Giotto di Bondone

Giotto di Bondone
Giotto portrait.jpg Giottov portrét od neznámeho maliara florentskej školy, 14. stor.
Narodenie	okolo 1267 Colle di Vespignano, Taliansko
Úmrtie	8. január 1337 Florencia, Taliansko
Odkazy
Commons	Giotto di Bondone
Biografický portál

Giotto di Bondone (pôv. meno Angiole di Bondone) (* okolo 1267, Colle di Vespignano - † 8. január 1337, Florencia) bol taliansky maliar a architekt, tvoriaci v období nástupu ranej renesancie.

Údaje o jeho živote sú pomerne strohé a útržkovité a sú známe viac-menej iba sprostredkovane z podania neskorších historikov.

Práce v Assisi

Už v ranom veku sa uňho prejavil umelecký talent a tak pravdepodobne medzi rokmi 1275 - 1280 sa v záujme jeho zdokonaľovania dostal do Florencie, kde nastúpil do umeleckej dielne majstra Cimabueho.

Cimabue bol v tých časo uznávaným maliarom zaplavovaným množstvom zákazok. Prác na jednej z nich, výzdobe horného chrámu baziliky San Francesco v Assisi v roku 1290, sa zúčastnil aj mladý Giotto. Práce skúseného umelca urobili na Giotta veľký dojem a možno povedať, že výrazne ovplyvnili jeho ďalšie umelecké pôsobenie. Viacero fresiek z výmaľby kostola niektorí odborníci pokladajú práve za diela mladého Giotta. Podľa neskorších štúdií, najmä s ohľadom na ďalšie Giottove práce, sa na freskovej výzdobe mohol Giotto podieľať (napr. fresky Sen pápeža Inocenta III., Videnie ohnivého voza, Vyhnanie diablov z Arreza, Svätý František káže pred pápežom Honorom III.). Presvedčivo to dokazujú najnovšie výskumy, že v cykle Legendy zo života svätého Františka sa po prvý raz predstavuje talianske gotické maliarstvo novým spôsobom zobrazenia scény. Medzi významné prvky, dokumentujúce nástup nového umeleckého štýlu, renesancie, patrí napr. to, že budovy nezobrazuje v dovtedajšom schématickom symbolickom chápaní, ale dáva vyniknúť ich architektúre, čím u diváka vytvára dojem priestorovosti a hĺbky. Postavy sú takisto namaľované novo po kompozičnej i umeleckej stránke. Prvý raz sa objavujú v popredí chrbtom sediace, čím vyvolávajú ilúziu priestoru.

Stigmatizácia svätého Františka, 1292 - 1297, freska, San Francesco, Assisi

Prvým dôkazom Giottovho svojského umeleckého štýlu je oltárny obraz Stigmatizácia svätého Františka z roku 1297 (dnes v Louvri, s umelcovou signatúrou.

V roku 1298 sa na pozvanie kardinála Jacopa Stefaneschiho dostal do Ríma. Giottov pobyt v Ríme dokladajú pramene iba skúpo. Na kardinálovo poverenie vytvoril nad predsieňou bazilikou svätého Petra mozaikový obraz Navicella, ktorý bol však v 16. storočí pri zborení starokresťanskej baziliky zničený.

Pre benediktínsku loggiu baziliky svätého Jána v Lateráne vytvoril fresku Bonifác VIII. ohlasuje svätý jubilejný rok 1300. Krátko po uvedenom roku zmenil pôsobisko: v rokoch 1301 - 1302 pôsobil vo Florencii. V priebehu rokov pracoval 1302 - 1303 pre františkánsky chrám Tempio Malatestiano v Rimini; z tunajšieho diela sa však do dnešných čias zachoval iba temperou maľovaný Krucifix.

Práce v Padove

V roku 1303 Giotto odišiel do Padovy, kde na pozvanie františkánov v kostole a kláštore San Antonio pracoval na freskách, ktoré sa však nezachovali. Súčasťou Giottovho pobytu v Padove boli jeho práce na výzdobe miestnej kaplnky Scrovegniovcov. Interiérová výmaľba kaplnky, vytvorená v rokoch 1303 - 1305, okrem oltárnej časti, patrí k jeho najznámejším a dodnes zachovalým dielam.

Fresky v kaplnke Scrovegniovcov v Padove

• 
  Predstavenie Panny Márie v chráme
• 
  Svadobný sprievod
• 
  Návšteva Márie u Alžbety
• 
  Klaňanie sa kráľov
• 
  Útek do Egypta
• 
  Svadba v Káne Galilejskej
• 
  Zajatie Ježiša
• Ukladanie do hrobu
  Ukladanie do hrobu

Giottov návrh výzdoby korešpondoval s obrazovými cyklami, ktoré v tom čase zdobili mnohé kostoly. Steny kaplnky pokrýva tridsaťosem fresiek, ktorých hlavným námetom je život Panny Márie a Krista. Dve najdlšie steny sú horizontálne rozdelené na štyri pásy. Spodný pás okrem imitácie mramoru obsahuje vo výklenkoch alegorické spodobnenia ľudských cností a nerestí, ktoré sa tematicky viažu k Poslednému súdu zaberajúcemu celú západnú stenu. V troch pásoch nad nimi podáva Giotto výjavy zo života Ježiša, jeho matky a rodičov Panny Márie: Vyhnania Joachima z chrámu, Zázrak na Turíce, Božie zoslanie archanjela Gabriela, Zvestovanie Márii, Oplakávanie Krista, Narodenie Márie, Máriin svadobný sprievod, Vraždenie neviniatok v Betleheme a iné. Z pôvodnej výzdoby kaplnky sa v zbierkach miestneho múzea nachádza Giottov maľovaný kríž z roku 1317.

Pobyt vo Florencii

Posledný súd, 1303 - 1305, freska, Capella dell´Arena, Padova

Z roku 1305 existuje záznam, podľa ktorého mal na predmestí Florencie dom, čo dosvedčuje, že musel byť relatívne zámožným človekom. V tom čase už bol asi pätnásť rokov ženatý s miestnym dievčaťou Ciutou di Lapo del Pela, z ktorou mal údajne osem detí (štyroch synov a štyri dcéry). Zo synov sa spomína jeho syn Francisco, ktorý sa stal priorom františkánskeho kláštora San Martino a Colle neďaleko Trevisa.

Bezprostredne po dokončení výmaľby Scrovegniovskej kaplnky vyhotovil obraz nad hlavným oltárom františkánskeho chrámu Ognissanti, Madonu Ognissanti, ktorý je jedným z Giottových najvýznamnejších diel. K Florencii sa viaže Giottovo autorstvo päťdielneho polyptychu pre hlavný oltár florentského dómu z rokov 1310 - 1315.

Giottovi sa pripisuje výmaľba kaplnky sv. Magdalény a sv. Mikuláša v dolnom chráme San Francesco v Assisi. Podľa mienky znalcov najkrajším dielom, ktoré tu vytvoril, je postava svätej Márie Magdalény na výjave Noli me tangere.

Počas svojho florentského pôsobenia pracoval aj na iných miestach: v roku 1309 sa opäť objavil v Assisi, o rok nato už bol späť v Ríme, kde pre starý chrám sv. Petra vytvoril jedno zo svojich najslávnejších diel Stroskotanie Petrovej loďky.

Zvonica florentského dómu. Projekt k stavbe je Giottovým dielom

V dvadsiatych rokoch 14. storočia sa podieľal na výmaľbe kaplniek aj s oltárnymi obrazmi v bazilike Santa Croce. Do dnešných dní sa zachovali iba nástenné obrazy z dvoch kaplniek; oltárne obrazy sa roztratili.

Medzi rokmi 1329 - 1333 máme svedectvá o jeho pôsobení v Neapole v službách kráľa Róberta z Anjou. Žiaľ, všetky práce, ktoré vznikli v tomto čase sa stratili, podobne ako neskoršie diela, ktoré vznikli počas jeho milánskeho pôsobenia v rokoch 1335 - 1336 pre vojvodu Azzone Viscontina.

12. apríla 1334 Giotta vymenovali za vedúceho stavby mesta a dómu. 18. júla položili základný kameň zvonice, kampanily, ktorú Giotto projektoval. Jej dokončenia sa však nedožil, lebo 8. januára 1337 umrel. S jeho menom je spojený i projekt mosta Ponte alla Carraia nad riekou Arno.

Giotta pochovali pri hlavnom vchode na južnej stene florentského dómu.

Významné diela

Stigmatizácia svätého Františka

Stigmatizácia svätého Františka, okolo 1297, tempera na dreve, 314 x 162 cm, Louvre, Paríž

Madona Ognissanti, 1306 - 1308, tempera na dreve, 325 x 204 cm, Galleria degli Uffizi, Florencia

Stefaneschiho oltár, 1315 - 1320, tempera na dreve, 178 x 89 cm, Vatikánske múzeá, Rím

Výjav zobrazujúci Kristove rany na tele svätcov, býval častým námetom výtvarných prác.

I Giotto vo svojom diele zachytáva tento moment. Pred skalnou krajinou na pravom kolene kľačí sv. František. Prekvapene hľadí mierne dohora v ústrety Ježišovi Kristovi, prilietajúcemu na serafínskych krídlach. Z jeho rán na rukách, na nohách a na boku vyžarujú žiarivé lúče, dopadajúce na rovnaké miesta na Františkovom tele. Prostredie dotvárajú dve otvorené kaplnky, pripomínajúce dejisko scény, ktorým bola pustovňa na vrchu La Verna, kde sa František často zdržiaval.

Tabuľový obraz v spodnej časti dopĺňa trojdielna predela, znázorňujúca hlavné atribúty františkánskej rehole v cirkvi - poslanie rádu, poslušnosť voči pápežovi a lásku k blížnemu.

So zobrazením rovnakej témy sa u Giotta môžeme stretnúť ešte v dvoch prípadoch. V rokoch 1292 - 1297 zachytil stigmatizáciu sv. Františka na freske v hornom chráme San Francesco v Assisi. Scéna je tu v pravom dolnom rohu doplnená postavou sediaceho a čítajúceho františkána. Z roku 1325 pochádza rovnaké spracovanie na nástennej maľbe v bazilike Santa Croce vo Florencii. Touto verziou, zo všetkých najmonumentálnejšou, sa Giotto predstavuje ako vyzretý umelec

Tabuľová maľba bola pôvodne súčasťou oltára františkánskeho kostola v Pise. Počas napoleonskej okupácie Talianska ju dal Napoleon odviezť do Paríža, kde je dnes v Louvri vystavená. O vierohodnosti autorstva diela svedčí signovanie na ráme samotným Giottom: OPVS JOCTI FLORENTINI.

Madona Ognissanti

Obraz je považovaný za Giottovo najvierohodnejšie dielo. Zachytáva všeobecne známu tému Tróniacej Madony s anjelmi, obklopenej svätými.

Autorovo podanie je však nové. Giottova Madona Ognissanti (Madona Všetkých svätých), sediac na ozdobenom bielom mramorovom tróne pod baldachýnom, pôsobí dôstojne a vznešene. Uprene hľadí na diváka. Nové je i kompozičné členenie, kedy postava sediacej Madony s trónom zaberá takmer celý obraz. Priestorovosť a hĺbku podčiarkuje architektúra dvojstupňového oltára a dvojica v popredí kľačiacich anjelov, podávajúcich Madone kvety.

Obraz bol pôvodne umiestnený nad hlavným oltárom vo florentskom chráme Ognissanti.

Stefaneschiho oltár

Názov práce je odvodený od mena kanonika svätopeterskej baziliky a neskoršieho kardinála Jacopa Caetaniho Stefaneschiho, ktorý dal vyhotoviť obraz pre hlavný oltár baziliky sv. Petra.

Tri časti oltárneho obrazu zobrazujú scény zo života Ježiša Krista, sv. Petra a sv. Pavla. Prostredná časť triptychu predstavuje žehnajúceho Krista sediaceho na zdobenom gotickom tróne pred zlatým pozadím. Obklopený je po oboch stranách zborom anjelov. K nim sa pripája i vľavo kľačiaci donátor.

Bočné krídla obsahujú výjavy zachytávajúce mučeníctvo sv. Petra (ľavé krídlo) a sv. Pavla (pravé krídlo).

Pôvodne bolo Giottovo autorstvo tohto diela sporné. V rokoch 1966 - 1971 však bolo dielo podrobené reštaurovaniu a pri odstránení neskorších premalieb sa autorstvo potvrdilo.

Zhodnotenie diela

Giotto je všeobecne považovaný za prvého v rade veľkých umelcov, ktorí prispeli k nástupu talianskej renesancie. Je jedným z mála autorov, ktorým sa ešte za ich života dostávalo chvály a uznania pre revolučnosť. Jeho hnutie smerovalo k trojrozmernému realizmu. O význame jeho diela svedčí o.i. to, že meno bolo synonymom pre slovo „maliar“. V neskorších obdobia možno vplyv Giottovho diela badať v prácach velikánov talianskej renesancie Massacia a Michelangela.

Podľa mienky odborníkov je Giotto prvou tvorivou osobnosťou európskeho maliarstva. Vstúpil do dejín nielen ako umelec, ale i ako osobnosť.

Výstižnú charakteristiku Giottovho diela podal renesančný maliar Giorgio Vasari, známy svojimi životopismi florentských umelcov: „...tieto nástenné maľby krásou postáv, ich usporiadaním, vyváženosťou, živosťou a ľahkosťou získali veľkú slávu Giottovi, ktorý svoje umelecké schopnosti dostal od prírody, ale usilovným učením si ich zdokonaľoval a v každom diele podával o nich presvedčivý dôkaz.“

Výber z diela

• 
  Svätý František káže vtákom, 1292 - 1297, freska, San Francesco, Assisi
• 
  Vyhnanie diablov z Arezza, 1292 - 1297, freska, San Francesco, Assisi
• 
  Madona s Dieťaťom, okolo 1320, tempera na dreve, Národná galéria umenia, Washington
• 
  Alegória Spravodlivosti, 1303 - 1305, freska, Capella dell´Arena, Padova
• 
  Joachimov sen, 1303 - 1305, freska, Capella dell´Arena, Padova
• 
  Turíce, 1290 - 1295, freska, San Francesco, Assisi
• 
  Svätý Štefan, diakon a mučeník, okolo 1390, tempera na dreve, Museo Horne, Florencia
• 
  Kristus na kríži, okolo 1290, tempera na dreve, Santa Maria Novella, Florencia

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Giotto di Bondone

Zdroje

• R. H. Johannsen, Slávne maľby, Slovart, Bratislava, 2004
• M. Prokopp, Giotto, Tatran, Bratislava, 1989
• M. Levey, Stručné dejiny maliarstva, Tatran, Bratislava, 1972