je spôsobený časticami o veľkosti 0,1 mikrometra, ktoré vznikajú pôsobením ultrafialového žiarenia na metán.[3]

Vyparovanie polárneho ľadu spôsobuje, že v lete vznikajú v atmosfére vetry, ktoré vanú rýchlosťami až 30-50 km/h. Nie sú však dostatočne silné, aby dokázali z povrchu zdvihnúť malé čiastočky.

Ročné obdobia

U planét sú ročné obdobia vyvolávané sklonom ich osi, vďaka ktorému nastavujú pri svojom obehu Slnku striedavo severnú a južnú pologuľu. Pri mesiacoch je striedanie ročných období komplikované tým, že okrem obehu okolo Slnka obiehajú ešte aj okolo planéty a rovina dráhy sa môže pod vplyvom precesie meniť. Triton je extrémnym prípadom zmien dráhy, pretože jeho dráha mení v perióde 650 rokov sklon od 5,8° do 47,8° k rovine ekliptiky. Sklon jeho dráhy voči rovníku planéty je však nemenný. Ročné obdobia na Tritone sa síce striedajú s periódou jedného obehu Neptúna okolo Slnka (164 rokov), ich intenzita sa ale počas spomínanej 650-ročnej periódy značne mení. V roku 2007 vrcholilo na Tritone tzv. superleto, čiže leto ktoré nastalo v čase maxime 650-ročnej periódy.[4]

Ďalší záber z Voyageru 2 ukazuje detaily povrchu Tritona

Povrch

Uhľovodíky na povrchu mesiaca spôsobujú, že jeho farba je bledoružová. Merania 3,9 metrového Infračerveného teleskopu UKIRT na Mauna Kea ukázali, že sa tam nachádza tiež ľad oxidu uhoľnatého a oxidu uhličitého. Na povrchu Tritonu sú pravdepodobne dve svetlejšie oblasti umiestnené oproti sebe a spôsobujú periodické kolísanie jeho jasnosti. [5] Tmavé pruhy v blízkosti južného pólu svedčia o súčasnej geologickej aktivite mesiaca. Na snímkach sondy Voyager 2 sú viditeľné tiež veľké praskliny a kruhové prepadliny s rozmerom 30-40 km.

Zábery zo sondy Voyager 2 ukázali, že celá južná pologuľa má oveľa väčšie albedo ako sa predpokladalo. Pokrýva ju obrovská polárna čiapočka, najväčšia známa v slnečnej sústave. Na východnom okraji dosahovala až po 30. stupeň južnej šírky, na západnom okraji dokonca po rovník. Na polárnej čiapočke objavil Voyager 2 stovky poprehýbaných pásov, ktoré smerujú na severovýchod. Tieto pásy sú pravdepodobne veľmi mladé.[4]

Povrchová teplota mesiaca je len 38 K (-235°C). Za takýchto nízkych teplôt je vodný ľad neobyčajne pevný, porovnateľný s oceľou. Celkové albedo je 0,7, z čoho vyplýva, že jeho povrch odráža dvakrát viac slnečného svetla ako povrch Zeme. To sa odráža aj na zdanlivej magnitúde mesiaca, ktorá je 13,6. Napriek omnoho väčšej vzdialenosti od Slnka je Triton jasnejší než ktorýkoľvek mesiac Uránu.

Hustota impaktných kráterov je menšia ako na iných ľadových mesiacoch a väčšinu z nich spôsobili dopady komét. Z toho možno usudzovať, že povrch je pomerne mladý. Jeho vek sa odhaduje na 600 miliónov rokov. Najväčším prekvapením, ktoré priniesli snímky z Voyagera 2, však boli aktívne gejzíry. Tie vyvrhujú plynný dusík a prachové častice do výšky až 8 km.[3] Dusíkový ľad potrebuje na zahriatie a premenu na plyn iba veľmi málo tepla, preto je možná jeho existencia v plynnom skupenstve aj na takom chladnom telese ako je Triton. Predpokladá sa, že s príchodom leta sa sublimácia povrchového ľadu zosilňuje, pôda tmavne a tým umožňuje postupné prehrievanie povrchu až po bod topenia dusíka.[4] Vedci s istotou identifikovali 4 gejzíry a aktivita mnohých ďalších sa predpokladá. Triton sa stal po Zemi a mesiaci Io tretím známym telesom so sopečnou aktivitou. Ďalšie prejavy geologickej aktivity sú tmavé pruhy v blízkosti južného pólu podobné láve vytekajúcej z prasklín v zemskej kôre. Vulkanizmus na Tritone je celkom nového typu a jeho objav sa považuje za jeden z najvýznamnejších objavov v dejinách planetológie.[4]

Vnútorné zloženie

Predpokladá sa, že mesiac má veľké kremičitanové jadro s priemerom asi 2000 km. Okolo neho je plášť hrubý 350 km tvorený predovšetkým vodným ľadom. Sopečné útvary na povrchu svedčia o tom, že mesiac prešiel diferenciáciou, to znamená, že v určitej fáze svojho vývoja bol úplne roztavený a ťažšie prvky klesali do stredu, kde utvorili jadro, ľahšie stúpali hore a z nich vznikol plášť, kôra a riedka atmosféra. Ľady jednotlivých prvkov by mali byť oddelené podľa podloží s rôznou špecifickou váhou. Doteraz však nie je jasný pôvod tepla, ktorý mohol proces diferenciácie spustiť.

Referencie

  1. Thomas (2000): The Shape of Triton from Limb Profiles, Icarus 148, 587-588. (abstrakt)
  2. HST Press Release. Tritón sa otepľuje. Kozmos, 1998, s. 22.
  3. a b Josip Klezcek. Velká encyklopedie vesmíru. [s.l.] : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X. S. 507.
  4. a b c d Caesare Guatia. Tritón - ďalšia Vulkánová dielňa. Kozmos, 1992, s. 16-17.
  5. Róbert Čeman, Eduard Pittich. Vesmír 1: Slnečná sústava. [s.l.] : Slovenská Grafia, Bratislava, 2002. ISBN 80-8067-071-4. S. 316.

Iné projekty

Šablóna:Link FA Šablóna:Link FA