Blokáda Leningradu

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Boje o Leningrad a Pobaltie v rokoch 1941 - 1944, známe aj ako blokáda Leningradu (po rusky: блокада Ленинграда), bol útok nemeckých nacistických vojsk na mesto Leningrad (dnes Petrohrad) počas Veľkej vlasteneckej vojny.

Operácia bola jednou z najkrvavejších bitiek v ľudskej histórii, v jej dôsledku zomrelo od hladu v obliehanom meste asi 650 000 až 800 000 civilistov. Nemecký plán bol známy ako Operation Nordlicht (Operácia Polárna žiara). Boje rôznej intenzity trvali od 8. septembra 1941, do úplného prerušenia blokády mesta 18. januára 1944.

Predohra bitky

Obrana Hanko

Od júla do prvých dvoch decembrových dní roku 1941 viedli sovietske vojská obranný boj v oblasti fínskeho polostrova Hanko, na ktorom sa nachádzala ich námorná základňa. Stadiaľ boli schopní ohrozovať nacistickú námornú prepravu v oblasti a najmä brániť vstup do Fínskeho zálivu.

Obrana Tallinu

Už v prvých dňoch bojov medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom sa lode Baltického námorníctva premiestnili zo základní v Litve do estónskeho prístavu Tallin. Tam podporovali svojou paľbou sovietske jednotky až do konca augusta 1941, kedy už bol prístav celkom obkľúčený. Z častí posádok lodí sa formovali jednotky námornej pechoty, ktoré boli nasadené do pozemných bojov. Z neďalekých Moonzundkých ostrovov viedlo námorné baltické letectvo aj prvý sovietsky nálet na Berlín, ktorý sa uskutočnil 8. augusta 1941. Všetky bomby, ktoré dopadli na Berlín, bolo potrebné doviezť na ostrovy loďami pod nemeckou paľbou. Moonzundské ostrovy udržali sovietske vojská od 6. septembra do 22. októbra 1941, kedy sa premiestnili na polostrov Hanko.

Napriek tvrdošijnej obrane, bolo už koncom augusta jasné, že sa Tallin sovietskym vojskám a námorníctvu udržať nepodarí. Po 20 dňoch tvrdých bojov bolo rozhodnuté evakuovať zbytok pozemných vojsk a námorníctva do Kronštadu. Už aj tak zložitú situáciu však sťažoval fakt, že ústupové námorné cesty z prístavu už stihla Luftwaffe zamínovať a sovietske sily v Talline už nemali dostatok mínoloviek na zaistenie bezpečného prechodu mínovými poľami ani potrebnú palebnú silu protilietadlového delostrelectva na odvrátenie útokov nemeckého letectva. 28. augusta 1941 bolo približne 200 lodí a ponoriek najrôznejšieho druhu, pripravených na odchod. Dvojdňový presun do Kronštadu bez leteckého krytia sa zmenil na žalostný masaker, ktorý viedol k strate 66 plne naložených lodí a ponoriek. Z 42 000 evakuovaných sa do Kronštadu dostalo iba 18 000. Veľká časť najmä bojových lodí však nebola potopená a neskôr nemalou mierou zasiahla do bojov pri obrane Leningradu.

Boje o mesto

Nemecký postup severozápadnými oblasťami ZSSR

Prehľad blasti bojov v oblasti Leningradu

Leningrad bol ako 2. najväčšie sovietske mesto a najväčší prístav v celej krajine, dôležité priemyselné a komunikačné centrum a zároveň základňa Červenej Baltskej flotily hneď od počiatku bojov medzi Treťou ríšou a ZSSR jedným z najdôležitejších cieľov nemeckých útokov. V meste sa vyrábala oceľ, lokomotívy, tanky KV, nachádzal sa tam taktiež najväčší gumárenský závod v Európe. S jeho dobytím počítali najelementárnejšie plány operácie Barbarossa.

Počiatočná fáza nemeckého útoku smerom na Leningrad a Archangeľsk sa vyvíjala pre Wehrmacht veľmi sľubne, najmä vďaka nasadeniu tankových divízií a kvalitnej cestnej sieti Pobaltských republík, ako aj pre Leningrad veľmi blízkom fronte na Karelskej šiji. Nemecký postup na tomto úseku frontu bol závislý najmä na rýchlom obsadení mostov cez Dvinu pri Dvinsku (dnes Daugavpils), ktoré sa nachádzali 350 km za hranicami. Ich rýchly postup bol natoľko nebezpečný, že už 27. júna 1941 vydal miestny Soviet v Leningrade rozkaz na vytvorenie jednotiek domobrany a opevnenie mesta. V priebehu niekoľkých dní boli vytvorené tri divízie domobrany, tvorené dobrovoľníkmi. Po nedostatočnom výcviku a bez potrebných skúseností a výzbroje boli tieto divíze vrhnuté na front, ktorý zúfalo žiadal akékoľvek zálohy. Medzi tým boli urýchlene budované obranné línie na Neve, Luge v oblasti Petergofu, Čudova, Uritska, Krasnogvardejska (dnes Gatčiny), Pulkova ako aj zo severu smerom od neďalekých hraníc s Fínskom. Pri tom boli čiastočne využité zbytky opevnení Stalinovej línie. Navyše bolo za pomoci civilného obyvateľstva vybudovaných 190 km drevených zátarasov, 635 km protipechotných zátarasov z ostnatého drôtu, 700 km protitankových priekop, 5000 drevozemných a železobetónových bunkrov a 25 000 km zákopov. Tieto obranné línie vo veľkej miere podporovalo delostrelectvo Baltickej flotily, ktorá bola v konečnom dôsledku uväznená v meste.

30. augusta 1941 sa pri Mge podarilo nemeckým vojskám preťať železničnú trať smerom na Moskvu a prerušiť tak pozemné spojenie Leningradu s okolitým svetom. 4. septembra začali nemecké vojská systematicky ostreľovať mesto ťažkým delostrelectvom a v nasledujúcich dňoch navyše mesto niekoľkokrát zasiahli silnými náletmi. 8. septembra sa nacistickým vojskám podarilo upevniť svoje postavenia na brehu Ladožského jazera a dlhodobo odrážať všetky protiútoky sovietskych vojsk. V tom istom čase sa zo severu priblížili k mestu fínske jednotky, ktoré však svoj postup zastavili na pôvodných sovietsko-fínskych hraniciach. V nasledujúcich dňoch nemecké vojská prenikli až na samý okraj mesta. Veliteľ Leningradského frontu maršal Vorošilov a jeho okolie z výboru strany mesta začali panikáriť a vydávali hysterické príkazy ako napríklad ozbrojenie leningradských robotníkov pikami a dýkami. Luftwaffe začala intenzívnejšie bombardovať mesto, v čom jej už nedokázalo sovietske letectvo trpiace nedostatkom nových stíhačiek zabrániť. Situáciu komplikovala aj zúfalá situácia na fronte. Avšak po tom, čo bol vydaný rozkaz na zamínovanie lodí Baltického námorníctva, aj sám Stalin pochopil, že situácia už zašla priďaleko a pozbavil 11. septembra Vorošilova funkcie a nahradil ho armádnym generálom Žukovom.

Príchod Žukova

Ďalšie boje

Situácia od mája 1942 do januára 1943

Nový veliteľ okamžite zastavil prípravy a mínovanie mesta a flotily. Presunul väčšinu síl brániacich Karelskú šiju na front južne a juhozápadne od mesta. Fínske jednotky sa totiž od konca septembra už o žiadne ofenzívne akcie smerom na Leningrad nepokúšali a zostávali na Manerheimov rozkaz v obrane. Nemecký pridelenec vo fínskom generálnom štábe Waldemar Erfurth to odôvodňoval tým, že sa Fíni už od vzniku svojej krajiny držia zásady neohrozovať Leningrad. Žukov ďalej s pomocou námorného delostrelectva organizoval účinnú palebnú podporu pozemným vojskám na najdôležitejších smeroch. Podriadeným dal navyše najavo, že za akýkoľvek ústup zo zverených pozícii, budú niesť osobne plnú zodpovednosť (čo fakticky znamenalo, že v prípade ak nariadia ústup, budú zastrelení). Aj v dôsledku týchto prísnych rozkazov sa nemecký postup postupne spomalil a situácia na fronte sa 18. septembra stabilizovala. Dopomohlo k tomu nemalou mierou aj stiahnutie nemeckých tankových divízií z tohto úseku frontu pre útok na Moskvu. Útoky ustali i kvôli tomu, že sa Hitler rozhodol mesto vyhladovať aby sa Wehrmacht nemusel púšťať sa do krvavých pouličných bojov.

Vzhľadom na to, že Leningrad nebol dokonale obkľúčený, pretože cez zimu sa z inak nepriechodných jazier, riek a močiarov stali schodné dopravné tepny ako aj skutočné diery v nemeckej obrane, plánovalo nemecké velenie útok v oblasti Tichvina. Cieľom operácie bolo obkľúčiť Ladožské jazero a uzavrieť Leningrad v kotli na východ od jazera. Nemci by sa tým vyhli zdĺhavým pouličným bojom a 3 milióny obyvateľov a obrancov Leningradu by tak postupne vyhladovali. Plán však počítal s tým, že zaútočia aj fínske jednotky, ktoré by prekročili rieku Svir a spojili sa z nemeckou 16. armádou.

15. októbra 1941 sa nemecký XXXIX. tankový zbor vydal so svojou 12. a 8. tankovou a s 18. a 20. pechotnou (motorizovanou) divíziou z volchovských predmostí, cez túto veľkú rieku smerom na východ. Prvým cieľom útoku bol Tichvin. Nemci tu chceli prerušiť posledné železničné spojenie medzi Vologdou a mestami na brehu Ladožského jazera. Po ďalšom postupe mali dosiahnuť rieku Svir a stretnúť sa tam s Fínmi a tým by obkľúčenie Leningradu a Ladožského jazera dokončili. Sovietske velenie ale správne spozorovalo, že nemecká tanková operácia má za cieľ spojenie s Fínmi na severe, a preto nasadili proti Nemcom všetko čo mali v oblasti k dispozícii. Nemecký XXXIX. tankový zbor nemohol svoje postavenia v rovinatej pustatine udržať, a generál von Arnim bol nútený ho pred dotieravými útokmi sovietskych úderných jednotiek, stiahnuť na Volochov.

Keď boli zbytky XXXIX. tankového zboru 22. decembra 1941 pri údajných -52°C presunuté cez Volochov, mali za sebou urputné ozbrojené stretnutia s nepriateľom. Iba samotná sliezska 18. pešia (motorizovaná) divízia stratila 9 000 mužov a jej mužstvo teraz predstavovalo 741 mužov. Veľké straty mali aj ostatné nemecké jednotky, 3. prápor 30. pechotného (motorizovaného) pluku pri pochode z Čudova do Tichvinu stratil v dôsledku silného mrazu a s ním súvisiacich omrzlín -40°C 250 mužov, čo bola prakticky polovica jeho bojovej sily. Aj napriek tomu, že boje na čas ustali sa úsek frontu medzi Leningradom a Volchovom stal trvalým ohniskom nebezpečenstva pre nemecké vojská pred Leningradom.

Súbor:Ussr0512.jpg

Sovietsky propagandistický plagát „Ubránime mesto Lenina“

Na začiatok roku 1942 dostali nemecké jednotky okolo Leningradu nové úlohy. Mali sa opäť pokúsiť zmocniť mesta zefektívnením obkľúčenia tak po zemi ako aj zo vzduchu a po mori, pri čom mali vyradiť z činnosti Baltické letectvo a zabrániť prienikom sovietskych ponoriek z Fínskeho zálivu. Likvidácia sovietskeho zoskupenia vojsk o sile asi 40 divízii pri Leningrade a Oranienbaume, by bola pre Nemecko veľkým vojenským víťazstvom, ktorým by mohli nemecké vojská ohroziť Moskvu zo severu ešte v roku 1941, rovnako by odrezali severné prístavy ako bol Archangeľsk a Murmansk, a tým by pripravili ZSSR o jednu z tepien prísunu zásob od jeho západných spojencov. To všetko však nebolo vzhľadom na nedostatočné Nemecké sily možné. Na jar sa navyše Sovieti pokúsili o ofenzívu vedenú 2. údernou armádou Andreja Vlasova. 27. marca 1942 sa však Nemcom podarilo v ťažkom lesnatom a močaristom teréne sovietske jednotky obkľúčiť. Tým čoskoro došli potraviny aj munícia. No ťažké boje pokračovali až do leta, kedy boli postupne všetky sovietske jednotky, ktorým sa nepodarilo uniknúť, zničené alebo padli do zajatia, podobne ako ich veliteľ.

V dôsledku nedostatku síl však Hitler nedosiahol, žiadny významný postup. Bolo to i preto, že sa pokúšal dobyť veľmi veľké územia na mnohých miestach naraz, namiesto toho aby všetky sily sústredil k útoku na juhu ZSSR. Jeho ctižiadostivé plány tak nakoniec nedokázal uskutočniť ani inak skvelý Wehrmacht. O trieštení síl svedčia aj Hitlerove ďalšie kroky.

Po dobytí Sevastopoľa v lete 1942 bolo do oblasti Leningradu, vyslané von Mansteinove veliteľstvo 11. armády, spolu s ťažkým delostrelectvom. Bojmi zocelené jednotky 11. armády boli rozdelené medzi iné nemecké armády. Mansteinove jednotky o sile asi 9 a pol divízie mali za úlohu v spolupráci s ďalšími dvoma armádami podniknúť z juhu k mestu, prekročiť Nevu a odrezať ho od Ladožského jazera. Sovietske velenie však tento úmysel nepriateľa odhalilo a 27. augusta 1942 podniklo na pripravujúce sa jednotky 18. armády niekoľko protiútokov - tzv. Siňavská operácia. Sovietskym jednotkám sa podarilo na niekoľkých miestach prelomiť nemeckú obranu a zatiahnuť nepriateľa do krvavých bojov. Nemci nakoniec museli pripravovaný útok celkom odvolať a svoje jednotky použiť na likvidáciu sovietskych vojsk. 21. septembra sa Nemcom podarilo prielom obkľúčiť. Do 2. októbra v týchto bojoch Nemci zajali asi 12 000 sovietskych vojakov. Celkovo bolo v bojoch asi 74 000 sovietskych vojakov ranených a okolo 32 000 ich padlo. Nemecké sily a zásoby pre pripravovanú ofenzívu na Leningrad sa však vyčerpali a tak obe strany opäť prešľapovali na mieste. Nečakaný prielom pri Stalingrade, následne odčerpal aj zbytok ofenzívnych možností nemeckých vojsk. Začiatkom nasledujúceho roka sa sovietskym vojskám podaril prvý skutočný úspech pri prelamovaní blokády.

Dôsledky blokády

Lenigradské dieťa

V dôsledku toho že nemecké sily neboli schopné obsadiť mesto z chodu, začali ho od 26. septembra obliehať, ostreľovať ťažkým delostrelectvom a intenzívne bombardovať. V jednom z nemeckých rozkazov sa zachovalo svedectvo o tom, že v prípade dobytia mesta nacistickými vojskami si Hitler jeho ďalšiu existenciu neprial a neváhal ho preto zrovnať so zemou. Situácia v meste sa zatiaľ stávala čoraz viac kritickou zo sanitárneho hľadiska. Do mesta pred postupujúcimi Nemecami totiž utekalo veľa civilistov z šíreho okolia. Mesto však na taký veľký príliv utečencov nebolo pripravené a väčšina z nich žila v provizórnych utečeneckých táboroch. Po tom čo sa začala zima boli práve oni jednými z prvých, ktorí začali umierať v dôsledku hladu. Zlú situáciu obkľúčeného mesta navyše umocnilo zničenie Badajevových skladov potravín pri nemeckých náletoch 8. septembra. Až 12. septembra sa ukázalo, že v meste zostali zásoby pre armádu a civilistov aj v prípade veľmi ekonomického zaobchádzania len na niekoľko týždňov. Odhady vyčíslili ich stav takto:

• obilniny a múka na 35 dní
• ostatné výrobky z múky a cestoviny na 30 dní
• mäso a mäsové výrobky na 33 dní
• masť na 45 dní
• cukor a cukrárske výrobky na 60 dní

Súbor:Len-doro.jpg

Automobily vezúce zásoby cez Ladožské jazero po tzv. ceste života

Jediným možným riešením v tejto situácii teda zostalo šetriť potravinami, do múky pridávať rôzne doplnky. V čase najväčšieho nedostatku to boli aj drevené piliny, miesto oleja stolársky glej. 8. novembra 1941 dostavali priamo na snehu železničnú trať, ktorá viedla k Ladožskému jazeru z východu. Vzhľadom na to, že sa nemeckým vojskám neporadilo vytlačiť Sovietov zo západných brehov jazera, bolo možné zásobovať mesto cez neho - buď loďami alebo v zime po jeho zamrznutí automobilmi. Automobilová Cesta života začala fungovať od 22. novembra. 20. novembra zatiaľ dosiahli prídelové normy potravín v meste najnižší bod. Denné prídely chleba na ktoré bolo potrebné čakať v nekonečných radách sa znížili na 200 gramov (podľa iných na 250 g) pre pracujúcich robotníkov a technikov a 100 gramov (125 g) pre administratívnych pracovníkov, rodinných príslušníkov a deti. Tieto prídely iba sotva postačovali k tomu, aby sa obyvatelia mesta udržali pri živote. Boli zaznamenané prvé prípady smrti hladom. Život v meste však neutíchal, vedenie nepokoreného mesta organizovalo činnosť aj za týchto sťažených podmienok. Organizovali sa hasičské jednotky, ktoré sa zvlášť starali o ochranu kultúrnych pamiatok mesta. Dmitrij Dmitrijevič Šostakovič v období najväčšieho pekla blokády v meste komponoval svoju 7. symfóniu, ktorá neskôr dostala názov Leningradská. Keď ju 9. augusta 1942 po prvý krát hrali v Leningrade, sovietske jednotky podnikli niekoľkonásobné delostrelecké prepady nemeckých batérii, aby zabránili ostreľovaniu koncertnej sály a zaistili čo najväčšie ticho, pretože symfónia sa pomocou rozhlasu a ampliónov vysielala ako súčasť psychologickej vojny aj priamo na frontovej línii.

Zima a nálety, na ktorých sa zúčastnilo naraz aj 1000 nemeckých lietadiel, spôsobili poškodenia vodovodných potrubí, ktoré nebolo možné opraviť, takže voda sa musela pracne dovážať z rieky Nevy. Elektrická energia v meste prakticky nebola, rovnako ako nefungovalo ústredné kúrenie a v dôsledku nedostatku nafty a uhlia boli vyrúbané všetky lesy v dosahu mesta. Vo februári 1942 sa začali dôsledky dlhodobého hladovania obyvateľov mesta plne prejavovať - v meste denne umieralo od hladu 3500-4000 ľudí, často priamo na chodníkoch a uliciach mesta. Na mestských cintorínoch bolo zrazu potrebné kopať ohromné množstvo hrobov, avšak k tomu aby bol vykopaný do zmrznutej zeme čoby len jeden bolo treba vynaložiť obrovské úsilie, pre to sa v meste začalo pochovávať do masových hrobov, hĺbených výbušninami. Nezanedbateľnú úlohu zohrali sanitárne jednotky, ktoré kontrolovali Leningradské byty, pomáhali vyčerpaným obyvateľom nosiť vodu, a drevo. Na jar 1942 im navyše pripadla nezávideniahodná úloha odstrániť z ulíc a rozvalín mesta tisícky mŕtvych tiel, ktoré tam predtým počas zimy zostali nepochované.

Po tom čo sa v decembri 1941 podarilo sovietskym jednotkám zlepšiť svoje postavenie na brehoch Ladožského jazera zvýšili sa aj dodávky potravín a paliva do mesta. 25. decembra 1941 sa tak po prvý krát za obdobie blokády mesta aspoň čiastočne zvýšili prídely chleba. Cesta života postupne zlepšila situáciu, no mnohým obyvateľom mesta už nebolo pomoci, na následky hladovania zomierali ľudia ešte aj v zime roku 1942. Oficiálne údaje hovoria, že v Leningrade zaregistrovali okolo 623 000 úmrtí v dôsledku hladu, mnohí ďalší zomreli na následky dlhodobého hladovania aj po evakuácii z mesta. Neoficiálne údaje však hovoria, že v skutočnosti zomrelo najmenej 900 000 ľudí. Úrady zaznamenali aj prípady kanibalizmu, ku ktorému sa znížilo niekoľko obyvateľov mesta. Tí zväčša utajili pôvod častí tiel, sami ich nekonzumovali, ale predávali ich alebo pripravovali svojim príbuzným ako časti mačiek, či psov.

Oslobodzovanie Pobaltia

Prelomenie blokády

Od polovice do konca januára roku 1943 sovietske vojská Leningradského a Volochovského frontu uskutočnili oslobodzovaciu operáciu Iskra, jej výsledkom bolo získanie 10 až 15 km širokého koridoru južne od Ladožského jazera, kadiaľ bolo obnovené pozemné spojenie so zbytkom ZSSR. Cesta ako aj celé mesto však zostali aj naďalej v dostrele nemeckého delostrelectva. Až 15. januára 1944 začali sovietske jednotky rozsiahlejšiu útočnú operáciu, ktorá mala zahnať nacistov ďalej od mesta. Nemecká obrana však bola v tejto oblasti dobre opevnená, opierala sa o najsevernejšiu časť nemeckého východného valu. Vzhľadom na to, že front sa na tomto úseku príliš nepohyboval už asi dva roky, mali nemecké jednotky veľa času na to, aby vybudovali skutočne silné obranné pozície. Za prvý deň bojov sa cez tieto postavenia podarilo postúpiť sovietskym streleckým jednotkám iba okolo o 3500 metrov. Nemecké jednotky však boli pod veľkým tlakom nútené ustupovať. 26. januára 1944 bolo bezpečné spojenie medzi Leningradom a Moskvou obnovené. 900-dňová blokáda mesta, ktorá si vyžiadala státisíce ľudských životov sa skončila. Onedlho po tom čo boli nasadené čerstvé posily prenikli sovietske vojská k Fínskemu zálivu, Iľmeňskému jazeru a postupovali ďalej cez Karéliu do Fínska, kde sa zastavili v lete 1944 pri Viipurskom zálive a rieke Vuoksi, pri čom tým prinútili Fínsko jednať o mieri.

Sovietsky postup pobaltskými republikami

Medaila Za obranu Leningradu

Po úspešnom napredovaní operácie Bagration sa podarilo sovietskym jednotkám prekročiť Narvu a vstúpiť do Estónska. Do konca septembra 1944 sa baltickému frontu pod vedením maršala Govorova podarilo vyčistiť od nacistických jednotiek takmer celé Estónsko s výnimkou niektorých ostrovov v Baltskom mori. Likvidácia obkľúčených nemeckých vojsk v pobaltských prístavoch sa stávala už iba otázkou času. V tej istej dobe si jednotky 3. bieloruského frontu razili cestu do Východného Pruska, ktorého hlavné mesto Königsberg nemecká armáda premenila na obrovskú pevnosť.

Pozri aj

• Táňa Savičevová

Externé odkazy

Bitka o Leningrad /1941-1944/ (po rusky)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Blokáda Leningradu