Eugen Kramár

Eugen Kramár
architekt, vysokoškolský pedagóg
Narodenie	5. máj 1914 Devičie
Úmrtie	30. december 1996 Bratislava
Biografický portál

Eugen Kramár (* 5. máj 1914, Devičie - † 30. december 1996, Bratislava) bol architekt, vysokoškolský pedagóg.

Životopis

Pôsobil ako architekt, autor návrhov mnohých verejných budov. Autor administratívnej budovy Stredoslovenských elektrární v Banskej Bystrici. Vysokoškolský pedagóg STU v Bratislave. Politicky prenasledobaný a väznený. Nositeľ ceny Emila Belluša. Narodil sa 5. mája 1914 v Devici (okres Zvolen) v rodine evanjelického kňaza (otec Cyril, matka Valéria), ako druhý zo štyroch súrodencov (brat a dve sestry). Roku 1920 sa s rodičmi presťahoval do [[Vrútok V rokoch 1933 - 1938 absolvoval štúdium architektúry na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe. Roku 1941 sa oženil. S manželkou Ruženou mal dcéru Zinu a synov Ivana a Cyrila. 1941 - 1942 pracoval v stavebnej spoločnosti Tatra Roku 1942 - 1947 založil s [[Štefanom Lukačovičom vlastný architektonicky ateliér. Roku 1947 ho Emil Belluš pozýva k účasti na zakladaní Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave. V rokoch 1947 - 1950 pôsobí ako profesor Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave. Roky 1950 ho v rámci stalinskej perzekúcie nespravodlivo obvinia a odsúdia na 14 -rokov väzenia vrátane konfiškácie majetku. Roku 1950 - 1960 nespravodlivo odsúdený a väznený (vo väzení projektuje, napr. Kláštor Barnabitiek na Hradčanoch v Prahe). Roku 1960 ho po desiatich rokoch v rámci amnestie prezidenta z väzenia prepustili Roku [[1964 dostal Eugen Kramár vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu V rokoch 1960 - 1967 pracoval ako vedúci projektant v [[Stavoprojekte v Košiciach. Roku 1967 bol rehabilitovaný. Spolu založil združenie projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov v Bratislave. Roku 1971 v čase normalizácie ho vylúčili zo Zväzu slovenských architektov a opätovne pozbavili občianskych a ľudských práv. V rokoch 1971 - 1984 pracoval ako projektant v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave. V rokoch 1984 - 1990 bol hlavným architektom Slovenského zväzu výrobných družstiev. Roku 1990 sa stal laureátom Ceny Emila Belluša Spolku architektov Slovenska Roku 1993 napísal a vydal knihu Umenie života V roku 1995 udele¬nie titulu Dr. h. c. (čestný doktorát Slovenskej technickej univerzity). 1990 - 1996 autorizovaný architekt. Roku 1996 štátne vyznamenanie Za rozvoj slovenskej architektúry Mestské zastupiteľstvo Vrútky na svojom zasadnutí 26. 2. 1992 schválilo udelenie titu¬lu Čestný občan mesta Vrútky. Zomrel 30. decembra 1996 na Bratislavskom hrade pri preberaní vysokého vyznamenania. Pochovaný je na cintoríne vo Vrútkach.

Neľahký život Eugena Kramára

Nie veľa slovenských architektov prežilo taký zložitý a zároveň plodný život ako Eugen Kramár. Budúci architekt, pochádzal z významnej evanjelickej rodiny, podobne ak jeho rovesníci túžiaci po architektonickom vzdelaní študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe.

Päť rokov nato so Štefanom Lukačovicom zakladá samostatnú architektonickú kanceláriu, projektuje a realizuje prvé objednávky avšak už roku 1947 ho Emil Belluš pozýva, aby mu pomohol založil samostatnú Fakultu architektúry v rámci Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Žiaľ, ako profesor tu pôsobil len do rok 1950, keď ho spolu s väčšinou jeho rodiny zatkli a v skupinovom vykonštruovanom procese následne nespravodlivo odsúdili na štrnásť rokov väzenia a väčšiu časť výkonu trestu strávil v pražskej väznici na Pankráci. Tvorivú prácu však , neprerušil ani vo väzení, kde vypracoval niekoľko projektov. Tu v tzv. bas projekte využili svoje tvorivé schopnosti a mohol projektovať. Z tohto obdobia Kramárovej tvorby pochádza rekonštrukcia kláštora barnabitiek v Prahe a deväť bytových domov na Žižkove. Hoci ho po desiatich rokoch z väzenia prepustili, amnestia sa netykala skonfiškovaného majetku a možnosti návratu do Bratislavy. Jeho novým pôsobiskom sa stali Košice a pracoviskom tamojší Stavoprojekt. Práve tu projektoval mnoho významných stavieb realizovaných vo Vysokých Tatrách.

Bol typickým predstaviteľom funkcionalizmu, pričom mu bola nesmierne blízka fínska architektúra pre vzťah k prírode, jednoduchosť a používané materiály. Po rehabilitácii roku 1967 sa mohol späť vrátiť do Bratislavy, kde sa spolupodieľal na založení Združenia projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov. Už roku 1971 bol jeho tvorivý rozlet opäť násilne prerušený. Vylúčili ho zo Zväzu slovenských architektov a pozbavili občianskych aj ľudských práv. Roku 1990 pracoval ako architekt v Štátnom projektovom a typizačnom ústave a neskôr v projektovom ústave Slovenského zväzu výrobných družstiev v Bratislave.

Až po roku 1989 sa dočkal plného uznania, keď ho poctili titulom doctor honoris causa, Cenou Emila Belluša a napokon vysokým vyznamenaním Pocta ministra kultúry, pri preberaní ktorého na Bratislavskom hrade náhle zomrel.

Láskavý a ľudský

Osud, ktorý sa s Eugenom (Jenkom) Kramárom nemilosrdne zahral, nemohol nezanechať stopy na jeho živote. Zrejme iba viera, morálno-vôľové vlastnosti a charakterové črty, pevné rodinné zázemie a okruh najbližších priateľov a spolupracovníkov mu pomohli prekonať peripetie, ktoré by spísal azda len skúsený dramatik. Napriek tomu tento nesmierne ľudsky hodnotný a všestranne nadaný človek, ktorý nielen projektoval domy, ale aj prekrásne kreslil a maľoval najmä akvarely, ba aj písal básne, si nikdy nesťažoval na svoj ťažký osud. Tí, ktorí ho poznali, vedia, že bol prísny na seba, ale aj na svoje okolie. Vyžadoval vždy perfektne odvedenú prácu, nikdy však vedome neublížil. Bol cieľavedomý, nekompromisný, ale zároveň láskavý a ľudský. Azda aj preto zanechal za sebou také významné dielo.

Spolupráca so sochárom Rudolfom Pribišom

K významným etapám tvorby Eugena Kramára patrí aj obdobie výnimočnej spolupráce so sochárom Rudolfom Pribišom v rokoch 1975 — 1982, s ktorým výtvarne dotvoril námestia v Rajci, Rajeckých Tepliciach, Starej Turej a Prievidzi. Ich vzťah mal aj hlboko ľudský rozmer, pričom R Pribiš na rozdiel od E. Kramára nemal zďaleka taký ťažký život a ideovo predstavo¬val opačný názorový pól. Napriek tomu si títo jedineční ľudia rozumeli odborne aj ľudsky a zachovávali si vzájomnú úctu.

Významné diela

• Slovenská národná banka v Bratislave a divadlo R O. Hviezdoslava, P 1943, R. 1943 -1955, (so Š, Lukačovičom);
• Budova Ústrednej poštovej správy Bratislava, súťaž -1. cena 1946, R. 1951, (so Š. Lukačovičom);
• Administratívna budova Fondu národnej obnovy, Dobrovičova ul., Bratislava, P. 1947, R. 1952, (so Š. Lukačovičom);
• Administratívna budova Ústredného riaditeľstva štátnych lesov, Staromestská ul., Bratislava, R 1947, R. 1950, (so Š. Lukačovičom);
• Budova Zboru národnej bezpečnosti, Račianska ul. Bratislava, P. 1948, R. 1951, (so S. Luka¬čovičom);
• Štátna banka v Trenčíne, P. 1943, R. 1949, (so Š. Luka¬čovičom);
• Pošta s bytovými domami v Trnave, P. 1949, R. 1953, (so S. Lukačovičom);
• Rekonštrukcia divadla v Trnave, R 1947, čiast. 5; 1952, (so Š, Lukačovičom);
• Nemocnica na Myjave, P. 1944, R 1950, (so Š. Lukačovičom);
• Športový areál s mostíkmi, lanovkami, bežeckými traťami, dvoma lyžiarskymi sedačkami na Solisku, R. 1970, (s J. Šprlákom);
• Hotel FIS, Štrbské Pleso, R. 1970;
• Horská služba v Starom Smokovci, R. 1966; ČEDOK v Starom Smokovci, R. 1967;
• Hotel URÁN Tatranská Lomnica. R. 1973;
• Barnabitky na Hradčanskom nám. Praha a rehabilitácia kláštora, R. 1958 9 bytových domov v Prahe - Žižkov
• Železničná stanica Štrbské Pleso R. 1970, (s T. Kleinom);
• Eurocamp FICC v Tatran. Lomnici, R. 1974, (s A. Valentovičom, E Csellághom);
• Bytové domy Pod Lesom v Smokovci, R. 1969, (s T. Kleinom)
• Školy v Zlatých Moravciach, Poprade, Košiciach, Rudníku, Hrnč. Zalužanoch; Umenie života.
• SAS, Bratislava 1994

Literatúra

• Kto bol kto v histórii Banskej Bystrice 1255-2000

Externé odkazy

• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Použitá literatúra

• Časopis Projekt 33, rok 1991, číslo 3, str. 34-37
• DULLA, M. – MORAVČÍKOVÁ, H. H.: Kto je kto v architektúre na Slovensku. Bratislava, 1995, s. 82 - 83
• DULLA, M. et all.: Majstri architektúry. Vydavateľstvo Perfekt , Bratislava, 2005
• Petrík, B.: Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava: BoPo 2001, s. 178.